PODCAST s greenfluencerkou Natáliou Pažickou o udržateľnom životnom štýle, módnom priemysle a zmene, ktorej súčasťou by sme mali byť všetci

V ďalšom podcaste sme sa spoločne s aktivistkou a jednou z iniciátoriek petície Klíma ťa potrebuje Natáliou Pažickou zamerali na realitu módneho priemyslu, fast fashion značiek a udržateľnosti, ktorá sa stala často skloňovaným pojmom aktuálnej doby.

Za nablýskanými fotkami a lacnými odevmi sa skrývajú tisíce ľudských životov. Emisie, ktoré módny priemysel vytvára, pre jeho netransparentnosť nie je možné ani priamo určiť. Fast fashion značky v poslednej dekáde zachvátili ľudstvo. Takmer nepoužitý tovar z regálov však často končí v koši, v spaľovni alebo zabudnutý v skrini. Ako žiť viac udržateľne, čo všetko tento pojem zahŕňa a prečo nám viac dá, ako dokáže vziať, vysvetlila Natália Pažická v ďalšom podcaste.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Prečítajte si rozhovor s greenfluencerkou Natáliou Pažickou na našom blogu.

Dnes sa budeme rozprávať s greenfluencerkou, aktivistku a zakladateľkou občianskeho združenia, ktorého názvom som si už jazyk doplietol štyrikrát. Vítam Natáliu Pažickú, ahoj.

Ahojte. Názov tohto občianskeho združenia je Every individual matters (#everyindividualmatters). Je to trochu jazykolam.

Ďakujem ti veľmi pekne. Môj jazyk je úplne zamotaný, okamžite ma však zaujalo, čo vlastne znamená byť greenfluencerkou.

Názov greenfluencer som nevymyslela ja, aby som neukradla nikomu kredit. Bol to Miško Sabo, ktorý sa tak prvýkrát u nás nazval, on sa tiež na sociálnych médiách venuje zeleným témam a od toho je termín odvodený. Sme influenceri, ktorí ovplyvňujú možno celkom veľké čísla ľudí, ale zároveň sa venujeme ich vzdelávaniu v rámci zelených tém.

Keď vidíte druhých ľudí, začnete okamžite súdiť, že niekto má drahé oblečenie a škodí životnému prostrediu, alebo sa dokážete odosobniť od daných tém a posudzovania?

Myslíš v súkromnom živote?

Áno, v súkromnom živote. Keď vidíš ľudí, ktorí plytvajú a zbytočne nad rámec zneužívajú planétu.

No, snažím sa nesúdiť. Niekedy som bola v takej fáze hnevu, keď som súdila bez toho, aby som chcela. Ale keď sa téme venuješ dlhšie, tak ťa hnev sčasti prejde a zistíš, že nie každý sa narodil osvietený, vlastne nikto sa nenarodil osvietený. Ja som sa tiež správala inak, kým sa ku mne nedostali tie správne informácie a na základe nich sa moje správanie zmenilo. Práve preto sa snažím venovať vzdelávaniu, lebo verím, že keď sa k ľuďom dostanú správne informácie, sú určite tí, ktorých to vôbec nezasiahne, no aj ľudia, ktorí sa začnú správať vedomejšie.

Poďme rovno na bod zlomu. Udržateľný životný štýl nie je niečo, čomu by si sa venovala v minulosti. Môžem prezradiť, že si bola modelkou, takže si bola aj vo sfére fast fashion. Čo bol bod, keď si si povedala, že, hoplá, takto už ďalej nie?

Ako si povedal, bola som modelka, ale bola som aj nákupná maniačka, takže to šlo ruka v ruke, dokonca som aj pracovala pre niektoré z veľkých mien fast fashion. Nevnímala som, že robím niečo zlé. Prevrat nastal postupne, ale taký hlavný šok, bod zlomu bol, keď som na dva mesiace pracovala v Číne ako modelka. Chodievali sme na castingy priamo do fabrík, kde sa oblečenie vyrába, no nechodili sme cez fabriku v tom zmysle, že sme videli, ako sa oblečenie šije. Vždycky sme išli exitom, respektíve núdzovým vchodom, východom, na nejaké vyššie poschodie, kde sídlil manažment firmy.

Každú modelku následne obliekli do kolekcie, ktorú potrebovali buď nafotiť, alebo šlo o módnu prehliadku. Modelka sa obliekla, spravila malú módnu prehliadku a klient si na základe toho vybral, ktorej oblečenie sedí najviac. Avšak mali sme jeden casting, kde sme prišli ako jedna z posledných agentúr, a keďže sa všetci veľmi ponáhľali, nechali nás prejsť časťou fabriky, v ktorej sa oblečenie vyrábalo. Bol to pre mňa menší infarkt, pochopila som, že oblečenie sa šije v otrasných podmienkach.

Šičky ležali na drevených laviciach vedľa šijacích strojov, niektoré tam mali malé deti. Bola som v meste Guangzhou, ktoré je známe smogom. Keď je vonku 30 stupňov, máš pocit, že je 36, lebo vlhkosť robí svoje. Vo vnútri to bolo ešte horšie, boli tam rôzne chemikálie, nepríjemný kyslý zápach. Manažment mal rúška. Šičky ich však nemali. Bola som v šoku, nechápala som, či to je tak v každej fabrike, alebo sa to týka len jednej značky.

Pýtala som sa našej manažérky z agentúry, prečo šičky tiež nejdú domov. Povedala mi, že žijú priamo vo fabrike, lebo im tam dovolia spávať. Za prácou veľakrát prichádzajú z oblastí s vysokou nezamestnanosťou, takže, aby ušetrili čo najviac peňazí, pretože väčšinu financií posielajú naspäť domov, fabrika im umožňuje, aby spali na daných drevených laviciach. Samozrejme, bola to Čína. Ale bavíme sa aj o ďalších XY krajinách, dokonca aj v rámci Európy, ktoré fungujú úplne tak isto, pretože odevný priemysel je veľmi zapeklitý biznis.

Čo sa stalo, keď sa Natália Pažická vrátila naspäť z Číny?

Najprv som si myslela, že sa situácia týka len čínskych značiek. Ďalej som si nakupovala. Predsa veci, ktoré nakupujem, sú tak pekne nafotené. Tie obchody vyzerajú úplne inak, verila som, že je to o niečom inom. Dosť dlhú dobu som nechcela rozprávať o svojom zážitku, mala som výčitky svedomia z toho, že ma nezmenil. Potom som išla študovať odevný priemysel do Amsterdamu, kde som teraz po štyroch rokoch skončila. Hneď prvý týždeň nám pustili dokument, ktorý sa volá The True Cost.

Dá sa nájsť aj na internete, takže odporúčam každému, kto počúva podcast, nech si ho zapne. Myslím si, že za hodinku a pol sa dá veľmi pekne pochopiť, ako odevný priemysel fungoval, funguje a ešte veľmi dlhú dobu fungovať bude, pokiaľ sa nič nezmení.

Spomínaný dokument mi vlastne vysvetlil všetko, čo som potrebovala vedieť. Pospájali sa mi detaily v hlave, zistila som, že, aha, situácia sa týka úplne všetkých značiek, ktoré aj ja podporujem, dokonca aj tých drahších, ktoré som obdivovala, ale nemala na ne peniaze, takže som si ich nekupovala. Fast fashion som zavrhla. Zatiaľ ma to drží už takmer päť rokov.

Podotknem ešte jednu vec. Dôvod, prečo som si mohla dovoliť nenakupovať vo fast fashion, nebolo to, že som bola bohatá a mohla nakupovať len od udržateľných značiek. Každý z nás má veľa oblečenia, nejdeme od nuly na sto, v skrini už niečo máme. Čiže som sa snažila hlavne existovať s tým, čo som našla v šatníku.

Dnes nakupuješ v second handoch a udržateľných značkách. Je to podcast, takže môžem povedať, že vyzeráš vynikajúco. Ani by mi nenapadlo, že nakupuješ udržateľne. Trápia podľa teba ľudí len prirodzené predsudky pred týmto spôsobom nakupovania? Skúsme dať poslucháčom návod, ako žiť udržateľnejšie, a pritom nič významné nestratiť.

Môže za to zlý imidž second handov. Kto v nich nakupuje a ulovil si tam niečo, asi chápe. U mňa nastal zlom, keď som navštívila predajňu prvýkrát a hneď si našla tri či štyri krásne kúsky, ktoré mám doteraz, milujem ich a stáli ma spolu asi 4 eurá. Presvedčenie, že, udržateľnosť je drahá, skutočne závisí od toho, kde si človek nachádza svoje značky.

Keď ide o nejakú ťažkú ručnú prácu, áno, taký kúsok bude stáť 600, 700, 800 eur. Existujú aj spomínané second handy, ktoré mám veľmi rada, ďalej tiež lacnejšie aj drahšie udržateľné značky, ktoré sa snažia módu produkovať udržateľným spôsobom v menších množstvách z udržateľných materiálov aj s nejakým etickým pôvodom.

To znamená, že tričko z certifikovanej bavlny stojí okolo 25 eur. Keď je niekto zvyknutý nakupovať tričká za jedno euro, 25 eur môže byť veľa, ale povedzme si úprimne, keby sme kupovali menej, veľa ľudí by si raz za čas mohlo dovoliť kúpiť tričko za túto sumu.

Nehovorím, že to platí úplne pre všetkých. Dá sa nakupovať aj od fast fashion značiek. Môžete si vybrať len potrebné produkty. Sem-tam si človek môže spraviť, samozrejme, aj radosť. Tiež si občas kúpim niečo len preto, že sa chcem potešiť.

Ak by sme nenakupovali z dôvodu, že produkt je lacný, a teda tričko stojí 1,99, ale preto, že produkt potrebujeme, fast fashion značky by neživili ľudia, ktorí poliehajú módnym trendom pushovaným každé dva týždne. Fast fashion značky nebohatnú z chudobných ľudí, ktorí si nakupujú potrebné.

Poďme na ďalšie konkrétne dáta. Odhaduje sa, že módny priemysel je zodpovedný za 10 % celosvetových emisií uhlíka, čo je viac ako medzinárodné lety a námorná doprava spolu. Zároveň je druhým najväčším znečisťovateľom vody na svete a zodpovedá za 20 % jej celosvetovej kontaminácie. Máme vôbec ešte nádej situáciu vyriešiť?

K týmto dátam by som sa rada vyjadrila, pretože nie sú úplne pravdivé. Tvrdenie, že módny priemysel zodpovedá za 10 % celosvetových emisií, bolo veľmi populárne. Je skvelé, že sa na to pýtaš, pretože môžem poukázať na netransparentnosť priemyslu.

Kým sa dostane jedno tričko na naše pulty, prejde rukami aj 70 ľudí a cez niekoľko štátov. Gombík sa môže vyrábať inde, šije sa inde, farbí inde, látka sa tká niekde inde, precestuje celý svet a napokon príde k nám a stojí 1,99 eur. Ako je to možné? Tým, že je priemysel takto rozdistribuovaný, značky často ani nevedia, kde presne sa ich oblečenie vyrába.

Majú nielen svojich dodávateľov, ale aj subdodávateľov, v angličtine nájdeme pojem middle men. Značka im zadá položku 40 miliónov ružových tričiek a oni hľadajú fabriky, ktoré tovar vyrobia najlacnejšie a budú ho zároveň distribuovať do rôznych krajín, aby firma ušetrila čo najviac peňazí.

Tento fakt o netransparentnosti nahráva problému, že sme si dlho mysleli, že odevný priemysel tvorí 10 % celosvetových emisií. Najnovšie štúdie však ukazujú, že ide o 5 %, čo je aj tak vysoké číslo. Realita môže byť stále iná. Dáta a aj firma, ktorá robila spomenutý výskum, nevedia stopercentne zaručiť, že 5 % je finálne a pravé číslo. Ak nevieme zistiť, kde všade a či sa tovar vyrába, len ťažko sad á rátať podiel celosvetových emisií a ich pôvod.

Udržateľnosť nie je len o textile a móde. Sú ňou aj potraviny, kozmetika, spomínaný transport, to všetko vplýva na našu klímu. Máte vynikajúci podcast Fashion Session, odporúčam, takisto tvoje sociálne siete. Minule som na TikToku videl video, ako si behala ako predpotopný človek a zisťovala predstavu výzoru aktivistu. Opíšem: bola si tam takmer nahá, ako ľudoop, no realita je asi niekde úplne inde.

Áno, veľa ľudí si myslí, že ak sa venujem udržateľnosti, musím žiť v lese pod stromom, kúriť si polienkami a na ohníku opekať chrobáky, čo nájdem. Netuším, odkiaľ táto predstava prišla. Musím povedať, že máme veľmi zlú pamäť, veď niektorí už popierajú aj holokaust, no nie je to tak dávno, čo sme žili udržateľne. Napríklad moja babička žila udržateľne, lebo to je jediný spôsob života, ktorý poznala, vyrástla v ňom. Prežila v ňom celú mladosť a dával jej zmysel. Nikdy nemala jednorazové vreckovky. Mala svoju bavlnenú, nič iné v tej dobe nepoznala. Neviem, či si spomínate na zlom, keď došli na Slovensko plastové tašky, ktoré boli zadarmo. Kradli sa celé kotúče.

Kradli, kradli, ľudia mali tiež obrovské balíky toaletných papierov na chrbte, niesli si ich v autobusoch. Kde však vznikol tento problém, je to vecou stádovosti? Prečo kráčame po chodníku, ktorý nás vedie do záhuby?

Zvykli sme si. Ako sa hovorí, na dobré sa rýchlo zvyká. Môžeme mať veľa vecí za málo peňazí. Plus, marketing a reklamy nás presvedčili o tom, že pre dosiahnutie šťastia potrebujeme hromadiť. Je to zvyk, od ktorého sa nám ťažko upúšťa. Preto sa snažíme ľuďom vysvetľovať, že udržateľnosť vie oveľa viac dať, ako vezme.

Prešla som si tým aj ja sama. Dlho som nakupovala veľmi veľa aj vo výpredajoch. Prešla som okolo obchodu a odišla s dvomi plnými taškami. Nerobilo ma to však šťastnou. V zľave si nakúpite množstvo vecí, ktoré by ste si inak nekúpili, lebo ani nezapadajú do vášho štýlu.

No, dopamín je „sviňa“.

Presne tak. Ale keď dopamín opadne, prídete domov a zistíte, že sa vám to zrazu až tak nepáči, keď opadne atmosféra z obchodu, prídu výčitky. Mala som to pravidelne, keď som zarobila svoje prvé peniaze ako modelka, mala som nejaký vlastný príjem už veľmi skoro, približne od 14 rokov. Všetky peniaze som minula v obchode, prišla som domov a zistila, že sa mi vlastne kúpené veci ani nepáčia. A čo teraz?

Keďže si si týmto sama prešla, skús dať návod nám všetkým. Ako by mali vyzerať naše kroky, aby sme žili udržateľnejšie?

Je to hlavne o vedomých rozhodnutiach, respektíve triezvych rozhodnutiach. V dnešnej dobe treba mať aj nejaké informácie. Nezažila som časy, v ktorých vyrastala moja babka, takže ona, prípadne jej zvyky, mi môžu prísť vzdialené. Keď sa však o ne začnem zaujímať, začnú mi dávať zmysel, či už z ekonomického hľadiska alebo z hľadiska životného prostredia a nejakých etických práv, noriem a dodržiavania ľudských práv. Práve to sa vytratilo. Prišli sme do bodu, keď si vážime profit oveľa viac ako ľudí, ich životy a životné prostredie.

Lebo kvôli odevnému priemyslu umierajú ľudia, kvôli nášmu oblečeniu umierajú ľudia, umierajú deti a myslím si, že keby sme videli, v akých podmienkach sa oblečenie vyrába, nechceli by sme si ho už kúpiť.

Ale potom prídeme do obchodu a vidíme nádherný plagát s vysmiatou modelkou, zdravou, mladou, bielou. Samozrejme, vieme, ako to v dnešnej dobe s rasami máme. Chceme sa zžiť s človekom, ktorého vidíme, a máme pocit, že je v tom oblečení krásny, zdravý a šťastný. Podliehame primitívnej vlastnosti, že sa budeme cítiť rovnako.

Náš podcast má v názve balans, skúsme ho teda nájsť. Milujeme naše babičky, ale ony prali oblečenie v potoku. Dnes máme najmodernejšiu techniku, práčky, sušičky a podobne. Čo je hranica, ktorá je povolená a klíme neublíži?

Klíme ako takej ubližuje asi všetko, čo robíme a vyrábame. Deje sa tak však z dôvodu, že využívame priveľa zdrojov zo životného prostredia, ktoré nie sú nekonečné. Životy sme si vystavali na technológiách, ktoré sme považovali za skvelé, no časom sa ukázalo, že sme nemali úplnú pravdu.

Ako príklad uvediem automobilový priemysel, ale týchto prípadov je nespočetne veľa. Problém nesúvisí s preľudnenosťou krajín, veľa ľudí ukazuje prstom, že India alebo Čína májú veľkú populáciu, no 50 % emisií produkuje 10 % najbohatších ľudí sveta. Je to masívny rozdiel oproti človeku, ktorý žije niekde v slame bez elektriny, vody a neprodukuje žiadne emisie.

Existujú cesty získavania energie udržateľným spôsobom, existujú obnoviteľné zdroje, ktoré ak by sme využívali od začiatku, ktovie, kde by sme sa ako ľudstvo nachádzali. Možno by sa tento svet ubral úplne iným smerom, ale, bohužiaľ, máme radi krátkodobé riešenia.

Človek žije v priemere približne 90 rokov, preto všetko riešime krátkodobo. Ak to vydrží našu generáciu, stačí to, veľmi sa nepozeráme, čo naše správanie spôsobí v dlhodobom spektre. Jedným z vysvetlení a obhajoby býva, že ako živočíšny druh nevieme uvažovať tak dlho dopredu, tomu však neverím.

V skutočnosti nemusíme ísť do jaskyne k ohníku a jesť chrobáky. Žiť udržateľne sa dá rôznymi spôsobmi. Napríklad nakupovať len to, čo potrebujeme, netvoriť zbytočný odpad a separovať. Veľa ľudí tvrdí, že žiť udržateľne znamená žiť draho, ale ani neseparujú odpad.

Práve si mi skvelo nahrala. Mnohí si ale povedia, že separujú odpad ako blázni, pritom India, Čína či Pakistan na to zvysoka kašlú. Aký je teda prínos ľudí, ktorí separujú, pre planétu?

Keby si to povedal každý, tak asi žiadny. Ale ako vidíme, rôzne klimatické hnutia po celom svete mobilizujú ľudí, na námestiach stoja milióny, a ak si táto masa povie, že ide niečo robiť, je to aj vidieť. Dokonca vidíme, že sa ich krokom podriaďuje aj marketing.

Žijeme v trochu nešťastnej dobe greenwashingu, keď sa zelené témy stali trendom, no začínajú sa prenášať aj do činov ľudí, začínajú žiť uvedomelejšie. Majú viac informácií, vedia prekuknúť značky. Teraz je čas, kedy musia aj značky reagovať a osloviť publikum. Zrazu má každá väčšia značka svoju udržateľnú líniu oblečenia. Nie preto, že sa len tak zrazu ich manažéri zobudili motivovaní pre pozitívnu zmenu, ale preto, že na nich vytvárame ako zákazníci tlak. Vidíme reálne výsledky, môžeme lúskať prstami a oni budú robiť to, čo im povieme. Samozrejme potrebujeme, aby robili oveľa, oveľa viac.

To isté sa týka vegánskych a vegetariánskych potravín. Pred piatimi rokmi, keď som nejedla mäso, nebola žiadna jeho náhrada, až na nejaké vegánske párky. Teraz máme celý katalóg nemenovaného reťazca, ktorý sa venuje vegánskym a vegetariánskym potravinám, trend sa začína hýbať správnym smerom.

Nie sme my ľudia trochu aj mäsožravci? Nejdeme proti našej DNA?

Povedzme si to tak, keď už sa vraciam späť k tej svojej nebohej babke, oni jedli mäso iba v nedeľu. Je zároveň dokázané, že zložky v mäse sa dajú nahradiť aj vegetariánskou stravou, máme tu nejaké omega 3 mastné kyseliny či B12, ktoré pochádzajú z rias a z pôdy. Samozrejme, keď chce mať človek vyváženú, pestrú stravu, nemusí byť vegánom či úplným vegetariánom. Potrebujeme však jesť šunku, párky a mäso trikrát denne? Aj v tomto sme možno trochu odbočili, mäso je lacné, zdroje pofidérne, ale nám to nevadí. Vysoká konzumácia mäsa pre nás nie je zdravá. Civilizačné ochorenia, vysoký krvný tlak, infarkty, to všetko súvisí aj so zlým stravovaním a s nesprávnym životným štýlom.

V predchádzajúcich podcastoch sme riešili aj to, že v potravinách sú momentálne najobľúbenejšie bio regály, pritom z ich čistej prirodzenosti by mali byť všetky potraviny bio. Myslím si, že u mnohých ľudí prevláda vnútorný konflikt, keď by chceli žiť udržateľnejšie, no vnímajú obrovskú disproporciu, napríklad fair trade čokoláda, na jednej strane vidia sekáče, na druhej udržateľné oblečenie, ktoré je drahé. Skúsme sa teda vrátiť k návodu. Ako žiť udržateľne a čo zmeniť v prvých krokoch?

Každý by si mal skontrolovať, čo má doma. Pred pár rokmi vznikol ošiaľ, keď, ak si nemal kovovú slamku a bavlnenú tašku, nežil si udržateľne. Môj ocino však bavlnenú tašku nemá. Má plastovú, ktorú stále točí, má ich, samozrejme, viac, ale pointa je v tom, že si nemusíme nič kupovať. Väčšina z nás má veci, ktoré na udržateľný spôsob života potrebuje, doma.

To isté platí pre šatník, spomínané kovové slamky som si zakúpila, lebo boli trendy, dovtedy som však slamky nepoužívala. Stačí sa len zamyslieť. Ak chceme nakupovať, môžeme si skontrolovať certifikáty, pri malých lokálnych značkách ich nenájdeme, pretože je to nevýhodné pre podnikateľov. Máme ale skvelé lokálne prírodné značky, kozmetických by som vedela vymenovať rovno sedem. Vieme, kto za nimi stojí, kde sú produkty vyrábané.

Mám zásadnú otázku a narážam na jedno tvoje video. Pení tuhý šampón slovenskej výroby?

Pení. Nielen slovenskej, ale hocijakej. Ešte som nemala taký, čo by úplne nepenil. Môžete si byť istí, že pení. Ľudia mávajú aj takéto predsudky, ale ak to vyskúšajú, zistia, že veci fungujú a alternatív je veľmi veľa. Ak sa nedá nakupovať lokálne, ostaňme pri hľadaní certifikátov. Veľa ľudí si opäť povie, že certifikované produkty sú drahé. Existujú však reťazce, ktoré vedia ceny trochu stlačiť. Nemenovaný potravinový reťazec na Slovensku má fair trade čokoládu, ktorá stojí menej ako 1 euro. Verím, že tí, ktorí hľadajú, nájdu.

Máš nejaké vychytávky, ako sa k produktom dostávaš, prípadne nakupuješ cez internet? Nie sú online nákupy považované za neudržateľné?

Teraz už máme obchod s udržateľnou módou aj v Bratislave, ale predtým nebol. Ak som si niečo chcela kúpiť od týchto značiek, musela som si objednať práve cez e-shop. Stále je však uhlíková a sociálna stopa daného produktu nižšia, ako keby som si kúpila tovar bez z neudržateľných zdrojov.

Opäť, žiadna alternatíva nebude dokonalá. Všetko má svoju cenu. Dokonca ani certifikáty nie sú stopercentne perfektné, ale je lepšie podporovať niekoho, kto sa aspoň snaží. Starým systémom sme sa dostali do obdobia fungovania bez kontroly. Vychytať všetky muchy trvá, vždy sa nájde nejaká chyba. Globalizácia a kapitalizmus spôsobili aj to, že kým na obaloch potravín uvádzame zloženie, v odevnom priemysle sa do oblečenia dávajú rôzne toxické chemikálie, ktoré následne nosíme, no lobing zo strany bohatých značiek je obrovský.

Mám stále pred očami jeden dokument o textilnej továrni v Bangladéši, Rana Plaza. Bol to des a hrôza, naozaj. V tomto dieli podcastu však búrame rôzne mýty a niektoré predsudky, preto som zvedavý na tvoju odpoveď. Musíš čeliť osobným atakom? Predpokladám, že fast fashion reťazce ťa nemajú veľmi v láske a nezdieľajú tvoje videá.

Nezdieľajú moje videá, no som pre nich malá ryba. Na lokálnom trhu ma tieto veľké značky asi nemajú veľmi radi, viem aj o nejakých konkrétnych ľuďoch, ktorým vadím. Moja mama je však právnička, preto som s ňou v začiatkoch preberala, s čím všetkým môžem prísť na verejnosť. Vieme, že niektorí aktivisti bojujúci proti nelegálnemu píleniu dreva trpia rôznymi vyhrážkami, niekedy končiacimi smrťou. Už som sa nad tým zamýšľala. Zdieľam však len fakticky podložené veci, nik ma nemôže obviniť, že si vymýšľam. Vždy uvádzam zdroj, ak sa teda niekomu niečo nepáči, musia ísť priamo za zdrojom.

Dostaňme sa ešte k vašej online petícii Klíma ťa potrebuje. Si jednou z jej iniciátoriek, petícia získala obrovskú podporu. Povedz nám nejaké stanovené ciele.

Stala sa najväčšou online petíciou v histórii Slovenska, zatlieskajme si. Tlieskam preto, že to bola najväčšia petícia a zároveň pozor, prichádza ten moment – týkala sa klímy. Je vidieť, koľkým ľuďom začína dochádzať, že niečo nie je v poriadku, teplota rastie a má dopad na prostredie, ktoré ovplyvňuje, tým pádom ovplyvňuje aj nás.

Jej ciele už nie sú úplne relevantné, pretože sa viazali ku konkrétnym bodom, ktoré sme sa snažili splniť po jej schválení. Vtedy rokovala EÚ, chceli sme, aby naši poslanci rokovali za najvyššie možné ciele redukcie emisií a hlavným cieľom bolo vyhlásenie stavu klimatickej núdze. Klíma ťa potrebuje však nekončí, pokračuje a verím, že sa v budúcnosti budeme baviť o konkrétnych bodoch, ktoré pomôžu spraviť Slovenskú republiku najneskôr do roku 2050 klimaticky neutrálnou krajinou.

V rámci zmien, ktoré by mali nastať a spôsobujú malý, stredný a veľký vplyv, sú niektoré ťažko realizovateľné, no aj pomerne kontroverzné. Mať menej detí, žiť bez auta, vyhnúť sa veľkým letom a stravovať sa len rastlinne nie je niečo, čo by ľudia prijali zo dňa na deň.

To, čo si vymenoval, sú úplné extrémy. Ak by som chcela žiť 100 % udržateľne, tak by som nežila. Opäť sa dostávame k faktu, že nie je cieľom nemať vôbec potomkov. Dieťa, ktoré sa narodí v bohatej krajine, medzi ne rátame aj Slovensko, bude mať zaručene vyššiu uhlíkovú stopu, ale technologický posun vpred napríklad k obnoviteľným zdrojom nám vie zaručiť, že situáciu môžeme zvládnuť, ak sa dokážeme správať vedome.

Existuje dokument s názvom 2040, ktorý môžete nájsť aj na internete. Ukazuje, ako by vyzeral svet v roku 2040, ak by sme využívali technológie a vedomosti, ktoré máme dnes. Dokonca už teraz existujú časti sveta, ktoré ich využívajú a profitujú z nich.

Vrátim sa opäť k tebe. Kde sa vidí greenfluencerka Natália Pažická o desať či dvadsať rokov? Kedy sa ráno zobudíš a povieš si, že žijeme lepší život?

Asi to nevnímam úplne cez seba, keď si vezmem, že pred šiestimi rokmi som ešte bola nákupná maniačka.

Ale žiješ práve spokojnejší život, nie je tak?

Áno, a to vďaka tomu, že keď spravím niečo, čo sa mi nepáči, spravím to vedome. Idem na dovolenku, pretože viem, že robím ďalšie veci, ktoré sa viažu k mojim vytúženým cieľom. Minule sa ma niekto opýtal, či by planéta prosperovala a žili by sme udržateľne, keby všetci žili ako ja. Nie. Pretože stále žijem v bohatej krajine a som zvyknutá na štandardy, čerpám energiu, na ktorú nemám dopad, neviem skontrolovať, odkiaľ pochádza. Vedeli by sme si však zachovať vedomý životný štýl. Keby sme žili v štádiu, keď si vieme dopriať a vieme, kedy máme dosť, situáciu by sme vedeli ustáť.

Zmeny je potrebné vykonať aj v rámci systémových riešení, čiže čerpanie čistej energie a podobne. Opäť chcem podotknúť, že systémová a individuálna zmena ide ruka v ruke. Všetci sme individuálne osoby a ako občania vieme spraviť veľmi veľa. Dôkazom je petícia Klíma ťa potrebuje, spojilo sa v nej 128 000 ľudí. Ak budeme mať zelených poslancov, ktorí majú zelené ciele a zelené hodnoty, vedia ovplyvniť dianie, napriek tomu, že sú tiež len individuáli. Rovnako poslucháči, ak robíte v nejakej firme, viete ju z vnútra ovplyvniť. Existuje štatistika, že stačí zhruba 30 % zamestnancov, aby zmenili chod firmy. Je veľa globálnych spoločností, ktoré na lokálnych úrovniach fungujú vďaka svojim zamestnancom úplne inak, následne sa vie tento model pretaviť do ich širšej činnosti, až nastane celkový prerod.

Ako by mohli zamestnanci ovplyvniť k lepšiemu svoju firmu? Mali by iniciovať zmenu, ísť za šéfom a povedať, že nechcú umelé príbory a galóny s vodou?

Aj v tejto miestnosti je znak na vypínači, že sa sám nevypne. Prvé kroky sú: naučiť ľudí separovať, prinútiť ich zamyslieť sa. Príde mi až smiešne, že hovorím o tom, ako by sme sa mali naučiť separovať.

Chápem, ale pozri sa, čo spôsobila pandémia, opäť sme ľudí učili, ako si správne umyť ruky. Preto budem rád, ak povieš priamo aj takéto banálne veci.

Aj zamestnanec môže ísť za šéfom a opýtať sa, čo firma robí, kam investuje svoje peniaze, či podporuje neziskové organizácie. Môže požiadať, aby si v rámci budovy spoločnosť priplatila za využívanie zelenej energie, možností je veľa. Možno by som však priamo apelovala na to, aby ľudia podporovali vzdelávanie ohľadom zelených tém. Nestačí, keď vy viete, ako sa majú veci robiť, snažte sa nájsť spôsob, ako túto tému rozbaliť na kolegov počas obeda, presvedčiť svoju firmu a podobne.

Nechcem si robiť promo na vlastné prednášky, ale taktiež prednášam pre veľké firmy, ľudia prídu na prednášku, majú nulové očakávania, nikdy neriešili udržateľnosť, no po prednáške badám, ako sa ich výraz tváre mení a viem, že to tomu človeku práve celé došlo. Podobný zlom, aký nastal u mňa v spomínanej čínskej továrni. Potrebujeme, aby ľudia chceli byť súčasťou zmeny, nie problému.

Moje dve najobľúbenejšie otázky na záver: Už si naznačila, že občas zhrešíš, pretože si len človek. Aké sú tvoje neresti v tejto oblasti?

Viem, že je to tvoja obľúbená otázka, ale trochu si dovolím ju prerobiť. Nekarhajme sa za veci. Nenazývajme ich neresti. To, že si dám niekedy dlhší kúpeľ, prípadne sa sprchujem dlhšie, ako je nevyhnutné, či sa stane, že zabudnem vypnúť svetlo, môže viesť k odvádzaniu pozornosti od pointy. Ľudia sa môžu následne udržateľnosti báť.

Radšej nespravia nič, pretože sú v strese z toho, že niečo môžu spraviť zle. Celý proces má byť príjemný a prinášať benefity.

Ďalšia vec, ktorá sa veľmi neotvára v rámci tejto témy, je aj sebaláska. Keď sú ľudia spokojní sami so sebou, vedia energiu následne vrážať do riešenia vecí. Ak však majú vlastné problémy, nehovoriac o silnej generačnej chudobe, neočakávajme od nich, že budú konať zmenu. Prevezmime zodpovednosť sami za seba a neukazujme prstom. V probléme sme všetci a je obrovský, masívny. Nebudem vás strašiť, ale nečakajú nás ľahké časy.

Čo nás teda čaká? Povedz, pokojne nás trochu postraš, moja posledná otázka bude úsmevnejšia.

Žiaden klimatológ nevie presne povedať, čo nás čaká, ale sú nejaké body zlomu, kedy začnú kolabovať časti ekosystému. Keď tieto body nastanú a my prekročíme limit našej planéty a životného prostredia, nebude sa to dať zvrátiť, začnú sa diať udalosti, ktoré nebudeme vedieť ovplyvniť. Obávame sa, že bod zlomu je za dverami. Hrozí šieste masové vyhynutie, čo by znamenalo, že nemusí prežiť ľudská rasa, prípadne vo veľmi malom množstve.

Veľa ľudí má pocit, že sa to týka až tých ďalších generácií, ale to nie je pravda. Už približne po roku 2050 očakávame veľké zmeny. Mali sme tu už nejaké tornáda, čo je extrém, no aktuálna situácia je najlepšia, akú kedy zažijeme. Výkyvy počasia, prívalové dažde, suchá, všetko sa bude len zhoršovať.

Slovenska sa situácia týka obzvlášť, keďže sme vo vnútrozemí. Ak sa do roku 2100 oteplí o tri stupne, u nás to môže byť aj päť či šesť, čo je niečo nepredstaviteľné. Predindustriálnu teplotu, cca štrnásť stupňov Celzia, delili od doby ľadovej štyri stupne Celzia. My sa tu práve bavíme o troch či štyroch stupňoch do konca storočia. Čiže sa neudeje doba ľadová, ale opačný extrém. Suchá, teplá a extrémne výkyvy.

Musím to zatrhnúť, samozrejme, s odľahčením. Moja posledná otázka je, o čom sníva Natália Pažická.

To je pekná otázka. My sa v podcastoch hostí pýtame, či veria, že jeden človek dokáže zmeniť svet, ale keďže mám združenie #everyindividualmatters, je jasné, že tomu verím. Chcem, aby sme k sebe boli dobrí. Myslím si, že veľa vecí, ktoré robíme zle, sa dejú preto, že máme v sebe veľmi veľa nenávisti, závisti, žiaľu, nevieme si s ním sami poradiť, následne sa pretavuje do frustrácie. Môžeme vidieť aj na protestoch, že zväčša na nich participujú ľudia, ktorí sú nevyrovnaní sami so sebou.

Želám si, aby sme boli k sebe láskavejší, chápavejší, aby šla edukácia smerom hore, nie dole a aby mali ľudské životy a životné prostredie rovnako veľkú váhu ako profit, prípadne väčšiu. V tom prípade sa budeme vedieť niekde posunúť.

Veru, potrebovali by sme v sebavedomí a vzdelávaní nejaký extra doping. Toto bola Natália Pažická, ďakujem ti veľmi pekne za čas a inšpiratívne myšlienky, nech sa darí.

Ďakujem krásne. Každý z vás môže byť súčasťou zmeny, zapamätajte si to, prosím.