PODCAST s urbanistkou Milotou Sidorovou: “Chcela by som, aby mal každý človek mesto, v ktorom sú k nemu potrebné služby čo najbližšie”

Či kráčate po chodníku, jazdíte v aute, cestujete za prácou alebo chcete tráviť čas s rodinou, ste súčasťou mesta, dynamického a komplexného celku. Ako sa profil veľkých miest v našej krajine mení, čo je trend „zelených vdov“, ale aj to, či sú slovenské byty dostatočne veľké a ako prospieť životnému prostrediu, sme sa v novom diele podcastu Generali Balans porozprávali s urbanistkou a podpredsedníčkou Úradu pre územné plánovanie a výstavbu Milotou Sidorovou.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či Youtube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Náš podcast s Milotou Sidorovou si môžete aj prečítať.

Dnes sa budeme rozprávať o našich mestách, obciach a zveľaďovaní, aby sme sa v komunite cítili čo najlepšie a aby slúžila našim potrebám. Dnešnou hostkou je urbanistka Milota Sidorová, podpredsedníčka Úradu pre územné plánovanie a výstavbu. Krásny deň želám.

Dobrý deň.

Ja som si na vašej stránke našiel – čo znie úplne skvele – termín férový urbanizmus. Skúste všetkým laikom vysvetliť, čo sa pod pomenovaním skrýva.

Je to tvorba miest, kde nájdete všetko pre život, napríklad aj bez potreby použitia auta. Plánovanie sa v 21. storočí zmenilo z pohybu orientovaného pešo – v starých slovenských mestách a ich centrách na to natrafíte všade – na rozdelenie lokalít práce, bývania, relaxu. Medzi nimi sa musíte pohybovať autami, čo je zásadne iná forma rozdelenia v ľudskom živote. Samozrejme, počas vývoja začali mať niektoré oblasti prím. Napríklad dopravná infraštruktúra. Dnes sa nebavíme, či v mestách chceme žiť, ale či majú kvalitnú dopravu, pretože tá predstavuje veľký rozpočet. Začíname sa sústreďovať aj na tému bývania, ktorého je nedostatok. Kultúra a školstvo napríklad aktuálne nemajú prím. Čiže elementy, ktoré sa plánovaním rozdelili, začali mať rôzne stupne dôležitosti aj v spoločenskom diskurze. Niektoré práve podporujeme, preferujeme, iné nie. Chcela by som, aby mal každý človek mesto, v ktorom sú k nemu potrebné veci najbližšie, teda ich nemusí vyhľadávať použitím ďalších prostriedkov, čo je práve spomínaná férovosť, 15-minútové mesto. Možno ste o ňom počuli. Je to najlepší model mesta. Mali by sme mať všetci rovnaké podmienky aj z toho dôvodu, že platíme dane.

Vždy sa snažím začiatok podcastu uvoľniť. Keď sa prechádzate po meste, trpíte profesionálnou deformáciou, keď vidíte, čo by sa dalo spraviť lepšie, zmeniť?

Áno, chodím celý život pešo, nevlastním ani automobil, pretože keď je človek v automobile, stráca kontakt s mestom. V rýchlosti nevnímate, čo vás možno trápi. Potom začnú diskrepancie medzi mamičkami s kočíkmi, psičkármi či seniormi, ktorí povedia, že nie je dobre spravený chodník, nefunguje MHD. Ľuďom v aute to však nedocvakne. Pre mňa je chôdza v dospelosti spôsob, ako neuletieť do nejakého úradu, pozície, profesie, keď neuvidím malé, denné problémy, ktoré stále musíme riešiť.

Na Balanse sa väčšinou zaoberáme aj tipmi na zdravý životný štýl. Pamätám si, ako sme sa rozprávali veľa o chôdzi. Schválne, koľko vám vychádza krokomer? Počítate si denné kroky?

Áno, môžem povedať, že je to medzi siedmimi až desiatimi kilometrami denne.

Váu.

Takže je to denný fitness.

Máte ambície na nejakú olympiádu?

Bežala som už nejaké maratóny, ale pre mňa je použitie chôdze na to, aby ste vedeli, kam sa viete dostať a ako sa v meste cítite, životný štýl. Som trochu extrovertný introvert, čiže človek sa pri chôdzi naozaj nabíja, je monotónna.

Viem, že moja otázka bude znieť príliš všeobecne, ale predsa. Skúste na základe vašich bohatých skúseností, napríklad zo zahraničia, pomenovať, čo je najvypuklejší problém, čo by sa patrilo čo najskôr importovať na Slovensko. Začnime hlavným mestom.

Už pekných pár rokov sa zvyšuje cena života v mestách, napríklad v Košiciach či Bratislave, čo sa prejavuje na cene bývania, jedla, príjmu, čiže v tomto aspekte máme dosť veľkú disproporciu. Podľa minuloročného článku bola v porovnaní s platmi Bratislava hneď po Paríži druhé najdrahšie mesto v EÚ. Čiže naozaj žijeme v drahom meste, čo sa prejavuje v cene bývania. To je problém číslo jeden. Je zaujímavé, že pokiaľ sme desať rokov dozadu riešili dopravu, vzdelanie a verejné priestory, teraz riešime úplný základ, bývanie.

Keď ho nemáte dostupné, deje sa to, že ľudia idú do menších bytov alebo do okolia mesta, teda Kvetoslavova, tí šťastnejší do Pezinka. Napriek tomu ale denne dochádzajú do centra mesta za prácou. Pokiaľ nemajú dobrú dopravu vlakom, berú auto, väčšinou je teda jeden človek na jedno auto, čo vytvorí druhý problém, nekonečné kolóny, ale aj znečistenie ovzdušia a naratív, že chceme robiť lepšie verejné priestory, chodníky, detské ihriská, ale kde, keď sú voči tomu postavení vodiči? Tak sa začína problém spoločenský. Parkovanie je zase veľká politická téma, čiže nám to kaskádovito rastie. Keď nútite ľudí bývať ďaleko od práce, vytvárajú sa zbytočné problémy. Danú situáciu zažili v Amerike v takzvaných suburbiách. Určite ste videli veľa filmov, kde veteráni žijú na predmestí v zeleni, nešťastná manželka sedí niekde v dome, muž denne cestuje tri hodiny autom. Niekedy to bol sen, dnes sa preukázalo, že takáto realita má celkom devastačné následky.

Odpoveď sa budem snažiť trochu zjednodušiť, i keď chápem, že problematika nie je vôbec jednoduchá. Znamená to, že by sme sa mali primárne orientovať na vlakovú dopravu, veľké parkoviská na predmestiach? Sú toto plány, ktoré sa nám realizovať nedarí ? Je vzniknutá situácia možno aj o pohodlí ľudí, respektíve potrebujeme na Slovensku direktívum zvrchu?

Osobne si myslím, že aj v iných krajinách je doprava 21. storočia založená na vlakoch. Spomeňte si na Japonsko. Čína sa tiež sieťou rýchlovlakov dobre rozvinula. Naše železnice sú tretie najhoršie v Európe. Za nami sú len Portugalci a Rumuni. Tento obraz máme dlhodobo podhodnotený, zároveň aj atraktivita vlaku rozhoduje, či si ho človek vyberie. Keď zokruhujeme Slovensko vlakom, stratí sa nám diskrepancia sever a juh. Poďme si to pozrieť. Je už dávnejšie dokázané, že mestám, ktoré sú na osi Bratislava – Košice prepojené severnou linkou, sa dosť darí. Trnava, Piešťany, Trenčín, Žilina. Do nich odchádzajú bývalí Bratislavčania, prípadne ľudia, ktorí denne dochádzajú, lebo cestujú vlakom približne hodinu, čo je pre nich ešte znesiteľné.

Prepáčte, že vám skočím do odpovede. S mojím maličkým synom chodím na stanicu každý druhý deň. Zhodou okolností sa včera stalo, že išli v rozmedzí piatich minút dva rýchliky Bratislava – Košice, úplne to potvrdzuje vaše slová. Čo však s juhom?

Dostavanie juhu musí byť extrémna vládna priorita. Pozrite sa na problém inou optikou. Kde máme hladové doliny, ľudí, ktorí sa nevedia dostať zo svojich regiónov, necestujú za prácou a sú akoby prepadnutí? Rozhodne na juhu, ktorý je izolovanejší. Niekedy cez toto územie viedli železnice, ale rozdelením Maďarska a Slovenska sa smer na Budapešť zastavil. Chcem povedať, že mestá sú tak ekonomicky schopné a vitálne, ako sú prepojené. Nechodíte do mesta pre veci, ktoré v ňom sú, ale podľa toho, ako rýchlo sa ním viete pohybovať. To, ktoré je zle prepojené, opustíte najrýchlejšie.

Ostaňme ešte pri téme miest. Poviem svoj laický pohľad. Boli nejako vybudované, rozrastajú sa. Koniec koncov, v mnohých metropolách vidíme, že cesty a chodníky v centrách sú príliš úzke, čo je patová situácia. Rozprávame sa o potrebe 15-minútovej dostupnosti, je v dnešnej dobe možné niečo také dosiahnuť? Nie je to len utópia?

V niečom je tento postreh dobrý, pozrite sa na Bratislavu, má sovietske plánovanie. Veľká časť mesta je spravená inak ako vo Viedni. Naše chodníky sú veľké, rozostupy medzi budovami tiež, čiže z tohto pohľadu je Bratislava riedke mesto. Máme sa kde zahusťovať. Čo sa ale plánovania týka, dá sa spraviť, ale potom musia prísť aj radikálne zásahy. Napríklad kadiaľ povediem dopravu, električku? Bude v každej mestskej časti? Príde do jej centra? Mám celú vybavenosť, školy, škôlky, flexibilné priestory a obchody? Na tomto záleží.

Poďme na jednu atraktívnu a populárnu tému. Veľmi ma zaujíma váš názor na elektrické kolobežky v meste.

Ja ich vôbec nepoužívam. Veľa ľudí sa však sťažuje, lebo ich vodiči idú hala-bala, treba situáciu trochu upratať, aby sa jazdci správali primerane, nevypaľovali halogénom oči a nespôsobili šok odzadu. Na téme je ale zaujímavé, že keďže ľudia začali elektrickými kolobežkami jazdiť hlavne počas pandémie, každý vyšiel z auta, hermeticky uzavretého priestoru, prišiel na chodník a zakúsil si jeho kvalitu, pohľad chodca. Má tiež kontakt s okolím, vie, že naňho fučí, čiže musí chodiť kratšie vzdialenosti, alebo sa lepšie obliecť. Veľa ľudí tak v mestách konečne zakúsilo verejný priestor a kvalitu. Viem si predstaviť, že veľa z nich teraz vie povedať, kde nie je kvalitný chodník, kde by bolo treba dokončiť cyklotrasu, čo je super, lebo samospráva má o to viac argumentov a politici sa nemusia báť, že je všetko o autách.

V Balanse sa tradične snažíme poslucháčom a poslucháčkam dávať tipy na vybalansovaný život. Už ste spomenuli chôdzu. Skúste z pohľadu urbanistky poradiť, ako si kvalitnejšie a lepšie užiť život v meste.

Povedala by som, že veľa ľudí rozmýšľa, kde si kúpiť bývanie, ide o jednu z najdôležitejších investícií v živote. Odporúčala by som, aby ste nešli mimo mesta, do ponúk „15 minút od mesta“, niekde na dedinu, pretože je vysoká šanca, že okrem vášho domu tam nebudú veci, ktoré potrebujete, a budete za všetkým dochádzať ďalej. Budete zaťažovať mesto, ktoré opúšťate. Je lepšie hľadať také mestské časti, kde môžete mať síce menší byt, ale máte všetko v okolí. Osobne bývam pri Račianskom mýte, na Februárke, čo navrhol architekt Svetko, ktorý robil aj budovu Slovenského rozhlasu. Miesto je geniálne koncipované, má veľa zelene, ale sú v ňom bloky až vnútrobloky, formované do písmena U, do ktorých nezájde auto. Cez pandémiu som videla, ako tam rodiny vyhodili svoje deti. Tie sa spolu hrali a nemuseli mať dozor. Budovy nie sú príliš vysoké, čiže zo štvrtého či piateho poschodia vás dieťa ešte počuje a viete ho korigovať.

Čo tým chcem povedať – ak budete mať kompaktné bloky, kde len tak nemôže zájsť auto, okamžite získavate bezpečné verejné priestory. Ak rozmýšľate nad kúpou bytu, pozrite sa, či máte kde vypustiť deti, či sú chránené chodníky. Raz sa budete o niekoho starať, prípadne budete starí, vtedy je chodník veľmi dôležitá vec. Ďalší bod je napojenie, čiže je výhodné mať v blízkosti električku. Potom sa skúste prejsť po okolí. Viete pešo nakúpiť do desiatich minút? Môžete ísť do školy, na poštu? Ak má dané územie toto vybavenie, je dobré.

Kde sú limity? Poviem príklad z vlastnej skúsenosti. Žil som nejaký čas v Londýne, býval som v tretej zóne, samozrejme, je to obrovská metropola. Pre mňa, rozmaznaného z Bratislavy, že mám zastávku dve minúty pešo, bolo šokom, že som musel ísť 20 minút k metru.

Áno, dlho som žila v Prahe, predtým v New Yorku. Teraz som bola po nejakých troch až štyroch rokoch v Bratislave, ešte tej pandemickej, opäť cez víkend v Prahe. Prišlo mi nepredstaviteľné, že sa v rámci mesta presúvam 25 minút metrom, nevidím svetlo, nič, som v priestore filtrovaného kyslíka. Pritom keď som žila v New Yorku, bola hodina takejto dochádzky normou. Bratislava má z tohto pohľadu extrémne dobrú kvalitu života. Sme stále malé, stredné mesto, kde viete chodiť aj pešo. Samozrejme, je ale otázka, či máme takú dopravu, na ktorú nemusíme čakať 30 minút. Je dokázané, že ľudia častejšie používajú hromadnú dopravu, keď vedia, že ide v rozmedzí 4 až 7 minút a netreba sa fokusovať na väčší rozsah. Pokiaľ ide o dochádzkové vzdialenosti, v stredných mestách je dokázané, že ľudia pôjdu za metrom 1,5 kilometra, na autobus je to 300 metrov, za električkou 10 minút pešo. Čím je pre vás spôsob dopravy efektívnejší, tým väčšiu ochotu máte za ním ísť. Nie však viac ako 1,5 kilometra, to už je fakt ďaleko. Preto hovoríme, že 15-minútový chodec je maximum, ak nie, využijete auto.

Záleží aj na klimatických podmienkach. Dotkli ste sa už fenoménu „zelených vdov“. Vráťme sa do satelitných mestečiek. Skúste nám ich opísať, pretože ja som vôbec nevedel, aký významný a svojím spôsobom prehliadaný je tento model. Prišiel mi dokonca až ako rodinná pasca.

Áno, ak máte možnosť nejaké prostriedky investovať do bývania v meste, spravte to. Neodchádzajte do rodinného domu za mestom, pretože ak nejdete do oblasti, kde je všetko, idete tam ako mladá rodina, čo je častá cieľovka developerov, lebo je to najľahší klient, jeden z vás bude asi doma, ak budete mať deti. Pravdepodobne manželka či partnerka, prípadne aj partner. Čo bude človek robiť doma sám? Bude mať svoju mikrozáhradku, bude kočíkovať, čakať… V niektorých oblastiach nie je ani chodník, čiže chodíte medzi barakmi ako v nejakom tábore. To je sľubovaný zelený raj. Problém bol pozorovaný v spomínanej Amerike, kde boli ženy tak izolované od celkového diania, že im ostávali len domáce práce. Ak máte malé možnosti, správate sa zvláštne, odrazí sa to na kvalite života, mentálnom zdraví. Ani samotní muži neboli napokon nadšení, lebo museli niekoľko hodín tráviť v doprave bez kontaktu s rodinou. Každý asi vie, aké je vyčerpávajúce každodenné státie v zápche.

Dotknime sa spomínaných developerov a skúsme porovnať minulosť a súčasnosť. Aké chyby robia? Asi neriešme ekonomický aspekt, ale čo developeri prehliadajú, na čo zabúdajú?

Nestaviam sa k nim zle, len viem, kto má akú motiváciu, od aktivistov, štát, mestá. Developer je aktér v meste, ktorý má prostriedky na výstavbu, rozvinutie plánu a chce na ňom zarobiť. Kvalita developmentu v Bratislave sa zvýšila. Neviem, ako to je v iných mestách, pravdepodobne nastane rezonancia neskôr. Máme developerov, ktorí hovoria nielen o byte, ale aj zelenej štvrti či takej, ktorá je napojená na električku, napríklad na to veľmi nadväzujú Bory. Používajú slovník, ktorý už nepropaguje len produkt, bytovú jednotku, ale aj lokalitu. Niektorí začínajú robiť aj škôlky, lebo vedia, že rodiny sú vyberavé. Je otázkou času, kedy prídu zdieľané priestory na kancelárie. Niektorí developeri hovoria, že potrebujú vymyslieť takú typológiu bytov, aby v nich vedeli žiť singles, lebo veľa z nás je nie v tradičnej rodine, ale single, čo môžu byť nielen rozvedení, ale mladí aj starí ľudia. Potom hovoríme o segmente low profit developerov, ktorí sa zaviažu na dvadsať rokov, nepotrebujú z vás získať taký vysoký profit, takže sa o vás starajú. Myslím si, že kvalita developmentu a developerov sa zlepšuje. Je závislá od ponuky štátu, ktorá sa práve začala otvárať. Máme však ešte čo robiť.

Slováci si vôbec neuvedomujú isté možnosti, ktoré majú obyvatelia od Rakúska na západ, čiže co-housing. Povedzme, že my traja, čo sme v tejto miestnosti, sa máme strašne radi, každý má vlastnú rodinu, no nechceme žiť na druhej časti mesta. Poviem, že dám svoju investíciu, ty a ty, zložíme to a postavíme vlastnú bytovku podľa našich predstáv. Najmeme si nejakého architekta, ktorý projekt spraví, ešte aj v porovnaní s produktom od developera ušetríme o približne 20 percent. Tie vieme dať do bytovky, napríklad na spoločný bazén. Podobné možnosti Slováci nepoznajú, lebo ani banky im neponúkajú spoločné hypotéky, no ani legislatíva túto možnosť nemala či nemá. Čakajú nás prvé pilóty, ktoré ak budú funkčné, prinesú viac možností, ako spolu bývať. Dnes hovoríme o viacgeneračnom bývaní. Prečo? Potrebujeme sa o seba starať. Celkovo kým neroztrieštime developerský produkt, čo je dom a ako by mal byť postavený, nespoznáme možnosti, ktoré by sme mohli mať.

Ako vnímate Petržalku, betónovú zástavbu? Myslím nielen z vizuálneho, ale aj kvalitatívneho hľadiska, pretože si nemyslím, že tu budú paneláky večne.

To si ani nemysleli, keď ich stavali. Pre mňa je to zložitá otázka, lebo som sa ako dieťa dostala pomerne rýchlo z paneláku do rodinného domu na okraji mesta. Potom som žila v mestách, ktoré boli kompaktné. Osobne ma nefascinuje modernistická výstavba, per se (z lat. samo osebe pozn.) ma sídliska vôbec nefascinujú. To však neznamená, že v nich nie je žiadna kvalita.

Pochádzam z Nitry, ak ste tam niekto boli, pri rieke je pekná časť, kde je sídlisko navrhnuté úžasne. Vzniklo v prvých štádiách, keď malo plánovanie dosť veľa financií. Sú na ňom krásne navrhnuté štvorposchodové paneláky v akoby hviezdicovitých útvaroch, takže vo vnútri vzniká vnútroblok, kde ľudia robia komunitné záhradky, nevpúšťajú sa dnu autá. Sídlisko má zároveň veľkú vybavenosť, sama som ju rátala, nachádza sa v ňom všetko. Od lekára po vysokú školu, atletický štadión a plaváreň, čo je geniálne plánovanie. Celé to vyzerá ako v Škandinávii či Fínsku.

Vo vývojových štádiách, patrí sem Petržalka, Dlhé Diely, čo sú posledné sídliská, už socializmus strácal financie a šlo sa na kvantitu. Vidíte, že baraky sú omnoho väčšie, majú terasy, ktoré oddeľujú človeka od chodníka, sú medzi nimi veľké odstupy a celé sídliská sú veterné. Na druhej strane majú dobrú vybavenosť. Myslím si, že aj Petržalka má z urbanistického hľadiska potenciál. Hlavne, keď sa do nej dovedie električka a už nebude izolovaná. Disponuje totiž vonkajšími aj vnútornými priestormi na vytvorenie 15-minútového mesta. Ešte sa vrátim k aspektu, ktorý v Petržalke nefunguje, a to je susedstvo. Nemáte veľkú možnosť susedov dobre poznať ani sa s nimi neporozprávate, čo je možné v kompaktnej zástavbe Starého Mesta, keď vidíte človeka každý deň. Musíte vynakladať väčšie úsilie niekoho spoznať, preto sa môžu ľudia cítiť osamelejší.

Dotknime sa ešte aspektu proporcií. Keď som spoznával svet a cestoval v zahraničí, zistil som, že na Slovensku máme pomerne veľké byty, široké chodby. Pamätám si, že vo Francúzsku a Anglicku sú tenulinké. Je toto nejaký pozostatok socializmu, alebo by to tak malo byť?

Asi záleží na tom, s kým sa porovnávame. Je pravda, že v Paríži nájdeme aj byty s rozlohou 8 m². Tak vznikla kultúra kávy, pretože si ľudia nevedeli zobrať na návštevu ani kamarátov, tak chodili do kaviarne. Slovensko je však vo veľkosti bytov druhé, tretie od konca. Sú malé. Dnes sa predávajú dvojizbové byty, ktoré majú veľkosť 45 m², ako nové developerské produkty. V nich ste prakticky schopní vychovať aj takmer celú rodinu. Predtým mali veľkosť 75 m². Keby som bola v Prahe, mám byt s rozlohou 120 m².

Aký je možno odporúčaný štandard? Je ho ťažké definovať?

Po 30 rokoch v trhovej ekonomike ho neviem odhadnúť. Keď si však ľudia nebudú vedieť finančne veľké plochy dovoliť, developeri ich budú zmenšovať. Potom prichádza otázka, či verejný a štátny priestor začne vytvárať nejaké subdotácie pre developerov, začne vytvárať sektor verejného bývania, prípadne intervenovať a povie, že nemusíš ísť na hranu. Začnú sa tak robiť verejné a súkromné partnerstvá. Veľmi dobre fungujú vo Viedni. Ak máte chuť a možnosť, zájdite do štvrte Aspern Seestadt, ktorú mesto buduje ako novú časť pre 30-tisíc ľudí. Sú v nej rôzne developmenty s viacerými typmi financovania. Od co-housingu, čisto financovaného ľuďmi, až po úplné komerčné stavby. Táto štvrť je príkladom miesta, kde sú developeri v pohode, lebo majú intervenciu od štátu a vedia, že nemusia ísť na hranu.

Na záver poďme na tému, ktorá je navonok prehliadaná, ale aj mediálne veľmi prefláknutá. Je ňou environmentálny aspekt. Čo s ním? V Bratislave nemáme toľko mrakodrapov, no všetko je postavené zo skla a betónu. Stačilo mi vidieť jeden obrázok ulice so stromami. Bolo jasné, ako teplotne modulujú život na danom mieste.

Téma otázky životného prostredia v mestách… Chcem upozorniť, že máme málo vedomostí o definícii životného prostredia. Často aj štát hovorí prostredníctvom agentúr a ministerstiev, že životné prostredie je všetko za mestom, les, netreba rúbať stromy, treba ochraňovať zeleň. Ľudia ale žijú v mestách a tento ekosystém sa správa inak. Musíme rúbať, musíme sadiť. Niekedy chránime životné prostredie aj inými prostriedkami, napríklad že nesadneme do auta, zaizolujeme budovy, znížime energetickú náročnosť. Budem hovoriť praktické veci, ktorými viete ochraňovať životné prostredie v mestách. Nepoužívajte auto, ak nemusíte. Energetika vašej budovy je strašne dôležitá. Životné prostredie v mestách zlepšujú aj pešie ťahy, triedy, cyklotrasy s alejami. Nepotrebujeme iba izolované parky, Železnú studienku a krásne Karpaty. Kto do nich však chodí na dennej báze? Potrebujeme zelenú sieť, ktorá nám dovolí pohybovať sa v meste pod korunami stromov. Môžeme si uvoľniť spoločné priestory, autá nebudú parkovať na chodníkoch, budeme triediť, vznikajú zberné dvory, čiže sekundárna ekonomika. Môžeme si vymieňať tovary. Z plánovania v meste by sme nemuseli navrhovať extra veľké nákupné centrá, okolo ktorých sa kumulujú obrovské parkovacie ostrovy tepla. Možno by tieto veci nenapadli tradičnému environmentalistovi, no v rámci udržateľnosti mesta sú extrémne výkonné.

Skúsme dať, prosím, radu bežnému človeku. Budem sa ilustrovať do príkladu. Som dieťa Petržalky. Pamätám si, ako u nás boli na chodbách muškáty, kvetiny, snažili sa ich dávať na balkóny, vysádzali sa stromy, ktoré sa po 30 rokoch začali doslova plieskať o panelák. Čo môže urobiť bežný človek pre zveľadenie environmentálneho aspektu bývania a spolužitia?

Je nevyhnutné naštudovať si pravidlá, ako s verejným priestorom pod patronátom mesta pracovať. Ak chceme vysadiť stromy, potrebujeme kontaktovať mestskú časť. V Bratislave bola iniciatíva 10 000 stromov, takže už aj samospráva chápe dôležitosť problematiky. Pravdepodobne budete vedieť ako donor zakúpiť strom, možno zasadiť ho. Treba ale vedieť kam. Nie je dobré robiť guerillové akcie. Všimla som si, že veľa ľudí sa začína organizovať a sadiť komunitné záhrady, čo je výborná vec, pretože ak sa nestretnete v paneláku, tak v záhrade. Tretia vec je odpad. Týka sa každého z nás. Ak chcete mať dobrý pocit, nielen recyklujte, ale skúste dať niečo na zberný dvor. OLO otvorilo pri Ikei centrum opätovného využitia (KOLO), kde si za lacné peniaze môžete kúpiť produkt alebo ho tam aj dať. Nemusíme vytvárať zbytočnú spotrebu. Zároveň môžete ako občania viac intervenovať k zlepšeniu podmienok pre chodcov a cyklistov. Skúste apelovať, cyklotrasy sa rozvíjajú, ale politici potrebujú vidieť dopyt, pretože sú odvážni tak, ako sú odvážni občania.

A je tu záverečná a moja najobľúbenejšia otázka. Poslucháči a poslucháčky už vedia, o akú pôjde. Kde by ste chceli žiť, čo je vaše vysnívané miesto?

Moje vysnívané mesto je Terst (Trieste) v severnom Taliansku. Má s Bratislavou veľa paralel. Obe sú prístavné mestá, Bratislava ako vnútorný prístav na Dunaji. Má úžasnú geografiu, z hôr prechádzate do mora. Habsburský základ ako Viedeň na mori — krásne paláce, ale zároveň Stredomorie, čiže má určitý poriadok, ktorý je nám vlastný, necítite sa v ňom ako v talianskom chaose. Terst bol okupovaný rôznymi krajinami a rovnako ako Bratislava zmenil svoju politickú a spoločenskú stránku, ľudia v ňom sú rovnako anarchistickí ako Slováci, máme teda blízku mentalitu. Bol aj sídlom mnohých literátov, pôsobil v ňom James Joyce, Sigmund Freud, chodila doň inteligencia pre určitú kvalitu života. Keď som v ňom bola, mala som úžasný pocit. Najnovšie je najlepším mestom v kvalite života strednej veľkosti na svete.

Super, ďakujem veľmi pekne. Našou dnešnou hostkou bola urbanistka Milota Sidorová. Ďakujem za fantastický rozhovor.

Ďakujem aj ja.