Čo by ste mali vedieť o osamelosti?

Konečne sa presťahujete do nového bytu, no nie je to ono. Je akýsi tichý, prázdny a je vám smutno. Zmeníte prácu, ale stále máte pocit, že nezapadáte do kolektívu. Kamaráti si píšu správy v skupinovej konverzácii a nikto si nevšimne, že do nej nie ste zapojení. Pracujete z domu a večer zistíte, že jediný sociálny kontakt bol s vaším domácim miláčikom, ak vôbec. Alebo ste sama doma s dieťaťom, ktoré plače a vy od zúfalstva neviete, čo robiť, tak plačete s ním. Pocit osamelosti nás sprevádza v každodenných situáciách, pri rôznych udalostiach a fázach života. Či však ide o negatívny fenomén, závisí vo veľkej miere od osobných okolností, konkrétnej situácie a fázy života.

Vnímanie osamelosti

Z pohľadu lexiky ide o synonymá, ale z pohľadu psychológie existuje rozdiel medzi samotou a osamelosťou. Samotu môžeme chápať ako pozitívny priestor pre sebapoznávanie, bytie samého so sebou. Je to stav, pre ktorý sa môžeme rozhodnúť sami. Osamelosť je však naše vnútorné niekoľkovrstvové emocionálne prežívanie, ktoré môže vzniknúť ako dôsledok konfliktu nášho vnútorného a vonkajšieho sveta. Ovplyvňuje nielen naše fyzické ja, ale zároveň skresľuje myslenie, vnímanie a aj správanie človeka.

Každá živá bytosť prichádza na svet ako individualita so širokým spektrom prežívania emócií. Postupným biosociálnym, psychosociálnym a kognitívnym vývojom sa stávame (seba)uvedomelými, formujeme svoju identitu, spoznávame svoju hodnotu a dokážeme sa cez komunikáciu a sociálne interakcie zaradiť do spoločnosti.

Spôsob nášho života, sociálne interakcie a ich intenzita, vnímanie našej úlohy v spoločnosti či naše postavenie priamo či nepriamo ovplyvňuje, ako vnímame samých seba a ako sme spokojní so svojím životom. Osamelo sa však človek môže cítiť aj napriek tomu, že je obklopený mnohými ľuďmi a má dostatok sociálnych interakcií.

Ako dospelí dokážeme na vedomej úrovni pocit osamelosti zatlačiť do úzadia a prežívať ju v oveľa väčšej tichosti, než to robia bábätká či deti. Začať plakať a kričať, vyjadriť svoj strach z izolácie a odlúčenia, keď mama odíde do vedľajšej miestnosti, už neprichádza do úvahy. Ako dospelí preto často o sebe zrazu začneme pochybovať, postupne sa sociálne izolujeme, uzatvárame sa a môžeme pociťovať dokonca zdravotné komplikácie.

Kvalita sociálnych kontaktov

„V poradensko-psychologickej praxi sa snažím vždy pracovať aj s témou sociálnej siete každého človeka, ktorá by mala mať veľa spojení. Každý človek potrebuje mať niekoho, s kým môže zdieľať každodenné zážitky či určitú časť života. Je fajn mať vytvorené kontakty z viacerých oblastí svojej činnosti tak, aby v prípade problematického obdobia bolo viac možností, na koho sa obrátiť a požiadať o pomoc,” hovorí psychologička Hana Bednaříková.

Je fajn mať vytvorené kontakty z viacerých oblastí svojej činnosti tak, aby v prípade problematického obdobia bolo viac možností, na koho sa obrátiť a požiadať o pomoc.

Hana Bednaříková, poradenská psychologička

Osamelosť je veľkou témou u seniorov či rôznych sociálne vylúčených ľudí, napríklad u ľudí s telesným hendikepom či chronickým ochorením, ktoré sťažuje pohyb vonku a možnosť nadväzovania kontaktov. V dnešnej, na výkon orientovanej dobe „nestíhame“ stráviť pokojné dve hodinky sedením s našimi staršími príbuznými či nechceme byť len tak sami so sebou a vychutnávať si prítomnosť, čo je vlastne škoda.

„Je však dôležité mať možnosť stráviť nejaký čas len so sebou, ujasniť si svoje myšlienky a pocity. Pre introvertov je to priam životná nutnosť, pre extrovertov to môže ísť zo začiatku trochu ťažšie, ale po čase vie chvíle pokojného sebavnímania oceniť každý. No a v blízkom vzťahu je dôležité kvôli jeho fungovaniu kultivovať a prehlbovať vzájomnú blízkosť, intimitu a podporu. Ľudia sú často preťažení povrchnými sociálnymi kontaktmi, preto radím radšej viac kvality ako kvantity,” konštatuje Hana Bednaříková.

Ľudia sú často preťažení povrchnými sociálnymi kontaktmi, preto radím radšej viac kvality ako kvantity.

Hana Bednaříková, poradenská psychologička

Osamelosť a vplyv spoločnosti

Na svete platí stará známa pravda: človek je tvor spoločenský. Priamo z ľudskej povahy vyplýva potreba sociálneho kontaktu, vytvárania sociálnych väzieb a združovania sa. Kedysi v kmeňoch, dnes v spolkoch, skupinách či komunitách. Počas toho, ako rastieme, formujeme svoju osobnosť a získavame nové skúsenosti. A spoločnosť do nás začne premietať svoje očakávania, spoločenské normy, konvencie.

Celý život sme niečím „nálepkovaní”, niekam zaraďovaní. Naše ja má však tiež svoje predstavy o živote a potreby, ktoré často nemusia byť totožné s tým, čo sa od nás vyžaduje. Nakoniec máme pocit, že nevieme, kto vlastne sme, hľadáme samých seba, pretože sme z okolia zažili nepochopenie či odsúdenie, a tak vzniká frustrácia a potreba unikať od spoločenských štruktúr do vlastného sveta, kde zažívame intenzívny pocit osamelosti.

V prieskume, ktorý bol realizovaný v Spojenom kráľovstve s názvom Uväznení v bubline (Trapped in a bubble), sa na výskumnej vzorke podarilo identifikovať 4 úrovne spúšťačov osamelosti. Tie sú plne aplikovateľné aj v našom prostredí:

1. úroveň: Súvisí so samotným človekom ako individualitou a jeho vnímaním seba samého, so schopnosťou konať sebaisto, ovládať svoje emócie, adekvátne pracovať so svojou energiou a zohľadňuje aj zdravie či mesačný príjem a životný štandard.
2. úroveň: Veľmi úzko na ňu nadväzuje vzťahová úroveň, ktorá reflektuje naše vzťahy s okolím – rodinou, priateľmi, známymi či kolegami.
3. úroveň: Do tejto úrovne patria naše aktivity v rámci komunity, sociálny priestor, pocit bezpečia v našom susedstve či faktory ako rozvinutosť infraštruktúry alebo úroveň sociálnych služieb.
4. úroveň: Táto v sebe zahŕňa spoločnosť ako takú, kde sa nachádzajú faktory ako sociálne a kultúrne normy, politická scéna, finančné ťažkosti, rôzne spoločenské stigmy a v neposlednom rade moderný životný štýl a digitálna doba.

Výskum okrem iného preukázal, že ak bude ktorýkoľvek z faktorov v rámci úrovní narušený, môže to u nás z dlhodobého hľadiska vyvolať pocit osamelosti.

Kedysi nám stačilo, aby sme boli prijatí našimi blízkymi, rodinou, prípadne susedmi. Jeden či zopár reálnych ľudí sa nám dnes zdá málo v porovnaní so stovkami lajkov na sociálnej sieti.

Monika Stehlíková, terapeutka a lektorka

Digitálna osamelosť ako novodobý fenomén

Denne sú online viac ako 4 miliardy ľudí na celom svete, zároveň odošleme cez 200 miliárd emailov, zverejníme 5 miliónov blogov a priemerne strávime len skrolovaním a lajkovaním na sociálnych sieťach viac než 2 hodiny denne. Anonymitou internetu strácame ostych a nebojíme sa na rovinu povedať, čo si myslíme. Na druhej strane je človek veľmi citlivý na spätnú väzbu. Často vníma svoju hodnotu skrz potvrdenie jeho sociálnej atraktivity prostredníctvom variabilného odmeňovania – počtu lajkov a zdieľaní na sociálnych sieťach.

Je to začarovaný kruh. Človek je bytosť spoločenská, o tom niet pochýb, avšak v súčasnosti k tomu pribudla ešte zvýšená potreba spoločenskej akceptácie. „Kedysi nám stačilo, aby sme boli prijatí našimi blízkymi, rodinou, prípadne susedmi. Dnes postneme na sociálnu sieť našu fotku a s napätím sledujeme, aká bude reakcia. Jeden či zopár reálnych ľudí sa nám zdá málo v porovnaní so stovkami lajkov na sociálnej sieti,” konštatuje terapeutka, lektorka a odborníčka na reč tela Monika Stehlíková.

Jeden či zopár reálnych ľudí sa nám zdá málo v porovnaní so stovkami lajkov na sociálnej sieti.

Monika Stehlíková, terapeutka a lektorka

Sociálne siete vychádzajú z princípu atraktivity a hľadajú rôzne spôsoby, ako upútať našu pozornosť, ako sledovať naše aktivity, zotrvačnosť na danej stránke, čitateľnosť a iné. Sme v štádiu vývoja spoločnosti, kde už automatické vzorce dokážu predpovedať naše ďalšie správanie, odhadovať, čo ďalšie si asi budeme chcieť po poslednom nákupe ešte dokúpiť či vidieť. Nenahrádzajú však reálne vzťahy a osobný kontakt.

Byť samým sebou

Pocit osamelosti však nemusí byť automaticky negatívnym javom. Učí nás byť samých so sebou, vyrovnať sa s množstvom predtým možno nepoznaných pocitov a naučiť sa viac o vlastnom ja. „Keď prežívame osamelosť, sme z toho niekedy vystrašení. Vnímame to ako niečo zlé. Nie je to však iba manipulácia našej mysle, pretože sme sa len naučili, že je to zlé? Úprimne si myslím, že osamelosť je pre človeka veľmi prirodzená,” hovorí Monika Stehlíková. Z rôznych dôvodov je v našej spoločnosti osamelosť stále stigmatizovaná ako prvoplánovo negatívne prežívanie.

Každý človek prežíva deň čo deň nejaké zmeny. Niekto je flexibilnejší a hravo sa im prispôsobuje a niekto, práve naopak, je oveľa senzitívnejší a každá zmena v ňom môže vyvolávať rôzne emócie. „Ak si však v sebe pestujeme postoj, že tí druhí by nás mali urobiť spokojnými a šťastnými, vytvárame si ilúziu, ktorá určite prinesie sklamanie,” konštatuje Monika Stehlíková.

Ak si v sebe pestujeme postoj, že tí druhí by nás mali urobiť spokojnými a šťastnými, vytvárame si ilúziu, ktorá určite prinesie sklamanie.

Monika Stehlíková, terapeutka a lektorka

V živote každého z nás existujú momenty, kľúčové životné zmeny, keď prehodnocujeme svoje priority a hodnoty a máme pocit vnútorného konfliktu, pocit nepochopenia okolím. Môžu to byť momenty, keď sa partneri rozchádzajú alebo rozvádzajú, keď sa mladí ľudia stávajú rodičmi alebo keď dospelým ľuďom vyletia deti z hniezda a pustia sa do života. Rovnako to môžu byť chvíle, keď meníme zamestnanie či odchádzame do dôchodku. Oveľa vážnejšie a náročnejšie sú situácie, keď nám neslúži zdravie alebo stratíme prirodzenú mobilitu.

Prirodzene, niektoré životné zmeny a situácie môžu priniesť pocit osamelosti, je to však dôkaz, že sme cítiace ľudské bytosti reagujúce na zmenu. „Keď človek nerozvíja vzťah so sebou, vyhýba sa času strávenému osamote, možno na prechádzke, v lese, záhrade či pri meditácii, chýba mu niečo zásadné,” dopĺňa Monika Stehlíková.

Keď človek nerozvíja vzťah so sebou, vyhýba sa času strávenému osamote, možno na prechádzke, v lese, záhrade či pri meditácii, chýba mu niečo zásadné.

Monika Stehlíková, terapeutka a lektorka

Ako sa popasovať s osamelosťou

Liekom na osamelosť nie je ísť do davu ľudí ani postovať dokonalé fotky na Instagrame alebo si kupovať drahé veci či veľké byty s výhľadom. Tam všade bude samota, pokiaľ sa človek nenaučí pracovať sám so sebou.

V prvom kroku je dôležité, aby sme sa „ukotvili” – prijali samých seba takých, akí sme. Nedovoľme, aby filtre, nálepky a iné povrchné veci určovali našu osobnosť a hodnotu. Je tiež nevyhnutné si uvedomiť, že sme skutočne dosť dobrí. Ak to niekto nedokáže oceniť, nemá v našom živote čo robiť. Toto platí rovnako v osobnom živote, ako aj v biznise.

Človek potrebuje byť občas osamote, aby sa spojil sám so sebou. To však neznamená, že potrebuje menej sociálneho kontaktu. Skôr sa potrebuje zamerať na plnohodnotné vzťahy, čiže skôr na kvalitu ako kvantitu sociálneho kontaktu. Prestať živiť vzťahy, ktoré neprinášajú dlhodobo pozitíva, ale práve naopak, ťahajú nás dole a vyčerpávajú.

Človek potrebuje byť občas osamote, aby sa spojil sám so sebou. To však neznamená, že potrebuje menej sociálneho kontaktu. Skôr sa potrebuje zamerať na plnohodnotné vzťahy, čiže skôr na kvalitu ako kvantitu sociálneho kontaktu.

Ak pustíme tieto vzťahy od seba, prídu nové, plnohodnotnejšie. Akceptujme ľudí vo svojom živote, ale uvedomujme si súčasne, že prišli buď len na krátku dobu, aby nás niečo naučili, alebo na celý život, aby nás sprevádzali. Obe možnosti sú v poriadku.

V našom okolí určite existuje množstvo komunít či akcií, ktoré nám pomôžu dostať sa späť do formy a zapojiť sa. Nech je to návšteva jogového štúdia, kurz kreslenia alebo len posedenie po športe s kamarátmi pri pive či vytiahnutie starých rodičov na kávu a kus reči niekam von. Nájdime si spôsob, ako sa opäť zapojiť do spoločenského diania. Ak však máme pocit, že sa potrebujeme odpojiť, načerpať energiu, lebo sme unavení, doprajme si to tiež.

Ak postupne spoznávame a prijmeme samých seba, vyrovnáme sa aj so svojím okolím. Osamelosť už na nás nebude číhať na každom kroku a nebudeme ju vnímať len negatívne, ale skôr ako priestor reflexie vlastného ja.

Nájdime si spôsob, ako sa opäť zapojiť do spoločenského diania. Ak však máme pocit, že sa potrebujeme odpojiť, načerpať energiu, lebo sme unavení, doprajme si to tiež.

Osamelosť je riešiteľný problém

„Mne osobne sa zdá dôležitá flexibilita reagovania na vlastné potreby a potreby okolia tak, aby bola zachovaná dynamická rovnováha týchto polarít. Na jednej strane, ak cítim, že potrebujem spoločnosť, treba ju vyhľadať, ale ak potrebujem byť sám či sama, je dobré túto potrebu tiež napĺňať. Každý si nájde spôsob vlastný svojej povahe,” hovorí psychologička Hana Bednaříková.

Dodáva však, že v prípade, ak je naša osamelosť popretkávaná úzkosťou, panickými stavmi, prechádza do depresie a zásadne nám komplikuje každodenný život, je na mieste vyhľadať odbornú pomoc. Práve tu vzniká nebezpečenstvo izolácie a začarovaného kruhu ťažkostí, kedy treba konať. „Ak máme vo svojom okolí človeka, ktorý sa ocitol v tomto začarovanom kruhu narušenia mentálneho či fyzického zdravia a s tým súvisiacej sociálnej izolácie, skúsme podať pomocnú ruku,” hovorí Hana Bednaříková.

Ak máme vo svojom okolí človeka, ktorý sa ocitol v tomto začarovanom kruhu narušenia mentálneho či fyzického zdravia a s tým súvisiacej sociálnej izolácie, skúsme podať pomocnú ruku.

Hana Bednaříková, poradenská psychologička

„Rovnako, ak dokážeme vyhodnotiť, že takáto situácia hrozí nám, nečakajme na poslednú chvíľu, keď to už ozaj nejde. Obráťme sa na ľudí, ktorí sú nám blízki a neváhajme vyhľadať odbornú pomoc včas,” uzatvára psychologička Hana Bednaříková.