PODCAST o programe Učenie pre život, ktorý podáva pomocnú ruku deťom zo znevýhodnených rodín, aj o netradičnom vzdelávaní s Lýdiou Vencelovou

Život sa často nevyvíja podľa nášho plánu, čo sa môže stať aj v prípade rodiny. Detí s fyzickým, finančným aj sociálnym znevýhodnením je mnoho. Ich rodičia môžu na Slovensku dostať pomyselnú pomocnú ruku aj vďaka programu Učenie pre život.

Okrem toho, že je hostka nášho najnovšieho podcastu, Lýdia Vencelová, líderkou v programe Učenie pre život, pôsobí taktiež na Základnej škole Bakomi v Banskej Štiavnici, ktorá sa pýši inovatívnym prístupom a postupmi vo vzdelávaní detí.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, či Spotify ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Náš rozhovor s pedagogičkou Lýdiou Vencelovou si môžete aj prečítať.

Poďme úplne od začiatku. Predstavme si program Učenie pre život – pre koho je určený a v čom spočíva?

Program je určený rodiny, ktoré sú nejakým spôsobom znevýhodnené. Také, ktoré majú napríklad dieťa s vážnym zdravotným znevýhodnením, a preto trpia, nemajú dosť príležitostí a možností, aby mu poskytli dostatočnú starostlivosť. Často potom nevychádzajú ani finančne, lebo minimálne jeden člen nemôže plnohodnotne pracovať, musí sa starať o dieťa. Program je tiež pre rodiny vysunuté na okraj spoločnosti, často Rómov, ale aj pre majoritné rodiny, ktoré majú ťažšie ekonomické a sociálne zázemie, a pre jednorodičovské rodiny, kde je človek na dieťa sám a nemá dostatočnú kapacitu, aby zabezpečil všetko finančne a poskytol úplnú a potrebnú starostlivosť. Je to veľmi pestrá skupina ľudí.

Prečo je program určený špeciálne pre deti vo veku 0 až 6 rokov?

Ide o veľmi dôležité a dlhé vývinové obdobie, ktoré obsahuje niekoľko kritických častí, dôležitých pre rozvoj rôznych oblastí psychického aj fyzického fungovania detí. Je to kľúčový čas, aby sa deti vedeli naštartovať do škôl a následne do dospelého života. Ak sa v prvých rokoch neudeje všetko podstatné, čo potrebujú, napríklad keď nemajú dosť starostlivosti a pozornosti, potom to má dlhodobé a ťažké dopady na ich neskorší život. Obdobie do šiesteho roka života je pre dieťa úplne najdôležitejšie.

Čo vás presvedčilo, aby program prebiehal aj v Materskom centre Bakomi v Banskej Štiavnici?

V našom prípade šlo o stret dvoch okolností. Už dlhšie sme sa snažili centrum rozbehnúť – pod pojmom my myslím OZ Bakomi – cez zoskupenie aktívnych rodičov, ktoré prevádzkuje aj základnú školu. Mali sme myšlienku a plán, že by sme chceli aj materské centrum, ktoré bolo v meste potrebné. Následne prišiel impulz od Únie materských centier, či by sme sa nechceli skúsiť zapojiť do programu Učenie pre život, čo nám akoby nahralo na smeč. Na základe daného oslovenia sme Materské centrum Bakomi rozbehli a rovno sme začali pracovať aj v programe.

K Bakomi sa ešte dostaneme, pretože mám množstvo zaujímavých otázok. Poďme ale najprv k Učeniu pre život. Ako samotný program prebieha? Skúste nám ho priblížiť. Máte s mamičkami a detičkami pravidelné stretnutia?

Áno, máme stretnutia, režim programu sa líši od centra k centru. To naše je špecifické, pracujeme s rodinami z rómskej komunity a potrebovali sme nájsť spôsob, ako sa s nimi pravidelne stretávať, pretože nebolo možné, aby sa tak dialo v ich komunite. Rodiny chodia k nám, sídlime v centre mesta, čiže je pre nich často zložité dochádzať, preto sa stretávame raz za dva týždne, trávime spolu jedno dopoludnie v sobotu. Tento režim máme hlavne v zimnom období, keď je chladno a potrebujeme byť v interiéri. Keď sa oteplí, máme kombinovaný režim, vidíme sa častejšie. Niektoré stretnutia prebiehajú v prírode, na Šobove v komunite, kde žijú. Mávame tiež individuálne konzultácie s jednotlivými rodinami a mamami.

Nechcem príliš generalizovať, ale keď k vám prichádzajú mamičky a oteckovia, čo sú z vašej strany základné rady a ako sa vedia oni sami inšpirovať a poradiť si navzájom?

Záleží, o akú rodinu ide. Máme v programe rodičov, ktorí majú zdravotne znevýhodnené dieťa, a vtedy spolupráca prebieha inak, sú veľmi motivovaní a ochotní mu pomôcť, čiže väčšinou majú veľa konkrétnych a praktických otázok, ako napríklad čo rozvíjať, ako pomôcť s vecami, ktoré dané dieťa nezvláda, no už by malo, ako zvládať zložitejšie situácie, keď sa hnevá, je frustrované a nerozumie. Keď pracujeme s rodinami z rómskej komunity, je to úplne iné, otázok veľa neprichádza. Sme ešte stále vo fáze, keď sa ich snažíme zmobilizovať a nejako zobudiť záujem a potrebu s deťmi pracovať. Mamy sú vyťažené základnou prevádzkou, zamestnáva ich zabezpečenie primárnych vecí, aby boli deti nakŕmené, mali prostriedky na prežitie do ďalšieho mesiaca, aby boli oblečené. Často ich majú viac, rodiny sú 7- či 8-detné. Matky sú vyčerpané a nemajú veľa kapacity, aby riešili, ako by mohli dieťaťu pomôcť lepšie rozprávať, sústrediť sa, niečo nakresliť, počúvať a podobne. V tejto chvíli je pre nás dôležité, že mamy prinášajú deti a chcú spolupracovať, snažíme sa, aby u nás chceli ostať, aby si všímali aktivity, ktoré s deťmi robíme. Je to mravčia práca. Začnú vnímať, že sa dajú veci robiť inak. Že si môžu spolu prečítať knižku, porozprávať sa o nej, takto si vedia kresliť, pozerať obrázky. Čokoľvek. Keďže s deťmi pri stretnutiach pracujeme a mamy sú sčasti prítomné, môžu sa k nim preniesť dôležité vzorce správania.

Akým spôsobom prebieha náborový, respektíve výberový proces?

Myslím si, že na Šobove už máme vybudované vzťahy, program robíme už tretí rok. Vedia o nás. Okrem pravidelného stretávania sa a dielní máme aj letný tábor. Dostali sme sa preto do fázy, keď sa sami začínajú hlásiť. Zároveň však vieme aj my oslovovať rodiny z komunity, pretože ich poznáme, prípadne môžeme poprosiť mamy, ktoré sú v programe, aby oslovili svoje kamarátky, susedky. Na začiatku bolo všetko ťažšie, trvalo, kým sme si vybudovali vzťahy a dali o sebe vedieť. Pomáha nám aj komunitné centrum, vedia ich osloviť, rozšíriť informácie.

Je skvelé, že sa to rozbehlo. V samotných centrách rozvíjajú deti svoje zručnosti a schopnosti pomocou Montessori metódy, no neviem, či ju už všetci poznajú. Aké sú jej základné princípy?

Metódu vytvorila Maria Montessori viac ako sto rokov dozadu. Pôvodne bola určená pre deti zo znevýhodneného prostredia, to bol prvotný motív. Je postavená na princípe, že deti majú prístup k veľmi dobre pripravenému materiálu aj prostrediu, ktoré rozvíjajú rôzne oblasti ich fungovania. Materiál je veľmi konkrétny, názorný, je dôležité, aby si všetko mohli chytiť, konkrétne s ním pracovať. Cvičenia sú nastavené tak, aby ich materiál viedol k správnemu riešeniu či zvládnutiu aktivity. Úloha je jasne ohraničená, často sa robí na podnosoch, koberčekoch, kde dieťa vie, kde začne a ako má skončiť. Niekedy mu činnosť predvedie dospelý, nemusí ani veľmi vysvetľovať a komentovať, dôležité je, aby to videlo a mohlo si následne činnosť skúšať.

Metóda vedie k veľkej samostatnosti a nezávislosti od dospelých, pretože cieľom je, aby veci dokázali robiť sami, čo im umožňuje pripravené prostredie. Jeho príprava je úlohou dospelých. Dajú sa tak rozvíjať rôzne oblasti vývinu detí a môžu sa naučiť mnoho vecí.

Je Montessori metóda vhodná v rámci vašej osobnej skúsenosti pre všetky deti, alebo evidujete skupinu, pre ktorú je ťažké naskočiť?

Dá sa pomocou nej pracovať s rôznymi deťmi, dôležité je, aby bol nastavený systém a deti v ňom vedeli fungovať, čo nejaký čas trvá. Je optimálne, ak sú Montessori systémom vedené od skorého veku. V iných krajinách funguje omnoho viac ako u nás, ale už aj na Slovensku sa objavujú modely, takže sú Montessori škôlky, z ktorých deti potom ďalej postupujú v Montessori škole. Sú na systém zvyknuté, postupne sa oboznamujú s materiálom, pretože Maria Montessori a jej nasledovníci vytvorili obrovské množstvo materiálu, ktorý sa v metóde využíva, rôzne pomôcky, ktoré deťom ukazujú rozdielne javy. Keď je učenie vytrhnuté z kontextu, že občas urobia aktivitu takým spôsobom, no väčšinu času trávia v inom systéme, nemá to až taký efekt. Je dobré, ak existuje súlad medzi prostredím v škôlke, škole, ale aj rodine, čo je vlastne náš cieľ. Veľa sa dá urobiť s vecami, čo máme bežne doma.

Poďme k samotným prínosom programu Učenie pre život, ktorého cieľom je skvalitňovať život deťom aj rodičom. Schválne, viete vypichnúť nejaký konkrétny príklad, ktorý by ste dali za vzor, kde sa podarilo facilitovať presun z bodu A do bodu B priam astronomicky?

V našom centre vidíme hlavný prínos v tom, ako sa deťom darí prejsť zo škôlkarského do školského veku. Máme jeden príklad, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý, príbeh rodiny. Majú ťažko znevýhodnené dieťa a chodili k nám do centra. Rodina sa veľmi snažila, aby mohlo nastúpiť do bežnej školy v rámci inklúzie s veľmi individualizovaným plánom, chceli skúsiť, ako sa mu bude dariť v prostredí s deťmi, ktoré sa vyvíjajú štandardným spôsobom. Aj sa to podarilo a myslím si, že tiež vďaka programu Učenie pre život. Ide o nejaké spolužitie centra a školy, pretože boli v prostredí, kde následne dieťa nastúpilo na ďalšie štúdium. Mohlo si teda postupne zvykať, cielene pracovať na zručnostiach, ktoré sú v škole potrebné. Z môjho pohľadu je toto jeden z najväčších benefitov, účinkov, ktoré účasť v programe pre rodiny môže mať. Vidíme ho aj pri deťom z rómskej komunity, veľmi pracujeme, aby boli čo najviac pripravené na školu. Všetky aktivity, ktoré v programe robíme, smerujú k ich pripravenosti. Aj mamám vysvetľujeme, prečo je dobré s nimi pracovať, dávame im domov materiály. Samozrejme, existujú aj iné efekty. Pre samotné mamy je tiež dôležité, že majú priestor, kde sú vypočuté, že máme záujem o ich život. Sme miestom, kde môžu požiadať o pomoc, čo sa nám aj stáva. Obracajú sa na nás v situáciách, keď potrebujú niečo rýchlo zabezpečiť, súrne peniaze, niečo vybaviť a podobne.

Naozaj mám obrovskú radosť, že to takto funguje. Ako ste spomínali, okrem Materského centra Bakomi pôsobíte aj v Súkromnej základnej škole Bakomi. Dočítal som sa, že je svojím spôsobom nekonvenčná. Na stránke máte, že „podľa štatistík stačí 6 týždňov, aby dieťa v klasickej škole stratilo chuť učiť sa. Preto sme založili školu, kde to tak nie je. V Bakomi chuť detí učiť sa rastie, pretože s nami bez stresu objavujú svet, ale aj sami seba.“ Čo to znamená v praxi?

Máme úplne inak nastavený systém hodnotenia, organizáciu vyučovania.

Poďme do konkrétnosti, prosím. Niečo som si naštudoval, niečo viem, ale viem si tiež predstaviť, že isté pedagogické smery s vami majú veľký problém, tiež inštitúcie. Bol by som veľmi rád, ak by ste nám daný systém predstavili. Myslím si, že mnohí rodičia, ktorí nás počúvajú, sa pousmejú popod fúz, že, aha, toto sa mi pozdáva.

Začnem hodnotením, lebo práve ono veľmi prispieva k nepohode a stresu detí. V škole neznámkujeme. Treba povedať, že sme zaradení v Sieti škôl a školských zariadení SR, čiže musíme dodržiavať nariadenia podľa ich platnosti. Sme v režime experimentálneho overovania. Na prvom stupni je však možné deti hodnotiť slovne, čo v plnej miere využívame, nedávame známky. Deti dostanú priamu spätnú väzbu k ich práci. Na konci roka a polroka dostanú slovné hodnotenie, report a popis, na čom dieťa pracovalo, ako to zvládlo, čo by malo robiť ďalej. Snažíme sa využívať prvky formatívneho hodnotenia, ktoré je postavené na jasnej spätnej väzbe a informácii o tom, ako sa zlepšiť v učení. Vedieme deti, aby si sami dokázali zhodnotiť vlastnú prácu, aby ju zreflektovali. Čím sú staršie, tým sa im to viac darí.

Vyššie ročníky dostávajú aj kvantitatívne hodnotenie, napríklad keď robia test. Od 6. ročníka vyššie však už musia dostávať známky. Považujeme to za veľmi nešťastný krok ministerstva po pandémii, tá totiž priniesla povolenie slovného hodnotenia aj pre vyššie ročníky, čo už aktuálne neplatí. Známky nemotivujú deti k učeniu. Neučia sa pre seba, zo zvedavosti, lebo je to ich vnútorná ambícia a potreba. Myslím si, že aktuálne nastavené hodnotenie je v učení veľká brzda.

Schválne, trochu z iného, no predsa podobného súdka. Málo sa vie, že v severských krajinách deti do 15 rokov nehrajú v športových oddieloch súťažné zápasy a turnaje, lebo cieľom má byť hrať a budovať hernú kreativitu. Naspäť však do školských lavíc a k trochu opačnému pohľadu. Nie je to, že deti na prvom stupni neznámkujete, mätúce pre samotných rodičov? Predsa len, ako vedia, ako na tom sú?

Musíme sa spolu s rodičmi učiť, ako sa pozerať na školskú prácu detí a čo od nich očakávať. Aké sú meradlá, aby vedeli vyhodnotiť pokroky vo vzdelávaní. Počas roka máme s rodičmi, dieťaťom a učiteľom niekoľko individuálnych stretnutí, na ktorých žiak odprezentuje prácu, ktorú spravil za dané obdobie. Predstaví ju rodičom, zhodnotí. Tí sa majú následne možnosť pýtať, učiteľ pomôže, prípadne niečo vysvetlí. Väčšinou sa stretávame trikrát za rok. Ak rodičia potrebujú viac informácií, sú možné častejšie individuálne stretnutia a konzultácie. Cielene ich mávame s rodičmi detí so špecifickými potrebami. V našej škole ich je dosť veľa. Následne sa rodičov snažíme nejako nasmerovať.

V nižších ročníkoch ani nedávame domáce úlohy. Sme presvedčení, že to, čo sa má dieťa naučiť, si má osvojiť v škole. Naozaj, vynaložia veľa úsilia, spotrebujú veľa energie, čiže už keď sú doma, majú sa hrať a robiť aktivity, ktoré ich bavia, učiť sa iným, objaviteľským spôsobom. Aj toto si musíme s rodičmi vysvetliť, ako si s deťmi čítať, rozprávať sa, využiť, čo sa naučili v škole. Ako robiť matematiku inak ako len sedením nad pracovným zošitom. Mnohí to sami objavujú a povedia, že sú nadšení z iného spôsobu učenia sa, vyslovene sa tešia, že nemajú domáce úlohy, môžu robiť, čo ich baví, nemusia sa trápiť a stresovať aj deti.

Nechcem vás tlačiť do konfrontácie, ale čím to je, že prevažne štátne inštitúcie dávajú deťom v takom nízkom veku neuveriteľné množstvo domácich úloh? Vidím to u svojich synovcov a tak ďalej.

Poviem niektoré svoje názory, no nemusí to byť jediná pravda, ľudia si môžu myslieť aj niečo iné. Tým, že som v našej škole ponorená, nemám veľmi nadhľad. Myslím si, že jedným z dôvodov je, že v prvých rokoch, keď sa deti učia písať a čítať, v štátnych školách je ich dosť veľa a stále pribúdajú tie so špecifickými potrebami. Nastavenie neposkytuje priestor na to, aby deti dostali také vstupy, aby v čítaní a písaní skutočne napredovali, čiže sa veľa musí odrobiť doma. Stále tiež máme v systéme nastavené, že od všetkých chceme rovnaké výsledky, čo tak vôbec nie je. Deti sú veľmi rôzne, majú rozdielne tempo napredovania v rôznych oblastiach, iné potenciály. Bežná škola toto neberie do úvahy, potom vznikajú rodiny, ktoré s dieťaťom musia doma odrobiť skutočne množstvo učiva, lebo očakávania sú nastavené rovnako pre všetkých a je na pleciach rodičov, aby ich naplnili.

Spôsob vyučovania je pre mňa tiež otáznikom. Nechcem zovšeobecňovať, pretože aj medzi štátnymi školami sú progresívne, snažia sa používať moderné metódy a zohľadňovať potreby detí. Myslím si však, že kurikulum má stále minimum priestoru na prácu s rečou detí, rozprávaním, porozumením reči vo vzťahu k písaniu a čítaniu, čo je najskôr tiež dôvod, prečo rodiny musia toľko pracovať doma.

Samozrejme, opakujem, toto nebola konfrontačná otázka. Vy ste ju pekne vysvetlili z vášho pohľadu. Koľko máte v triede žiakov? Spomínam si, že nás bolo 36, čo je „pecka“.

Máme ich 12. Je dôležité, aby sme vedeli individualizovať učenie pre deti s rôznymi potrebami. Aj keď sú v skupine rovnako staré vzhľadom na fyzický vek, čo sa týka potrieb, vývinu a potenciálu, sú rozdielne.

Chcel som sa dostať k tomu, že nefungujete podľa klasických vyučovacích hodín a ročníkov, ale máte trojročia. Skúste nám ich, prosím, priblížiť.

Fungujeme v trojročiach, ale nie sú ako tie v Montessori škole. Naše deti pracujú aj v ročníkových skupinách, čiže prváci s prvákmi, ale aj v celom trojročí. Ranné projektové kruhy robíme ako celé trojročie raz za týždeň. Pracujeme na prvouke, snažíme sa byť veľa v prírode. Podľa typu práce sa deti rozdelia následne z trojročia do skupín. Využívame aj takzvané zmiešané skupiny. Takto pracujeme na jazykoch. V danej skupine sú deti podľa ich potrieb a znalostí v cudzom aj slovenskom jazyku. Všetko je jasne naplánované v týždennom rozvrhu. Deti vedia, v ktorom čase sa čo deje. Máme štandardné predmety ako v štátnych školách, ani to nie je podľa Montessori modelu. Treba povedať, že využívame prvky, no nie sme Montessori škola.

Nedávate známky, ale máte žiacke knižky?

Nie, na komunikáciu s rodičmi používame e-mail alebo EduPage, prípadne si dáme vedieť cez priamy kontakt.

Chcem sa dostať k poznámkam, ktoré boli v našom čase populárne. Niežeby som bol ja galgan, ale vždy sa v triede nejaký našiel. Stretávate sa aj s týmto? Ako to riešite?

Stretávame sa s vylomeninami, lebo deti ich robia úplne bežne. V prvom rade sa situáciu snažíme vyriešiť s nimi. Keď som hovorila o priamej a okamžitej väzbe, deje sa aj vtedy, keď dôjde k nejakému prekročeniu hraníc. S deťmi sa snažíme situáciu odkomunikovať, presne pomenovať, čo sa stalo. Vedieme ich aj v tomto k zodpovednosti, samostatnosti, sebakontrole a uvedomeniu si vlastného fungovania.

Postupne sa učia o všetkom premýšľať a porozprávať sa o rôznych veciach, aj keď sa im nepodaria. Je dôležité, ako sa s chybami nakladá vo vývine detí. Vedia, že môžu urobiť chybu, všetci ich robíme. Teraz nehovorím o tých v písaní či počítaní, ale aj v spolužití, keď urobia niečo, čo sa nemá. Učíme sa to uvidieť, uznať a nájsť spôsoby, ako sa chybe v budúcnosti vyhnúť. Čiže v prvom rade odkomunikujeme všetko s dieťaťom, a ak je situácia taká, že sa ju potrebuje dozvedieť rodič, komunikujeme ďalej. V našej škole nemáme triednych učiteľov, ale tútorov, ktorí majú zverenú nejakú podskupinu z trojročia. Čiže majú na starosti niekoľko prvákov, druhákov a tretiakov. Oni zabezpečujú komunikáciu školy s rodinou.

Posledná informácia, ktorá ma dosť zaujala, je, že deti vraj zapájate do plánovania, rozhodovania, tvorby a schvaľovania pravidiel v školskom poriadku. Človek by si mohol pomyslieť, že to nemusí dobre vypáliť. Aká je pravda?

Pravda je, že to veľmi dobre funguje, pretože pre deti je dôležité, keď sú súčasťou života, tvorby dohôd a nastavení pravidiel. Sú veľmi zodpovedné a múdre, poznajú hranice, vedia si uvedomiť, odkiaľ a pokiaľ sú v bezpečí.

Ale určite skúšajú, nehovorte, že nie.

Skúšajú, určite.

Zmrzlina zadarmo každý deň…

Už som spomenula, že vylomeniny sa dejú, sú súčasťou procesu, ale keď sa podieľajú na tvorbe dohody o pravidlách, v rámci skupiny sa deti často sami zregulujú. Niektorí pravidlám nerozumejú, majú tendenciu ich prekračovať, ale je veľmi efektívne, keď si od svojich rovesníkov vypočujú, že má byť niečo inak. Má to pre nich rozdielnu váhu ako z úst dospelého.

Spomeniete si na nejaký návrh, ktorý vám trošku vyrazil dych?

Napríklad nedávno sme riešili tému žuvačky. Veľa detí ich malo v nevhodnom čase. V trojročiach v ranných kruhoch sme otvorili diskusiu. V prvom trojročí prišiel výstup a zdôvodnenie, že žuvačky nemáme mať, lebo aj žuvačka je sladkosť a v škole máme nastavené, že nejeme sladkosti, nenosíme si ich tam. Situácia sa teda sama vyriešila.

Tak to je milé. Ďalším skvelým hosťom Balansu bola pani Lýdia Vencelová, pedagogička, školská psychologička, výchovná poradkyňa a zároveň jedna z líderiek programu Učenie pre život v Materskom centre Bakomi v Banskej Štiavnici. Veľmi pekne vám ďakujem za inšpiratívne myšlienky. Držím palce a posielam veľa energie, pretože vaša práca je naozaj obdivuhodná. Nech sa darí, všetko dobré.

Ďakujem pekne.

Ďalšie dobré tipy pre vybalansovaný život nájdete na našom webe www.generalibalans.sk, sledujte nás aj na sociálnych sieťach, Instagrame a Facebooku. Ak chcete podporiť fantastický program Učenie pre život, ktorý mení životy k lepšiemu, môžete tak spraviť na stránke ucenieprezivot.sk.