Rozhovor s etnologičkou Katarínou Nádaskou
Symbolika zdravia bola pre našich predkov počas sviatkov veľmi dôležitá
PhDr. Katarína Nádaská, PhD., je známou slovenskou etnologičkou. Študovala etnológiu, históriu a religionistiku v Bratislave, Viedni, Regensburgu aj Krakove. Venuje sa vedeckému výskumu a popularizácii vedy najmä v oblasti miestnych zvykov, tradícií, ale aj histórie každodennosti, ľudovej religiozity, etnomedicíny a regionálnych dejín. Je zároveň kurátorkou niekoľkých výstav z tejto oblasti a autorkou mnohých vedeckých a vedecko-popularizačných prác, ktoré otvárajú veľmi zaujímavé okno do našej vlastnej minulosti, zvykov a bežného života našich predkov. Venuje sa aj literárnej histórii a historickému poradenstvu pre oblasť rozhlasovej, televíznej či filmovej tvorby.
Akú úlohu zohrávala symbolika zdravia v našich sviatočných – vianočných a novoročných – zvykoch?
Zdravie spolu s hospodárskou prosperitou bolo pre našich predkov veľmi dôležité. Teraz hovoríme skôr o konci osemnásteho, devätnásteho storočia, resp. začiatku dvadsiateho storočia. Vtedy bolo zdravie veľmi dôležité a Vianoce a celý advent bol v znamení určitých praktík, ktoré ho mali utužovať. Vo viacerých regiónoch Slovenska sa napríklad skoro ráno na Štedrý deň dievčatá symbolicky umyli vodou, ktorú nabrali do hrnčeka z tečúceho potôčika. Verilo sa, že týmto spôsobom si budú utužovať zdravie. Tento zvyk sa robieval niekde na Štedrý deň, inde až na Druhý sviatok vianočný, na Štefana. Vtedy sa zároveň pramenitá voda nosila domov aj pre starších ľudí, aby si symbolicky namočili tvár, nech sú zdraví. Boli však aj ďalšie magickejšie úkony. Napríklad nohy stola, na ktorom sa servírovala štedrá večera, sa omotali železnou reťazou. A všetci, čo sedeli za stolom, si na reťaz vyložili nohy. Bola to symbolika toho, aby tak, ako je táto reťaz pevná a nie je ju možné roztrhnúť, mali aj všetci okolo stola také tuhé zdravie a v danej rodine zároveň vládla svornosť a jednota. V iných regiónoch Slovenska sa namiesto reťaze dávala pod stôl železná sekera, ktorá mala symbolizovať povestné železné zdravie.
Celý Štedrý deň sa považoval za veľmi významný, nielen štedrá večera.
Čo sa vody týka, je tu analógia aj s Veľkou nocou, len v takej osobnejšej podobe.
Áno. Voda mala totiž pre našich predkov silný význam. Očisťujúci a omladzujúci. Celý Štedrý deň sa považoval za veľmi významný, nielen štedrá večera, aj keď tá bola, samozrejme, jeho vyvrcholením. Veľký význam malo spomínané umývanie sa skoro ráno. Ľudia verili, že má blahodarný účinok a že budú zdraví.
Aj k Druhému sviatku vianočnému sa viažu ďalšie zvyky súvisiace s vodou, však?
Áno. Na svätého Štefana boli dva zvyky tohto typu. Podľa jedného mládenci symbolicky brodili kone v potoku, aby boli krásne, zdravé a vitálne, lebo zdravie bolo dôležité aj pre hospodárske zvieratá. To isté platilo aj pre dievčatá. Tie, ktoré sa nebáli, si namočili nohy v ľadovom potoku a potom si ich dali do tepla. Verilo sa, že je to zdravé a mali pravdu. Dnes je už potvrdené, že keď sa rýchlo strieda zima s teplom, tak sa organizmus rozohreje. U východných Slovanov boli práve v tomto období obľúbené sauny. Mali taký špeciálny rituálny charakter a časť z tejto tradície saunovania prenikla aj na naše územie. Udržiavala sa najmä na východnom Slovensku. V období od 19. storočia v Uhorsku, kam patrila aj Podkarpatská Rus, bolo saunovanie úplne bežné. Prevádzkovalo sa najmä v zimnom období, kedy sa stavali saunovacie domčeky, kde sa ľudia vypotili. A potom sa potreli snehom a vyšibali brezovými prútikmi. Bol to úkon na pookriatie tela i duše. Dnes už vieme aj z lekárskeho hľadiska, že je to zdravé v súvislosti s prevenciou chorôb, ako sú napríklad zápaly priedušiek či chrípky.
Štedrá večera bola viacchodová. Boli to však obyčajné jedlá, ktoré sa konzumovali bežne aj počas roka.
Sviatočné jedlá aj dekorácia sviatočného stola tiež často skrývali symboliku. Aké boli zvyky z tohto pohľadu?
Zhrniem to všeobecne pre celé územie Slovenska. Štedrá večera bola viacchodová. Boli to však obyčajné jedlá, ktoré sa konzumovali bežne aj počas roka, akurát boli všetky sústredené na jeden večer. Naši predkovia zase nevarili toľko, aby sa, ako sa hovorí, najedli do popuku. Navarili len toľko, aby bolo tak akurát na ochutnanie. Čiže podľa toho, koľko členov rodiny bolo, tak si každý vzal z každého jedla len za lyžičku. Stôl bol vždy slávnostne upravený. Bol na ňom biely domáci ľanový alebo konopný obrus a na ňom výšivky. Tie boli vyšívané červenou niťou, pretože tá mala ochranný charakter. Na stole boli v minulosti aj malé slamené misky. V každej z nich boli napríklad strukoviny, ktoré sa urodili doma, alebo trochu zemiakov, obilia, koreňovej zeleniny či mak, orechy, cesnak, cibuľa. Všetko, čo sa v domácnosti dopestovalo, bolo na stole aspoň po jednom plode. Zaujímavé je, že sa to na stole nechávalo celé vianočné sviatky. Bola v tom symbolika priania, aby bol ten nasledujúci rok rovnako, ak nie ešte viac, hojný ako tento. Práve v tomto bola taká agrárna mágia. Medzi novšie zvyky patrí dávať pod obrus peniaze. Peňazí bolo v minulosti veľmi málo, najmä vo väčšinovo roľníckom prostredí. Ide už o novší zvyk, ktorý mal symbolizovať rozmnoženie majetku alebo, povedané inými slovami, aby statok išiel hore vodou.
Na Slovensku je pomerne veľká rôznorodosť sviatočných zvykov. Bolo niečo, čo mali všetky regióny spoločné?
Výšivky alebo spievanie kolied je špecifické tým, že sa v nich odrážajú miestne zvyky a nárečia. Ale samotné zvyky stolovania boli v zásade rovnaké. Večera bola štedrou preto, lebo jedál bolo viac. Mohli byť štyri, šesť či dokonca až dvanásť. Bolo však určitým spôsobom ritualizované, čo tam musí byť. Prvý chod bolo zväčša hriatô, čiže pálenka. Ale tá sa nepila na celom území Slovenska. Napríklad na západnom Slovensku sa pilo skôr víno. Nasledovali oblátky s medom a cesnakom, potom vianočná polievka, ktorou bola kapustnica. U rímskokatolíckych veriacich bola bezmäsitá, pretože tam, aj keď bola Štedrá večera, sa držal pôst. U protestantských veriacich pôst neplatil, tam bola bežná kapustnica s klobáskou či údeninou. Bol rozdiel aj v chodoch, ktoré sa podávali, pretože u protestantských veriacich boli zabíjačky pred Vianocami. Keďže sa mohlo jesť mäso, súčasťou štedrej večere bežne boli aj zabíjačkové špeciality.
Pre Záhorie bola špecifická fazuľová polievka so širokými rezancami. Na juhozápadnom Slovensku boli zase bežné rybacie polievky, nie, inde obligátna, kapustnica.
Ale rozdiely by sme našli aj v iných regiónoch. Ďalším chodom bolo nejaké kašovité jedlo. Kaša sa považuje za veľmi tradičné staré jedlo. Zväčša sa servírovala obilninová kaša osladená medom. Tradične sa podávali aj takzvané melence, opekance či bobáľky s makom. Existujú rôzne regionálne názvy, ale v podstate išlo o jedno a to isté jedlo. Súčasťou sviatočného menu na východnom Slovensku boli často aj takzvané tatarčené pirohy. Mohli byť robené nasladko, plnené slivkovým lekvárom, ale aj zemiakmi. Na Záhorí sa napríklad nejedla obilninová kaša, jedli sa tam strukovinové kaše, napríklad šošovicový prívarok. Samozrejme, potom nasledovala ryba. Tá sa považovala za pôstne jedlo vďaka tomu, že ryba je živočích, ktorý žije vo vode, nemá nohy, a tak cirkev uznala takúto výnimku, hoci ryba má tiež mäso. Považovalo sa však za diétne a pôstne. Tam vznikla tradícia konzumovania rýb.
V staršom období sa však v žiadnom prípade nekonzumovali vyprážané ryby. Boli to ryby varené alebo údené.
Súčasťou večere bolo aj ovocie. Naši predkovia si ovocie doma sušili, najmä jabĺčka, hrušky či slivky. Bola to taká záverečná bodka štedrej večere. Potom už nasledovali len koláče, ktoré boli obyčajne veľmi jednoduché. Plnené tvarohom, orechmi a lebo slivkovým lekvárom, jednoducho tým, čo mali ľudia bežne doma aj mimo sviatkov. Koláče sa piekli z kysnutého cesta a výnimočne z bielej chlebovej múky.
Dnes sa už napríklad o pôstoch, čiže znížení kalorického príjmu vie, že skutočne má zdravotné benefity. Často sa ukazuje, že spôsob, akým sa stravovali naši predkovia, napriek tomu, že ich jedálniček nebol taký pestrý, bol racionálnejší ako dnes.
Jedným z hlavných pokrmov našich predkov cez zimu bola kvasená kapusta, ktorá sa pestovala vo veľkom. V jesennom období sa nakladala do sudov. Žartom sa hovorilo: „Na raňajky kyslá kapusta so zemiakmi, na obed zemiaky s kyslou kapustou a na večeru, čo zostane.“
Strava bola monotónnejšia, ale zase naši predkovia netrpeli takými chorobami ako my. Nepoznali obezitu, ani srdcovo-cievne choroby.
Keď si zoberieme ľudí pred 150 rokmi vo všeobecnosti, napriek tomu, že boli podstatne menší, subtílnejší ako sme my, boli aj veľmi húževnatí. Každý deň pracovali. Trápili ich však iné choroby, ktoré už my, našťastie, pomaly ani nepoznáme. Pre našich predkov mohol byť aj zápal pľúc smrteľnou chorobou. Ale rozhodne netrpeli civilizačnými ochoreniami. To, že my dnes vieme napríklad o cibuli či cesnaku, že sú prirodzené antibiotiká, naši predkovia síce nevedeli, ale aj tak cesnak cez zimu konzumovali vo zvýšenej miere, lebo sa považoval za magickú rastlinu. Bez toho, aby nad tým mudrovali, že je to prirodzené antibiotikum. To isté platilo aj o kyslej kapuste. Kyslá kapusta sa využívala dokonca aj na liečenie. Robili sa z nej rôzne obklady. Čerstvá kapusta sa prikladala aj na rany, ktoré boli zapálené.
Existovala u nás aj v minulosti nejaká podoba dnešných vianočných trhov? Kedy vlastne moderná tradícia vianočných trhov začala?
Trhy sú veľmi starou záležitosťou, konajú sa prakticky od stredoveku. Vtedy to bola výsada kráľovských miest. Konali sa, samozrejme, aj pred Vianocami, aj keď to neboli tieto moderné vianočné trhy. Keďže v tom čase neexistovali žiadne kamenné obchody, v každom ročnom období mohol ísť človek na jarmok, trh, aby niečo kúpil alebo predal. Pred Vianocami sa kupovali jednak darčeky, čiže nejaké šatky, stužky pre dievčatá alebo medovníkové srdiečka. Kupovali sa však aj koreniny, ktoré boli vzácne – škorica, vanilka, šafran. Takéto koreniny sa kupovali vo výnimočných prípadoch a len na sviatky. Moderné vianočné trhy, kam už ľudia nechodia ani tak veľmi nakupovať, ako skôr nasávať atmosféru, stretávať sa s priateľmi a užiť si vianočné lahôdky, sú bežnejšie však až od konca 18. storočia a začiatku 19. storočia, kedy sa vo veľkých mestách v Nemecku začali konať špeciálne vianočné trhy. Odtiaľ sa potom počas 19. storočia rozšírili aj na naše územie. Išlo vyslovene o trhy, kde sa už nekupovali a nepredávali bežné potraviny, ale ľudia sa tam skôr stretávali a vychutnávali si atmosféru Vianoc. V Bratislave datujeme trhy s vianočnou atmosférou od začiatku 20. storočia.
Ktoré vianočné trhy v širšom európskom regióne boli najznámejšie?
Najznámejšie trhy sú v Norimbergu. To je jedno z veľkých a starých európskych miest. Potom to bol Magdeburg, Viedeň a Praha. Hovoríme o skutočne starých európskych mestách, v ktorých takisto od stredoveku fungovali trhy, ktoré sa konali každý mesiac, ale predsa len v týchto väčších mestách už boli obchodné domy aj v 19. storočí. Práve na takých miestach vznikali špeciálne vianočné trhy, kde sa predával punč a iné špeciality a kam sa mohli ísť ľudia prejsť, pozdraviť sa, povinšovať si či pripiť si na blížiaci sa nový rok.
Vianočný stromček sa na vidieku objavil až tesne na začiatku 20. storočia. Dovtedy bol srdcom Vianoc na vidieku najmä vianočný betlehem.
Čím sa kedysi líšili Vianoce na vidieku a v meste?
Rozdiely boli. Napríklad vianočný stromček bol v šľachtickom a mestskom prostredí oveľa skôr ako na vidieku. Na vidieku sa objavil až tesne na začiatku 20. storočia. Dovtedy bol srdcom Vianoc na vidieku najmä vianočný betlehem. Až začiatkom 20. storočia sa tu objavili stromčeky. Tie však boli skôr malé a keďže tam nebolo veľa priestoru, viseli zväčša z povaly. Vo veľkých meštianskych domoch sa však vyskytovali oveľa skôr. Poznáme ich už zo začiatku 19. storočia. Zvyčajne mali majestátne rozmery a boli veľmi pekne vyzdobené. Mešťania takisto využívali vianočné sviatky aj na stretávanie sa či rodinné muzicírovanie. Bol to, samozrejme, iný životný štýl, takže aj trošku iný spôsob zábavy ako tomu bolo na vidieku. Tam ľudia preferovali skôr obchádzkový systém, čiže hneď na Štedrý večer prichádzali koledníci, spievali koledy a chodili vinšovať susedom či príbuzným. Potom prišli betlehemci s betlehemskou hrou. Želanie všetkého dobrého bolo istou mágiou slova, keďže naši predkovia verili, že ak budú vinšovať druhým dobré, dobro sa im vráti.
Malo sviatočné obdobie kedysi aj rozmer, ktorý by sme dnes označili ako charitatívny?
Áno. Týkalo sa to práve koledníkov, ktorými boli obyčajne deti. Spočiatku to boli naozaj chudobnejšie deti, ktoré za spievanie kolied dostávali výslužku. Oriešky, jabĺčka alebo aj koláče. Preto, aby si aj ony mohli užiť sviatky v hojnosti. Veľmi podobne to bolo aj v mestskom prostredí. Tu sa to krásne ukazuje napríklad na tradícii mikulášskych obchôdzok, ktoré bohatší mešťania organizovali práve pre chudobnejšie deti. Boli ich akoby sponzormi. Nakúpili im aj praktické veci ako napríklad teplé topánky či teplé ponožky, čiže presne to, čo chudobné deti počas zimy potrebovali.
Deťom hračky zväčša dokázali vyrobiť samotní rodičia. Mama šila po nociach dcére bábiku alebo otec vystružlikal koníka.
Existujú sviatočné zvyky, ktoré dnes už považujeme za neoddeliteľnú súčasť Vianoc, ale ujali sa až v relatívne modernom období?
Dobrým príkladom je práve spomínaný vianočný stromček, ktorý je relatívne novým zvykom. Podobne je na tom však aj tradícia obdarovávania sa a vo všeobecnosti dávania si darčekov. Tento fenomén poznáme až od začiatku 20. storočia. Bolo to však veľmi skromné. Deťom hračky zväčša dokázali vyrobiť samotní rodičia. Mama šila po nociach dcére bábiku alebo otec vystružlikal koníka. Spomeniem jednu zaujímavú tradíciu, ktorá tu je dodnes. Vo väčšine rodín stále platí, že súčasťou štedrej večere je ryba. Veľa ľudí konzumuje obligátneho kapra, ktorý je obaľovaný a vyprážaný a k tomu sa je zemiakový šalát. Toto je však veľmi mladá záležitosť. Vyprážané jedlá prišli až po druhej svetovej vojne. Vtedy sa začali vo veľkom chovať aj kapry a iné sladkovodné ryby, lebo sú mäsité a ľahko dostupné. Predtým bola vyprážaná ryba honosným jedlom. S tým súvisí aj mastnejší majonézový šalát. Toto sú novodobé prvky, ktoré sa zakorenili až neskôr.
Boli kedysi bujaré oslavy príchodu nového roka bežné alebo je to skôr moderný fenomén?
Je to moderný fenomén. Na vidieku sa Silvester oslavoval pomerne skromne. Tam mladí chlapci o polnoci práskali bičmi, ale celkovo bol kľud a pokoj. V mestách sa bohatí mešťania schádzali v prvých hoteloch, ktoré postupne vznikali. Napríklad v Bratislave to bol veľmi známy hotel Deák, ktorý však dnes už neexistuje. Ten mal veľkú spoločenskú a tanečnú dvoranu. Prvé silvestrovské zábavy, na ktorých sa schádzali mešťania, aby ich strávili spoločne pri víne a hudbe čakajúc na nový rok, sa začali organizovať začiatkom 20. storočia.
Aké rituály či zvyky počas sviatkov dodržiavate vy osobne?
Pochádzam síce z Bratislavy, ale otec je zo Záhoria a mama zo Spiša, takže my sme na Vianoce mali štedrovečerné menu zložené minimálne z jedného jedla, ktoré bolo charakteristické pre Záhorie a jedného, ktoré bolo charakteristické pre Spiš. Ja sa takisto snažím vo svojej rodine udržiavať túto tradíciu, aj keď tých chodov už nie je dvanásť, ale snažíme sa mať tradičné rozmanité menu a tradičné slovenské jedlá. Vždy skúšame variť aj niečo, čo je z iného regiónu Slovenska.
Bol taký úzus, ktorý platil, že k štedrej večeri si mali sadnúť ľudia, ktorí si navzájom odpustili, nemali si tam sadať pohnevaní.
Aký je váš najobľúbenejší sviatočný zvyk a prečo?
Mne sa veľmi páčil zvyk našich predkov. Bol to taký úzus, ktorý platil, že k štedrej večeri si mali sadnúť ľudia, ktorí si navzájom odpustili, nemali si tam sadať pohnevaní. To bolo veľmi múdre. Počas roka sa často stane, že aj v rodine príde k výmene názorov a je dobré vedieť každému podať ruku, každého odprosiť a spoločne si v dobrej nálade sadnúť za štedrovečerný stôl. Toto je taký zvyk, ktorý naši predkovia veľmi striktne dodržiavali a ja si myslím, že by nezaškodilo aj nám si vziať príklad a pomeriť sa so všetkými, ktorých sme mohli v priebehu roka nejakým spôsobom uraziť alebo im iným spôsobom ublížiť.
Aj počas sviatkov máme žalúdok iba jeden. Mali by sme si zobrať aj v tomto smere príklad od našich predkov. Tiež síce mali na štedrovečernom stole viac druhov jedál, ale pre každého len za lyžicu.
Čo máte na sviatočnom období najradšej a čo vám, naopak, najviac prekáža?
Bojujeme s prudkou komerciou a nadmernou spotrebou. Vianoce sa nám hlásia často už v októbri. Ja si však myslím, že je to slobodná voľba každého človeka, pretože tomu konzumnému tlaku podliehať nemusíme. Treba si uvedomiť, že aj počas týchto sviatkov máme žalúdok iba jeden. Mali by sme si zobrať aj v tomto smere príklad od našich predkov. Tiež síce mali na štedrovečernom stole viac druhov jedál, ale pre každého len za lyžicu. Žiadne prejedanie sa tam neexistovalo. Stravovali sa veľmi striedmo. Ja mám osobne Vianoce veľmi rada práve kvôli tomu, že sa snažím úplne vypnúť v práci a venovať sa výhradne svojej rodine a svojim blízkym. Veľmi často chodievame na návštevy. Ja osobne akoby som doháňala tie resty, ktoré sa mi nazbierali počas celého roku v osobnej komunikácii s mojimi najbližšími.
Čo by podľa vás mali ľudia do sviatkov vniesť?
Dnes žijeme v takej dobe a hovoria to aj mnohí psychológovia, že ľudia majú problém byť aj tých pár sviatočných dní spolu. Veľmi veľa z nás je vorkoholikov. Ľudia sú rozlietaní a naraz sa nevedia stíšiť a vychutnať si prítomnosť partnera, partnerky, svojich detí. Naopak, mnohí sa tešia na koniec sviatkov, aby sa mohli opäť venovať svojej práci. Ja si však myslím a chcem to popriať aj ostatným ľuďom, aby sa snažili nájsť vnútorný kľud, pokoj a naozaj si užívali prítomnosť blízkych osôb. Na konci roka je na to priestor a mali by sme ho využiť, lebo nikdy nevieme, čo nás v budúcnosti čaká. Treba si robiť navzájom radosť a spríjemňovať si tých pár chvíľ, ktoré trávime všetci spolu. Jednoducho si užívať prítomnosť našich blízkych a milovaných.
