PODCAST o duševnom zdraví a ako v pokoji prežiť blížiace sa Vianoce s psychologičkou Ivanou Čergeťovou

Slováci sú národ kritický a nielen voči druhým, prezradila psychologička. Štatistiky tiež ukazujú, že pri psychických problémoch ľudia čakajú s oslovením pomoci až neuveriteľných 14 mesiacov. Kedy by sa nám mal spustiť alarm, že máme problém? Ako v takom prípade postupovať, ale aj to, ako prežiť Vianoce v skutočnom pokoji a čo môže pomôcť ľuďom trpiacim úzkosťou, prezradila Ivana Čergeťová v novom diele podcastu Generali Balans, ktorý sme venovali téme duševného zdravia.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Náš podcast s psychologičkou Ivanou Čergeťovou z platformy ksebe si môžete aj prečítať.

Som rád, že dnes prijala naše pozvanie psychologička Ivana Čergeťová z platformy ksebe. Dobrý deň, vitaj, ahoj.

Dobrý deň, tiež vítam, ahoj.

Si výborne naladená, hneď sme si potykali, mám obrovskú radosť. Presnoril som tvoje profily na sociálnych sieťach a sú perfektné. Ivanu môžete nájsť na Facebooku, dokonca aj na TikToku pod menom Radí psychologička. Čo teda ty a sociálne siete? Pretože sú asi najrýchlejšou cestou nielen k ľuďom, ale, žiaľ, aj k potenciálnym klientom.

Dobrá otázka, neviem, či žiaľ. Sociálne siete sú v súčasnej dobe veľmi dôležité, najmä v súvislosti s oblasťou duševného zdravia. Spomínam si, keď som chodila na vysokú školu, už to sú nejaké desaťročia…

Nerob zo seba múmiu, dobre?

Hej, ešte žijem, ešte dýcham. Už vtedy nám rozprával jeden z vyučujúcich, ako málo sa hovorí o psychológii v časopisoch a online, že ak chceme ľudí nejako edukovať v tom, čo je dôležité, je kľúčové dávať aj rozhovory. Už nie sme v časopisoch, ale v podcastoch a online priestore. Myslím si, že pre mnohých z nás z radov psychológov je ťažké vyjsť z komfortnej zóny, pretože nás mnohí vnímajú, že sme niekde v kanceláriách a poradniach, kde sedíme jeden na jedného s klientom. Úplne rozumiem, že veľakrát nechceme vychádzať, avšak myslím si, že by sme mali pracovať s verejným publikom, pretože mladí ľudia sú nenásytní po tomto obsahu a sociálne siete sú cesta, ako sa dostať nielen k ľuďom, ktorí majú nejaké psychické problémy, ale k tím, ktorí sa chcú posúvať, rozvíjať.

Súhlasím, pretože sociálne siete nie sú len zábava, ale aj edukácia a som rád, že rozširuješ segment. Sociálne siete ti však vedia dať aj instantnú reakciu, ohodnotiť ťa. Som zvedavý, ktorý z tvojich reelsov, príspevkov mal najviac odoziev, lajkov a hejtov?

Približne pred rokom som začala pracovať na sociálnych sieťach. Povedala som si, že idem do toho, i keď nerozumiem algoritmom, a iba tak som pozorovala, na čo ľudia reagujú. Áno, sú kľúčové témy, ktoré sa teraz objavujú. Najviac téma vzťahov, toxicity a sociálnej izolácie, čo je spojené s postcovidovým obdobím. Často sa objavuje aj téma agresivity, pretože ľudia, tým, že zostali dlhé obdobie v izolácii, akoby pozabudli, ako majú reagovať na iných. Majú skrátené reakcie a naozaj vznikajú mnohé problémy vo vzťahových rovinách, a to nielen v romantických/partnerských vzťahoch, ale taktiež v práci, v rodine, v športových aj kamarátskych vzťahoch. Je to oblasť, ktorá určitým spôsobom začína byť chromá a potrebuje významnú pomoc.

Rád by som využil tvoje skúsenosti z online priestoru a opýtal sa, ako reagovať v prípade kyberšikany, toxicity a agresivity, hejtu, ktorého je naozaj veľa. Vidíme, že algoritmy Facebooku ukazujú, že „čím horšie, tým lepšie“. Každý z nás tiež pozná XY pseudo osobností z rôzneho spektra, ktoré to zneužívajú. Ako sa má človek cítiť vo vodách internetu bezpečne? Lebo z mojej skúsenosti je nepríjemná stále len minorita a žijeme v spoločnosti, kde je väčšina ľudí slušná.

Dobrá otázka, pre mňa aktuálna, keďže mi nedávno vybuchol Facebook hejtom, vravela som si, vau, čo sa deje. Aj pre mňa sú podobné momenty stigmatizujúce. Vtedy si poviem, či naozaj chcem svoju osobnosť prezentovať, keď mi niekto napíše v krutej forme, že kde som sa to naučila a čo to robím. Nie je to len moja skúsenosť, najskôr sa v nej nájdu viacerí. Je dôležité uvedomiť si, že na sociálnej sieti vidíme len nejakú časť života, väčšinou tam nedávame udalosti, ktoré sú smutné a zraňujú nás. Vytvárame predstavu pekného sveta, postujeme udalosti, ktorými sa chceme pochváliť. Trochu sa hráme dopamínovú hru, keď nám pribúdajú pozitívne komentáre. Pomáha mi, keď si uvedomím, že moja sebahodnota nie je závislá od vonkajšieho sveta, že mám veľa ľudí v okolí, ktorí ma skutočne poznajú. Taktiež treba rozmýšľať nad tým, že výsek, tie hejty, sú len určitá časť života a ľudia si nimi potrebujú dať von ich negatívne emócie a frustráciu bez toho, aby sa cítili ohrození. Preto sa tak deje cez nepriame útoky. Keby sme hovorili o vrahoch a forenznej antropológii, je rozdiel, či niekoho zastrelíš alebo ho bodneš, pretože vtedy cítiš spätný náraz človeka, emóciu. Práve sociálne médiá sú o tom, že vôbec netušíme, ako človek na druhom konci reaguje, tým pádom si ľudia dovolia zaútočiť.

Dobre, ale ako sa brániť? Nie každý má hrošiu kožu. Najtypickejší príklad je podľa prieskumov body shaming a mladé dievčatá, posmievanie sa ohľadom výzoru…

Odporúčam hľadať vzory a je dôležité si pripomínať, kto som. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že mi veľmi pomáha, keď si uvedomím, že, aha, mám 50 zlých reakcií, no 5 000 nejakých dobrých. Na tomto je postavená aj terapia, respektíve práca s klientom. Potrebujeme budovať emočnú korektívnu skúsenosť. Keď sme naučení, že ľudia nejak reagujú, čím viac negatívnych reakcií existuje, tým horšie sa z nich budeme cítiť. Kľúčom je teda hľadať pozitívne reakcie a odpojiť sa od sociálnych sietí a uvedomiť si, že nie sú realitou.

Poviem aj za seba, že tiež mi trvalo niekoľko rokov, kým som pochopil, že nezáleží, ako veľmi sa snažíte, ako ste talentovaný a vzdelaný, nikdy, nikdy v živote sa nebudete páčiť všetkým.

Súhlasím, teraz si mi pripomenul jeden skvelý výskum. Vždy som ho učila, už keď som pred pár rokmi lektorovala, že keď sa postavíte pred ľudí, z 10 budú minimálne 3 až 4 neutrálni alebo voči vám nebudú mať sympatiu. Čiže, bohužiaľ, alebo na druhej strane vďaka bohu, lebo nás to dokáže aj posúvať. Treba si uvedomiť, že stopercentný ideál neexistuje.

Hlavne sa treba sústrediť na pozitívnu stránku veci. Poďme na témy, ktoré sú menej ohurujúce. Prechod z jesene do zimy, prvý sneh, málo slnka. V tomto období majú psychológovia asi najviac práce, je to tak?

Potvrdzujem, slniečko nám rozprúdi veľa hormónov a dáva nám akoby lepšiu emočnú reguláciu, keď ho je menej, telo reaguje. V tomto období sa v zvýšenej miere vyskytujú úzkosti, depresívne poruchy. Ľudia strácajú entuziazmus, chuť do života. Zrazu čas trávia v interiéri. Keď sa pozrieme na históriu, sme tiež určitým spôsobom zvieratá, ktoré boli v prírode. Keď sa dostávame do budov, kde chýba prirodzené svetlo, má to na nás dosah.

67 % ľudí s príznakmi depresie a 80 % závislých od alkoholu sa nelieči. Pri úzkostných poruchách dosahuje počet neliečených až 84 %. Poriadne desivé čísla, obrovská výstraha. Ako na to? Lebo to je asi esenciálna záležitosť a podľa mňa zaujíma aj mnohých poslucháčov a poslucháčky. Okolo psychologických a duševných záležitostí je stále stigma, pritom sú riešiteľné. Ako pomôcť?

Veľmi rada som používala príklad, že keď máš zlomenú nohu, ideš k lekárovi, keď máš zlomeného ducha, tak to neriešiš. Veľa ľudí to už vníma ako klišé. Ako som sa však dnes pripravovala na tento rozhovor, opýtala som sa samej seba, ku ktorému lekárovi neradi chodíme a zväčša je pomerne neskoro, keď do ambulancie prídeme. Je to zubár. Nikdy nevidíme, či sú zuby pokazené, čo sa s nimi deje. Prichádzame k nemu často v bolesti, čo už môže byť neskoro, zub môže byť odumretý, mať hlboký kaz. Čím viac sa potrebuje v zube lekár rýpať a ide nižšie, do koreňa, tým je náprava bolestivejšia. Stigmu v oblasti duševného zdravia si spájam práve s týmto. Neradi hovoríme, že máme psychické problémy, máme nejaké kultúrne predsudky, je dané, že muži musia byť silní, ženy emočne stabilné. Zrazu si máme priznať, že nie sme okej? Chvíľu budeme určite rozmýšľať, či chceme, aby sa to o nás iní dozvedeli. Preto ľudia zväčša čakajú veľmi dlho. Ak sa nepletiem, štatistika ukazuje, že čakáme až 14 mesiacov.

Povedz nám nejaké indikácie, kedy by už človek mal zdvihnúť nielen obočie, že sa niečo deje, ale aj telefón, prípadne kliknúť na nejakú stránku. Jedna vec je depresia, diagnóza, iná, keď sme občas smutní, nedarí sa nám. Kedy prichádza bod, v ktorom treba zbystriť pozornosť nielen v rámci seba, ale aj možno niekoho z okolia?

Sú štyri možnosti, faktory, o ktorých by sme mali rozmýšľať. Prvým je motivácia na rozvoj — chcem na sebe pracovať. Druhým je diskomfort, napätie, frustrácia — niečo sa deje, čo neviem identifikovať. Ďalšou možnosťou môže byť to, že niečo mi dlhodobo zhoršuje kvalitu života, niečoho sa bojím — prejav úzkosti. Posledná vec môže byť aj naše okolie, ktoré si všimne, že sa s nami niečo deje, a to nám povie, že je čas obrátiť sa na odborníka. Väčšinou ide o závislosti, ktoré nevieme identifikovať, lebo nám je v danom stave dobre. Je dôležité si uvedomiť, že existujú vnútorné a vonkajšie faktory. Hovorí sa, že ak trávim premýšľaním nad svojimi ťažkosťami viac ako hodinu denne, je to signál, že by sme pre seba mohli niečo spraviť.

Skúsme definovať moment, keď by sa mal rozozvučať nielen osobný alarm, ale možno aj u nejakej blízkej osoby, keď si povie: priateľu, máš vážny problém a musíš ho riešiť.

Najväčší signál je moment, keď sa človek správa život ohrozujúco voči sebe či niekomu inému. Ide o najsilnejšie momenty, keď si treba uvedomiť, že môžu vyústiť do vážnych následkov voči tomu človeku aj jeho okoliu.

Ak sa rozprávame o vyhľadávaní odbornej pomoci, v rámci platformy ksebe si dokážete vyklikať posedenie so psychológom rýchlo a na základe skúseností a osobných preferencií. Keď vylúčim telefóny a klopkanie na ambulanciu, táto forma je pre klientov aj pre vás pomerne nápomocná. Je tak?

Ak si správne pamätám, platforma ksebe vznikala v covidovom období. Zakladatelia si uvedomili, že na Slovensku je diera, ľudia sa nevedia dostať k psychológom. Kalendáre máme stále plné a ťažko sa nám hľadajú voľné termíny. Keď sa ma niekto opýta, prečo pracujem online, keďže som tomu dlho odolávala a tvrdila, že si neviem ako psychológ predstaviť, že budem s niekým pracovať v online prostredí, odpovedám jednoduchým argumentom.

Prvý argument znie, že veľa cestujem a množstvo mojich klientov, ktorí sú Slováci, tiež. U mňa je úplne bežné, že mám klientov zo Saudskej Arábie, Anglicka, Írska, Thajska. Sme po celom svete a je prirodzené, že ľudia hľadajú psychológa, ktorý hovorí ich rečou. Druhá vec je, že výskumy dokazujú, že online terapia je rovnako účinná a efektívna ako terapia osobná. Keby som to však chcela zľahčiť, poviem, že je lepšie online ako nič.

Ako ale pre seba nájdem toho správneho odborníka? Nehovorím, že je bežné, že si so psychológom nesadneš, ale môže sa stať.

Určite áno, dôležitá je pozitívna emócia, respektíve sympatia, ktorá by mala byť prítomná medzi ľuďmi. Je tiež dobré hľadať si odborníka, ktorý má pre klienta vyhovujúci spôsob práce. Terapeuti a psychológovia nepracujú jednotným spôsobom. Inšpirujem sa Karolom Kleinmannom, ktorý je spoluautorom tejto platformy. On vždy hovorí, že keď si hladný, niečo zješ, jedlo môže byť rôznorodé, no nasýti ťa. Podobne je to pri terapii. Máme rôzne spôsoby práce. Ja pracujem výrazne s telom, využívam bioenergetické cvičenia, imagináciu. Sú klienti, ktorí uprednostňujú kognitívno-behaviorálny či radikálnejší prístup, čiže zadanie úloh a vyhodnocovanie. Celkovo je dôležitý komplexný pocit, aký z človeka máme. Odporúčam absolvovať aspoň 1 či 2 sedenia. Medzi tými ľuďmi sa musí vytvoriť trust management (manažment dôvery, pozn.). Tiež som ako psychológ nervózna, keď prichádza nový klient, nevieš, či si sadnete, s čím prichádza. Ja mám nejaké emócie, on tiež, čiže začiatok terapie býva založený na intuícii.

Viem, že moja otázka je strašidelne zjednodušená, ale existujú tipy, ktoré by si vedela dať pri boji s duševnými poruchami, depresiou? Bavíme sa, samozrejme, o základných veciach.

Mám tri tipy, pomocou ktorých by sme mali byť fajn, keď prežívame náročné obdobie. Prvá vec – je dôležité mať harmonogram, dennú rutinu, ktorá nás v mysli udržiava v bezpečí. Ak by si sa prišiel pozrieť na psychiatrické oddelenie niekde do nemocnice, ako prvé majú pacienti nejakú komunitu, pracuje sa s nimi, majú vizitu a tak ďalej. Táto rutina funguje na konkrétnych časoch. Druhá vec je sociálna opora, čiže mať vo svojom okolí ľudí. Výskumom je dokázané, že už len blízkosť ľudí v našom okolí zvyšuje odolnosť. Nemusíme konkrétne riešiť svoje problémy, stačí, že sme v sociálnom kontakte. Človek je tvor spoločenský. Zjednodušene poviem, potrebujeme žiť v svorkách. Je tiež veľmi kľúčové urobiť niečo pre druhých ľudí, byť v určitom zmysle altruistom, pretože keď pomáhame druhým, pomáha nám to v utrieďovaní si vlastných myšlienok, zoraďovaní a zisťovaní hodnôt, takže sa stávame odolnejší voči stresu. Je paradox, že práve toto nám zlepšuje psychický stav.

Blížia sa Vianoce, podľa mnohých najkrajšie sviatky v roku, ale vidím v nich hneď minimálne dva problematické segmenty. Vianoce zvýrazňujú osamelosť u ľudí, ktorí nemajú veľa blízkych. Zároveň si aj z detstva pamätám, koľko stresu prinášajú sviatky, upratovanie, chystanie, všetko, čo s tým súvisí. Ako, prosím, prežiť Vianoce v duševnom zdraví?

Uvedomujem si, ako sa aj pre mňa Vianoce v živote menia. Vychádzajú rôzne výskumy, ktoré hovoria, že až 40 alebo 50 % respondentov odpovedá, že pociťujú úzkosť, strach, všetko musí byť v poriadku. Myslím si, že toto je spojené aj s nastavením spoločnosti, ktorá je momentálne orientovaná na výkon, vraví si, že Vianoce musia byť ideálne. Nie, nemusia. Ideál je to, čo si my povieme, že je ideál. Veľakrát sa porovnávame s druhými, čo majú, snažíme sa všetko urobiť tak, ako by to malo byť. Tieto imperatívy nás vedú k obrovskému stresu a povieme si, že ak sviatky nebudú perfektné, radšej kašľať na to. Nie je to tak. Vianoce sú sviatky pokoja, všetci sa máme tešiť, predstavujeme si krb, v ktorom praská drevo, relax…

Počkaj, teraz spomínaš nejakú vianočnú rozprávku. Od všetkých známych už desaťročia počúvam jednu vetu a nikdy na ňu nezabudnem: „Teraz tie koláče ešte nejedz“. Samozrejme, potom ich ostane plný kýbeľ a nemá ich kto zjesť. To sú vianočné fragmenty, ktoré už doslova dotvárajú samotný kolorit a je skvelé, že sa na nich teraz vieme zasmiať, ale zostaňme pri téme rodiny. Pretože tú si nevyberáme, čo si budeme klamať, ani bežne v živote nevychádzame s každým, ale môžu nastať situácie, ktoré vedia rozprúdiť debatu. Ako sa v rámci rodinných vzťahov chrániť a vyhnúť nepríjemným situáciám?

Mám pocit, že trochu nabúravame tému toxických vzťahov a všetkého, čo sa môže diať. Spomínal si, že si rodinu nevyberáme, naozaj, veľa klientov reaguje: „Joj, tá moja mama je toxická, ona mi také veci robí, ja s nimi nechcem byť na Vianoce, mne sa nechce vrátiť zo zahraničia, radšej budem na internáte“. Je veľa takých prípadov. Kľúčové je stanoviť si hranice a pracovať s vlastnou sebahodnotou. Naozaj, dám limit sebe, druhým a nedovolím prechádzať cez hranice. Ak sa aj stane, je potrebné akceptovať, že to nie je o mne, ale o druhom človeku.

Doplním túto otázku. Osobne sa zo zásady vyhýbam toxickým ľuďom v živote aj kariére. Rodine sa ale vyhnúť v každej situácii úplne nemôžeš. V rodinách sú však aj rôzne zadriemané konflikty, potom sa stretnú všetci na sviatky a sopka zvykne vybuchnúť. Čo s tým, prosím ťa? Ako sa vyhnúť konfliktným situáciám a byť ten múdrejší, ako by povedala babka?

Otázka je, či sa im vždy musíme vyhnúť. Rozumiem, čo hovoríš, pretože práve v kontexte vianočného obdobia sa skutočne nechceme hádať. Konflikty sú ale často rozvojové, pomáhajú nahliadať na to, čo sa deje. Odporúčam si uvedomiť, že na druhej strane je nejaký záujem, postoj. Človek tým, že niečo komunikuje, sleduje určitý cieľ. To, že jedna suseda vraví druhej, že je taká otrasná, čo to má za stromček, ako ho môže mať, že ona je s tým nespokojná, môže byť len prejavom samoty, keď sa chce človek s niekým stretnúť, porozprávať, no nevie nadviazať kontakt inak. Veľakrát je za našou komunikáciou a jej formou popud alebo vnútorná potreba, ktorú nevieme konštruktívne prejaviť.

Ostaňme ešte pri sviatkoch a povenujme sa ľuďom, ktorí sú osamotení. Čo si budeme klamať, domáce zvieratko nevyrieši každý problém. Ako vieme pomôcť ľuďom, ktorí pociťujú veľkú samotu, ktorá, samozrejme, následne môže prerásť do ďalších duševných problémov?

Usmiala som sa, keď si spomenul domáce zvieratko, lebo tým, že sa venujem téme vzťahovej väzby a čo môže spraviť v našom tele oxytocín, napadlo mi, že možno práve zvieratko veľa vecí vyrieši, respektíve mäkké predmety, deky, teplo a podobne. Sú to stimulačné možnosti, ako si kontakt a blízkosť navodiť.

Strašne sa chcem teraz opýtať, či sú aj v domácich zvieratách nejaké trendy, druhy miláčikov, ktoré psychológovia odporúčajú? Mačky, psy? Alebo kúpte si chameleóna, lebo má lepšiu kožu, papagája, s ktorým sa porozprávate? Snažím sa to trochu odľahčiť, samozrejme.

Neviem, či psík a mačka, ale v zásade už dlhé roky nám výskumy ukazujú, že ak prežívame veľkú úzkosť, niekde v organizme nám lieta kortizol. Oxytocín ako hormón dokáže kortizol znižovať. Oxytocín sa v tele tvorí počas pôrodu, sexu, kontaktu kože s kožou alebo v kontakte s mäkkým predmetom. Čiže ak sa ma pýtaš, aké zviera si máš kúpiť, keď si úzkostný, tak čo najchlpatejšie. Pretože naozaj sa zvieraťa môžeš dotknúť, je mäkké, poddajné. Asi by to nemal byť druh psa, čo bude brechať a agresívne reagovať, ale niečo, čo bude mäkké. Občas so zábavou pozorujem v parku, s akými typmi zvierat prichádzajú ľudia, a niekedy si to spájam. Samozrejme, je to len moja mentálna hra. Výskumy to však naozaj potvrdzujú.

Teraz sme neurobili dobrý kšeft predajcom bezsrstých psov, ale poďme naspäť k serióznej…

Odpovedi (smiech).

Nie, tá odpoveď bola veľmi inšpiratívna a vecná, ale späť k samote. Sú ľudia, ktorí neznesú zvieratá, majú alergie. Môžu byť ale zavretí medzi štyrmi stenami dni, týždne, nebodaj, ak je tam ešte telesný hendikep, na čo netreba zabúdať. Ste vy, psychológovia, inštanciou prvej pomoci?

Áno, určite sme ňou aj my. Máme mnoho liniek, bezplatných chatovacích poradní, ktoré ľudia vedia využiť. Ak niekto hľadá, vždy odporúčam, aby sa ľudia obrátili na Slovenskú komoru psychológov alebo iný hlavný zdroj pomoci, pretože práve počas týchto období sú linky horúce.

Duševné problémy skracujú podľa prieskumov život až o 7, 5 roka. To je dosť desivé číslo. Skúsme zhrnúť zvyky, rituály, ktoré sú dobré pre dušu. Čo by sme si mali dopriať v rámci starostlivosti o duševné zdravie?

Je dôležité uvedomiť si, že duševné zdravie je prepojené s fyzickým. Tretí element je sociálne prostredie. Keď som pred rokmi pôsobila ako manažér v rôznych oblastiach, mala som dobrú koučku zo zahraničia. Povedala mi: „Cvičte.“ Nech budete robiť akúkoľvek prácu, vždy majte fyzickú aktivitu. Prečo? Pretože ak pustí psychika, telo nás podrží, ak pustí telo, naopak, podrží psychika. Samozrejme, je veľmi dôležitá aj sociálna sieť, ktorú by sme si mali budovať. Nemusí nás vždy lákať, niekto je introvert, nemusí chcieť tráviť čas s ľuďmi, treba si ale uvedomiť, že je to všetko prepojené. Starajme sa nielen o mentálne zdravie, využívajme dychové cvičenia, teraz je populárna meditácia, mindfulness, teda všímavosť voči sebe, ktorá zlepšuje aj komunikačné zručnosti. Možností, ako s telom pracovať a cezeň sa dostávať k svojim myšlienkam a emóciám, je veľmi veľa.

Už si spomínala dnešnú pomerne hektickú dobu a priveľké nároky. Neviem, či je to záležitosť geografická, vec mentality na Slovensku, ale sme veľmi kritickí a prísni, často ideme aj cez hranice. Ako sa uvoľniť a nájsť balans?

Ak hovoríme o priveľkých nárokoch, spájajú sa mi s našou kultúrou, sme roky naučení pracovať pre iných, je to história strednej Európy a Slovenska. Chceme robiť veci bez chýb, snažíme sa byť perfekcionisti. Perfekcionizmus je vlastne iracionálne presvedčenie, spôsob myslenia, ktorý nám hovorí, že stále nie sme dosť dobrí. Myslím si, že práve to vedie k zvyku porovnávať sa s inými. Aby som odpovedala, čo robiť, kľúčové je uvedomiť si, že ak nás aj nekritizuje niekto z vonkajšieho prostredia, naučili sme sa prebrať tento vzorec a máme tzv. vnútorných kritikov. To sú čertíci, ktorí vystrčia ucho, ruku, čokoľvek a len tak nám povedia: „Nie, nie, nie, nie si dosť dobrý. Poď, pracuj tvrdšie.“

Vnútorní hejteri.

Vnútorní hejteri, to sa mi páči. Oni sú vlastne veľmi fascinujúce súčasti našej osobnosti. Klientov aj seba sa snažím učiť pochopiť toho vnútorného hejtera. Opýtať sa, prečo prišiel, povedať si, „vitaj, ty mi chceš dať nejaký odkaz“ a učiť sa od neho. Niekedy sú veľmi krutí, prídu a povedia, že sme takí alebo onakí. Klientom vravím, že sa od nich vedia naučiť priamu energiu a následne ju možno uplatniť aj v živote.

Syndróm poloplného pohára, akoby sme sa báli byť šťastní, užívať si. Na záver sa opýtam na pohybovú terapiu, na ktorú sa špecializuješ. Ako ľuďom pomáha? Môžeš aj názorne ukazovať, budem to tlmočiť do podcastu.

Pohyb je veľmi dôležitý a teóriou vzťahovej väzby som fascinovaná asi 20 rokov, už som ju spomínala. Vzťahová väzba hovorí o behaviorálnom systéme. Keď niečo prežívam, nejako sa správam, vykonávam aktivity nejakým spôsobom. Behaviorálny systém sa vytvára v prvých 4 až 5 rokoch života a učíme sa reagovať na nášho primárneho opatrovateľa, zväčša je to matka, rodič. My sa od neho naučíme na základe jeho reakcií, že som napríklad malé dieťa, a ten človek na mňa reaguje, keď plačem, tak sa naučím takto prejavovať. Zároveň je s tvorbou vzťahovej väzby spojený pohyb, keďže je to v období, keď sa dieťa začína hýbať, explorovať, chodí do okolia. Vieš si asi predstaviť deti, ktoré úplne utekajú od rodičov.

Mám dvojročného objaviteľa zemegule, hej.

A potom sú tie, ktoré od maminej sukne nechcú odísť. Myslím si, že veľa spomienok a emočných tráum následne zostáva v tele. Ono reaguje ako prvé. Keď prichádza emócia, spúšťa sa limbický systém, než sa to dostáva do neokortexu a mozgu, ktorý funguje racionálne, príde emočná reakcia, ona spúšťa fyzickú reakciu, potenie rúk, tras. Je to vtedy, ak sa dlhodobo nevenujeme týmto reakciám, čo je klasické pre odvetvia, kde nevieš ventilovať emócie — hasiči, policajti, právnici. Miesta, kde musíš zachovať konkrétny postoj a reagovať, nemáš čas prežiť emócie a ostávajú v tele. Vytvoria tzv. emočné bloky a raz príde čas, keď s nimi musíš niečo robiť. Druhá vec je, že emočné bloky aj menia spôsob, ako sa hýbeš. Keď si predstavíš typického depresívneho klienta, je zhrbený, má oslabené trapézy, chrbát, hrudník je prepadnutý. Ak by sme hovorili o narcistickej poruche, je to úplne naopak. Veľa sa prejavuje aj v spomalenom a zrýchlenom pohybe. Toto všetko dokážeme čítať z tela.

Ak sa pýtaš, čo sa deje na pohybovej terapii, realizujeme rôzne cvičenia a najtypickejším je, že keď chceme budovať dôveru –  to asi poznáš, veľa sa to robí aj na teambuildingoch –, máš padnúť dozadu a zistiť, aký pri tom prežívaš pocit. Práve prostredníctvom týchto cvičení a následnou prácou s gestami a pohybom, ktoré sa objavia, prípadne ako človek sedí, ako sa neverbálne správa, dokážeme pracovať a ísť cez telo. Omnoho rýchlejšie sa človek dostane k téme, ktorá sa v ňom deje. Ak sa opýtam, čo sa deje, keď sa opiera o stenu, ako to prežíva, zrazu povie, že to nemá rád, nedôveruje stene, vlastne ani ľuďom, rád drží všetko pevne pod kontrolou. Naozaj, cez sekundárny objekt, či je to hipoterapia, canisterapia, vieme vyčítať oveľa viac, pretože sa klienti neboja. Veľakrát sa bojíme a rozmýšľame, čo povieme, kým tu niečo prežijeme, a až následne rozprávame, čo sa stalo.

Už si mala klienta nejakého Taliana? Lebo ak skúmaš aj cez gestá…

Nemala, dúfam, že príde. Milujem ich. Južné kultúry sú pre mňa šialene zaujímavé, sú o niečom inom.

Tak to je na úplne inú encyklopédiu. Moja záverečná otázka, podľa mňa aj klasická: Chodia psychológovia k psychológovi?

Samozrejme, ako má tréner trénera, psychológ má psychológa, a to z dvoch dôvodov. Prvý je, že aj ja som človek a potrebujem riešiť svoje situácie a problémy. Druhý je, že nevyhnutne potrebujem poznať všetky zákutia svojej osobnosti a vzdelávať sa ďalej, chápať, že keď som v kontakte s človekom, môže dôjsť k projekcii, teda k prenosu a protiprenosu. Môžem vnímať niečo, čo mám v živote úplne inak, zrazu nebudem objektívna. Takže máme tzv. supervízie, intervízie. Keď si nevieme rady s klientom alebo sa nám otvoria naše emočné traumy, o ktorých často ani nevieme, je to veľmi dôležité.

Asi aj v rámci nejakého duševného splachovania. Často na seba prenášaš boliestky klientov, ak to chápem správne.

Usmiala som sa, keď si to povedal, lebo veľa klientov sa ma to pýta a často si vravím, že ďakujem, že sa o mňa staráte, aj keď ste tu preto, aby som sa ja postarala o vás. Keď som bola začínajúci psychológ, vtedy som zaspávala s ich problémami. Teraz už nie. Nechcem povedať, že časom otupievam, to nie, ale viem sa odpojiť od práce, na podvedomej či nevedomej úrovni často pracujem, napríklad prechádzam nejakým obchodom a poviem ci, že, aha, toto musím odporučiť. Prípadne, keď počujem pesničku a poviem si, že ju musím poslať klientke, lebo sa mi s ňou z konkrétneho dôvodu spája. Áno, informácie pracujú ďalej, ale to v každom povolaní, či už je to učiteľ alebo niekto iný.

Obdivuhodné, ďakujeme veľmi pekne za množstvo inšpiratívnych myšlienok. Dnešným hosťom bola Ivana Čergeťová. Ďakujeme veľmi pekne.

Ďakujem aj ja a pekný deň prajem.