Používaním tohto webu súhlasíte s využívaním súborov cookies, ktoré nám umožňujú poskytovať lepšie služby. Ich používanie môžete odmietnuť nastavením svojho internetového prehliadača. Viac informácii
projekt poisťovne logo generali

PODCAST s motoristickým novinárom a odborníkom Alexom Štefucom o nástrahách šoférovania, o nových technológiách a o bezpečnosti na cestách

04. 11. 2020

Nemusíte byť motošportový fanatik ako Alexander Štefuca, aby vás tento diel podcastu zaujal. Každý, kto šoféruje alebo sa na to chystá, ocení množstvo informácií, o ktoré sa s nami podelil v príjemnom rozhovore, kde nevystupoval len ako motoristický odborník, ale aj ako bežný šofér, ktorý jazdí denne so svojou rodinou a za rôznymi povinnosťami. Základom každej jazdy autom je najmä dostať seba a celú posádku bezpečne do cieľa, mať čo najlepší zážitok z jazdy a čo najmenej starostí s autom. 

Tento článok vznikol v rámci mesačného špeciálu, v ktorom sa spolu s odborníkmi venujeme rôznym motoristickým témam a bezpečnosti na cestách. Jazdite zodpovedne a chráňte tým seba aj svoje okolie. Ochrániť vás pomôže aj havarijné poistenie poisťovne Generali, ktoré si môžete prispôsobiť na mieru podľa svojich predstáv

Motoristické technológie nám vo veľa veciach pomáhajú a môžu zachraňovať životy. No majú aj svoju temnú  stránku? Budeme o 10 rokov ešte šoférovať? Kam sa posunulo zabezpečenie áut proti krádeži a prečo si neodkladať kľúče od auta blízko vchodových dverí? Ako si vybrať auto, ak je pre vás dôležitá najmä bezpečnosť posádky a prečo by ste si mali posvietiť pri jeho výbere na svetlá? Prečo je adaptívny tempomat ako svokra? To a ešte omnoho viac sme rozobrali v tomto podcaste.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple PodcastsSpotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Vyrovnane a s úsmevom, príjemné počúvanie!

Nemôžete počúvať? Prečítajte si priateľský rozhovor Števa Eisele s motoristickým novinárom, moderátorom, komentátorom, pretekárom a plnokrvným auto-moto-športovým fanatikom Alexom Štefucom.

Vitaj Alex, ahoj.

Želám dobrý deň. Ako sa to dobre počúva. (smiech) Ani som si neuvedomil, čo všetko už viem. Možno to už nie je úplne aktuálne, ale áno, prešiel som viaceré disciplíny aj ako automobilový pretekár.

Ty si úplne multifunkčný človek a som veľmi rád, že si prijal naše pozvanie. Moja úvodná otázka je – čo ti vlastne koluje v žilách? Je to benzín, je to diesel? Alebo už tam máš elektro hybrid? (smiech)

Je to problém. Elektrolyt to ešte nebude. Začnem od konca. Elektromobilom zatiaľ veľmi neverím. Myslím tým, že im neverím ako praktickým autám na celodenné využitie. Verím im však ako technike, lebo s elektromobilmi sa výborne jazdí. Samotná jazda je úžasná. Diesel mi v žilách, ale určite koluje. Je to preto, lebo som rodinne založený a všetky autá, ktoré som dlhé desaťročia používal, boli na diesel. Boli to väčšie autá, na ktorých sme dovolenkovali. Ale niekde mi, samozrejme, koluje aj benzín, lebo pretekárske autá sú dodnes do veľkej miery (na 99%) plnené a poháňané benzínom. A navyše, hoci som už otočil 50-tku a mal by som jazdiť už iba 50-tkou, dodnes rád benzín pálim v desiatkach litrov.

Bez ktorej vychytávky si už dnes nevieš predstaviť jazdu autom?

Asi to bude niektorá z tých bezpečnostných funkcií. Poviem pravdu, že celkom rád využívam adaptívny tempomat. A aj vysvetlím prečo. Adaptívny tempomat je niečo, ako keď ti svokra povie, že „Števooo, ideš rýchlooo!“ (smiech) Jednoducho niekto za teba akoby zdvihne nohu z plynu. A rovnako som si zvykol aj na systém udržiavania v jazdných pruhoch, pretože je to niečo podobné. Niekedy ideme za krajnicu ďalej, ako by sme chceli a vtedy ti opäť tá svokra zo spolujazdcovho sedadla prstom pohrozí „Števo, naspäť!“ (smiech) Neskôr sa iste dostaneme sa aj k týmto konkrétnym bezpečnostným systémom.

Ty si mimoriadne aktívny na portáli Topspeed.sk a si mimoriadne znalý. Testuješ autá a to v podstate na dennej báze. Poďme na chvíľočku do budúcnosti. Ako podľa teba bude vyzerať šoférovanie o takých 10 rokov? Budeme vôbec ešte šoférovať?

V prvom rade si myslím, že určite budeme šoférovať. Všetky vízie o autonómnej jazde sú pre mňa stále víziami hodnými knihy Julesa Verna. Tak skoro nebudeme sedieť v aute, popíjať kávičku, vybavovať maily a auto nás pri tom povezie. Určite nie. Niežeby to autá nevedeli. Skôr preto, že na to nie sú nachystané cesty a infraštruktúra. Systémy nám budú veľmi pomáhať, autá budú medzi sebou komunikovať, dozvieš sa oveľa viac informácii o tom, čo máš a nemáš robiť. Na systémy sa budeme môcť spoľahnúť oveľa viac, ale myslím si, že aj o 10 rokov bude rozhodujúcim faktorom stále vodič. Proste ten, kto to auto naštartuje, ten ktorý rozhodne, kam sa ide. Možno mu navigácia veľmi dôrazne poradí. Napríklad, že o tomto čase, keď chodievame do školy, bude momentálne lepšie ísť dlhšou obchádzkou. Ale pre tú obchádzku sa človek bude musieť rozhodnúť sám. Bude musieť dať pokyn „Dobre, poďme tadiaľto“. Ak sa teda pýtaš na to, či budeme o 10 rokov ešte šoférovať, ja som presvedčený, že určite.

Jedine, že by si mal osobného šoféra.

Jaj, počkaj. Myslel som, že sa pýtaš vážne. (smiech)

Vývojový skok v automobilizme je enormný. Miestami to až pripomína Moorov zákon – ten dvojročný skok a podobne (pozn. Moorov zákon je myšlienka, ktorú v roku 1965 popísal Gordon Moor, neskorší zakladateľ spoločnosti Intel. Ide o empirické pravidlo hovoriace o tom, že počet komponentov v integrovaných obvodoch sa zdvojnásobuje približne každé dva roky). Poďme si, ale trošku zaspomínať. Za čím sa ti za volantom najviac cnie? Ja zo svojho detstva napríklad nikdy nezabudnem na škodovkácky sýtič.

Musím povedať, že napriek tomu, že už druhú generáciu mám autá s automatickou prevodovkou, ktoré  si veľmi užívam, vždy si rád zajazdím na aute s manuálnu prevodovku. Už to tak vyzerá, že aktuálny vývoj nás o ten manuál asi pripraví. Časom to budú skutočne unikátne autá. Automat je fajn z konštrukčných aj finančných dôvodov a koniec koncov aj z environmentálnych. My, ktorí, ten benzín pákou radi miešame, sme vždy radi, keď si môžeme sadnúť, zaradiť a trošku ňou zamachrovať. To je niečo, o čom môžem povedať, že sa mi za tým cnie. Ale ešte vždy si to môžem dopriať. Keby som chcel, samozrejme, si môžem kúpiť auto s manuálnou prevodovkou.

Poďme sa na chvíľu venovať samotnej bezpečnosti. Najprv tej mechanickej, teda zabezpečenie automobilu. Podľa Ministerstva vnútra za rok 2019 došlo u nás konkrétne k 1042 krádežiam. Za tie roky vývoja, kam sa posunul spôsob zabezpečenia motorových vozidiel? Pred očami mám páky na volanty a podobné srandy…

Áno, volantová tyč. Radiaca páka sa zabezpečovala takou kotvou viditeľnou zvonka. To bolo úžasné. Takže každý zlodej  hneď vedel, že toto auto treba odviesť na odťahovke. Povedal si „Nebudem tu s tým bojovať.“ alebo „Použijem niečo, čo ten kov nesmierne schladí a nechám to prasknúť.“ Dnes ideme, samozrejme, skôr tou elektronickou cestou. Samotní výrobcovia vkladajú do áut zabezpečenia typu imobilizér, ktorý má zaručiť, že s autom nemôžeš odísť, kým nemáš kartu. Dokonca už máme možnosť auto aktivovať cez telefón a podobne. Ale stále sa používajú aj mechanické alebo elektro-mechanické spôsoby zabezpečenia auta, kde sa elektrický systém naruší poprerušovaním káblov. Tých možností je viacero.

Autá sa kradnú dodnes. O výrobcoch, ktorých sme spomínali, však jedným dychom musím povedať, že pri snahe o zabezpečenie auta zároveň zlodejom pomáhajú. Je to tým, že čím viac je v aute elektroniky, čím viac je toho vzdialeného prístupu, tým lepšie a ľahšie sa do neho dá vstúpiť. Skopírovať signál z karty, ktorú nosíš frajersky v bunde a už ju ani nevyťahuješ, sa dá veľmi ľahko. Ľudia dnes majú keyless a s kľúčom sa už netrápia. No rovnako sa ním netrápia ani zlodeji, ktorí si kód načítajú a jednoducho s autom odídu. V podstate teda dodnes neexistuje 100% zabezpečenie auta, ktoré by zaručilo, že ti auto nikto neukradne alebo nepremiestni. Na tomto mieste by som možno spomenul malé odporúčanie, aby ľudia nenechávali kľúče od auta v blízkosti vchodových dverí. Keď už máme tie najmodernejšie systémy zabezpečenia rodinných domov, dajme ten kľúč radšej hlbšie do domu, aby niekto nemohol načítať ten permanentne vysielaný signál z kľúča, skopírovať ho a odviesť auto preč.

Pozitívnou správou je aspoň to, že počet krádeží medziročne trochu klesá. Pomáhajú tomu moderné technológie, dokonca kamery na verejných priestranstvách. Veľmi fajn je mať kvalitné poistenie. Mal si aj ty nejakú osobnú skúsenosť s krádežou, ktorá ťa prekvapila?

Takúto skúsenosť som mal ešte na strednej škole. Ukradli mi motorku. Síce je to trocha z iného súdka, ale tiež to bol nepríjemný pocit. Motorka bola len štandardne zabezpečená, zaparkovaná v obytnom dome. Niekto pravdepodobne zlomil zabezpečenie riadidiel a odtlačil ju. Ďalšiu skúsenosť som mal, keď mi zo služobného auta vybrali autorádio. Asi nejakí zúfalci, ktorým pomôže, keď niekde predajú autorádio domontované do služobného auta. Našťastie, nikto sa mi nepokúšal ukradnúť kompletne celé auto a už vôbec nie z domu. Možno som nemal také atraktívne autá.

Eviduješ vo svojej komunite v posledných rokoch nejaké zlodejské trendy? Možno je to kuriózne, no  stále sa hovorí, že ľudia si často nezamykajú autá, keď idú nakupovať. Sú zábudliví, roztržití. Inokedy sa objavia vážni profíci, na ktorých si treba dávať pozor.

Určite stále verím, že sa ešte používa technika prepichnutej pneumatiky, kedy musíš zastaviť, dotyční ti zrazu prídu pomôcť a radi ťa zbavia zbytočného nákladu v interiéri. Každá takáto neštandardná situácia vo mne vyvoláva úzkostnú potrebu si veci zabezpečiť. Nenechávam veci v aute. Som paranoidný. Nenechám si v aute ani len šušťákovú bundu, lebo môže vytvárať dojem, že v nej je peňaženka s kreditnými kartami, z ktorých sa aspoň po 20€ dá rýchlo niečo vybrať. Určite sa stále objavujú podvodníčkovia, ktorí ťa na tom parkovisku chcú nejak zaujať a medzitým ti niekto niečo uchmatne a pokazí ti deň. Môže to byť napríklad notebook, ktorého samotná hodnota je nižšia ako hodnota dát, ktoré v ňom máš. Určite treba byť veľmi opatrný. To, že klesol počet ukradnutých áut je podľa mňa aj výsledkom toho, že kradnuté autá sa dnes ťažšie umiestňujú na trh. Ťažšie sa s nimi pracuje, lebo systém vyhľadávania áut je už o niečo lepší.

Presuňme sa teraz k bezpečnosti posádky. Podľa prieskumu automobilky Citroën, priemerný európsky vodič za svoju kariéru musí až 142-krát núdzovo zabrzdiť, aby zabránil zrážke na ceste. Je to pre teba prekvapujúce číslo?

Ak sa dobre pamätám, tento týždeň som už dvakrát takto brzdil. Nie je to prekvapujúce. Škoda, že ľudia nevedia núdzovo brzdiť. To je problém. 142 to je vysoké číslo. Je to dosť, ak hovoríme o naozaj núdzovom brzdení. Zdá sa mi to veľa, ale na druhej strane by som bol rád, keby ľudia naozaj aj vedeli núdzovo brzdiť. Keďže sa okolo toho trošku motám, môžem povedať, že, bohužiaľ, naše praktické skúsenosti ukazujú, že ľudia nevedia dostatočne skočiť na brzdový pedál. Druhá vec je, že väčšina z nich nevie ani to, ako počas toho brzdenia pokračovať v riadení vozidla. Je to škoda, lebo dnes už máme všetky autá vybavené veľmi sofistikovane, antiblokovacie systémy majú vysokú úroveň. Umožňujú nám auto riadiť, dostať sa z tej situácie, vyhnúť sa tomu problému. Ľudia často stuhnú, nebrzdia dostatočne, nevyužijú celú brzdnú silu, nedajú najavo tomu brzdovému asistentovi, že sa niečo deje a nepovedia mu „Pomáhaj mi, brzdi všetkým, čo máš!“ Keby toto ovládalo viac ľudí, bolo by oveľa menej malých drobných nehôd, nárazov a zrážok.

K nasledujúcej otázke nemáme žiadne konkrétne dáta, ale asi sa zhodneme na tom, že pozornosť vodičov je v posledných rokoch na oveľa nižšej úrovni vplyvom moderných technológií. Počas riadenia nás vyrušujú smartfóny, navigácie či tablety v detských rukách na zadnom sedadle. Čo s tým?

Ani nebudem opakovať, čo si povedal, ale posuniem to ešte ďalej. Dnes nás dokonca výrobcovia áut nútia počas jazdy obsluhovať tablet zabudovaný do auta. Som presvedčený, že keď nám kážu koľko máme mať mg CO2 a už aj to, na čom máme jazdiť, čoskoro sa ustúpi aj od tohto. Verím, že niekto príde s iniciatívou, ktorá nám zakáže používať tablety na obyčajné a hlúpe nastavenie klimatizácie, teploty vo vozidle alebo pridanie zvuku audia. Myslím si, že v tomto sa situácia časom zmení.

Vrátim sa k tomu aj inak a sypem si obrovský popol na hlavu a verejne priznávam, že sa mi to tiež stáva. Strašne rád by som verejne niekde sľúbil, že sa za volantom nebudem venovať mobilu, že sa ovládnem a neskontrolujem si maily, keď mobil pípne. Nepozriem sa, kto mi napísal, nedajbože, aby som odpovedal. Myslím si, že vzhľadom na svoje skúsenosti môžem jazdiť aj veľmi rýchlo a veľa zvládnem, ale priznám sa, že toto je aj pre mňa najväčší problém.

Teraz  si mi trochu nacentroval. Pre niektorých ľudí sú všetky normy, ktoré prichádzajú najčastejšie z Európskej únie otravné, napríklad povinnosť detských autosedačiek a iné. Na druhej strane, ale čísla potvrdzujú, že tieto bezpečnostné prvky nie sú zbytočné. Je niečo, z toho čo prichádza takpovediac „zvrchu“, čo irituje teba?

Iritujú ma najmä limity pre emisie. To, ale nesúvisí s bezpečnosťou, na ktorú sa pýtaš. Tie limity ma, ale naozaj iritujú a trápia, pretože nútia výrobcov robiť neuveriteľné veci. Skutočne ich tlačia do výroby elektromobilov.

Samotné bezpečnostné nariadenia ma až tak veľmi neiritujú. Zvykol som si aj na používanie detských sedačiek, hoci za môjho života ani za života mojich detí (ktoré teraz majú 30 rokov) to nebolo. Vtedy sa na to až tak veľmi nedbalo. V takom „Žiguláku“ sme sedávali naozaj hocijako. Na ceste do Chorvátska sme ležali krížom – krážom na zadných sedadlách. Niekto dokonca na podlahe. Povedal by som, že mravy boli voľnejšie, ale nemyslím si, že to bolo lepšie. Myslím si, že deti sa v tých sedačkách naučili sedávať. Nepokladám to za zlé. Vôbec ma to neirituje, neotravuje. Akokoľvek to môže vyzerať bezpečne, keď ideme napríklad len do vedľajšej ulice, má to svoje opodstatnenie. Aj moja dcéra si na to zvykla tak, že si ten pás jednoducho dá.

Iritujú ma také nariadenia ako sú povinné snímače tlaku v pneumatikách a podobné detaily, ktoré nám vnucujú a auto ich musí mať. Nemyslím si, že sú pre samotnú bezpečnosť nevyhnutné. Ale veci ako sú sedačky, pásy či airbagy, ktoré našťastie nikto z nás ešte nevidel, tie ma rozhodne neiritujú.

Načrtol si tie bezpečnostné pásy. Stále máme na cestách množstvo hrdinov, ktorí sa tvária, že si ich zapínať nemusia. Čo by si im odkázal?

Je to asi tak – každý z nás má známeho, ktorého bratrancov synovec bol v tom aute, ktoré sa zrazilo s traktorom, keď os jeho oje prepichla sedadlo a len vďaka tomu, že nemal bezpečnostný pás sa zachránil. Toto je historka, ktorá sa traduje. Je to absolútna hlúposť a teraz to poviem veľmi priamo. Ak by to aj bola pravda, že existoval jeden z milióna, ktorý sa uhol tomu traktorovému oje, nikdy ma to nepresvedčí, aby som jazdil bez bezpečnostného pásu. Z pretekárskeho auta som vystupoval všetkými oknami len vďaka tomu, že som mal predtým zapnutý bezpečnostný pás.

Skúsme v tomto bode ľuďom popísať crashtesty. Nie všetci vedia, ako prebiehajú a o čo tam ide. Aký majú zmysel?

Crashtesty sú vlastne overením konštrukcie auta, ktorá bráni posádku pri náraze. Doteraz sme hovorili o mnohých systémoch, ktoré majú predísť nárazu alebo o pásoch, ktoré pri nejakých „ťukancoch“ dokážu to telo podržať. Teraz hovoríme o konštrukcii. Otázka je, ako sa táto konštrukcia správa pri čelnom náraze, pri bočnom náraze a pri tzv. offsete (teda pri čiastočnom čelnom náraze, kde sú dve autá odsadené a s nárazom nepracuje celá predná časť auta). To sú situácie, ktoré v premávke veľmi často nastanú a vtedy je dôležité, aby tá konštrukcia náraz rozložila. Ak by som sa zase vrátil – bezpečnostný pás posádku drží a otázkou zostáva, kam všade sa po náraze dostanú štruktúry vozidla. Teda, kam sa až dostanú a čo všetko sa môže pokrčiť, ako dlho sa bude krčiť, lámať a ohýbať, aby posádka zostala, či už pri čelnom alebo bočnom náraze, pokiaľ možno stále v bezpečí. Na toto sú crashtesty. Automobilky vediac, že ich čakajú, robia si testy aj sami a konštrukciu vozidiel tomu prispôsobujú.

Väčšina z nás videla tie videá s figurínami. Neviem či si zachytil prieskum E.V.A od Volvo, kde zbierali dáta za 40 rokov dopravných nehôd pri zahrnutí 40 000 áut so 70 000 pasažiermi. Zistili, že pravdepodobnosť zranenia žien pri nehode je o 71% vyššia ako u mužov. Ženy majú o 17% vyššiu šancu, že pri nehode zomrú.

Prekvapilo ma to. Nemyslel som si, že sme až takí odlišní. Ale aj tomu rozumiem, pretože všetky tie figuríny sa skôr podobajú na mužskú postavu. Tam sa asi skrýva ten rozdiel. Ak testujeme na chlapovi, ktorý je zväčša mohutnejší, silnejší, vyšší, naozaj inak konštruovaný, tak je to celkom možné. Ale áno,  to percento ma prekvapilo a chápem, že Volvo si týmto robí také to správne PR. Je to dobre. Nech ho ostatní dobiehajú. Je to super. No i keď táto značka dlhoročne patrí k tým popredným, vždy rád dodávam, že nie je jediná, ktorá na svojich autách takto pracuje.

Vďaka tomuto viem, že zmenili konštrukciu niektorých ochranných bezpečnostných prvkov a viem, že chránia ženy inak. Dokonca to dotiahli až do takej krajnosti, že už riešia aj tehotné ženy, čo je naozaj reálny problém. Tehotná ženy majú aj u nás výnimku – vo vrcholnom štádiu tehotenstva nemusia mať zapnutý bezpečnostný pás. Otázka, ako ženu zabezpečiť tak, aby sme neublížili dieťaťu, je problém, ktorý sme stále nevyriešili. Je teda fajn, že sa tým niekto zaoberá.

Je to fascinujúci detail, že sa tie figuríny podobajú skôr na mužov a firmy to dokážu využiť na zvýšenie  bezpečnosti. Keby ste si dnes s manželkou povedali, že si kúpite nový automobil, čo by si, ako šofér, vo výbave určite chcel mať? Aké bezpečnostné parametre by si zároveň poradil všetkým našim poslucháčom a poslucháčkam? Pri nákupe vždy zohráva úlohu pomer cena – výkon, máme na to väčšinou nejaký budget (pozn. rozpočet). Na čo by si určite kládol dôraz?

Je to o samotnej konštrukcii. Dnes už to síce neplatí, ale niektoré lacné autá na nej trošku šetrili. Cítili sme z nich, že nie sú také mohutné, také robustné. Pre mňa by to určite malo byť auto, ktoré je trošku mohutnejšie. Som veľmi rád, že obaja so ženou máme trošku vyššie autá. Ten vyšší posed, lepší rozhľad, inak mierený náraz je vždy lepší. Aj preto stále pretrváva obrovská obľuba SUV-čiek. Ľudia sa v nich intuitívnejšie cítia bezpečnejšie.

Ale poďme k tým systémom. V debatách o systémoch veľmi rád zdôrazňujem napríklad svetlá. Myslím si, že sa na ne trošku zabúda. Ľudia vyhadzujú peniaze na rôzne veci, ale ja by som investoval do svetiel, pretože vidieť je veľmi dôležité. Je to dôležitejšie ako mať výbornú audiosústavu alebo niektorý z udržiavacích či elektronických systémov. Na svetlách by som si dal veľmi záležať. Spomínal som už aj adaptívny tempomat. Ten je veľmi fajn, aj keď patrí už do vyššej úrovne výbavy. Uberie za teba plyn, keď sa priblížiš k nejakému problému. Keď ťa niekto vezie a začne brzdiť, tiež spozornieš. Prestaneš čítať knihu a pozrieš sa, čo sa deje. Dobré svetlá a adaptívny tempomat je teda niečo, čo by som chcel, aby v aute bolo.

Nespomenuli sme ešte jednu dôležitú súčasť každého automobilu. Špeciálne, keď sa nám menia ročné obdobia. Jediná styčná plocha medzi automobilom a vozovkou sú štyri pneumatiky. Niektorí ľudia prezúvanie podceňujú a vravia „Tieto pneumatiky ešte vydržia. Tie drážky sú fajn. A treba mi naozaj aj tie zimné?“ No treba.

Jednoznačne treba. Spomínali sme, ako nás vozili na autách s jednými celoročnými OR35-kami. Vtedy sa jazdilo pomalšie, bolo menej áut, nebola technológia, bolo to drahé. Nevedel som si predstaviť mať k „Žiguláku“ ešte jedny pneumatiky. Vzhľadom na cenu auta je to dnes zanedbateľná položka. Zároveň majú zimné pneumatiky obrovský prínos. Aj keď už nemáme také vytrvalé zimy, aj keď nemáme nasnežené, aj keď nemáme súvislú vrstvu snehu a ľadu na vozovke, ergo zákon to od nás nevyžaduje, oplatí sa prezuť. Akonáhle je totiž vonkajšia teplota okolo nuly, príp. je navyše mokro, asfalt aj  pneumatika sú chladnejšie. Vtedy jednoducho lepšie funguje zimná pneumatika. Toto sú argumenty aj v prípade, že nepríde tá krásna typicky rozprávková zima.

A povedzme si pravdu, že v konečnom dôsledku pri prudkom brzdení tých 10 – 20 – 25 metrov brzdnej dráhy môže zachraňovať životy.

To si povedal veľmi veľa. Bol som na jednom stretnutí, kde prezentovali brzdný trenažér. Prišiel som tam s tým, že som pretekár, porozprávali sme sa, sadol som do trenažéra, zabrzdím a oni, že „Very well. Let´s try it again!“ Vraj, skús lepšie zabrzdiť. Pýtam sa „Ako lepšie?“ Vraj „Skús na to lepšie zatlačiť.“ Tak som zatlačil z celej sily a pán povie „2,5 metra, lepšie.“ Vravím si, čo mi tu rozprávajú o 2,5 metre. On vtedy šarmantne prišiel k tomu trenažéru a hovorí „Tak sa na to pozrime, 2,5 metra. Tak začnime – to je nárazník, to je motor, to je prevodovka. Fajn, zachránil si si polovicu auta.“ (smiech) Toto sú tie maličkosti, nie 20 – 30 metrov. Niekedy to skutočne môžu byť jednotlivé metre, ktoré nám môžu zachrániť časť vozidla. Nehovoriac o tom, že pred autom môže niekto stáť.

Naznačili sme už niekoľko inovácií, ktoré priniesla doba. Skúsme to ešte trochu rozmeniť na drobné. Mal som nedávno možnosť niekoľko mesiacov šoférovať jedno pomerne moderné a drahé auto. A ja som sa ti, Alex, pristihol pri situácii, keď mi všetky tie senzory už miestami liezli na nervy. Kde je taká rozumná hranica? Nepreháňajú to už trocha tí výrobcovia?

Nielen senzory. Tiež som raz sedel v jednom veľmi modernom drahom aute, ktoré cez 2/3 výhľadu okna malo head-up displej. Ten je sám o sebe fajn, keď na jeho spodnej tretine – štvrtine – pätine vidíš rýchlosť a nejaké varovania. Ale dnes sa výrobcovia tešia z toho, že ti pri jazde premietajú viac informácii ako má k dispozícii stíhací pilot. Ten má svoj head-up displej tiež, ale nemá tam navigačné hlásenia, vzdialenosť od vozidla, odporúčanú vzdialenosť, kritickú vzdialenosť, aktuálnu vzdialenosť. Auto tam dnes má celú mapu mesta, štvrte a veľa ďalších informácií. Ja viem, že technika to dnes umožňuje, ale je to niečo podobné ako to, čo sme spomínali pri tabletoch – na jednej strane zákon zakazuje hrať sa s mobilom (a ja s tým súhlasím, dokonca by som sa tým mal riadiť), no na druhú stranu, ešte väčší tablet máš zabudovaný priamo v aute. Áno, niekedy tie senzory ako head-up displeji alebo systémy, ktoré strážia, naozaj trochu zvádzajú k nepozornosti. Nielenže tablet odvádza pozornosť, ale ju aj znižuje. Nahovárame si „Veď za mňa niekto stráži a dáva pozor.

Keď si sa na začiatku pýtal za čím mi je ľúto, tak okrem manuálnej prevodovky mi chýba aj to majstrovstvo, ktoré odo mňa šoférovanie v 80-tych a 90-tych rokoch vyžadovalo. Zvládanie toho auta, šmyku alebo potreba vedieť účinne použiť ručnú brzdu. Nejde o to machrovať na parkovisku pred obchodným domom. Treba vedieť, že v situácii, keď sa mi pred autom objaví iné, tá ručná brzda má význam. Dnes ju už v aute nenájdeš, lebo tam často nie je. Za týmto majstrovstvom je mi ľúto a súhlasím, že mnohé z moderných systémov prispievajú k degenerácii druhu, ktorému hovoríme vodič.

Všetci vďaka moderným technológiám a inováciám celkovo spohodlnievame. Čo by sme teda, ako vodiči, mali robiť? Pomôžu školy šmyku? Treba si nájsť odborníka? Niekoho, kto nás prevedie kritickými situáciami s ohľadom na nové jazdné parametre?

Teraz si skutočne zaťal do živého. Po získaní samotného vodičského preukazu u nás výchova vodičov v podstate neexistuje, nepokračuje. Okrem nejakých ojedinelých škôl šmyku, ktoré sú na Slovensku, tuším, dve. Nefunguje u nás žiaden systém ďalšieho vzdelávania, hlavne tej zručnosti a zvládania vozidla. Rovnako ako nefunguje detská dopravná výchova. Nefunguje nič. Proste sme na to v posledných 30 rokoch zanevreli. Často sa nás, ako kvázi odborníkov, pýtajú, prečo rastie nehodovosť. No preto, lebo sme na to 30 rokov kašľali.

Pýtal si sa, čo má človek robiť. Určite si vieme trošku pomôcť aj sami a to tým, že tie systémy budeme chcieť spoznávať. Mnohí ľudia si ich naklikajú pri kúpe vozidla, ale nevedia, ako fungujú. Treba teda chcieť vedieť. Ľudia sa možno podvedome spoliehajú na to, že keď majú na zadných dverách napísané 4×4, tak sú viac ako ostatní, lebo majú poháňané všetky kolesá. No môže sa im to veľmi vypomstiť, keď budú potrebovať s autom zatočiť. Pretože väčšina áut stále zatáča len dvomi kolesami, resp. aktívne len dvomi kolesami. To, že sa vieme s 4×4 rozbehnúť, neznamená, že budeme vedieť aj zatočiť. Jednou cestou teda je spoznávať systémy, ktoré máme v aute. A áno, som veľmi za aj pri školách šmyku, i keď nechcem robiť propagáciu ani jednej. Choďte, vyskúšajte si to, zahrajte sa s autom, vyskúšajte si, že aj keď auto chvíľu letí bokom, nič to neznamená. To ešte nie je vypisovanie hlásenia o škodovej udalosti, zatiaľ sa len rieši. A na konci toho krátkeho posunu bokom zistíte, že sa vždy dá vyrovnať a ísť ďalej. Všetci sa zasmejeme, že sa nám to stalo a nabudúce pôjdeme daným miestom pomalšie.

Máš pred očami nejakú vychytávku, ktorá je teraz trendy? Pred nejakým časom som mal požičané auto a blikalo mi tam niečo ako „Ste unavený. Mali by ste si dať prestávku.“ (smiech) Vtedy som zhodou okolností ešte nebol unavený. Začal som to študovať. Nebolo to ešte úplne vyladené. No mikrospánky sú dnes veľmi nebezpečné. Množstvo nehôd spôsobujú aj mŕtve uhly. Čo by si spomenul v tejto sfére? Čo je fajn v tom aute mať? Možno špeciálne pre ľudí, ktorí poznajú svoj zdravotný stav a nechcú svoje schopnosti preceňovať.

Krátko by som sa vrátil k tým svetlám a všeobecne k viditeľnosti, ktorá je podľa mňa veľmi dôležitá. Môžem len zopakovať to, čo si povedal. Je veľmi dôležité sledovať mŕtvy uhol. Koľkokrát sa zamyslíme, začneme preraďovať a systém nám zabliká „Pozor, je tam vozidlo.“ Stále sa budem vracať k tej radarovej kontrole pred vozidlom, ktorá nám pomáha strážiť vzdialenosť od auta pred nami. Sú automobilky, ktoré ti vzdialenosť vyhodnotia veľmi diskrétne a upozornia ťa, že si skutočne blízko. Nemám rád, keď na mňa auto kričí a pípa. Je, ale dobre, že mi ukáže. Na základe týchto bezpečnostných systémov som zistil, akí chodíme na sebe nalepení. Tieto systémy vyžadujú podstatne väčšie rozostupy. Pochopiteľne, že ich často a rád využije niekto, kto je šikovnejší, lepší vodič, krajší, väčší, má nižšiu spotrebu a šupne sa ti tam. No nevadí, bohužiaľ. Tak si tú vzdialenosť dám ešte raz. Sú takí, ktorí sa viac ponáhľajú, viac zarábajú a musia isť rýchlejšie (smiech). Tie rozostupy sú podľa mňa naozaj veľmi dôležité.

Vedel by si nám ešte v tomto segmente vysvetliť jeden pomerne moderný pojem? Čo je to vlastne telematika?

Telematika, ako jej rozumiem ja, je nejaká výmena dát. Už som hovoril o tom, že časom sa bude medzi autami vymieňať oveľa viac dát. Či už medzi centrálou a autami alebo priamo medzi nimi. Druhá možnosť využitia tohto spojenia, resp. prepojenia vozidiel je, že pri nehode dokážu samostatne komunikovať a vedia dáta o udalosti posielať priamo do centrály. Dnes je to už povinné vybavenie vozidla. Bez pričinenia vodiča sa tak spojí s centrálou a pošle informácie o mieste nehody, smere, príp. tie lepšie systémy aj počet obsadených miest v aute, typ pohonu (benzín/diesel), aby záchranné zložky vedeli lepšie reagovať. Toto sú kritické informácie. No patria sem aj informácie dôležité pre ekologickejšiu jazdu. Časom sa dostaneme k tomu, že budeme vopred vedieť kadiaľ ísť, kadiaľ neísť a kde ísť ako rýchlo. Napríklad, i keď sám chodím veľmi rád rýchlo, chápem, že keď pôjdem na nejakom úseku, kde sa to vyžaduje, pomalšie, resp. keď sa k tomu miestu pomalšie priblížim, prejdem ním plynulejšie. Toto sú informácie, ktoré si autá budú určite vymieňať.

V tom modernom aute som videl červený gombík a nevedel som, čo to je. Bol to práve SOS Partner. Zhodou okolností Generali participuje aj na tomto programe. Keď sa ocitneš v bezvedomí niekde v jarku, toto môže zachraňovať životy. Naozaj sú prípady, keď sa tak stalo.

Určite. Keď vládzeš to SOS tlačidlo stlačiť, je to fajn a ak aj nevládzeš, auto reaguje autonómne a vysiela tie dôležité dáta do centrály. Tam ich spracujú a na udalosť môžu reagovať oveľa rýchlejšie a presnejšie.

Alex, poďme náš rozhovor na záver odľahčiť. Prosím ťa, čo je teraz in v segmente zábavy, dizajnu a starostlivosti o auto?

(smiech) Z tejto otázky som veľmi zmätený. Áno, ľudia sa o svoje autá veľmi starajú. Sú rôzne smery. Niektorí sa o svoje auto vedia starať až neuveriteľne precízne. Títo detailisti vďaka rôznym firmám dokážu udržiavať auto v úžasnom stave. Napríklad na lak nanášajú rôzne nanovrstvy odpudzujúce vodu a zlých duchov. (smiech) Je to až neuveriteľné. Ide pochopiteľne o autá, pri ktorých to má význam. I keď nikto z nás nechce mať olúpaný lak od kamienkov. Aj toto sú teda techniky, ktoré umožňujú auto chrániť. Myslím, že už menej sa pracuje s prídavnými krídlami, rozširovaním kolies a podobne. Toto už nedovoľuje ani zákon a technicky ani bezpečnostne to nie je v poriadku. Veľmi veľa sa, ale pracuje s výkonom. Sú firmy, ktoré to robia. Keď to ten motor zvláda, povedzme, že je to fajn.

Ale, keď nad touto otázkou rozmýšľam, vieš, čo mi napadlo? Vieš, čo začína byť in medzi mladými ľuďmi? Nevlastniť auto. Je pre mňa prekvapujúce, že dnes skutočne tí mladí nepotrebujú nevyhnutne machrovať konkrétnym auto. Všetci vieme, že všade je problém s parkovaním a tak ďalej. Preto, keď sa dnes mladý človek potrebuje presunúť, auto si požičia. Toto je svojim spôsobom tiež budúcnosť – viac si autá požičiavať.

Alexovi ďakujeme za všetky cenné informácie a želáme mu, nech sa mu aj naďalej darí. Svojim poslucháčom a čitateľom prajeme množstvo príjemných jázd a veľa šťastných kilometrov. Sme vďační za každé hodnotenie a zdieľanie našich podcastov.

 

Sme aj na Instagrame

#zdravie #zdraverecepty #zdravoachutne #pohyb #fitness #vitalita #cestovanie
Ak sú toto aj vaše srdcové instatémy, sledujte nás:

Novinky a výber toho najlepšieho z Generali Balans raz mesačne priamo do vašej e-mailovej schránky.