Prečo si ľudia navzájom pomáhajú?

Keď sa pozriete na svet okolo seba, vidíte nekonečné množstvo situácií, kde potrebujú iní ľudia pomoc. Čo nás motivuje k tomu, aby sme v týchto momentoch človeku pomohli?

Prečo cítime túžbu podať pomocnú ruku ostatným? A naopak, prečo niekedy nepomôžeme ani v krízovej situácii?

Prosociálne správanie

Za pomocou jednotlivca ostatným ľuďom, ktorí to potrebujú, stojí samotné sociálne, respektíve prosociálne správanie. Ale čo to vlastne je? A má ho každý zakotvené niekde v sebe?

Aj vy ste sa možno stretli s tým, že nejaký okoloidúci potreboval pomoc, videli ste napríklad starú pani, ktorá sa trápila s ťažkým nákupom, mamičku nastupujúcu do autobusu alebo ste videli, že je niekto stratený a rozhodli ste sa mu poradiť nájsť správnu cestu. Nebodaj ste zbadali na vlastné oči niekoho, kto sa zranil alebo spadol z bicykla či kolobežky a utekali ste mu podať pomocnú ruku. Takýchto maličkostí, ktoré ste mohli v živote urobiť pre ostatných je mnoho. Čo bol ten popud vo vás, ktorý vás prinútil ísť za daným človekom a pomôcť mu? Prečo ste to neodignorovali? Odpoveď je zrejme jednoduchá. Ľudstvo je odkázané na spoluprácu a vzájomnú pomoc – za účelom prežitia. Je to zakorenené v našej podstate, v našej DNA, že cítime potrebu pomáhať iným. Okrem génov naše prosociálne správanie formuje aj prostredie, v ktorom vyrastáme, nálada v spoločnosti, vplyv médií a vplyvných ľudí, kultúrne zákonitosti, výchova a edukácia, úroveň empatie a morálky, náboženstvo.

V prípade poučky by znelo, že sociálne správanie je to, ako sa správame voči sebe navzájom v spoločnosti – či už ide o komunikáciu, interakcie alebo dodržiavanie spoločenských noriem. Avšak prosociálne správanie je tá pozitívna stránka sociálneho správania.

Prosociálne správanie sa zameriava na pomoc druhým. Je to dobrovoľné správanie, ktoré robíte automaticky, za cieľom pomôcť niekomu inému alebo skupine ľudí bez toho, aby ste za túto pomoc očakávali nejakú odmenu. Prosociálne správanie sa skladá z empatie, súcitu a zakoreneného morálneho kódexu. Vďaka empatii máte schopnosť chápať a cítiť emócie iných, takže sa dokážete vcítiť do ich situácie a ponúknuť im pomoc. Súcit je zase schopnosť rozpoznať utrpenie druhých. Dáva vám motiváciu konať, aby ste toto utrpenie zmiernili. A náš morálny kódex hovorí, že je správne pomáhať tým, ktorí to potrebujú.

A ak ste už aj vy niekedy podali pomocnú ruku, určite ste pocítili ten príjemný pocit radosti a šťastia. Je vedecky dokázané, že ľudia, ktorí robia láskavosti, často preukazujú prosociálne správanie a pomáhajú, sú šťastnejší a žijú dlhšie.

Aké sú najčastejšie dôvody prosociálneho správania?

• Cítime sa dobre, keď pomáhame. Pomoc druhým ľuďom prináša radosť a uspokojenie. Aktivuje sa tým oblasť v našom mozgu, ktorá je spojená s odmenou, čo nám prináša príjemný pocit.

• Chceme byť dobrými ľuďmi. Mnohí z nás veria, že je morálnou povinnosťou pomáhať druhým v núdzi. Taktiež to môže vychádzať aj z konkrétneho náboženstva, pretože niektoré náboženstvá kladú veľký dôraz na láskavosť a súcit voči druhým.

• Niekto chce cítiť uznanie od druhých. Prosociálne správanie niektorých ľudí pramení v tom, aby si získali uznanie od druhých ľudí alebo aby si vybudovali povesť “dobrého človeka”.

• Posilňujeme si tým sociálne väzby a funguje norma reciprocity. Pomoc druhým buduje dôveru a posilňuje pocit spolupatričnosti. Budujeme si tak s ľuďmi putá, vznikajú priateľstvá. Taktiež očakávame, že pomoc iným zvýši pravdepodobnosť, že v budúcnosti oni pomôžu nám.

• Osobná filozofia človeka. Niektorí ľudia napríklad veria, že svet by bol lepším miestom, keby sa k sebe všetci správali s rešpektom a ohľaduplnosťou.

Prosociálne správanie sa však môže odzrkadliť aj na cestách. Cieľom tohto správania je robiť cesty bezpečnejším miestom. Keď sa k sebe na cestách správajú ľudia ohľaduplne, znižuje sa tak riziko nehôd. Keď sme svedkom kolízie alebo poruchy na ceste, zastavíme a poskytneme pomoc.

Prečo si ľudia nepomáhajú?

Máte niekedy pocit, že žijeme v tvrdej dobe, kde si každý hľadí svoje? Aké môžu byť dôvody, pre ktoré človek nepomôže inému človeku, aj keď by malo byť pre nás prirodzené si navzájom pomáhať?

• Preťaženie z mestského života. Vedci čoraz viac hovoria o vplyve množstva stimulov, ktoré so sebou prináša život v meste – ruch, hluk, časový stres, zápchy, veľa ľudí a pachov, obmedzenia. Má to vplyv na naše duševné zdravie aj správanie. V meste preto viac filtrujeme svoje okolie a ako obranný mechanizmus sme nevšímavejší k okoliu. Vstupuje tu aj strach, kedy vnímame ostatné osoby ako potenciálne nebezpečenstvo, keďže v meste sa štatisticky odohrá viac útokov, krádeží, podvodov a agresívnych situácií.
• Rozptýlená zodpovednosť a efekt pozorovateľa. Čím viac ľudí je svedkom nejakej krízovej situácie (napríklad nehody, zdravotného problému), tým je menšia pravdepodobnosť, že niekto zasiahne a pomôže – keďže sú okolo aj iné osoby, necítime sa už natoľko zodpovední za to, niečo spraviť. Každý očakáva, že pomôže ten druhý. A zároveň, ak nikto nepomáha, tak vyvodzujeme, že nie je potrebné pomôcť a nie je to núdzový stav – pozeráme sa na správanie iných. Ak by sme boli sami, je väčšia šanca, že zasiahneme, keďže usudzujeme len na základe vlastných skúseností a nie na základe správania iných ľudí.

Čo s tým? Prvý krok je uvedomiť si, že náš mozog používa takéto skreslené úsudky. Výskumy poukazujú, že vzdelávanie ľudí o tom, čo im bráni zakročiť, zvyšuje pravdepodobnosť, že pomôžu v núdzových situáciách. Najbližšie, keď budeme svedkom nejakej núdzovej situácie, spoliehajme sa na seba, svoj morálny kompas a skúsme urobiť, čo je v našich silách – aj keby to znamenalo len zavolať na číslo 112.

Vzájomná ohľaduplnosť a pomoc na cestách

Takmer vždy, keď sa vyberiete niekde von, ste účastníkom cestnej premávky. Či už ste vodičom, cyklistom alebo len chodcom. No a na cestách ste v neustálom kontakte s ostatnými účastníkmi premávky, teda inými chodcami, vodičmi, cyklistami. Naše správanie ovplyvňuje všetkých zúčastnených tak, ako aj správanie ostatných ovplyvňuje naše správanie.

Myslime teda radšej na prevenciu – vytvárajme bezpečné prostredie pre všetkých účastníkov cestnej premávky, kde sa aj my cítime chránení. Základom je dodržiavanie dopravných pravidiel – predpísanej rýchlosti, dodržiavaní rozostupov, používanie smeroviek, dávanie prednosti chodcom. Nesadnúť za volant pod vplyvom alkoholu alebo omamných látok by malo byť samozrejmosťou. Na cesty taktiež neprinášajme hnev a frustráciu v podobe zbytočného trúbenia, “tlačenia sa” na autá, prudkých zmien v trajektórii, ale tiež na strane chodcov – nevstupovať na prechod na poslednú chvíľu a iné.

Nezatvárajme oči, keď sme svedkami alebo priamo účastníkmi situácií, keď niekto potrebuje pomoc na ceste. Napríklad vidíte vodiča, ktorému sa pokazilo auto, dostal defekt. Cyklistu či chodca, ktorý utrpel zranenie. Niekedy stačí byť oporou, pre človeka v šoku alebo privolať záchranné zložky. Inokedy rozhodujú sekundy a môžeme zachrániť život.

Niekoľko štatistík

Nehodovosť na Slovensku za celý rok 2023 bola takmer 12 000 prípadov. Toto číslo bolo zverejnené v štatistikách Prezídia Policajného zboru, na webe Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Z týchto nehôd tvorilo až 48% prípadov, ktoré zapríčinil vodič kvôli porušeniu pravidiel (nesledovanie situácie na cestách, neprispôsobená rýchlosť jazdy, nedanie prednosti chodcovi). Je to veľké percento, ktoré vieme priamo ovplyvniť našim správaním a rozhodovaním.

Ďalšou štatistikou, ktorá si zaslúži pozornosť je, že v obci bolo tých nehôd takmer 9 000 a z toho prípadov, kedy bola havária s chodcom bolo približne 1 000. (Prezídium Policajného zboru – Vyhodnotenie dopravno-bezpečnostnej situácie za 12 mesiacov 2023)

V prípade jazdy 50 km/h je brzdná dráha vozidla na suchej vozovke až 28 metrov. No a v prípade, že človek ide po obci viac, napríklad 60 km/h, sa táto brzdná dráha predlžuje o 9 metrov, čo je vo výsledku až 37 m. Chodci by najmä v zlej viditeľnosti nemali zabúdať na reflexné prvky.

Prosociálne správanie na cestách nie je len o jednotlivých činoch, ale o celkovej ohľaduplnosti k ostatným. Vzájomná pomoc na cestách je spoločný záväzok chrániť život ostatných a seba tiež.