PODCAST s horským vodcom a záchranárom Igorom Trgiňom o nástrahách zimy v horách a o chybách, ktorými ohrozujeme svoju bezpečnosť

Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Je preto veľmi dôležité poznať zásady, ako sa v zime na horách správať tak, aby sa z príjemnej túry v zasneženej prírode nestala razom nočná mora. O tom, ako sa správne pripraviť a ktoré nástrahy by sme nemali podceňovať sme sa rozprávali so skúseným horským vodcom a záchranárom Igorom Trgiňom, ktorý má za sebou, okrem iného, aj viac než stovku výstupov na náš najvyšší vrch a jeden z najmohutnejších masívov celých Karpát, Gerlachovský štít.

 

Byť horským záchranárom je viac poslanie, ako práca. Záchranári musia byť v neustálom strehu často aj kvôli našej nedisciplinovanosti. V ďalšej časti nášho podcastu sa dozviete, čo robiť, ak vás na túre v horách zasiahne zlé počasie, akú multifunkčnú pomôcku by sme mali mať vždy pri sebe, ktoré tri najčastejšie faktory spôsobujú úrazy a prečo by sme sa nikdy nemali riadiť výlučne trendmi a videami zo sociálnych sietí.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Prečítajte si rozhovor so záchranárom Horskej záchrannej služby a skúseným horským vodcom Igorom Trgiňom.

 

Dobrý deň, Igor. Aká je momentálne situácia v Tatrách – oddychujete alebo ste stále v strehu? Ako je to vo vašom záchranárskom povolaní? Máte stále hlavu nastavenú tak, že každú chvíľu môže nastať poplach? 

Odpoviem za seba, ale myslím, že budem hovoriť aj za ostatných kolegov. V strehu sme v podstate stále. Už v prvej vlne pandémie sa nám totiž stalo, že sme museli vyrážať na ostré zásahy do hôr. Pretože, nie všetci ľudia sú disciplinovaní a vyhodnotili pandémiu tak, že by sa mali zdržiavať doma alebo pracovať formou homeofficu. Skôr situáciu vyhodnotia ako príležitosť vyraziť do hôr, pretože si myslia, že sú teraz prázdne. No, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.

A sú teda tie hory teraz prázdne alebo stále nie?

Jasné, že po sviatkoch sa nám to tu trochu uvoľnilo. Je cítiť, že ľudí je trošička menej. Sviatky skončili a ľudia už odišli domov. Ale každopádne pohyb v horách vidno stále, lebo predsa len nie je zakázané vychádzať.* Ľudia do prírody môžu chodiť a väčšinou, keď tu sú, využijú horské prostredie a chodia do hôr.

*(pozn. red.: súčasné opatrenia, platné od 1.1.2021, povoľujú pobyt v prírode v rámci okresu)

Treba podotknúť, že táto zimná sezóna bude o dosť iná, ako sme boli všetci zvyknutí. Predpokladám, že ľudia sa budú pripravovať na chvíľu, keď budú opäť otvorené všetky možnosti zimnej rekreácie a športovania. Skúsme začať tým, čo ľudia pri príprave na pobyt v horách podceňujú najviac.

Možno budem až surový, ale myslím si, že ľudia preceňujú v prvom rade svoje sily a schopnosti. Mnohí žijú na sociálnych sieťach, kde dostávajú rôzne pseudonávody – kam treba ísť, kde niečo treba zažiť. No niekedy nie sú schopní racionálne zvážiť či je to vhodné aj pre nich. Vyberú sa na nejakú túru, o ktorej sa dočítali na internete a to je len krôčik k tomu, aby zostali odkázaní na pomoc druhých.

Prosím Vás, spomeňte rovno konkrétny príklad. Stretli ste sa s nejakou hlúposťou, ktorá bola možno  spôsobená nevhodnou inšpiráciou internetom?

Nespomeniem nejaké konkrétne zlyhanie alebo katastrofu, ktorá sa udiala. Ale veľmi dobre sa pamätám na jeden príklad z Javorovej doliny spred dvoch rokov. Mali sme tam vtedy zvýšený pohyb horolezcov, lebo tam niekto vyviezol povestnú cestu Titanová pasca. Niektorí horolezci čakajú aj niekoľko sezón, kým na ňu nastanú vhodné podmienky. Nejakej dvojici sa to podarilo vyliezť a hneď dali na internet, že Titanová pasce je momentálne poriadne vyľadnená. Tipujem, že od toho dňa tam stáli zástupy ľudí a čakali, kedy po nej budú môcť vyliezť. Nehovoriac o tom, že napravo aj naľavo od Titanovej pascu sú ďalšie krásne vhodné túry, na ktoré, ale nikto ani nepomyslel, lebo všetci boli sústredení iba na Titanovú pascu.

Zima ako taká je mimoriadne špecifická. Aké najväčšie nástrahy pred ľudmi stoja? Na čo si treba dať pozor?

Podľa mňa sú úplne najväčšou nástrahou lavíny. O lavínach niečo vieme, vieme robiť nejakú predikciu alebo sčasti vyhodnocovať terén a  potenciálne lavínové nebezpečenstvo. Ale veľa ľudí, a hlavne laickej verejnosti, o tom nemá ani najmenšie potuchy. Majú pocit, že keď sa pohybujú po turistickom chodníku a míňajú ceduľu „Pozor zvýšené lavínové nebezpečenstvo“, že je to len taká výstraha, podobne ako „Pozor, zvýšený výskyt besnej zvery“. Berú to ako výstrahu, no neuvedomujú si, že keby lavína naozaj spadla, atakovala by aj ten turistický chodník a tým pádom aj ich.

Priznám sa, že sa radím do kategórie laikov s veľkým rešpektom. Kde môžem hľadať informácie a odporúčania či je vhodné ísť na túru? Prípadne o tom, aké veľké nebezpečenstvo na mňa číha, napríklad, aj čo sa týka samotných lavín?

Naše Stredisko lavínovej prevencie vydáva každý deň aktuálne informácie o stupni lavínového nebezpečenstva pre jednotlivé pohoria. Ale myslím si, že, ak niekto vopred vie, kam konkrétne sa chce vybrať, pravdepodobne by bolo najlepšie zavolať si na Oblastné stredisko Horskej záchrannej služby. Je jedno či to bude vo Veľkej Fatre, Malej Fatre alebo vo Vysokých Tatrách. Keď sa službukonajúceho dispečera spýtate na konkrétnu túru, informáciu vám podá, myslím si, dosť podrobne a vyčerpávajúco.

Myslím, že môžeme dať do pozornosti aj aplikáciu Horskej záchrannej služby. Ak ste si ju zatiaľ nestiahli, do mobilného telefónu ju vrelo odporúčam, pretože v istých výnimočných momentoch môže aj zachrániť život. Stretli ste sa s tým aj Vy, pán Trgiňa? Zohráva táto navigácia dôležitú úlohu pri Vašej práci?

Každopádne nám do veľkej miery uľahčuje situáciu, keď ju ľudia majú. Ak nič iné, tak nám pomáha tým, že vďaka nej vieme ľudí veľmi podrobne lokalizovať. Oni len odošlú tiesňovú SMS-ku na naše operačné stredisko a my presne vieme, kde sa práve nachádzajú. Ak zostanú na mieste, budeme presne vedieť, kam za nimi máme ísť. Kým aplikácia neexistovala, stávalo sa nám, že sme tieto informácie dostávali veľmi strohé alebo príliš všeobecné. Ľudia nám napríklad povedali, že sú v takej a takej doline, kráčali cez nejaký mostík a potom ešte 15 minút. Ale to je mnohokrát veľmi skresľujúce, nehovoriac o tom, že keď niekoho hľadáme na štítoch, čas hľadania sa ešte predlžuje. Ľudia často nevedia sami seba lokalizovať. Nevedia nám povedať ani to či sú na severnej, južnej, východnej alebo západnej stene. Štíty sú predsa len rozsiahle masívy a hľadať tam človeka je ako hľadať ihlu v kope sena.

Zároveň pripomínam, že v samotnej aplikácii nájdete aj množstvo cenných a najmä aktuálnych informácii. Zostaňme však ešte pri nevyspytateľnosti počasia. Viete dať nejaké rady či odporúčania, čo majú ľudia robiť, ak ich na túre zasiahne, napríklad, husté sneženie alebo víchrica?

Treba sa riadiť svojim „sedliackym rozumom“. Vymyslím si, napríklad, túru s cieľom v Zbojníckej chate. V lese, kým sú ľudia chránení stromami, väčšinou necítia, že je víchrica alebo husto sneží.  Akonáhle sa však dostanú nad pásmo lesa, vidia a cítia, že počasie sa zhoršuje. Ak začína husto snežiť alebo fúkať,  v žiadnom prípade by som v túre nepokračoval. Zdravý rozum káže otočiť sa, pokiaľ sa dá, a po vlastných stopách sa vrátiť nazad a túru odložiť. Jasné, že ak už som niekde v ¾ doliny, prípadne som už mal vizuálny kontakt s chatou, asi by nedávalo zmysel vracať sa dve hodiny divokým terénom. Keď som schopný pokračovať v ceste a určil som si smer, ktorým mám ísť, treba pokračovať ďalej a prísť až na chatu. Radšej na nej v prípade zlého počasia zotrvať aj neplánovane cez noc, pokojne aj dva dni a zostať v bezpečí.

Predpokladám, že mnohí ľudia dosť podceňujú samotnú výbavu, oblečenie. Skúsim to trošku odľahčiť – existujú nejaké trendy, konkrétne módne doplnky, na ktoré ste Vy možno i trochu alergický?

Existujú. Napríklad, teraz je strašne populárny skialpinizmus. Mnohí si tú výstroj idú kúpiť nevediac, že aj pri skialpinistickej výbave existujú rôzne kategórie. Keď si niekto, kto s tým ešte nemá skúsenosť, v obchode nakúpi to ultra moderné, ultra ľahké vybavenie je to fajn, ale treba vedieť, že tie veci sú zároveň príliš priedušné. Teda, že človeka neizolujú. Keď sa človek vyberie na túru, veľmi ľahko sa podchladí. Niektorá výstroj je vyslovene stavaná na to, aby sa v nej ľudia permanentne hýbali, (udržiavali si telesné teplo pohybom), no nemusí byť vyrobená za účelom, že v nej strávim noc alebo nejaký čas budem musieť núdzovo sedieť. Pri tejto výstroji si určite treba dávať pozor alebo si nechať poradiť. Existuje také pekné pravidlo, resp. zásada, ktorá hovorí, že radšej nosiť ako prosiť. To znamená, že treba mať v batohu vždy niečo navyše, niečo rezervné. Keď v Tatrách robievam prednášky pre deti, ktoré prídu do školy v prírode, snažím sa im vysvetliť, že keď im učitelia v lete pred túrou hovoria, že si majú so sebou zobrať nejakú mikinu, prípadne aj čiapku a rukavice, nech sa z toho nesmejú a berú to vážne, pretože podchladiť sa v Tatrách alebo veľhorách nie je žiaden problém. Každých 100 výškových metrov tu klesá teplota približne o jeden stupeň. Keď teda vyrážajú na túru z Tatranskej Lomnice a prekonajú 500 – 600 výškových metrov, teplota môže klesnúť o 5 – 6°C. To znamená, že ak dole v Lomnici bolo 5 °C, keď ráno vyrážali, neskôr môžu prísť do oblasti, kde bude okolo nuly alebo už mrznúť. Jednoducho, v cieli môže byť citeľne chladnejšie.

Ktorú časť tela ľudia najviac podceňujú? U mňa je to jasné. So svojou plešinkou si nikdy nezabudnem čiapku. Ale predsa len máme i prsty na rukách, prsty na nohách a tak ďalej. Čo najviac ľudia zanedbávajú alebo si neuvedomujú, že si to treba chrániť?

Hlavne si treba uvedomiť, že najväčší únik tepla má človek cez hlavu. To znamená, že ak sa chcem troška chrániť, hlavu by som si mal držať v teple. Preto sú mnohé outdoorové vetrovky vybavené aj kapucňou. Teda, keď mi ju už treba, na hlavu si ju dám. A ďalšia dôležitá vec je držať si v teple telesné jadro. Keby som niekde musel stráviť čas núdzovo, treba sa naobliekať tak, aby som mal hruď, žalúdok, srdce a ostatné vnútorné orgány v teple. Preto mám zásadu vždy mať v ruksaku (či je leto alebo zima), hodenú perovú bundu alebo vestu, aby som si to telesné jadro vedel chrániť. Keď si oblečiem nejakú nepremokavú a neprefúkavú vetrovku, v každom prípade si zvýšim telesný komfort. Na rukách a na nohách už tú zimu vieme nejako pretrpieť, ale akonáhle sa nám podchladia vnútorné orgány, podchladzuje sa nám celá krv a „celý človek“.

Čo by malo ešte patriť k tej základnej výbave?  Predpokladám, že termoska s čajom, ale asi aj nejaká ďalšia výbava.

Podľa mňa je úžasná vec, napríklad, taká ALU fólia, ktorú dostať v lekárňach alebo v outdoorových obchodoch. Je to záležitosť, možno, piatich eur. Nie je to objemné, nie je to ťažké a dá sa s tým vyriešiť strašne veľa situácií – dá sa do toho zaizolovať, núdzovo nabrať vodu, urobiť si prístrešok. Čokoľvek. Keď človek potrebuje, vie si z toho urobiť dosť pevný povraz. Fóliu stačí skrútiť. Dá sa s tým zafixovať zlomená noha a podobne. Je to veľmi univerzálna vec. Nestojí veľa peňazí, nič neváži. Každý človek, ktorý chodí na túry by mal mať permanentne v ruksaku alebo kdekoľvek jednu takú ALU fóliu. Ak má viac ruksakov, tak v každom. Už preto, aby na ňu pri balení nezabudol.

Poďme teraz na kritickejšie situácie. Včasné poskytnutie pomoci môže byť pre záchranu úplne kľúčové. Čo treba robiť, aby sme uľahčili prácu vám, záchranárom, keď sa ocitneme v núdzovej situácii?

Ak sa ocitnete v núdzovej situácii a už ste v kontakte s Horskou záchrannou službou a dispečerom, ktorý vás naviguje (podobne ako operátori na záchranných linkách), pre nás je kľúčová najmä lokalizácia. Teda vedomosť o tom, kde sa nachádzate. Keď si toto ujasníme, z daného miesta by ste sa nemali hýbať. Nemali by ste si svojvoľne povedať „Tu nám je zima, tak ideme ešte o kúsok ďalej.“ alebo „Ideme sa skryť niekde inde.“ Akonáhle zmeníte polohu, treba nám dať vedieť. Po druhé, dôležité je pre nás vedieť zdravotný stav a vek zraneného človeka, prípadne rozsah jeho zranení. Dispečer vás bude navigovať aj v takomto prípade. Povie vám, ako postupovať. Hlavne treba dbať na zranených a postarať sa o nich. Predovšetkým ich držať v teple. To znamená, že ak sa sám môžem hýbať a viem sa zahriať, radšej druhému dám svoju vetrovku a budem okolo neho pochodovať alebo kráčať. Zvýšiť komfort do maximálnej možnej miery teda treba v prvom rade zraneným.

Vaša práca je obdivuhodná, výnimočná a zároveň riskantná. Vy osobne pociťujete strach? Báli ste sa v niektorých konkrétnych situáciách?

Klamal by som, keby som povedal, že nie. Jasné, že som sa bál. Tiež si spomeniem na situácie, kedy ani mne nebolo úplne všetko jedno. Aj mne už v hlave išli myšlienky a otázky či idem podstúpiť to riziko a idem niekomu pomôcť alebo či sa zvrtnem a nebudem ohrozovať sám seba. Takže áno, bál som sa a aj sa bojím.

Nedávno sme nahrávali veľmi zaujímavý podcast s Vaším šéfom, záchranárom, pánom Janigom, ktorý nám takisto povedal zimomriavkové spomienky. Povedzte aj Vy, na výstrahu. Pretože veľhory, to nie je žiaden špás, a naozaj si treba dávať extrémny pozor.

Za svoju kariéru som už videl veľmi veľa nešťastí. Dovolím si povedať, že za 80% prípadov, možno i viac, si ľudia môžu sami. Svojim rozhodnutím, svojou nepripravenosťou a preceňovaním vlastných síl. Spomínam si, že keď som na Horskej službe slúžil asi dva roky, mali sme v zime ťažkú záchrannú akciu na Ľadovom štíte. Zistili sme, že tam budeme celú noc a že budeme potrebovať ešte nejaké záložné svetlá. S kolegom sme preto zlyžovali dole do Smokovca a išli sme zobrať lampy a svetlá s baterkami. Kráčali sme naspäť na Téryho chatu a popod Ľadový štít. Prechádzali sme úsekom známym ako Veľký Hank, cez strmý svah, kde sa rok predtým udialo veľké lavínové nešťastie, kedy celý svah svojvoľne spadol a zasypal horského nosiča. Keď sme kráčali po hlbokom čerstvom snehu, v hlave sa mi premietalo všetko možné i nemožné. A priznám sa, že som sa modlil ku všetkým svätým, aby sme cez ten svah prešli a aby sa s nami nerozbehol. Lebo, keď fúka a sneží ani neviete, kedy sa svah s vami rozbehne. Človek má pocit, že sa do neho len oprel vietor a ani nevie a letí dole kopcom.

Chvalabohu, že to dobre dopadlo. Je to ďalší príklad toho, aká je vaša práca náročná a riskantná. Teraz ma zaujíma, čo je naopak, taká najpríjemnejšia časť  vašej práce. Kedy sa deň vydarí a spokojne odchádzate domov?

Podľa mňa každá záchranná akcia, ktorá sa vydarí a dovolím si tvrdiť, že pri väčšine akcií ľudí nejakým spôsobom zabezpečíme, vyprostíme, dostaneme ich do bezpečia. Myslím si, že to každému jednému záchranárovi akoby pohladí dušu. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale toto je robota, ktorá sa nerobí len pre peniaze. Človek musí mať v sebe trošku toho záchranára alebo ten pocit, že chce pomáhať.

Takže poslanie.

Áno. Beriem to asi tak.

Úžasné. A chodia vám každý rok ďakovné pohľadnice z celého sveta? Alebo dnes skôr SMS-ky či nejaké odkazy na sociálnych sieťach?

Vždy sa niečo nájde. Či už je to pohľadnica, nejaký pozdrav, dokonca, minule som na dispečingu na okne našiel parádnu fľašu vína, kde bolo od niekoho poďakovanie. Ani sme nevedeli, komu ju dotyčný posiela, len napísal, „Posielam to záchranárom, ktorí v ten a ten deň slúžili na stanici Štart v Tatranskej Lomnici. Moc mi pomohli.“ Takže áno, či už je to pohľadnica, SMS-ka alebo spomínaná fľaša vína, poďakovania chodia do dnešného dňa.

Byť milý a hlavne vďačný  je pritom také jednoduché. Dotknime sa ešte jednej sféry, samotnej zimy, ktorá je mimoriadne populárna. Lyžovanie, snowboardovanie, ale aj bobovanie a sánkovanie však, zároveň, so sebou nesú i množstvo nástrah a úrazov. Čo sú také najčastejšie?

Asi by sme to museli trošička rozdeliť. Nemám presnú štatistiku, ale je jasné, že na svahoch sú to najčastejšie podvrtnutia alebo iné úrazy kolien. U snowboardistov „vyhrávajú“ zlomené alebo iným spôsobom natiahnuté zápästia alebo údery hlavou o svah. Čo sa týka úrazov na turistických chodníkoch, tam je to rôzne. Sú to rozličné zlomeniny a tržné rany, lebo predsa len, keď spadnete, napríklad, na chodníčkoch vo Vysokých Tatrách tak väčšinou do sute alebo na kamene.

Preto dávam do pozornosti aj poistenie v rámci Generali. Na cestovné poistenie do hôr netreba nikdy zabudnúť, lebo keď je neskoro, už je zbytočné lamentovať. Pán Trgiňa, ja sa práve pozerám na štatistiky zásahov Horskej záchrannej služby od roku 2006 do 2019 a v podstate to má stále rastúci charakter. Znamená to, že ľudia sú stále neopatrní alebo ich na svahoch pribúda?

Myslím si, že je to spojené aj s tým, že ich pribúda. To je jedna vec. Naozaj, turistika a športy ako lyžovanie či skialpinizmus sa stávajú, myslím si, stále populárnejšie a vyhľadávanejšie. A ďalšia vec je, že sa nám tu narušila akási kontinuita vo vzdelávaní ľudí o tom, ako sa správať v horách. Ešte za minulej éry existovali také kluby ako JAMES alebo iné turistické organizácie, kde ľudí postupne vychovávali. Nestalo sa, že by niekto prišiel do turistického klubu a hneď na druhý deň si zmyslel, že ide na Gerlachovský štít. Človek absolvoval postupné kroky – najprv jednoduchšie túry, neskôr náročnejšie a takto sa učil. Tým pádom sa znižovalo aj potenciálne riziko, že si ľudia niekde ublížia alebo sa zrania. Dnes ľudia akoby „základnú“ a „strednú“ školu preskakujú a idú rovno na „vysokú školu“. Jednoducho prvá túra, ktorú chcú prejsť je rovno na Gerlachovský štít s horským vodcom.

Mám jedného známeho, ktorého teraz strašne natriem. Zhodou okolností je z Českej republiky. Priletel z Havaja, nakúpil si najnovšiu výstroj a rovno išiel na výstup na Gerlach, ktorý dostal ako darček od svojich kolegov. Samozrejme, skončil zaborený v hlbokom snehu a je rád, že to celé prežil. Je to taký ten klasický učebnicový príklad? Nechcem krivdiť našim bratom, ale stáva sa to často?

Stáva sa to dosť často. Totiž, ten Gerlach je najvyhľadávanejší štít v sprievode horského vodcu. Je to pochopiteľné, veď ide o najvyšší štít Karpatského oblúka. Bolo by zvláštne, keby tam ľudia nešli. Ale niektorí na tú túru idú totálne strmhlav. Nehovoriac o tom, že si najprv na internete pozrú nejaké videá a prečítajú odkazy ako „Gerlach v pohode. Aj bez horského vodcu.“ alebo „Urobili sme to na pána.“ a podobne. Potom príde a po hodine sa ma začne pýtať, ako je to ešte ďaleko. Ja poviem, že je to ešte dosť ďaleko. Jednoducho, čas sa odvíja od našej rýchlosti. Čím pôjdeme rýchlejšie, tým nám to bude trvať kratšie. Na toto nemám iný recept. Jasné, že aj ja musím byť mnohokrát opatrný, keď sa ma niekto po hodinke pýta či je to ešte ďaleko a viem, že ešte máme pred sebou minimálne šesť – sedem hodín. Keď vidím, že človek už melie z posledného spozorniem a radšej tú túru otočím a vrátime sa. Pretože vyjsť na vrchol je len polovica cesty. Vždy sa treba ešte vrátiť.

Aj si počítate výstupy, konkrétne na Gerlach? Koľkokrát ste tam boli?

Ja osobne nie. V tomto som hrozný bordelár, ale asi to už bude na stovky.

Na stovky. (úžas) A záujem stále rastie? Majú sa Tatry obávať komerčného náporu? Videli sme fotky z Mount Everestu, kde sú rady takmer ako do supermarketu.

Aj tu sa to niekedy stáva a momentálne je naozaj populárne dávať si túry ako darček – darčekové poukazy na výstup na Gerlach, prípadne lavínový kurz. Ono je to fajn, mne sa to páči. Je to vždy príjemnejšie ako sa obdarovávať nejakými hmotnými vecami. Predsa len ide o zážitok a keď sa človeku túra vydarí a vyjde mu počasie, sú to zážitky, dovolím si tvrdiť, možno aj na celý život.

Ale pozor, máme tu ten počet zásahov v roku 2019 – v horských oblastiach 910. To je šialené číslo, priemerne tri za deň. A na lyžiarskych tratiach 1978. To sú čísla, ktoré aspoň mne, takmer vyrážajú dych. Skúsme si to aspoň v skratke rozmeniť na drobné. Ktoré sú tie najčastejšie faktory, ktoré spôsobujú úrazy? Či už lyžiarom, skialpinistom alebo turistom.

Vždy keď robíme tzv. hlásenku, udávame, čo bol mechanizmus úrazu. Väčšinou je to nízka technická úroveň, nedokonalá výstroj alebo podcenenie. Toto sú tie tri najčastejšie faktory, ktoré sa podpisujú pod úrazovosť.

Pán Trgiňa, na záver mi dovoľte sa opýtať – ako relaxuje záchranár a horský vodca? Čo sú vaše koníčky?

(smiech) No, viem si predstaviť odísť na nejaký čas niekam do karibskej oblasti, ľahnúť si na pláž a tam ležať.

Ale! Takže Vy snívate o palme, kokosových orechoch a 30°C? (smiech)

O teple. Áno, toto si viem predstaviť ako relax.

Pánovi Trgiňovi ďakujeme za rozhovor a najmä za úžasnú energiu, ktorú do svojej práce vkladá. Jemu i všetkým čitateľom a poslucháčom našich podcastov želáme pevné zdravie a vždy šťastný návrat z hôr.