O našom nečakanom výlete za polárny kruh
Hudobné trio S hudbou vesmírnou nedávno rozbehlo projekt Ulietavame si, kde Dominika posiela chalanov naslepo na výlety do destinácií, o ktorých vopred nevedia. Prvou zastávkou tohto dobrodružstva bolo Portugalsko, neskôr sa vydali do Kambodže. Prečítajte si, čo si pre chalanov pripravila tretia zastávka.
Aj tento výlet bol plný prekvapení. Dominika nám klasicky doniesla letenky v zatvorenej obálke so slovami: „Zajtra odlietate o 9:00 z Prahy.” A vtedy sa to začalo – akosi sme si zvykli lietať z Viedne, a teda neriešiť odchod z Bratislavy na „výjazd” skôr než pár hodín pred samotným odletom. Na viedenské letisko sa dá z Bratislavy dostať pohodlne a rýchlo v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Avšak Praha nám zamiešala karty. Let bol plánovaný doobeda. Vstávať o druhej ráno a riskovať, či to všetko postíhame, resp. či vôbec vstaneme, sme sa neodvážili. Pravidlom je, že nikdy nemáme podpalubnú batožinu, cestujeme len s ruksakom. Rýchlo sme si preto zbalili všetko, čo sme mysleli, že sa nám zíde a vyrazili na vlak.
Záchrana prišla priamo z Prahy – prenocovali sme u nášho dobrého kamaráta Mira Mráza, ktorému touto cestou ešte raz ďakujeme. Mali sme príchod vlaku o 00:15, takže nám šetrne oznámil, že nám iba otvorí byt a môžeme ísť spať. Ale ako to už býva zvykom, prišli sme po Mira my do Ideálu – Mirovho obľúbeného podniku, keďže ho má hneď pod bránou. 😂 Tam sme strávili rozprávaním ešte hodiny a spať sme šli tak o tretej v noci. 😂
Na letisku sme si otvorili obálky a dozvedeli sa, že letíme do Kittilä, teda do Laponska – za polárny kruh. Pozerajúc sa na svoje mestské bundičky (rozumej, vhodné za polárny kruh skôr ako pyžamo) sme sa len tak pousmiali a bolo nám veru ťažko. 😂 Ale stále sme v kútiku duše dúfali, že to má Dominika nejako vymyslené alebo je to nejaká forma srandy.
Vymyslené mala všetko dokonale. A fór to nebol, naozaj nás poslala za polárny kruh s tromi tričkami, troma trenkami a tromi ponožkami…
Ak chcete vedieť, ako sme to zvládli a či vôbec, pozrite si náš nový vlog. Tam sme sa snažili zachytiť všetko – od priebehu cez atmosféru až po naše autentické výpovede.
Po príchode na letisko nám Dominika opäť vybavila odvoz, no aj tak sme vytvorili trošku chaosu – Sorizzo sa oblial v lietadle vodou a musel sa kompletne prezliecť. Kým sa prezliekol, nezostal na letisku nikto, ani personál! 😂 Až keď sme vošli do príletovej haly, zbadali sme jedného jediného človeka – Lucu, ktorý nás prišiel odviesť a už sa strachoval, či sme vôbec prileteli! 😂
Na miesto sme prišli až po zotmení. Čakali nás nezabudnuteľné zážitky – najskôr úžasná večera – hubová polievka a losie steaky a keďže boli akurát výborné podmienky na pozorovanie polárnej žiary, mali sme to najkrajšie divadlo pod holým nebom! Úžasnú, neopísateľnú a neustále sa meniacu polárnu žiaru sprevádzal ohromný brechot psov po okolí. Bolo to neuveriteľné!
Netušili sme, kde presne sa nachádzame, a tak sme si robili srandu, že každý Fín má niekoľkých psov, a preto ich tam toľko breše. Až ráno sme sa dozvedeli, že sme v Äkäskero na husky farme!
Pracovalo tam niekoľko zamestnancov a zopár brigádnikov z celej Európy. Bolo úžasné sledovať, ako spolu vychádzajú a dopĺňajú sa. Vďaka dokonalej symbióze všetko bežalo ako hodinky! Neskôr nám pridelili osobného guida, ktorý nám ukázal „našich” hafanov a aj to, ako ich vystrojiť do záprahu, ako sane ovládať atď. Dominika nám cez svoje inštrukcie neustále prízvukovala, že máme natáčať do vlogu rozprávkovú krajinu. Nespomenula však, že pôjdeme na jednu noc do chatky bez signálu, elektriny a tečúcej vody. Tu už nešlo len o to, kde si budeme nabíjať baterky do techniky, ale skôr o to, či vôbec budeme stíhať točiť popri riešení základných životných potrieb. 😂
Ťažko sme znášali to neustále obliekanie. Keď sme prišli a hovorili o veciach od komerčných značiek, doslova nás vysmiali, že v tom by sme zamrzli. Keď sme skúsili argumentovať, že ide o drahé veci, ktoré stoja aj 500 €, ich reakcia bola rovnaká – s úsmevom nám povedali – nemáš šancu, v tom tu zamrzneš. 😂 Personál na farme nám zabezpečil všetko – od oteplovákov cez rukavice, čiapky, bundy, skrátka všetko, väčšinu tých značiek som nepoznal. A to bolo to šialené – mali sme napríklad dvoje rukavice (prstové a palčiaky), pod čiapkami kukly a na čiapke ešte kapucňu. Na našej bunde sme mali ich bundy a vyzerali sme ako vedci z nejakej expedície. 😂 Obliecť a vyzliecť sa trvalo približne 15 minút a keďže sme hrali o čas, bolo to veľmi náročné.
Nehovoriac o tom, že batérie do foťáku, dronu a telefóny sme mali úplne pri tele, aby sa nám hneď nevybili, takže ak sme potrebovali nejakú vymeniť, trvalo to aj 10 minút. Najväčšiu rolu v technike zohrali powerbanky. Nejaké sme mali, ale nejaké sme ešte intuitívne dokúpili počas prestupu v Helsinkách.
Okrem každodenných starostí sme mali obrovský problém s technikou. Batérie sme museli nabíjať snáď každých desať minút a dron protestoval kompletne. Tým sme strácali drahocenný čas a energiu, nehovoriac o tom, že slnko vychádzalo denne na cca 4 hodiny, takže sme počítali doslova sekundy.
Psi boli neuveriteľne poslušní, vycvičení a v neposlednom rade trpezliví. Keď sme sa im po stýkrát snažili neúspešne nasadiť ich postroj, myslím, že museli mať nervy skutočne zo zlata. Až po návrate na Slovensko sme sa dozvedeli, že Dominika komunikovala celý výlet s naším kamarátom Števom, ktorý sa vrátil s omrzlinami práve po náročnom výcviku psov na preteky. Veľmi nás však potešilo, že na farme Äkäskero starých psov, ktorí už nevládzu ťahať sane, neutratia, ale dochovajú a nechajú zomrieť prirodzenou smrťou. Nie na každej farme to totiž tak funguje…
Ako sme už spomínali, slnko vychádzalo len na 4 hodiny, čo naozaj hralo proti nám, ale na strane druhej, bolo to to najkrajšie svetlo, aké si človek na kameru môže priať! 4 hodiny takzvanej „golden hour”, čo je filmársky pojem pre zapadajúce bočné slnko. To sa tu na severe neposunulo vyššie a celý čas bolo tesne nad obzorom – vďaka tomu sme neustále točili idylické zábery s dlhými tieňmi a slnkom v pozadí.
Vo vlogu sme sa snažili čo najvernejšie zachytiť aj noc na chate uprostred ničoho. Bez elektriny, signálu, tečúcej vody a možnosti to akokoľvek zmeniť. Drevená latrína na zasneženom dvore a teplota -25 °C – to bolo všetko. Už teraz vám však prezradíme, že sme si vodu doslova vysekali zo zamrznutého jazera, lebo tak to tam chodí. A bol to neskutočný zážitok!
Dominika sa vyznamenala počas tohto výletu viackrát. Tým, ako nás prekvapovala, zavádzala, aké výzvy nám dávala v týchto extrémnych podmienkach. Samozrejme, s tým, že to máme všetko točiť. Posledným (konečne milým 😂) prekvapením bolo ubytovanie v Helsinkách smerom naspäť domov. Dve izby v luxusnom hoteli v srdci hlavného mesta s raňajkami pre kráľov? Tým si nás Domča fakt získala!
V Helsinkách sme navštívili jedno úžasne inšpiratívne miesto – budovu hlavnej knižnice Oodi Central Library. Monumentálnu knižnicu, postavenú k stému výročiu samostatnosti Fínska. Fíni sú vraj machri, čo sa týka knižníc, ale toto nám vyrazilo dych! Na troch poschodiach bolo všetko: detský kútik, kaviareň, študovne, prednáškové miestnosti, 3D tlačiarne, nadupané počítače, šijacie stroje, virtuálna realita… A dokonca aj profi nahrávacie a filmové štúdiá a teraz sa podržte – všetko zadarmo! Treba sa len zaregistrovať a rezervovať si miesto v kalendári. Ešte tam mali aj 9 živých stromov. Povedali sme si, mať tak dvadsať rokov a ísť na Erasmus… 🙂
Budova knižnice
Interiér knižnice Oodi Central Library
To by bolo z nášho výletu po Laponsku všetko. Nikdy nevieme, kam nás Dominika pošle nabudúce, ale po Laponsku už asi nebudeme ani hádať a necháme to proste len plynúť.
