Používaním tohto webu súhlasíte s využívaním súborov cookies, ktoré nám umožňujú poskytovať lepšie služby. Ich používanie môžete odmietnuť nastavením svojho internetového prehliadača. Viac informácii
projekt poisťovne logo generali

PODCAST s cyklistickým trénerom Petrom Zánickým o bezpečnom bicyklovaní, o zážitkoch s Petrom Saganom a o trénovaní mládeže

25. 05. 2021

Keď vás raz bicyklovanie chytí za srdce, už vás viac nepustí. Tak to bolo aj v prípade cyklistického trénera a riaditeľa Detskej tour Petra Sagana Petra Zánického, ktorý bol hosťom ďalšej časti nášho podcastu. Porozprával nám o svojom prvom bicykli, o začiatkoch svojej kariéry a rozprávali sme sa tiež o podmienkach pre cyklistov na Slovensku. Dozviete sa, čo by nemalo chýbať vo výbave cyklistu, aké zásady by sme mali dodržiavať na cestách a v čom je Slovensko pre cyklistov atraktívnejšie ako Belgicko.

Tento článok vznikol v rámci mesačného špeciálu, v ktorom sa venujeme cyklistike, aby sme si užili bezstarostnú a bezpečnú jazdu na dvoch kolesách. Vás a váš bicykel pomôže ochrániť aj poistenie bicyklov od poisťovne Generali, ktoré vás kryje pri krádeži a môžete sa naň spoľahnúť aj v prípade nehody.

Meno Petra Zánického sa najviac spája s legendami cyklistiky Petrom a Jurajom Saganovcami. Ako prvý tréner stál po boku Petra Sagana, porozprával nám preto o jeho začiatkoch, keď sa Peter rozhodoval medzi dráhou profi cyklistu a úplne iným povolaním. Spomenul svoje najkrajšie zážitky a prezradil, čomu by sa podľa neho Peter mohol venovať po skončení profi kariéry. Detskú tour Petra Sagana každý rok navštívi viac ako 5000 detí. Pýtali sme sa, či medzi nimi vyrastá ďalší Peter Sagan a čo ako tréner odporúča rodičom malých detí, ktorí uvažujú o tom, že dajú deti na cyklistiku.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Prečítajte si inšpiratívny rozhovor s cyklistickým trénerom Petrom Zánickým.

Pozvanie do nášho podcastu prijal cyklistický tréner a riaditeľ Detskej tour Petra Sagana Peter Zánický.

Dobrý deň prajem.

n Zánický, platí, že máj nie je len lásky, ale aj bicyklov čas? Nielen príroda sa pomaly prebúdza, ale aj cyklisti vybiehajú von?

Obzvlášť teraz začíname cyklistickú sezónu trošku neskôr. Aj keď sa povie, že dobrá teplota prichádza v máji, pre nás, cyklistov, tento moment nastáva už vo februári či marci. Začíname zarezávať prvé kilometre, či už na Slovensku na juhu, v Chorvátsku, dokonca na Malorke a Kanárskych ostrovoch, tam nás je tiež vidieť. Je pravda, že aktuálne uvoľňovanie opatrení cyklistike praje a v máji vnímam najväčší vzostup.

Ja som veľmi rád, že ste prijali pozvanie do nášho podcastu, hneď na úvod sa chcem dostať k vašim začiatkom. Kde vznikla láska malého Peťka Zánického k cyklistike, aký bol váš prvý bicykel?

Kedysi to nebolo také jednoduché, dnes si človek vyberá bicykel pomaly podľa farby. Keď som bol malý chlapec, bol to problém. Pamätám si, že bola jediná predajňa, nebola to ani cyklistická predajňa, ale špecializovaná na šijacie stroje. Bicykle mali ako vedľajší produkt, čakacia doba bola 1 až 2 roky. Čiže, tadiaľ cesta neviedla.

Bicyklovať som začal až ako 15-ročný. Mal som letnú brigádu, na ktorej som si zarobil nejaké peniažky. Dozvedel som sa, že jeden chlapec z vedľajšieho mesta predáva pologaluzku. Bolo to pre mňa niečo nevídané, že niekto predáva bicykel. Prvé zarobené peniažky som investoval do nej.

Bicyklov bolo vtedy strašne málo, mohol som si aj zarobiť, ak by som chcel. V tom čase stál jeden okruh po škvarovom ihrisku jednu korunu. Samozrejme, svoj bicykel som mal tak rád, že som ho nepožičiaval a celé dni som na ňom strávil len ja.

Toto je tá láska. Pamätám si svoju prvú BMX, ako som ju leštil. Aké to bolo, keď ste zažili prvý pád či defekt?

To si už nepamätám, prvé pády vždy prebolia. Človeku ostanú príjemné spomienky. Skôr si pamätám ešte úplne prvý bicykel, bol to bulharský Balkán, vážil asi 20 kíl a mal malé kolieska. Keď som sa naň dostal, bola to pre mňa „labutia pieseň“. Defekty a pády som ani nevnímal, vždy som sa tešil z ďalšieho najazdeného kilometra.

Možno to znie ako klišé, ale bolo to práve čaro a komplikovanosť doby, ktorá vás poháňala vpred? Bicykle bývali ťažšie, neporovnateľne iné. Bola to výhoda?

Myslím si, že to platí aj o iných veciach, ku ktorým sa vedel človek ťažko dostať, či si na ne musel ťažko zarobiť. Potom si ich aj viac vážil. Nechcem povedať, že celá generácia si veci neváži, ale, áno, vzťah k materiálnym veciam bol iný.

Svoju pologaluzku som si každý deň čistil, umýval. Naozaj som bol hrdý, že ju ako jeden z mála mám, v našom paneláku som bol určite jediný. Takže, veci sme vnímali inak a bolo to pre tú dobu dôležité. Myslím, že práve vďaka vtedajšej výnimočnosti bicyklov mi cyklistika prirástla k srdcu.

Vráťme sa z retrospektívy do reality. Je to tak, že z treťohôr sme sa dostali do kozmických pretekov, ak chceme porovnať stav súčasných bicyklov s tými starými?

Je, ak hovoríme o vychádzkovej cyklistike, je to veľká výhoda. Dnes máme aj elektrobicykle, ktorými si môže samotný cyklista pomôcť. Nemáme hliníkové rámy, ale karbónové, čiže sú ľahučké. Rovnako máme elektrické prehadzovanie či kotúčové brzdy. Je veľa vecí, ktoré zjednodušujú a spríjemňujú jazdu.

Na druhej strane, keď sa dostaneme k tej závodnej cyklistike, stále je to v prvom rade o nohách. Môžem mať akýkoľvek bicykel, trošku mi to pomôže, ten kopec si ale stále musím vyjsť sám. Dá to zabrať na akomkoľvek bicykli.

Nedá mi nespýtať sa na tému, ktorá je určitým spôsobom možno aj háklivá. Doba pokročila a cyklisti niektorých chodcov či vodičov iritujú, pretože nie všetci dodržiavajú pravidlá. Zároveň však aj cyklisti majú často poriadne ťažký život. Zhodou okolností bol Peter Sagan jedným z iniciátorov, ktorí apelovali na kompetentných, aby bol uzákonený na ceste priestor v šírke 1,5 metra. Čo si myslíte, je to v súčasnom stave na hranici bezpečnosti, nakoľko aj áut, aj cyklistov stále pribúda?

Presne tak, áut pribúda. Kampaň 1,5 metra je celosvetová. Stojí za ňou Peter Sagan, Roman Kreuziger v Českej republike a iní. Sú takými patrónmi. Je to naozaj veľmi dôležité. Mám svoj klub Cyklistická tour, kde mám 120 detí. Nechodíme, samozrejme, v tomto počte na cesty, ale i v menších skupinkách často tŕpnem, kým sa dostaneme na menej frekventovanú cestu. Je to náročné.

Ani cyklotrasy, ktoré sa budujú a je super, že pribúdajú ako huby po daždi, nie sú pre výkonnostnú skupinu, skôr pre rodinnú cyklistiku, kde sa človek ide previezť popri Dunaji. Profesionálni cyklisti stále potrebujú cesty, o ktoré sa delia s autami. Niekedy je to skutočne na hrane, ale myslím si, že všetko je o vzájomnej tolerancii.

Som za, aby cyklisti dodržiavali pravidlá. Je potrebné nosiť helmu či informovať o zmene smeru jazdy v dostatočnom predstihu. Rovnako to platí pre vodičov, aby nás brali ako súčasť premávky a chápali, že sme zraniteľnejší.

Prezraďte, čo učíte detičky a ich rodičov z hľadiska bezpečnosti premávky? Čo im odporúčate mať oblečené a ako byť pripravený na hobby výlet?

Keď deti začínajú v mladom veku, najdôležitejšia je motorika a pohybové zručnosti. Ak ich majú a idú za rodičmi, keď si šuchnú predné koleso o zadné koleso rodiča, vedia to ustáť. Nebrzdiť len prednou brzdou, ale použiť obe, vedieť vybalansovať, predpokladať kolíziu.

Ďalej, výber cyklistického oblečenia je veľmi široký, je dobré, že väčšina obsahuje reflexné prvky. Tie počas dňa takmer nezbadáte, ale sú veľmi prospešné v šere.

Samozrejme, dôležitá je prilba. Mám radu aj pre tých starších, ak sa zastavia na nejaké pivko počas jazdy, tak potom je potrebné na bicykel nesadať.

Alebo si dať nealkoholické, aj táto možnosť existuje. Váš život je spätý so slávnymi bratmi Saganovcami. Povedzte mi, viete kvantifikovať tú „saganomániu“? Pretože mám pocit, že s úspechmi Petra Sagana sa Slovensko stalo cyklistickou veľmocou a predaj bicyklov šiel rapídne hore.

Ešte aj lockdown predaju dopomohol. Teraz je čakacia doba takmer ako v minulosti. Na určitú kvalitu sa musí čakať, bicyklov je nedostatok. Je to spôsobené aj tým, že sa ľudia začali hýbať, na Slovensku obzvlášť.

Najprv ovplyvnila „saganománia“ Žilinu, neskôr celú krajinu. Keď spomeniem Žilinu, poznal som všetkých cyklistov, bolo nás asi 20. Zdravili sme sa už z diaľky. Dnes sú to stovky ľudí. Nedovolím si tvrdiť, že poznám aspoň časť z nich, pretože pribudli v rôznych vekových kategóriách a výkonnosti. Teším sa však z toho. V minulosti som si nemyslel, že sa cyklistika môže stať až takto populárna.

I keď situácia na cestách, ako sme spomínali, veľmi nepraje, Slovensko je ideálne pre horskú, víkendovú turistiku. Máme tu toľko možností, veľa krajín nám ich môže závidieť. Spomeniem Juraja Sagana, s ktorým chodíme na tréningy. Keď sme nedávno bicyklovali, povedal mi, že v Belgicku, kde trávi veľa času, sa počas lockdownu ľudia začali venovať turistike a bicyklovaniu tiež. Lenže oni majú také “kapustové polia”, kde sa ľudia premávajú, len aby boli v prírode. Keďže sa pohybuje medzi viacerými krajinami, o to viac si užíva možnosti na Slovensku. Každý si tu niečo svoje nájde.

Je zároveň úžasné, že ste na čerstvom vzduchu. Vy pomáhate pri výchove malých cyklistov. Aká je aktuálna situácia v tejto oblasti? Pretože poznám viacero športov, kde majú veľký problém vôbec naplniť kapacity pre tím, respektíve mužstvo, no vy máte, pravdepodobne, dostatočný záujem, je tak?

Presne ako vravíte, cyklistika stále zažíva boom. Pamätám si, ako som s malým Peťom Saganom chodil na preteky v rámci Slovenska. V jeho kategórii bývalo na štarte 12 či 13 detí. Dnes, keď robíme Detskú tour Petra Sagana, je ich 80 či 90, a to sú len dva ročníky, kategórií je pritom 10 až 12.

Trochu ako mínus vnímam, že sa deti priskoro špecializujú na šport. Ako tréner to veľmi neuznávam. Je fajn, keď sú deti v mladom veku všestranné, nie, keď sú 6-roční tak dobrí na bicykli, že už pomaly nemajú kde vyššie stúpať. Vždy hovorím, že ak by nastúpil 7-ročný Peter Sagan, tak by nevyhral, pretože tie deti sú lepšie, ako bol on v danom veku. To však nie je záruka do budúcnosti. Rodičom vravievam, nech ich dajú aj na klavír, nech chodia plávať, nech robia gymnastiku, aby boli všestranné.

Po dosiahnutí 11. či 12. roka si už dieťa vie vybrať, k čomu inklinuje najviac.

Neodpustím si túto otázku, je aj v cyklistike fenomén, ja ho poznám z hokeja či futbalu, že existujú skupinky premotivovaných rodičov, ktoré v tom maličkom 5-ročnom dieťati vidia svojho budúceho živiteľa?

Samozrejme, existujú asi v každom športe. Často sú to možno nenaplnené vlastné ambície. Snažíme sa tomuto smerovaniu rodičov zamedziť prostredníctvom rozhovorov a seminárov. Naozaj, 6-ročné dieťa je vo vývoji, príde ešte puberta a veľa iného. Povedať na 7-ročného chlapca či dievča, že práve on to dotiahne ďaleko, nie je správe. Často sa človek môže mýliť. Práve ctižiadostivosťou a tvrdou prácou to menej talentovaní môžu dotiahnuť ďalej.

Ako to bolo vo vašom prípade, kedy ste zistili, že profesionálna cyklistika už nie je pre vás, no skôr trénerstvo je to poslanie?

Prvá vec je, že som začal bicyklovať neskôr, môžno ako 15-ročný, ale o to viac ma to chytilo a drží dodnes. Skončil som však hlavne na tom, že som prešiel v Žiline dorastom, mladším a starším, začal som jazdiť mužov. V tej dobe sme boli len dvaja. Cestovali sme vlakom, veľakrát sme sa prepravovali práve na bicykli.

Pamätám si, keď zo Spišskej Novej Vsi nešiel žiaden spoj a ja som šiel po pretekoch naspäť do Žiliny na bicykli. Spätne si uvedomujem, že to bolo náročné a nedalo sa pokračovať ďalej. Keďže ma cyklistika bavila, prešiel som prirodzene k trénerstvu.

Myslím si však, že by som sa ani napriek lepším možnostiam neposunul vyššie. Trénerstvo bolo správne rozhodnutie.

Nesmie chýbať otázka priamo na Petra Sagana. Kedy ste boli najpyšnejší, ktorý bol ten moment, kedy vám poskočilo srdce?

Čo sa Petra Sagana týka, neviem povedať asi len jeden moment. Prvýkrát si veľmi silno pamätám rok 2008, kedy som s ním bol vo Val di Sole a stal sa juniorským majstrom sveta v horskej cyklistike. To, čo som dovtedy vídal v televízii počas hymny, že ľudia, tréneri a blízki plačú, som zažil na vlastnej koži. Po tvári mi stekali slzy šťastia, radosti a hrdosti.

Neskôr som sa vždy snažil za Petrom prísť na preteky a nejako fungovať, napriek tomu, že už odišiel do profesionálnej cyklistiky. Silné momenty sme tiež prežili, keď sa stal majstrom sveta v Katare či Bergene, kde sme s ním oslavovali a všetko prežívali. Bol som veľmi hrdý.

Možno z iného súdka, pekný moment bol, keď som s Petrom bol na olympijských hrách ako tréner v Rio de Janeiro, keď sa na chvíľku vrátil k horskej cyklistike. Napriek tomu, že odštartoval neúspešne, pretože dostal dva defekty, to bola ohromná udalosť.

Práve o tom je šport, nedá sa vždy vyhrávať a silné emócie prinášajú aj prehry, z ktorých sa dá, samozrejme, poučiť. Chcem sa však dostať k otázke, ktorá ma veľmi zaujíma a som zvedavý, či sa dá zodpovedať. Na televíznej obrazovke si to vychutnávame, sme fanúšikovia a užívame si víťazstvá. Za cyklistikou sa však ukrýva tvrdá drina, dá sa nejako priblížiť ľuďom, čo znamená byť profi cyklista?

Je to robota ako každá iná. Niekto si povie, že je to fajn, cez deň sa cyklisti iba vozia. Je to však tvrdá drina. Uvediem aj príklad, včera som bol s Jurajom Saganom na tréningu. Ja, hobby cyklista, som si dal 4 hodiny, Juraj si dal 6,5 až 7 hodín na bicykli. Je to ako normálna pracovná doba. S tým, že sa nedá odskočiť si na kávičku. Vlastne, môžeme si odskočiť, klamal by som, ak by som tvrdil, že nie.

Bicyklovaním to však nekončí, nasleduje strečing, príprava stravy, nedá sa vždy jesť len vepřo knedlo zelo. Skrátka, od rána je potrebné sa prispôsobiť tréningu. Veľa ľudí si myslí, že cyklista počas leta sedí na bicykli, v zime oddychuje. Málo ľudí vie, že len dva týždne sú skutočne tie, počas ktorých môže profi cyklista “vypnúť”, ísť na dovolenku. Je to na konci októbra. Už od novembra majú opäť kempy, pripravujú sa na ďalšiu sezónu. To isté platilo cez lockdown, nik nevedel, kedy sa skončí. Museli byť stále pripravení. Denný život cyklistu je náročný.

Vy osobne poznáte Petra Sagana asi najlepšie spomedzi nás, máte k nemu mimoriadne blízko. Stále patrí k širšej špičke a dokáže vyhrávať, no jeho kariéra skôr či neskôr skončí. Viete prezradiť, prípadne tušíte, kde by mohol pôsobiť ďalej?

Isto sa už aj Peter sám nad tým zamýšľa, v Žiline sa práve snaží vybudovať svoj hotel pre športovcov, kde bude pripravené aj jeho múzeum, možno sa vidí v hoteliérstve a spravovaní tohto hotela. Viem, že na moju dráhu sa nevydá, natoľko ho poznám.

Dokáže však prekvapiť. Nadviažem na roky, keď sme boli na majstrovstvách sveta v Austrálii. Lámal sa chlieb, či dostane nejaký angažmán k profesionálom. Ak by ho nedostal, chcel ísť za bratom, ktorý má pizzeriu a rozvážať na skútri. Bol o tom presvedčený. Rozhoduje sa spontánne a niekedy berie všetko alebo nič.

Spomínam si, približne v roku 2010, keď nás v televízii v športovom spravodajstve upozornili, aby sme natočili tento talent. Kolega s ním robil rozhovor, bol celý zablatený. Vtedy bol súčasťou horskej cyklistiky. Bum, o dva roky som robil s Petrom rozhovor na Tour de France. Máte ešte v mysli nejaký sen, ktorý by ste s Petrom chceli zažiť? Nemusí to byť profi cyklistika.

V prvom rade by som mu želal, aby v Belgicku získal štvrtý titul majstra sveta. To ešte nikto nezískal a veľmi by som mu to prial. Ale všeobecne mu želám, aby mu to bicyklovalo čo najdlhšie, pretože sa okolo neho vytvorila skvelá partia cyklistov zo Žiliny a okolia. Tlačí nás to zažívať v cyklistike veľa spoločných a radostných chvíľ. Utužil nás. Čo sa mňa osobne týka, boli sme spolu pár rokov vzad pod Mount Everestom, dali sme si track len my dvaja, veľa sme videli a zamakali si. Ak by sa niečo také podarilo, myslím, že by sme si mali čo povedať.

Rád by som ocenil ten úžasný presah, k bežnému hobby cyklistov, ktorý ste naznačili, ste však aj riaditeľom pretekov Detská Tour Petra Sagana. Ako sa táto myšlienka zrodila?

Nemôžem povedať, že som to vymyslel ja. Oslovili ma ľudia od nášho generálneho partnera, či by som sa nepustil do nejakej cyklistickej akcie. Mal som vtedy iné aktivity, ale s Petrom som prehodil zopár slov, či by do toho nešiel ako patrón akcie. Súhlasil, povedal, že vždy, keď bude môcť, príde a pomôže. Jeho osobná účasť, predjazdné a autogramiáda je to najviac, čo mi môže dať.

Neváhal som a pustil som sa do práce. Projekt má už 8 rokov, každý ročník príde cez 5 000 detí a brázdime spolu od juhu na sever Slovenska. Je to moja srdcovka, rovnako pre účastníkov. Stáva sa, že si deti prídu zabicyklovať, keď ideme okolo ich obce, no často rodičov strhnú a idú s nami po celom Slovensku. Zatiaľ sa nám to darí, detí pribúda, čo ma to teší.

Tejto otázke čelíte často, ale musím sa ju opýtať. Mnoho odborníkov tvrdí, že talent ako Peter Sagan sa rodí raz za sto rokov, ale väčšina Slovenska chce vedieť, či neviete o nejakom drobcovi, ktorý má potenciál ísť v riadne vyšliapaných topánkach Petra Sagana?

Ako som spomínal, je veľmi ťažké odhadnúť vývoj u malých detí, no mám v klube troch adeptov, ktorí sa mi aj tak typologicky a povahovo javia ako Peter v ich rokoch. Pokiaľ to bude postupovať ďalej, môžu to dotiahnuť ďaleko. Budem však realista, musím povedať, že ambície svetového fenoména, akým je Peter, sa nehľadajú ľahko. Budem rád, ak sa dozviem, že to niekto dotiahol do profi cyklistiky.

Verím, že naši cyklisti to vďaka Peťovi majú jednoduchšie. Kedysi, keď Peter šiel k profesionálom, oslovovali ho Slovinec Peter Sagan, pretože slovinská cyklistika bola známa, slovenská nie. Chodník je už dnes vyšliapaný, no chce to tvrdú prácu a aj šťastie.

Povedzte, ako to máte u vás doma, bicyklujete všetci, alebo chce mať zvyšok pokoj?

Celá rodina športuje. Dcéra hrávala basketbal, trochu ju pribrzdili zdravotné problémy. Môj syn je taký polo-cyklista, polo-futbalista, no netlačím ho, má 13 rokov, zatiaľ sa to dá. Manželka má najradšej turistiku, bežky a vytrvalostnejšie športy. S ňou sa snažím v jarných a zimných mesiacoch nájsť spoločné aktivity.

Ostatné sa snažím odbicyklovať sám. Výnimkou sú, samozrejme, športové dovolenky, kde bicykle nesmú chýbať.

Na záver nesmie chýbať ani mierne podpichujúca otázka. Čo vy a stacionárny bicykel, prípadne, máte už zakúpený elektrobicykel?

Ja som stará škola. Pokiaľ budem vládať, vždy budem na klasickom bicykli. Motorka mi tiež isto nepatrí do ruky. Zatiaľ som na bicykli a dúfam, že čo najdlhšie. Stacionárny bicykel využívam, keď nie sú ideálne podmienky. Poviem pravdu, že som sa vo februári chystal za Saganovcami na Kanárske ostrovy, bolo to tesne predtým, ako dostali COVID. Vtedy som sa pripravoval aj na stacionárnom bicykli, aby ma tamojšie kopce neprekvapili. Keď však začne sezóna, používam len obyčajný bicykel.

Úplne posledná otázka. Aký je váš odkaz pre poslucháčky, poslucháčov, ktorí ešte neprišli na chuť bicyklovaniu, prečo milujete tento šport, prečo by mu mali dať šancu?

Máme taký krásny slogan, že bicyklovanie je zábava. To je najpodstatnejšie, aby to nebola tvrdá drina. Trasy si vyberám podľa svojej výkonnosti a chuti. Cyklistika nemusí byť iba v kopcoch. Slovensko je pekné, dá sa v ňom nájsť množstvo trás. Je to sloboda, niečo, čo si postupne obľúbite a chytí vás to tak silno, že vás to už do konca života nepustí, garantujem.