Naša úvaha o detskom strachu
Deti a strach, to je rovnako prirodzené ako deti a smiech, radosť, plač alebo smútok… Strach je „iba” emócia. Toto je jediný fakt, ktorý som sa zatiaľ o strachu naučil ja. Ako sa však nebáť? Ako prebiť strach?
Je vôbec možné, aby človek nemal z niečoho alebo niekoho strach? Myslím si, že nie. Ako som spomínal, je to emócia a tie sa dajú len krotiť, korigovať alebo podľahnúť im. No stále tu s nami budú. Ako hovorí jeden môj dobrý priateľ: „Strach nezmizne, umenie je, nechať ho, nech nami prejde a naučiť sa s ním v daný moment vyrovnať.” Toto sa však veľmi ľahko hovorí a píše, no v praxi je to o dosť náročnejšie.
Deti začínajú vnímať strach už v určitom veku, keďže sa sem rodia ako čisté bytosti. Vedomosti, názory a reakcie na rôzne situácie získavajú od nás dospelých. Ak chceme, aby naše dieťa dokázalo čeliť strachu, je potrebné, aby sme to dokázali aj my sami. Povedzme si úprimne, máme s tým občas problém. 🙂
Je prirodzené, že dieťa pociťuje strach už v útlom veku, napr. keď sa ocitne medzi neznámymi ľuďmi alebo na neznámom mieste, zľakne sa neznámeho zvuku… V týchto prípadoch väčšinou pomôže, ak je tam rodič, dieťa pocíti istotu a tým sa upokojí.
Čo však robiť, keď deti podrastú a vedia svoj strach opísať alebo, naopak, ho zatajujú a držia to v sebe? Mnohokrát prvé „semienka” strachu sejeme my rodičia. Niekedy to ani nerobíme vedome, napr. dieťa sa nechce obliecť, začína s nami súperiť, ľudovo povedané – neposlúcha. My mu povieme, nech sa okamžite oblečie, inak príde ujo policajt (čert, ježibaba…) a vezme ho preč. Znie to nevinne, ale dieťa si to vysvetlí po svojom. A ak sa to opakuje, môže to prerásť do väčšieho strachu.
Taktiež deti veľmi prežívajú a vnímajú naše vnútorné pocity a nastavujú svojím konaním zrkadlo našim vlastným strachom. Pred dieťaťom nezatajíte zlý deň v práci, hádku s partnerom/kou alebo vlastný strach z nepoznaného… Strach je tu s nami denne. Dôležité je, aby sme si priznali, že sa bojíme, že nás niečo trápi – a hovorili o tom.
Rovnako ako komunikácia s partnerom, kamarátmi či kolegami, je dôležitá aj komunikácia s dieťaťom. Umenie vypočuť a v prípade potreby aj poskytnúť radu. Dieťa je naším učňom a zároveň mentorom. Potrebuje pozornosť, lásku a istotu. Tak dokáže čeliť strachu a neskôr v dospelosti sa s ním ľahšie vyrovná.
