PODCAST o kontraste niekdajších Vianoc s tými dnešnými a prvkoch, ktoré nás neodmysliteľne spájajú s našimi predkami s etnologičkou Katarínou Nádaskou

Vianočné sviatky sa nezadržateľne blížia. Dnes sú v nákupných centrách rady, pod stromčekmi bohaté dary a na Štedrý deň mávajú ľudia plné brucho, s ktorým sa im ťažko vstáva od stola, aby sa presunuli na gauč, no naši predkovia ich slávili úplne inak. Odkiaľ sa k nám dostal kapor a zemiakový šalát, ako vyzerala štedrá večera, ktorá pozostávala z dvanástich chodov, aj to, prečo boli mikulášske pochôdzky dňom očakávania nielen pre deti, ale aj mladé dievčatá, porozprávala v novom diele podcastu Generali Balans uznávaná etnologička.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Náš podcast s etnologičkou Katarínou Nádaskou si môžete aj prečítať.

Naším dnešným hosťom je určite všetkým známa tvár, ktorú už roky poznáte a školí o zvykoch našich predkov, tradíciách a kultúre. Dovoľte, aby som privítal pani etnologičku Katarínu Nádaskú. Ďakujem, že ste prijali naše pozvanie.

Dobrý deň, ďakujem a teším sa, že spolu strávime pekné a aj pre poslucháčov príjemné chvíle.

Je naozaj pôžitok stretnúť vás a rozprávať sa s takým vzdelaným človekom. Dovoľte mi opýtať sa, či je pre vás etnológia koníček, hobby, fascinácia, ale zároveň aj bezodným krčahom. Viete sa aj po rokoch dozvedať niečo nové?

Nemám slov, pretože mi veľmi lichotíte.

Nebuďte skromná, sú to len fakty.

Každý je vo svojej práci profesionál, aspoň sa snaží byť. Vyštudovala som vedecký smer história a etnológia. Mala som šťastie, že som nielen študovala, čo ma baví, ale aj s tým pracujem, i keď momentálne vediem archív. Venujem sa historickej etnológii, čo je odbor, ktorý sa zaoberá práve rituálmi, obradmi a zvykmi, ktoré už takmer úplne zmizli. Pre mňa je o neustálom vracaní sa do terénu, výskume, zachytávaní mála, ktoré ešte ostalo.

Principiálne sa venujete histórii. Kedy ste zbystrili a možno si aj vnútorne povedali: vau, toto ma prekvapilo?

Veľmi zaujímavá téma, ktorej som sa vyše dvadsať rokov venovala, je výskum ľudovej mágie. Ako mladá výskumníčka som si hovorila, že aj ona patrí do klenotnice tradičnej ľudovej kultúry, ale zrejme to budú len nejaké rozprávania. Pristupovala som k nej skepticky. Teraz môžem povedať, že som prekvapená, ako veľmi mágia zapustila korene nielen na Slovensku, každá krajina má niekde jej prvky. Viete, žijeme v racionálnom storočí a veľa aj vzdelaných ľudí chodí k vešticiam a mágom, nechávajú si poradiť. Veľmi príjemnou bola ešte téma výskumu ľudovej erotiky.

To by bolo na trochu iný podcast. Poďme sa venovať téme Vianoc, zime a sviatkom. Urobme prvotné porovnanie minulosti so súčasnosťou. Predsa len, kedysi bola zima náročné obdobie, dnes sú preplnené nákupné centrá, žijeme v dostatku, miestami až nadbytku.

Pekné zhrnutie. Skutočne máme Vianoce každý deň počas roka. Patríme ku krajinám, kde máme čo na seba, do žalúdka. Ak by sme mali porovnať život v minulosti a teraz, bol úplne iný. Nemusíme chodiť do 15. storočia,  stačí ísť na začiatok 20. storočia. Boli sme súčasťou Uhorska, ktoré sa spolu so Slovenskom nazývalo „vaňa chleba a masti“, čo bol možno posmešný názov, ale aj realita. Na Slovensku sme mali veľmi veľa kráľovských aj väčších miest, ale musíme povedať, že začiatkom 20. storočia žilo ešte 90 % obyvateľov na vidieku. Následne nastal rýchly zvrat, pretože technická revolúcia zasiahla aj Uhorsko, kde sa začali budovať veľké fabriky. V Bratislave ich bolo niekoľko, čo vyvolalo prílev ľudí z vidieka do miest. Napriek tomu na vidieku žili ľudia z plodín, ktoré si vypestovali, vecí, čo si vyrobili. Tam je zakorenený aj pre nás už nepochopiteľný vzťah slovenského človeka k pôde.

Mnohí spisovatelia, ako Laco Novomeský, Peter Jilemnický a ďalší, spomínajú v dielach situácie, ktoré sú pre nás nepochopiteľné, napríklad keď mal roľník choré dieťa a bolo treba platiť lekára, využili sa radšej všetky možnosti ľudového liečenia, ale ak nepomáhali, dieťa nechali zomrieť, čo je veľmi kruté. Jilemnický spomína na príhodu z učiteľovania na Kysuciach, pôsobil aj na západnom Slovensku. Spomínal, ako dohováral roľníkovi, že vie, že má peniaze, prečo nezavolal lekára. Odpovedal, že má viac detí a potrebuje dokúpiť kúsok poľa. Na smrť dieťaťa povedal, „pán Boh dal, pán Boh vzal“. Fakt je, že pre ľudí bola niekedy zem, pôda viac ako ľudský život. Daný vzťah sa viaže aj k novším dejinám, ktoré prináša kolektivizácia v 50. rokoch 20. storočia. Dodnes je pre mnohých pamätníkov boľavou témou, pretože sa museli vzdať pôdy, zakladali sa družstvá a podobne. Vrátim sa ale k tomu porovnaniu, lebo som trochu odbočila.

Aspoň som pochopil, prečo Slováci milujú nehnuteľnosti.

Áno, viete, pôda poskytovala istotu, ktorú človek mal a mohol ju zanechať svojim deťom. V Uhorsku bol navyše zákon, že nehnuteľnosti sa dedili po meči Vieme aj z rozprávok, že buď prvý, alebo posledný syn zdedil chalupu aj s rodičmi. Mal povinnosť ich dochovať. Každý syn mal nárok na kus poľa. Dcéry nededili nehnuteľnosti, ale hnuteľný majetok, takzvanú výbavu, ktorú im od malička chystali rodičia na vydaj. Bol dôležitou udalosťou, pretože nemali možnosti ako dnes, že vyštudujem jednu, druhú, tretiu vysokú školu a idem cestovať. Vtedy sa vydali, ak nechceli, mohli ísť do kláštora, ten však nebol veľmi atraktívny.

Myslenie otcov bolo, že ak sa syn oženil, dostal kus poľa. Celý život sa otec preto snažil nežgrlošiť, poviem pejoratívne, aby mohol pre synov prikúpiť zem. Roľník nechodil do práce ako my, získal peniaze, keď mal nadbytok a niečo predal, keď sa im otelila krava a nepotrebovali jalovicu. Peniaze neprichádzali každý deň. Keď boli, stískali sa v hrsti, pretože sa presne vedelo, čo za ne kúpia. Dotvára nám to pohľad, prečo ľudia ťažko pracovali. Napriek tomu už v 19. storočí boli perfektné obchody, vo Viedni bol obchodný dom, ktorý zasielal katalógy, kde ste si, sediac pri krbe, popíjajúc frankovečku, mohli kúpiť všeličo od norkového kožucha až po krištáľovú súpravu. Samozrejme, nebol pre bežných ľudí na vidieku. Tí si museli všetko nachystať, aby mali cez zimu dosť zásob od potravy, oblečenia, dreva. Od zásobenia závisel ich život. Hovorím trošku dramatickejšie. V 18. storočí už situácia taká dramatická nebola, ale ak nechceli nasporené peniažky minúť v obchode, snažili sa byť sebestační. Aby sme dokončili prvú otázku, pre nich boli Vianoce jedni z najvýznamnejších sviatkov a v minulosti sa chápali duchovne. Až do rozpadu monarchie sa naši predkovia riadili cirkevným kalendárom, ktorý bol dosť v popredí, za ním bol občiansky kalendár, čo sa otočilo až po vzniku prvej republiky.

Cirkevné sviatky sa veľmi svätili a mali presné postupy, ktoré sa po stáročia dodržiavali. Vianoce boli o súdržnosti, rodine, duchovnosti, o tom, že si ľudia skutočne môžu oddýchnuť. Bežne sa neoddychovalo ani v zime, keď vonku nebolo veľa roboty. Ženy mali plné ruky práce, konečne mohli priasť, tkať, muži opravovali. Nikdy sa nezaháľalo, ale sviatky sa svätili, vtedy si chceli užiť súdržnosť rodiny so všetkým, čo k tomu patrilo. Tradičné Vianoce na Slovensku boli popretkávané obrovským množstvom tradícií, z ktorých dnes individuálne v rámci rodín dodržiavame pár čriepkov.

Vráťme sa ešte k našim predkom a príprave na zimné obdobie. Ako si posilňovali imunitu?

To je dobrá otázka. Mali úplne iný životný štýl ako my. Keby sme šli do múzea a pozreli sa na ľudový odev, do ženského by sa dnes vošlo možno 10-ročné dievča. Naši predkovia boli nižší, útli a šľachovití. Ich zdravotný stav bol iný. Nepoznali civilizačné či srdcovo-cievne choroby. Samozrejme, kým sa nevynašli a nerozšírili antibiotiká, umierali na zápal pľúc, tuberkulózu, reumu. S utužovaním však problém nebol, na celom území Slovenska sa robila kyslá kapusta, stlačila sa do sudov, bola skutočne vďačnou zimnou plodinou, pretože sa urodila všade. Na Kysuciach bývali vtedy rodiny početné, mali aj 12 či 13 detí, i keď treba povedať, že nie vždy sa dožili dospelosti. V jednej rodine mávali 3 až 4 300-litrové sudy plné kyslej kapusty a že ju všetku cez zimu skonzumovali.

Kyslá kapusta je dnes už zaznávaná, ale má veľa benefitov pre zdravie, k tomu „švabka“, čiže zemiaky, sem-tam kúsok mäsa, veľa cesnaku, cibule, sliviek, hrušiek, jabĺk, všetko sa sušilo, varil sa lekvár, čiže strava mala jednoduchý princíp sezónnosti a lokálnosti. Nepoznali syntetické vitamíny, ale prírodné. Fytoterapia bola po stáročia veľmi bežná liečebná metóda. Všetky bylinky, ktoré mali blahodarné efekty, sa zbierali a pili celú zimu vo forme čaju. Sladilo sa veľmi málo a prevažne medom, i keď sa od novoveku dovážal aj do Uhorska tmavý trstinový cukor, spočiatku sa predával v lekárňach ako liek, neskôr prišiel biely cukor z cukrovej repy. Dnes už máme rozmaznané chuťové bunky. Ak by sme si navarili klasické jedlá spred 150 rokov, už by nám veľmi nechutili. Jedlá boli prírodné, málo sa korenilo. Ak, tak bylinkami, skrátka, striedma strava.

Pochopil som správne, že naši predkovia verili, že trstinový cukor je liečivý?

Áno, v jednom období, netýkalo sa len Uhorska, ale celej Európy. Trstinový cukor je produktom zámorských objavov 17. storočia. Kým sa etabloval v Európe, bolo 18. storočie, predával sa v lekárňach. Bol drahý ako všetko, čo prišlo z „nového sveta“. To isté platilo pre korenie, koriander či pravá vanilka – boli veľmi drahé. Keď sa posunieme na koniec 19. storočia, rodina si na Vianoce chcela dopriať, mali preto odložené peniaze, za ktoré na adventnom jarmoku kúpili koreniny, aníz, koriander, ktoré potom gazdinky potrebovali do vianočného pečenia.

Samotné Vianoce sa pre mňa začínali vždy Mikulášom. Dnes mám pocit, že vďaka reklamám sa začínajú už októbrom. Ako to bolo v prípade našich predkov?

Vianočné obdobie sa začína Štedrým dňom, je ale predvianočné obdobie, adventné (z lat. adventus – čakanie, očakávanie, pozn.) v biblickom zmysle očakávanie narodenia Ježiša Krista. Advent sa začína vždy štyri týždne pred Štedrým dňom.

Prepáčte, pre mňa sa začínal vždy len adventným kalendárikom. Mohol som zjesť prvých šesť čokoládok.

Jasné, vy máte 30 rokov…

No, vy ste veľmi zlatá.

To sa už nepočíta. Ja hovorím o histórii, lebo napríklad adventné kalendáre predstavujú najmladší spôsob rátania času, ktorý bol vymyslený pre deti. Ony vo svojom rozmýšľaní nechápu plynutie času. Vždy sa vypytovali, kedy príde Ježiško, kedy budú Vianoce. Starší výmysel bol adventný veniec, mladší je adventný kalendár, ktorý dnes poznáme v rôznych verziách, ale prvá bola papierová, v nej boli okienka od 1. decembra po 25. december. Dieťa si otvorilo okienko, v ňom bola miniatúrna čokoládka, ktorá zobrazovala niečo vianočné. Jednak si urobilo radosť, zároveň videlo, ako sa aj vizuálne Vianoce približujú. To poznáte z vášho nedávneho detstva (smiech).

Keď už sme pri advente, spomeňme aj Mikuláša. Pozná ich každý – detské postavičky Mikuláš a čert – strašne som plakal, keď som bol malinký. Ako vznikli a o čo im išlo?

Advent sa nazýval aj malý pôst, ľudia obdobie brali ako duchovnú aj fyzickú prípravu. V minulosti sa tiež upratovalo, ale okienka na chalupách boli malinké, pretreli sa vechťom, nebola to taká drina ako dnes. V spomínanom pôste nešlo veľmi o nejedenie mäsa. Zhruba od 13. storočia sa cirkevní otcovia uzhodli, že počas pôstu je možné jesť ryby, dokonca všetky živočíchy, ktoré žijú vo vodách. Nachádzame odpoveď na otázku, prečo sa nám v rámci tradície udržala na štedrovečernom tanieri obligátna ryba. V stredoveku boli adventná a štedrovečerná špecialita bobrie chvosty či ondatrie líčka. Dnes sú tieto tvory chránené, už sa vôbec nekonzumujú. Ryby nám ostali.

Čo sa týkalo pôstu, nekonali sa hlučné zábavy a svadby. Samozrejme, ľudia sa chceli baviť aj počas adventu, hlavne mladí, tí sú stále rovnakí, veselí. Dostávame sa, paradoxne, k Mikulášovi. Obyčajne teší malé deti. Zaujímavé je, že sa tento sviatok a obchôdzky v Európe rozšírili až v 18. storočí, hoci legenda o živote svätca je stará. Hovorí sa, že Mikuláš bol čestný muž so sociálnym cítením, ktorý sa stal arcibiskupom a žil v Mire (územie dnešného Turecka), z jeho života sa zachovalo niekoľko legiend.

Keď sa máme priblížiť k zvyku, pre ktorý sa ľudia obdarovávajú, vznikol na základe legendy. Hovorila, že v oblasti, kde Mikuláš pôsobil, keď sa chcelo dievča vydať, malo stanovený presný obnos peňazí. U nás sme si vysvetľovali, že bola situácia opačná, že ak mal otec veľa synov, tak schudobnel, pretože každému z nich musel niečo dať. Tuto sa dievčina chcela vydať a musela dať manželovi vklad. Dievčatá, ktoré sa chceli vydať, no nemali peniaze, si chodili dočasne zarábať na jednu sezónu do nevestinca. Vraj žil v oblasti muž, vdovec, ktorý mal tri krásne dcéry súce na vydaj, ale nemal ani pre jednu peniaze. Zostával im len nevestinec, no Mikuláš sa o situácii dozvedel. Rozhodol sa, že dá večer do okna mešec s presnou sumou a urobil to trikrát, aby mala každá dievčina dosť. Legenda o tajomnom obdarovaní, lebo nechcel, aby sa zistilo, kto im peniaze dal, je začiatkom klasického Mikuláša.

Zaujímavé je, že sa celý príbeh u Európanov ujal až v 17. storočí, a to najprv u aristokracie. Ona obdarovala nielen svoje deti, nakúpili aj praktické veci a potraviny, čiapky, šály pre chudobnejších. Do popredia sa dostáva postava Mikuláša. Najčastejšie ho stvárnil urastený mládenec, ktorého obliekli podľa ikonografie, mal arcibiskupskú čiapku, palicu a plášť, nošu s darčekmi, chodil a obdarovával deti. Šiel najprv k mešťanom, potom na vidiek. Tu sa k pochôdzke pridávajú ďalšie dve postavy. Ako som spomínala, ľudia na vidieku boli chudobní, no mali svoj zmysel pre humor. Pridáva sa čert a anjel, všetkých hrali chlapci. Čert mal úlohu nielen strašiť, nemáme to ako poslucháčom vizuálne ukázať, ale faktom je, že masku si chlapci vyrábali sami, takže vyzerala strašidelne, mal naopak otočený kožuch a podobne. Okrem toho, že čert mal reťaz či vidly, ktorými robil ľuďom aj napriek, u nás mali obchôdzky obrovský úspech, pretože chodieval aj do domácností, kde boli dievčatá už súce na vydaj a priebeh návštevy mal ľahkú erotickú vložku. Chvostom im chodil pod sukne, laškoval s nimi. Takže Mikuláša na Slovensku v minulosti s napätím nečakali len malé deti, ale aj slobodné dievčatá.

Milí poslucháči a poslucháčky, predpokladám, že ste si to začali vizualizovať, čo je veľká výhoda podcastov. V poriadku, ale vysvetlite mi, ako je možné, že ja som dostával mandarínky a uhlie?

No, asi ste rodičom cez rok niekedy nevyhoveli.

Plus varechy.

Tie boli výstražné, určite sa tam našlo aj niečo dobré. Ako sa na vás pozerám, ste postsocialistické dieťa.

Ročník 84.

Áno, to už bolo pri konci. Čo je zaujímavé, Mikuláš v socializme neexistoval, nahradil ho dedo Mráz so svojou Snehulienkou z Čukotky. Kým obchôdzky boli záležitosť na báze rodinnej a spoločenskej, príchody a stretnutia pod jedličkou boli organizované spoločnosťou. Fabriky, podniky, školy, prakticky každá inštitúcia usporadúvala pre deti zamestnancov stretnutia pod jedličkou s kultúrnym programom, obstarali ho iskričky a pionieri. Zlatý klinec bol dedo Mráz, ktorý deťom porozdával darčeky. V rodinách sa na Mikuláša udržala tichá spomienka, keďže už ale nemohli byť verejné obchôdzky, rodičia svojim deťom začali hovoriť, že bude chodiť Mikuláš, treba, aby si vyčistili čižmičky a dali do okna. Cez noc Mikuláš naozaj prišiel a ráno našli čižmy plné dobrôt. Práve u chlapcov sa občas stalo, že si v nich našli aj uhlie alebo varechu.

Do celej tejto hry, ktorá je nádherným stretom kultúr, vstúpil okrem Mikuláša a deda Mráza aj Santa Claus. Povedzte, ako sa v tom majú deti vyznať?

Dnes si dieťa môže vybrať podľa preferencií. Americké deti nepoznajú Ježiška, ktorý im nosí darčeky, robí to Santa Claus. Je postavou, ktorá bola umelo vytvorená, neskôr ju istá firma, ktorá vyrába limonády, oživila. Príbehy rozvíjajú, že ide o korpulentnejšieho muža v kabátiku, červených čižmách a s červenou čiapkou. Kým náš Mikuláš chodil pešo, dedo Mráz na koňoch, tento americký lieta na soboch. Sú aj rozprávky o sobovi Rudolfovi, ktorý mal nádchu, z nej červený nos, no raz sa mu hodil, pretože v hmle začal žiariť a pomohol Santovi, aby našiel cestu. Novšou tradíciou, ktorú deti poznajú, je, že treba nechať darček aj pre Santu, čo je pekná myšlienka, nielen čakať, ale aj obdarovať. Santa si vždy nájde keksík s pohárom mlieka, aby sa mohol posilniť a rozdávať darčeky ďalej.

Vplyvom globalizácie sa dnes Santa dostáva aj k nám do domácností, možno viac ako Ježiško, ktorý je na ústupe.

Vtipné, že som si až teraz uvedomil rozdielny somatotyp týchto troch pánov. Posuňme sa trošičku ďalej, priamo k Vianociam. Poďme na prípravy štedrej večere v minulosti a dnes.

Je to nepredstaviteľné, nebudete mi veriť ani vy.

Vám veriť budem.

Začnem z opačného konca. Pandémia trendy mierne pretrhala, ale už pred ňou sa mnohí ľudia, ktorí mali práce nad hlavu, rozhodli, že budú tráviť Vianoce so svojimi rodinami v hoteli. Šli doň ešte pred Štedrým dňom, mali krásnu výzdobu, darčeky, všetko. Na túto cestu mali našliapnuté viaceré slovenské rodiny.

Takzvané Vianoce na kľúč.

Áno, niekedy to tak nebolo. Ak sa vrátime k tradičným Vianociam, ženy vstávali o druhej hodine po polnoci, večer si nachystali kvások, zarobili pekne v korýtku cesto, aby im vykyslo, pretože sa musel začať piecť vianočný chlebík. Piekol sa na celé sviatky. Tiež kysnuté koláče, na začiatku adventu zase medovníčky. Na slovenskom vidieku dlho pretrvávala klasika, a teda kysnuté koláče plnené obsahom, čo dom dal, čiže orechy, slivkový lekvár, mak. Bolo pravidlo, že kým vyšlo slnko, ženy mali mať napečené. Výhodou bola niekedy hmla, ale dopoludnia sa snažili mať napečené, aby sa vrhli na prípravu štedrej večere. Muži pomáhali tiež, ich úlohou boli fyzicky náročné práce, ako nachystať drevo na celé sviatky, naťahať vodu zo studne, prichystať krmivo pre dobytok… Všetko si nachystali, aby mali potom čo najmenej roboty.

V mestskom prostredí, v 17. či 18. storočí, chovali ešte stále remeselníci v Bratislave kravy, ale zvyky mali trochu iné. Napríklad na Štedrý deň chodili v Prešporku najmä otcovia so synmi na saniach po jedličku, dohodli sa s horármi. Mohli si ju kúpiť aj na trhu, ale toto bol zážitok.

Prepáčte, kedy vznikla tradícia zdobenia stromčekov, ihličnanov?

Tradícia prišla z nemecky hovoriacich krajín. Ani v Nemecku vám nik nepovie, kto to vymyslel. Koluje niekoľko legiend, najznámejšia je tá, že Martin Luther išiel cez zasnežený les, vnímal krásu prírody a kontrast vždyzelených stromov pocukrovaných snehom. Rozhodol sa, že sa do lesa vráti a vytne stromček, aby sa mohol s krásou a vôňou podeliť aj doma, čiže príbeh hovorí, že on ozdobil prvý stromček. Faktom je, že tradícia prišla z Nemecka, prvé stromčeky mala šľachta, bola kozmopolitná a internacionálna, mali domy na území Slovenska, Maďarska aj Nemecka, u nich to šlo rýchlejšie. Na vidiek dorazil vianočný stromček až začiatkom 20. storočia, na východné Slovensko až v 30. rokoch 20. storočia.

Vyzdvihla by som, že naši predkovia boli aj pri stromčeku ekologickí a rozumní, i keď práve z praktických dôvodov. Používali iba vrchol, ktorý následne aj dorastie, a mali ho zavesený nad stolom. Priestory boli malé, dvojizbové. Jeden bol multifunkčný, obývačka, pracovňa, bola v ňom pec. Malé deti spali s rodičmi na posteli, staršie mali pri posteli ešte vyťahovačku, takže veľký stromček by sa do malého priestoru nezmestil. Druhý priestor bola komôrka, k tomu sa viaže zase náš folklór, že mládenec klope na okienko „pusti ma, milá, aj do komôrky“. Bola to miestnosť, ktorá sa v zime nevykurovala, slúžila aj ako úložný priestor. V lete sa poskytovala dievčatám, ktoré mali nejakých nápadníkov, aby mohli otvoriť oblôčik, inými slovami, aby mali súkromie.

Aj keď sa Vianoce skončili, stromček našiel využitie. Ak bol jeho stred dosť silný, robili sa z neho varechy, náradie. Nič nevyšlo nazmar.

Vráťme sa teraz k príprave štedrej večere. Sme niekde v čase obeda…

Povedzme si, prečo sa štedrá večera volá štedrá. Bola viacchodová. Každý región na Slovensku mal svoje špeciálne jedlá, najmenej boli 3 chody, 6, 9 chodov, ale aj 12. Na východnom Slovensku symbolizovalo 12 chodov 12 mesiacov v roku. Ako som to povedala, vidím na vás zdesenie, doširoka roztvorené oči.

Zažil som to pred tromi rokmi v jednej reštaurácii, bol som poriadne najedený, no nebol Štedrý deň.

Veď hovorím, my máme Vianoce každý deň. Chodov bolo viac, pričom boli ale vystavané z bežných jedál, ktoré sa jedli počas roka, akurát sústredené na jednu večeru. Viacero chodov malo symbolizovať štedrosť a bohatstvo, aby sa rodina držala „hore koncom“.

Povedala som, že mali 12 chodov, no uveďme situáciu na pravú mieru. Z každého chodu mal každý dostať jednu lyžičku, čiže žiadne prejedanie sa. Dnes už nevládzeme vstať od stola, tu nás pichá, tlačí. Toto neexistovalo. Jedál bolo viacej, ale porcie symbolické. Poviem len najčastejšie, ktoré museli byť. Prvý chod bol prípitok pre dospelých, buď víno, alebo tzv. hriatô, deti dostali čaj, krachelku (malinovka v sklenenej fľaši, pozn.), prípadne domácu limonádu. Druhý chod boli oblátky s medom a cesnakom, pre kresťanov predstavovali Pánovo telo, ktoré sa dáva symbolicky v chrámoch. Tradícia, odkedy sa pečú oblátky, je veľmi stará, siaha do stredoveku. V našich múzeách máme zachované, že sa piekli v oblátkovniciach, ručných mechanizmoch, pripomínali ťažké, 5-ilové kliešte.

Najprv piekli oblátky v kláštoroch. Cesto pozostávalo len z múky a vody, neskôr dostal pečenie učiteľ ako povinnosť, mal ju napísanú aj v zmluve. Potom sa gazdinkám zdalo, že sú príkre, čiže pridali vajíčko. Dnes do nich dávame kardanom, cukor, vanilku, škoricu, kadečo. Kedysi ich učiteľ piekol pre rodiny na objednávku, keďže ich výroba trvala dlhšie. Skúšala som piecť s oblátkovnicami, viete si asi predstaviť. Jednak boli ťažké, bolo treba zvoliť dobrú hrúbku cestíčka, napiecť v peci, ktorú nemôžete regulovať. Učiteľ musel získať nejaký grif, preto si rodiny objednávali podľa počtu ľudí, každý mal len jednu, nie ako dnes.

Je rozdiel medzi oblátkami rovnými a trubičkovými…

Trubičkové sú novší vynález, objavujú sa koncom 70., začiatkom 80. rokov na Záhorí. Odtiaľ prišli „trubelky“. Princíp je v podstate rovnaký, len sa oblátka za tepla skrúca. Sú o niečo krehkejšie ako klasické. K nej sa ako k symbolu kresťanstva dával med, čo predstavovalo magický pokrm, pretože starí Slovania brtníčili (vyberali med divých včiel, pozn.) spracovávali ho aj na medovinu, bol vzácny a považovaný za magický. Preto sa medom robil malý krížik deťom na čelo, hovorilo sa „medím ťa“, aby boli na seba deti milé, dobré a mali v rodine dobré vzťahy.

A ešte cesnak. Má zaujímavú vôňu aj chuť, ale je veľmi zdravý a naši predkovia ho považovali za magický, lebo verili, že odpudzuje démonov a upírov. Upír je nemŕtvy, jeho telo bolo položené do zeme, no vracia sa. Verili, že má dve srdcia, jedno zomiera, druhé mu naskakuje. Aby sa udržal pri živote, musel konzumovať to, čo je pre človeka najdôležitejšie, teda krv. Folklórny upír na rozdiel od upírov z optiky moderných režisérov, ktorí ho predstavujú ako krásneho muža, ženu, sexy a mystickú bytosť bol pravý opak. Nemŕtvy umrel a vychádza z hrobu, čiže páchne, je škaredý, mŕtvola. Prichádza preto fígeľ mágie podobnosti, ľudia verili, že cesnak má vôňou upírov odpudzovať. Aby boli celý rok chránení, dával sa strúčik cesnaku.

Ako tretí chod nasledovala vianočná polievka, ktorá bola v rôznych kútoch Slovenska iná. Juh mal halászlé, rybaciu polievku na rôzne štýly, na Záhorí zase strukovinová so širokými rezancami, hustá, že v nej stála lyžica. Poznáme šošovicovú, hrachovú, mliečnu, hríbovú. Slovensko sa ďalej delilo na konci 16. až do 17. storočia aj konfesionálne. Prišli protestanti, ktorí pôst nedržali, čiže v protestantských oblastiach sa tesne pred sviatkami konali zabíjačky. U nich bola ďalším chodom huspenina a rôzne pochutiny, kapustnica s klobáskami. Katolíci mohli mať len pôstnu kapustnicu.

Keď sme pri tomto jedle, posledná sa varila ešte pred Veľkou nocou a v Prešporku bola pôstna kapustnica s famóznymi žabími stehienkami. Chlapci nachytali na mieste dnešnej Matadorky žaby a gazdinky ich vedeli perfektne pripraviť. U katolíkov nasledovala ryba, ktorá bola považovaná za pôstnu. Veľa ľudí sa dnes teší, že si dá čerstvého kapra so zemiakovým šalátom, klasika za posledných 50 či 60 rokov. Vtedy sa ale jedli ryby pečené, kyslé, solené, údené. Kyslé rybky, ktoré dnes poznáme ako zavináče, boli niekedy jedným zo štedrovečerných chodov. Vyprážaný kapor sa vo väčšom objavuje počas prvej republiky, vtedy prišlo z Čiech veľa českej inteligencie, učitelia, silové zložky a priniesli si svoju kultúru aj tradície. Slováci boli súčasťou Uhorska, čiže máme veľa spoločných dejín aj jedál s Maďarmi, ale Česko bolo Predlitavsko, my sme boli Zalitavsko, oni majú viac z nemeckej a rakúskej kuchyne, čiže vyprážané jedlá.

Ku kaprovi by som ešte povedala, že predtým sme mávali iné druhy rýb, no kapor sa stal obligátnym jedlom, pretože v 16. storočí vzniklo rybnikárstvo, najskôr sa zakladali rybníky v Čechách, potom aj na Slovensku. Buď ich zakladali zemepáni, alebo kláštory. Monarchia sa rozpadla, vznikla republika, no ryby stále ostali. Dodnes to odvetvie existuje, je súčasťou poľnohospodárstva. V rybníkoch sa cielene chovajú kapry, ktoré sa na jeseň prikrmujú, podobne ako sa kedysi štopali husi, aby boli pribraté. Kapor je vynikajúci, pretože rýchlo priberá a dokáže byť pekne okrúhly. Niektorí mäso z neho milujú, iní si ho dávajú do mlieka, lebo môže smrdieť bahnom. Aj počas socializmu sa tesne pred Vianocami priniesli z kade kapry a ľudia ich kupovali, lebo tak robili raz za rok. Dnes si rybu môžeme kúpiť hocikedy. Stále sú však ľudia, ktorí si tradíciu nenechajú ujsť, i keď sa stretávame aj s iniciatívami ako Kaprie peklo, ktoré tvrdia, že kupovať živých kaprov nie je najsprávnejšie, hoci ja si myslím, že ak ho kupujete od profesionála, vie vám ho humánne pripraviť. Väčší problém je – a ja som to ako dieťa pravidelne zažívala –, že sme kúpili kapra a ešte týždeň ho prikrmovali vo vani. Potom mal otec za úlohu nejako ho humánne pripraviť. Nám to však bolo ľúto, zblížili sme sa s ním.

Áno, dávali sme mu aj meno.

Potom sa mohlo stať, že ho niekto nechcel jesť. Ľudia dnes niekedy kúpia kapra a hodia ho do Dunaja, ale on hneď zomrie. Ďalšie jedlo, aby som sa vrátila, boli kaše. Rôzne strukovinové, šošovicové, čo nemáme len u nás, ale vo viacerých krajinách, že šošovica pripomínala na Vianoce peniaze, hojnosť. Mohla byť hrachová, obilninová… Ako sa hovorí, „kaša, matka naša, chlebíček, náš tatíček“. Jedli sa aj na sladko, napríklad jačmenná kaša pokvapkaná medom a ochutená sušeným ovocím bola vynikajúcou pochúťkou. Tiež kenderičanka, inak povedané kukuričanka – kukuričná kaša, ktorú máme podobnú s polentou alebo rumunskou mămăligou. Je zaujímavé, že niektoré jedlá majú až celoeurópsky základ. Jednou z najmladších bola „Ježiškova kašička“ – pekný názov – bola to obyčajná krupica, ktorá sa poliala roztopeným maslom a navrch sa dala nejaká vanilka. Úplne najmladšou je ryžová kaša. Potom ešte bývali pirohy plnené zemiakmi a poliate maslom, bobaľky, opekance s makom.

Následne prišli na rad koláče, spoločne sa vstávalo od stola, pretože jeden zo zvykov, ktorý sa možno dodnes dodržiava, je, že keď si rodina sadne k stolu, jeden človek by mal obsluhovať. Kedysi mal zvyk praktické vysvetlenie, že nebolo veľa priestoru, preto obsluhoval jeden človek a od stola sa nevstávalo. Možno ešte jedna zaujímavosť. Ako som rozprávala o niektorých jedlách, asi sme si všimli, že majú hustú konzistenciu. Na Slovensku sa dlho jedlo z tzv. spoločnej misy. Bola veľká, hlboká a mala aj špeciálne lyžice, ktoré sa dnes už nepoužívajú, boli tiež väčšie a hlbšie. Zvykom bývalo aj to, že keď bolo veľa ľudí, sedeli muži. Trochu som odbočila od Vianoc, ale všeobecne platilo, že keďže muži fyzicky pracovali, mohli si sadnúť a manželky stáli za nimi, ak mali dieťa, mali ho na rukách. Prvý načrel muž, potom ponad jeho plece žena, dala to dieťaťu. Čo zvýšilo, následne zjedla ona. Preto bola konzistencia hustá, aby ľudia vedeli lyžicami poriadne načrieť.

Bavíme sa o 19. storočí, vývoj a preferencia chutí ide stále dopredu. Dnešné rodiny si ponechali nejaké tradičné jedlá, ryba je už ale vyprážaná, zemiakový šalát sa rozšíril po II. svetovej vojne, čo súviselo s vtedajšou politickou situáciou a nastolením socializmu, idey rovnosti. Odstránili sme buržoáziu, kapitalistov, vykorisťovateľov, sme si všetci jedno a robotníci si zaslúžia hodovať ako páni. Čím budú hodovať? No vyprážanou rybou a majonézovým šalátom. Povedala som to trochu zle, ale situácia bola naozaj taká. Zhruba sme štedrú večeru pokryli.

Celkom som vyhladol, nebudem vám klamať. Skúsme sa dotknúť mystických, magických a náboženských záležitostí.

Začneme trochu religióznymi vecami. Keď sa dnes ľudí opýtate, čo je pre nich symbolom Vianoc, povedia, že stromček, prípadne darčeky. Kedysi bol pre ľudí symbolom betlehem, ktorý je veľmi stará záležitosť. Hovorí sa, že sv. František z Assisi ako prvý urobil živý betlehem. V 90. rokoch 20. storočia prebiehal aj v Bratislave. Biblická scéna, ktorú hrajú živí ľudia, bola veľkou atrakciou. Okrem toho však mala každá rodina svoj vlastný betlehem v rôznej forme. Bol z dreva, vosku, v baníckych oblastiach sa vkladal do fliaš, mohol byť aj papierový. Vždy predstavoval príbeh Vianoc.

Na Slovensku je badateľný náboženský synkretizmus. Vysvetlím. Na jednej strane od čias Cyrila a Metoda prevažovalo kresťanstvo, no boli tu aj Kelti, po nich prichádzajú Slovania, veď aj oni mali svoju vyspelú kultúru a vieru. Niektoré predkresťanské prvky nám ostali, koniec koncov, keď sa bavíme o Vianociach, ich termín (25. december) nebol ustálený. Spočiatku boli v máji. Slovania v predkresťanskom období poznali zimný slnovrat. Dnes máme astronomický termín, no celý december sa z religiózneho hľadiska slávil. Princípom je oslava slnka, ktoré Slovania vyznávali, čo je krásne stvárnené aj v slovenskej ľudovej rozprávke. Ráno je slnko ako dieťa, na obed mladý muž v plnej sile, večer zapadá za obzor ako starý muž. Princíp zimného slnovratu bola oslava slnka, ktoré sa malo narodiť v podobe dieťaťa. Všetci sa tešili, že sa slnko čím skôr narodí a zmohutnie, lebo sa skončí zima. Postupne sa aj Vianoce v cirkevnom zmysle slova napasovali do tohto termínu. V Európe, ale ani u nás nemáme správy, že by sa nejako násilne pokresťančovalo. Prišlo kresťanstvo, ale neetablovalo sa z večera do rána. Trvalo mu to vyše 100 rokov a viac. Mnohé kresťanské chrámy sú postavené na miestach predkresťanských svätýň, božíšť a obetíšť, lebo ľudia na ne boli zvyknutí chodiť. Postavil sa kostol a zmenila sa ideová náplň.

Poďme schválne k scenáru, keď je štedrá večera zjedená. Detské očičká sa začnú ligotať, zazvonil zvonček a išli sme pozerať a rozbaľovať darčeky. Čo sa dialo v minulosti, keď bolo po večeri?

Vašu otázku si zapamätám, ale ešte sa vrátim k čarovaniu, na ktoré som neodpovedala. Veľmi stručne. Kedysi sa štedrovečerný stôl obtočil reťazou a celá rodina si na ňu dala počas večere nohy, čo symbolizovalo súdržnosť. Aj vtedy boli povolania, ako lekári, murári, drotári, keď muži chodievali na tri štvrtiny roka mimo rodín, no na Vianoce sa chceli vrátiť. Tento zvyk znamenal, že ak ich cesty zavedú kdekoľvek, rodina ich vždy bude čakať, majú sa kde vrátiť. Ďalší vývoj poviem len ako kuriozitu, týka sa miest. Keď bola po II. svetovej vojne veľká priemyselná revolúcia, začali sme sa míľovými krokmi rútiť v priemysle vpred. Veľa ľudí sa sťahovalo z vidieka do miest. Niektorí ľudia si chceli tradíciu uchovať, ale ťažko bolo v bytovkách so železnou reťazou, tak si robili aspoň papierovú.

Potom prišli na rad aj „céčka“. Alebo sa neujali?

Vidíte, to mi nenapadlo, počula som len o papierových. Pod stolom ešte bola sekera, ktorá má drevenú rukoväť a ostrie je vyrobené zo železa. Znie to brutálne, ale mala symbolizovať pevné zdravie počas nasledujúceho roka. Otiepka slamy symbolizovala biblický príbeh, že sa Ježiš Kristus narodil v chudobe na slame, dával sa ešte šechtár s čerstvo nadojeným mliekom, ktoré bolo základnou surovinou, preto malo veľa ľudí kravu. Z neho sa totiž mútilo maslo, robil sa tvaroh, smotana. Toto všetko bolo pod stolom. Na stole boli okrem chodov v malej mištičke oriešky, jabĺčka. Robilo sa aj veštenie: každý člen si zobral jablko, kde ich bolo pomenej, poverili jedného, aby jeden plod rozkrojil. Podľa jadrovníka, či bol pekný, jablko bolo zdravé, sa veštil pozitívny rok, keď v ňom bola nejaká skrytá hniloba, veštba bola horšia. Rovnako sa to robilo aj s orieškami, každý si zobral jeden orech a rozlúskol ho.

Na stole bolo všetko, čo pestovali, teda obilniny, ovocie, aby bola hojná úroda. Viete, čo je zaujímavé? Plodiny sa nechávali celé vianočné sviatky v mištičke, po nich sa zobrali a dali sa do osiva na jar, pretože sa verilo, že nasajú niečo z mágie Vianoc a odzrkadlí sa to v dobrej úrode. Pieklo sa aj zoomorfné pečivo, predstavovalo vždy reálny počet zvierat, aké mali v gazdovstve –  zajace, hydinu. Toto pečivo sa nejedlo, symbolizovali zdar, aby zvierat neubúdalo. Pri modernejšom variante sa dávali šupiny z kapra pod obrus, čo symbolizovalo bohatstvo.

Potom ich hodili do peňaženky, funguje to brutálne.

Neviem potvrdiť, ale ak to funguje, poslucháči, viete, čo máte robiť.

Žartujem.

Tradícia s peňaženkou a šupinou je asi najnovšia, má približne 50 rokov, predtým sa šupiny aj drobné mince dávali len pod obrus. Okrem spomenutého bolo počas Vianoc strašne veľa mágie, napríklad slobodné dievčatá chodili triasť ploty.

A potom do komôrky, no jasné.

Nie, nie, potom mali počúvať, odkiaľ breše pes, z tej strany im mal prísť ženích. O mágii by sme mohli rozprávať dlho, ale prejdem k vašej otázke, ktorú mám uloženú v hlave a práve som si na ňu spomenula. Vianočné darčeky sú symbolom narodenia Božieho syna ako dar pre ľudstvo. Na Vianoce oslavujeme, že je malé dieťa v Betleheme, na Veľkú Noc si ho pripomíname ako dospelého muža, ktorý sa nechal ukrižovať pre celé ľudstvo. To je biblický príbeh. Dar Boha, keď nám daroval svojho syna, je pripomienka, s ktorou sa ľudia obdarúvajú. Kedysi boli darčeky z dnešného pohľadu možno až smiešne. Matky šili dcéram po nociach bábiky zo zvyškov látky. Každý chlapec túžil mať loptu, ale kožené boli drahé, tiež sa preto šili handrové, len na jediný zápas.

Na jednom terénnom výskume mi deduško, ktorý mal už 90 rokov, rozprával, že preňho ako dieťa bol najlepší darček jedna mandarínka, ktorú si piati či šiesti súrodenci rozdelili, pretože v živote také ovocie nevideli. Každému sa ušlo po jednom mesiačiku, hovoril, že to bolo niečo úžasné. Dnes si podobné situácie ani nevieme predstaviť.

Aby som nehovorila, že dary boli skromné len na vidieku, budem dokumentovať na príklade v Bratislave u Notredamiek v centre mesta. Kde je kláštor, kedysi stála dievčenská škola pre šľachtické dcéry. V 17. až 18. storočí, keď bol Prešporok korunovačným mestom, tu pobudla aj Mária Terézia a Habsburgovci, v strachu pred Turkami im bol dobrý aj Prešporok. Založili tu teda školu pre dievčatá z aristokratických rodín. Rehoľnice sa pred Vianocami učili povinne robiť darčeky a pripravovať ozdoby. Každému členovi rodiny museli vyrobiť ručný darček napriek tomu, že šľachta mala peniaze. Celkom mi to chýba. Dnes každého rodiča poteší, keď mu trojročné dieťa nakreslí pod stromček obraz, ale aj my dospelí by sme mohli byť kreatívnejší a dávať si skromnejšie, ale s láskou vyrobené darčeky.

Aké bolo vtedy posolstvo samotných Vianoc a štedrej večere? Možno teraz strelím capa, ale boli sviatky výnimočnou príležitosťou na konzumáciu alkoholu?

Čo sa týka štedrej večere, konzumoval sa len v rámci prípitku. Začínala, keď vyšla prvá hviezda, gro dňa však bola polnočná omša, kde sa spája s biblickým príbehom, že vyšla hviezda, pastieri, ktorí pásli stáda, ju uvideli, počuli spievať anjelov a zistili, že sa niečo deje. Omša sa začínala o polnoci a po polnoci sa končil pôst.

Niekedy chodievali celé dediny do centrálneho kostola. U mnohých ľudí je to tak aj dnes – do kostola nechodia celý rok, no polnočnú omšu si nenechajú ujsť. Atmosféra je úžasná, chrámy sú krásne vyzdobené, spieva sa legendárna Tichá noc, ktorú vymyslel istý nemecký učiteľ, je hymnou Vianoc. Prvý aj Druhý sviatok vianočný sa niesol v slávnostnom duchu, na Prvý sviatok vianočný sa mohla jesť hydina, na Druhý sviatok vianočný bravčové, hovädzie mäso. Na Nový rok sa nikdy nejedla hydina, lebo by „šťastie uletelo“.

Pýtali ste sa na alkohol. Stále si trúfam povedať, že sme patriarchálna spoločnosť, vo vysokej politike, vo verejných funkciách máme málo žien. Muži na Slovensku vždy pili v krčme, poklebetili si. Ženy do krčiem chodiť nesmeli, mali zákaz. Ženu by do krčmy nepustili. Zvyčajne posielali deti, aby ťahali mužov domov, no držali kľúč od špajze, kde mali uskladnené potraviny, medzi nimi aj pálenku. Mužovi naliali len príležitostne, veď on aj tak chodil do krčmy, ale keď prišla suseda, hrkli si. Na vianočné sviatky bolo dovolené, aby si za kalištek dali, hlavne na Štefana.

Prvý sviatok vianočný bol veľmi komorný, nechodilo sa na návštevy, chodili koledníci, vinšovníci. Formy ľudového divadla boli prekrásne, čakalo sa na to celý rok, preto si deň patrične aj užili. Druhý deň sa robila zábava, čo v niektorých regiónoch ostalo dodnes. Posledná zábava bola vždy na Katarínu, potom bol pôst. Mladí preto na Štefana natešene čakali, aby mohli do rána tancovať. Atmosféra bola uvoľnenejšia a aj sa chodilo po rodinách, blahoželali si, navštevovali sa susedia, čiže pohárik sa dolu hrdlom vždy šmykol.

Ostaňme ešte pri kratochvíľach v zime. Nechodilo sa na luxusné dovolenky do tepla, predpokladám, že ani lyžovačky neboli ešte celkom na vzostupe. Aké mali možnosti?

Uhorská šľachta mala veľa zimných sídel na území Nízkych a Vysokých Tatier, čiže lyžovačky boli.

Ale nešlo o väčšinovú záležitosť.

To je jasné. V Kežmarku už postupne vznikali vysokohorské športové kluby. Koncom 19. až začiatkom 20. storočia si chlapci robili drevené lyže zo sudov. Kedysi sa väčšina nápojov a tekutín udržiavala práve v nich, čomu sa venovala špeciálna profesia, bednári. Dnes už ani nie sú a sudy sú z iných materiálov. Keď bol nejaký kus starší, rozobral sa na lišty a chlapci si spravili lyže. Chodilo sa však sánkovať, korčuľovať. Železná studnička v Bratislave vyzerala úplne inak ako dnes. Máme tu rybníky, ktoré sa ešte zachovali. Pri väčšine z nich boli noblesné reštaurácie. Predstavte si, že tancujete na hudbu na korčuliach s priateľmi, príde čašník, tiež na korčuliach, a donesie varené víno, grog, punč. Na rybníkoch boli rozmiestnené aj stoly, človek sa osviežil, najedol sa, stále mal však na nohách korčule. Dokonca nielen cez deň.

Bratislava mala na mieste, kde je staré SND, v polovici 19. storočia prvý stromček, bol osvietený žiarovkami. Vtedy tam stála budova tzv. Mestského stavovského divadla, ktorá koncom 19. storočia nevyhovovala, bola malá, preto sa začalo stavať nové divadlo. To bolo dokončené asi v 21. roku. Postupne sa teda elektrifikácia v Bratislave rozšírila a dorazila aj na Železnú studničku, čiže večer mohli ľudia ostať na ľade, hrala im hudba a mali osvetlenie. So všetkým komfortom. Každé mesto malo oblasť, kde sa dal čas tráviť športovo, sánky sa vyrábali aj doma, deti využili na sánkovačku každý kopček, guľovali sa, neskôr prišli prvé korčule.

Uzavrime rozhovor v zábavnom duchu. Prichádza Nový rok a Silvester, čo je posledné dekády špeciálna zámienka pre ľudí, aby sa spustili z briežka a použili nejaké materiály, petardy a ohňostroje. Bol to sviatok, alebo bežná záležitosť?

Budete sa čudovať, lebo naši predkovia riešili Silvestra od rána čisto pracovne. V mnohých obciach sa vtedy volil richtár, dnes by sme povedali, že starosta a poslanci. Robilo sa vyúčtovanie, ako obec hospodárila, to sa robilo v krčme. Ak prosperovala, každého chlapa pozval starosta na pohárik. Ak nie, bola zvada. Zabilo to celý deň. Robil sa ale tzv. plátenecký komput. Muži, ktorí predávali plátno zo Slovenska, sa dostali až do Grécka na územie dnešného Ruska, dokonca aj do Egypta, a robili si koncoročné zúčtovanie. Poväčšine sa Silvester od rána do popoludnia niesol v pracovnej a živej atmosfére. Večer sa šlo do kostola, kde bola ďakovná omša za rok, ale aj v ňom bolo vyúčtovanie. Každá fara nejak hospodárila, jednak sa účtovalo, na čo sa použili peniaze, ale aj praktické veci. Od raného stredoveku vznikali cirkevné matriky, kde sa zapisovalo, koľko detí sa narodilo, koľko ľudí počas roka zomrelo. Silvester v modernom zmysle neexistoval.

Polnočný ohňostroj…

V mestách už ale koncom 19. storočia ohňostroje boli, v Prešporku vybuchoval nad Dunajom, strieľalo sa aj z dela, rovnako na Nový rok. V malej miere áno, ale nie ako za posledných 30 rokov, keď sa na Silvester v mestách robil bohatý program. Iste, úmysel stretnúť sa bol vynikajúci, vždy sa ale nájde niekto, kto vybočí z rámca. Aby som ešte spomenula, na dedinách sa polnoc ohlasovala praskaním pastierskych bičov, sú veľmi špecifické. Majú krátku rukoväť a bič je dlhý. Bolo umenie prasknúť, aby ho bolo počuť až do ďalších dedín.

V 20. a 30. rokoch sa začínajú prenášať oslavy z miest do obcí. Prinášajú ich muži z fabrík, ktorí sa v nich priučili, čiže sa začali používať nejaké petardy. Keď sa prehupneme do 20. storočia, v 20. a 30. rokoch sa začala ďalšia éra, spomeniem ju na Prešporku, lebo mi je ako rodné mesto najbližšie. Mnohé staré hotely už nestoja, preto spomeniem aspoň tie známe. Som päťdesiatnička a moja generácia zažila silvestrovské zábavy v hoteli Devín, Kyjev, kde bola elegantná večera, bolo potrebné sa nahodiť a tancovalo sa až do rána. Už v prvej republike bolo možné zažiť v mestskom prostredí bály.

Za socializmu sa veľa ľudí venovalo záhradkárstvu, akoby sa chceli vrátiť k pôde, hlavne ľudia z miest. Všetci chceli byť záhradkári, lebo mali korene na dedinách. V mladom veku to človeka nebaví, no neskôr začne návrat ku koreňom. Vďaka záhradkárčeniu a chalupárčeniu mnoho ľudí po sviatkoch ostalo práve na chalupách aj na Silvestra spolu s priateľmi. Dnes je trend silvestrovská lyžovačka, partia ľudí si prenajme nejakú chatu a spoločne trávia prechod do ďalšieho roka. Od rána do polnoci sa už niekedy ani nevládze ťahať, no v minulosti bola situácia diametrálne odlišná.

Samozrejme, Silvester a o pár hodín Nový rok je pre ľudí nová etapa, preto existujú novoročné predsavzatia, čo ani nie je naša záležitosť, ale antických Grékov, Rimanov, ešte aj predantického sveta, keď sa príchod ďalšieho roka vždy oslavoval. Samozrejme, nie podľa aktuálnych kalendárov, máme solárny aj lunárny kalendár, u nás sa pravoslávni kresťania riadia juliánskym, my gregoriánskym, čiže môžeme aj teraz badať posun asi 13 dní. Nový rok sa vždy vítal s vierou, že prinesie novú, krajšiu, lepšiu a plnšiu etapu života.

Pani Nádaská, ja by som vás dokázal počúvať celé hodiny, dni a týždne. Ďakujem za vaše neuveriteľné znalosti, ste úžasná encyklopédia, klobúk dole. Ďakujeme za krásne spomienky a históriu, ktorou žili naši predkovia a vy ju udržiavate takto v realite a pri živote. Ďakujem veľmi pekne.

Ja ďakujem, že sme sa dobre porozprávali. Teším sa, že ste pri tom nezaspali, lebo už je šero, berie človeka na spanie, ale boli ste v strehu a vždy ste mi zvládli dať nejakú otázku. Som rada, že ste vydržali, dúfam, že spolu s vami aj naši poslucháči. Ďakujem za pozvanie, ja som sa vyšantila, vyrečnila, čiže ďakujem aj za túto možnosť.

Naším úžasným hosťom bola etnologička Katarína Nádaská. Ďakujeme krásne, želáme príjemné sviatky, pohodové Vianoce, všetko dobré. Doprajte si, oddýchnite si a nech sa vám darí.