Používaním tohto webu súhlasíte s využívaním súborov cookies, ktoré nám umožňujú poskytovať lepšie služby. Ich používanie môžete odmietnuť nastavením svojho internetového prehliadača. Viac informácii
projekt poisťovne logo generali

PODCAST so sociálnou poradkyňou Idou Želinskou o výzvach znevýhodnených rodín a o tom, ako im ako spoločnosť dokážeme pomôcť

02. 12. 2020

Sila inšpirácie je všemocná - aj jeden človek dokáže v komunite vyvolať zmenu, ak sa nebojí o problémoch rozprávať. Výzvy rodín zo znevýhodneného prostredia, ako aj riešenia, ktoré týmto rodinám pomáhajú, nám priblížila sociálna poradkyňa Ida Želinská, ktorá sa práci v tejto oblasti venuje už viac ako 20 rokov. Spolu s Janou Andreasovou z Nitrianskeho dobrovoľníckeho centra je odbornou garantkou projektu Učenie pre život, ktorý v rámci celosvetovej iniciatívy The Human Safety Net spustila poisťovňa Generali v spolupráci s Úniou materských centier.

Tento článok vznikol v rámci mesačného špeciálu venovanému našim najmenším. Spolu s odborníkmi sa venujeme témam rozvoja detí, aby boli zdravé, šťastné a mali ten správny štart do života. Rovnaký cieľ má aj program Učenie pre život, ktorý v rámci celosvetovej iniciatívy The Human Safety Net spustila poisťovňa Generali v spolupráci s Úniou materských centier, so snahou pomôcť deťom zo znevýhodnených rodín na Slovensku.

Projekt Učenie pre život pomohol za dva roky od svojho vzniku už 211 rodinám, ktoré majú deti s ťažkým zdravotným postihnutím, v ktorých rodičia nemôžu pracovať alebo je ich príjem veľmi nízky či žijú vo vylúčených komunitách. Ako projekt pomáha týmto rodinám a ako môžeme pomôcť aj my všetci? Aké podnety a aktivity potrebuje dieťa na svoj správny rozvoj a prečo je ich nedostatok zabijakom kvalitného života? Prečo je dôležité prekonávať bariéry a aké jednoduché je ocitnúť sa na hranici chudoby? Čo všetko robili materské centrá, aby rodinám v programe pomohli aj počas koronakrízy a ako pandémia prehĺbila sociálne rozdiely? To všetko a ešte viac sa dozviete v našom podcaste.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Vyrovnane a s úsmevom, príjemné počúvanie!

Nemôžete počúvať? Prečítajte si rozhovor so sociálnou poradkyňou, odbornou garantkou projektu Učenie pre život a ochrankyňou práv detí a rodiny pani Idou Želinskou.

 

Pani Želinská, vitajte v našom podcaste! Som šťastný, že tu máme takúto významnú osobnosť.

Zase nepreháňajme. (smiech) Všetkým želám pekný deň.

 

Hovorí sa, že najväčšie osobnosti sú často najskromnejšie. O to viac sa teším na tento rozhovor. Moja úvodná otázka je, v akých chvíľach Vy osobne, pociťujete najväčšie zadosťučinenie?

V našej oblasti sa zadosťučinenie dosahuje po rokoch. Vtedy vidíte, že ľudia, ktorým ste prešli cez život a ktorí prešli cez ten váš, môžu žiť lepšie. Ale myslím si, že napríklad v tomto projekte Učenie pre život to zadosťučinenie pociťujem vtedy, keď vidím, že sme si veľmi porozumeli. Pretože to nie je jednoduchý projekt. Nespolupracujeme tu totiž s profesionálnymi sociálnymi pracovníkmi či psychológmi. Projekt je postavený na tom, že materské centrá, ktoré sú v takmer každom meste a obci, zasahujú mainstream – teda bežných ľudí, ktorí majú prácu, zabezpečené bývanie a sú v pohode. Zrazu sa tieto centrá otvorili aj pre ľudí, ktorí žijú v neuveriteľných problémoch a komunita začala hľadať reálnu, veľmi blízku pomoc. To nie je samozrejmé. Ja tomuto projektu extrémne odborne verím a to práve preto, že so sebou nesie tú úplnú človečinu. Nie úplnú odbornosť, ale úplnú človečinu.

 

Poďme si bližšie predstaviť projekt Učenie pre život. Spomeniem niekoľko čísiel – 10 centier, ktoré ste otvorili pre zraniteľné rodiny, 517 kurzov zrealizovaných v rámci štyroch programov a oslovili a pomohli ste 211 rodinám s 290 deťmi, ktoré sa projektu zúčastnili. Štatistiky sú jedna vec, no realita býva často oveľa ťažšia, krutejšia. Aký je Váš pohľad spoza tej pomyselnej opony?

Materské centrá sú miesta podobné herniam, kde je veľa hračiek, kde sú iné (väčšinou) maminy, ale často už aj tatinovia s deťmi, ktorí sa spolu rozprávajú o tom, čo prežívajú. Trávia čas veľmi príjemne, pretože sú v spoločnosti, kde sa deti a aj rodičia navzájom jeden od druhého veľa učia. Tieto materské centrá si v jednom momente povedali, že majú kapacitu pomáhať a začali hľadať spôsoby, ako to zrealizovať. Preto sa začali spájať s inými organizáciami, s inými kľúčovými hráčmi v komunitách, ako sú pediatri, základné školy či s ďalšími organizáciami, ktoré pomáhajú znevýhodneným ľuďom. Povedali si „Máme kapacitu na to, aby niektoré maminy, o ktoré sa staráte vy, úplne prirodzene začali chodiť k nám.“ A vytvoril sa projekt, ktorý je postavený na pravidelnosti. Ide o pravidelné skupiny, ktoré sa stretávajú jedenkrát do týždňa a pracujú formou Montessori hier a Montessori systému, ktorý dokáže veľmi zábavným, vtipným a veľmi blízkym učením rozvíjať schopnosti už veľmi malých detí. Tieto skupinky sa postupne rozrastali o ľudí, ktorí by ich bežne nenavštevovali, keby nemali tento impulz. Keby im pediatrička nepovedala „Poďte do materského centra. Vášmu Peťkovi aj Vám tam bude dobre.“ alebo, keby im ich sociálna pracovníčka nenavrhla „Viete čo, raz do týždňa by ste mohli niekam prísť.“ Títo ľudia by tam inak neprišli, lebo by pre nich mohol byť prekážkou už dvojeurový vstup alebo cestovné. A tiež strach z toho, že som nikdy nevykročila z vylúčenej komunity a nepríjmu ma. Strach z toho, že moje dieťa má Downov syndróm a že si na neho ostatné deti nezvyknú.

Čiže táto bariéra sa cez dôveryhodných ľudí v komunitách prekročila a tí, ktorí majú problém, ktorí žijú oveľa ťažší život ako väčšina, zrazu v tých materských centrách sú a môžu rozvíjať svoje deti. Majú vedenie a hľadajú sa ďalšie možnosti, ktorými sa im dá pomôcť. Nie je to špecializovaná pomoc. Je to bezpečný priestor a je to o znížení strachu komunity z inakosti.

 

Vieme definovať alebo špecifikovať tie najohrozenejšie skupiny? Ako už ste naznačili, rozprávame sa o rodinách, ktoré sú, podľa všetkého, na okraji spoločnosti. Aké deti z hľadiska veku zasahuje tento projekt?

Nehovorila by som o okraji spoločnosti, skôr o tom, že títo ľudia trpia tým, že ich tá spoločnosť neprijíma. Povedala by som, že v každej lokalite sme hľadali ľudí, pre ktorých by bol ten projekt dobrý, čiže je to mesto od mestá iné. Ale, keby sme hľadali, kto všetko by do neho mohol patriť, tak určite sú to rodiny s deťmi, ktoré majú nejaké znevýhodnenie. Majú napríklad Downov syndróm alebo iný typ mentálneho, telesného či zmyslového znevýhodnenia. Ani si nevieme predstaviť, čo tie rodiny zažívajú, kým tieto deti začnú bežne chodiť. Alebo situáciu, keď dovŕšia 2,5 – 3 rôčky, rodina začína riešiť, že mamina sa musí zamestnať a v škôlke im povedia „Juj, ale takýto prípad sme tu ešte nemali. Ten k nám do škôlky asi nepôjde.“ Iste, v Bratislave, v Košiciach, v Banskej Bystrici môžete prejsť desať škôlok, ale skúste do napríklad v Nižnej. Tam ich máte dve. Ale, keď vás poznajú z materského centra, dokážu sa za vás postaviť iní rodičia a dokážu vyslať ten signál, že je to v pohode. Znižuje sa to napätie.

Ide o znevýhodnené rodiny, ktoré žijú naozaj z mála. Žijú zo životného minima alebo sú tesne nad ním. Sú to rodiny bez stabilného bývania, ktoré žijú v nedôstojnom bývaní alebo vo vylúčených komunitách. My sme, napríklad, otvorili materské centrum na Orechovom dvore. Sú to rodiny, ktoré spadli do dlhovej pasce a v tejto chvíli sa im otvárajú možnosti, ako ďalej žiť a nezblázniť sa z toho. Plus iné typy rodín, ktoré sú s malými deťmi v ťažkej situácii. S týmito rodinami (s malými deťmi do šiestich rokov) sme robili preto, že keď ste ako rodičia v tejto problémovej situácii, nemusíte si vôbec uvedomovať, že to dieťa vás veľmi potrebuje. Potrebuje sa rozvíjať, potrebuje vašu pozornosť. Pretože kým vy idete vo svojich problémoch dopredu a ste zúfalí, môže vám ujsť jeho vývoj a môžete prísť o veľmi dôležité obdobie, ktoré bude vášho syna či dcéru formovať v ďalších mesiacoch a rokoch a po celý zvyšok jeho života.

 

Často sa stáva, a máme to podložené aj výskumami, že deti zo znevýhodnených rodín majú v dospelosti často rovnaké problémy ako ich rodičia. Ako prelomiť tento začarovaný kruh?

Pozornosťou. Keď ste sám a sám sa topíte v problémoch, keď sa stretávate s ľuďmi, ktorí majú rovnaké problémy, formuje sa vo Vás spôsob vnímania sveta. Učíte sa riešiť veci nejakým spôsobom. No, keď nedostávate dostatok iných podnetov, tak len kopírujete správanie svojich rodičov a najbližšieho okolia. Napríklad výskumy, ktoré sa robili v USA hovoria veľmi jasne. Pri skúmaní týchto detí na časovej linke 20 – 30 rokov zistili jednu vec – keď boli deti zo zlého prostredia vzdelávané, keď im bolo umožnené vnímať svet zvedavo, keď mali ľudí, ktorí pre ne mohli byť vzormi (ktorí im hovorili zaujímavé veci, podnecovali ich k premýšľaniu a hľadaniu možností), keď si mohli vybrať z rôznych variánt, tak aj tí ľudia zo zlého prostredia v konečnom dôsledku začali žiť oveľa kvalitnejší život ako predtým.

 

I keď nerád, ale nadviazal by som ďalším výskumom, ktorý hovorí, že deti zo znevýhodneného prostredia, ktoré pociťujú následky späté s chudobou, môžu mať v dospelosti zdravotné problémy ako sú srdcovo-cievne ťažkosti, vysoký krvný tlak, obezita, rakovina a zvyčajne sa aj dožívajú nižšieho veku.

Samozrejme. To, že varíte z mála, neznamená, že varíte zdravo. Keď varíte nezdravo, fungujete nezdravo. Navyše máte málo podnetov, nešportujete, nerozvíjate sa. Nedostatok podnetov je naozaj veľkým zabijakom kvalitného života.

 

V tejto dobe a situácii je asi najjednoduchšie zostať ľahostajný, možno prehliadať. Ale pevne verím, že aj medzi našimi poslucháčmi je množstvo ľudí, ktorí si vo svojom okolí všimli rodiny alebo deti s nejakým problémom. Skúsme dať návod, ako prelomiť bariéru. Čo robiť, koho kontaktovať?

Povedala by som, že najlepšie sú prirodzené riešenia. Najlepšie je, keď sa jednoducho správate ako otvorený človek a oni prídu. Nemôžete odchytávať deti na ulici len preto, že si myslíte, že žijú v zlom prostredí a ponúkať im niečo, čo nechcú. Skôr si myslím, že je to o tom, počúvať sa navzájom a ľuďom, ktorí nemajú toľko, čo mám ja, otvoriť dvere k pomoci, ale aj k rešpektu, k vzájomnému dialógu, k úcte. Pretože, ak si rozmeníme na drobné tie príbehy, ktoré prešli materskými centrami za posledné dva roky, vidíme, že sú to veľmi silné príbehy. Sú to príbehy žien, ktoré ušli z násilných vzťahov spolu so svojimi deťmi. Ktoré napriek tomu, že majú len nízke vzdelanie, napríklad len dvoj-ročnú učňovku, prebíjajú sa brigádami, na ktoré berú svoje deti. Chodia s nimi napríklad upratovať. Toto nie sú bežné príbehy no, napriek tomu, tie ženy stoja veľmi rovno a hovoria „Chceme, aby naše deti mali úplne iný život.“ To je niečo, čo treba veľmi oceniť. Tam treba pomáhať a hľadať možnosť ako pomôcť. A tie spôsoby sú niekedy úplne banálne. Vždy je to o tom rozumieť, v akom prostredí tie deti žijú. Keď sme napríklad na rodičovskom združení v prvej triede predsa sa nepripojíme k rodičom, ktorí hovoria, že takéto dieťa tu nemá byť. Radšej sa treba postaviť a hovoriť o tom, ako by sme tomuto dieťaťu mohli pomôcť. Alebo, keď sa do škôlky prijme dieťa s Downovým syndrómom, tak nepoviem svojmu dieťaťu, že on je taký, ale hľadám to dobré a posilňujem to, akú hodnotu má ten druhý malý človiečik pre moje dieťa. To svoje tak učím láskavosti a aj to, že odlišnosť je normálna. Vychovávam z neho tolerantného človeka. Ide teda o vzájomnú pomoc. Nie je to o tom, že materské centrá sa teraz rozhodli, že budú pomáhať rodinám z ťažkého prostredia, ale vzájomne si odovzdávame istú hodnotu.

 

Veľmi pekne povedané. Život sám o sebe je fascinujúci a tá danosť nás ľudí a detí prispôsobiť sa dobe je úchvatná. Konkrétne napríklad deti z chudobných rodín prichádzajú do škôl s úplne inými zručnosťami. Vieme spomenúť nejaké konkrétne príklady? Nie sú to vždy maličkosti.

Práve na toto sme chceli upozorniť. Úroveň toho, čo dieťa vie, je iná, keď s ním každý deň niečo objavujete, navzájom sa pýtate, čítate si, poznávate nové veci, používate kopec hračiek, v porovnaní s tým, keď má dieťa len ten váš zúžený priestor. Pri riešení iných problémov vám tak môže úplne pokojne vypadnúť, že s dieťaťom si treba čítať, aby malo veľkú slovnú zásobu, že treba poznávať farby, tvary, že je dobré, keď je mrštné (vie rôzne cviky a podobne). Ľahko nám to ujde. Dieťa, ktoré žije v úzkom priestore je po príchode do svojej prvej triedy zrazu pozadu za svojimi spolužiakmi. Iste, môže to dobiehať a často aj dobieha, ale predsa – prečo robiť veci ťažšie, keď môžu byť ľahšie? Preto sa naše baby z materských centier jednoducho s deťmi učia. Učia ich poznávať tvary, rastliny, zvieratá a ako veci fungujú. To je veľmi dôležité.  Dôležité sú už také bazálne skladačky, ktoré vyžadujú, aby malé dieťa trafilo guľôčkou do okrúhleho otvoru a kockou do štvorcového, pretože tak sa učí poznávať svet.

 

Nasledujúcu otázku by som sa najradšej nepýtal, ale žiaľ, doba je, aká je. Ako postihla koronakríza znevýhodnené rodiny? Roztvorila ešte viac tie pomyselné nožnice?

Úplne fatálne. My dvaja tu sedíme, každý vo svojom byte. Vidíme sa, obaja máme neobmedzený internet. Znevýhodnené rodiny toto nemajú. Tým pádom boli odrezaní od bežnej komunikácie. Naše kočky z materských centier, samozrejme, udržiavali kontakt cez telefóny. Prvé, čo sme robili, boli balíčky pre maminy s deťmi. Obsahovo boli jednoduché a postavené na omaľovánkach, jednoduchých hračkách. Mali posilňovať to, aby sa rodičia ani počas korony neprestali venovať svojim deťom, pretože je to veľmi dôležité. Vlastne, práve to obdobie utiahnutia sa do súkromia nám ukázalo, koľko ľudí na Slovensku žije, povedzme, z veľmi mála. Množstvu našich mamičiek sa žije ťažšie, lebo prišli aj o brigádnické pracovné príležitosti, ktoré mali. To znamená, že teraz sú odkázané na sociálne dávky, čo otvorilo ďalšiu otázku – ako vyskladať sociálnu pomoc tak, aby im to pomohlo prežiť? Množstvu mamičiek, ktoré majú znevýhodnené deti zrazu prestali fungovať bežné služby, ktoré využívali a boli odkázané samé na seba.

My sme v tomto čase boli otvorení vtedy, keď sme ako centrá mohli byť. Keď sa dá, fungujeme telefonicky. V tejto chvíli sa nám podarilo rozdať aj technické prostriedky, teda tablety či telefóny s väčšou obrazovkou, kde nám behajú aplikácie pre deti. Oni totiž nie sú iba zlé. Aplikácie pre malé deti sú super, pretože sú náučné. Vôbec sa im nevyhýbame, pretože to je dobré. Zároveň pracujeme na záchytných balíčkoch a normálnej pomoci, čiže tie materské centrá naozaj zapli, aby, keď ľudia majú problém, mohli ho aspoň čiastočne riešiť. Teda taká tá komunitná pomoc – povedz, čo potrebuješ a my ti povieme, čo z toho dokážeme dôstojne zabezpečiť – fungovala a stále funguje. Ale podobné materské centrá fungovali vždy. Keď bolo treba, rýchlo sa spustila akcia, všetko sa rozbehlo, nejako sa to začalo zbierať a dalo sa rýchlo pomôcť. To je vlastne výhoda a fascinujúca stránka materských centier – že je to solidárny systém.

 

Projekt Učenie pre život má za sebou už druhý rok. Čo, ako jeho odborná garantka, považujete za najväčší úspech? Čo plánujete a je takým vašim nesplneným snom?

Viete, čo je pre mňa najväčším úspechom? Pre mňa je najväčším úspechom to, že sa postupne menilo vnímanie chudoby a znevýhodnenia u ľudí a aj u žien – líderiek materských centier, ktoré s tým predtým neprišli do kontaktu. To, že sa tohto problému proste prestali báť. Pretože o tom sa nehovorí – o tom, aký dešpekt inakosť a chudoba vyvoláva. Ja som vlastne veľmi nadšená tým, ako postupuje naša komunikácia, ako sa o tom, ako pomáhať, rozprávame. Som nadšená z toho, aký kus cesty líderky prešli. Vôbec to nebolo jednoduché. Pretože rozhodnutie otvoriť materské centrum pre znevýhodnené skupiny ľudí znamená ísť do konfliktu.

 

Veľký rešpekt.

Narážali totiž na predsudky a ohlasy ako „Prečo ich sem voláte? To sa tu akože majú hrať s našimi deťmi?“ To všetko za tie dva roky zmizlo a zmizlo to preto, lebo líderky nabrali vnútornú silu a povedali si, „Takto to bude a takto je to normálne“. Ak spolu chceme normálne žiť, chceme, aby naše deti chodili spolu normálne do školy a nestáť navždy na dvoch póloch, niečo musíme urobiť. Musíme vnímať, že každý z nás je jednou nohou v chudobe. Môže sa nám to stať – stačí banálna niekoľkomesačná choroba, ktorá spôsobí, že nezvládneme platiť hypotéku a môžeme prísť o bývanie. Je nutné si uvedomiť, aká veľmi tenká je hranica medzi tým, kedy žijeme „ruka hore“ a kedy sa náš život môže stať oveľa ťažším napríklad preto, že sa nám narodí znevýhodnené dieťa. Zrazu všetky naše úspory nejdú na dovolenky, ale na liečbu, ktorú neplatí štát. Zrazu sa nám zhoršia podmienky, za akých sa môžeme zamestnať a podobne. Vtedy potrebujeme niekde bezpečné miesto. Považujem to za jednu obrovskú devízu, že vzniklo takéto bezpečné miesto. Nie ako špecializované, ale bežné – také ako majú všetci naokolo.

Mám takú ideu, možno je to naivné, ale stále si myslím, že vždy je to jedna žena alebo jeden muž, ktorý začne v tej komunite robiť veci, na ktoré sa všetci ostatní najprv pozerajú negatívne a reagujú „Čo to robíš? Prečo to robíš? Čo ti to prináša?“ No potom zrazu po mnohých mesiacoch alebo rokoch zistia, že to nakoniec prináša obrovský benefit. A, že keď sa my všetci okolo, normálni bezproblémoví, budeme správať takto, je to lepšie.

 

Sila inšpirácie je doslova všemocná a možno tento podcast budú počúvať aj tie rodiny, ktoré sú v spomínanej zóne ohrozenia. Aký by bol Váš odkaz pre mamičky a oteckov?

Keď sú v zóne ohrozenia, treba o svojom probléme hovoriť a hľadať bezpečný priestor. Tá pomoc ide snowballingom, to znamená neupnúť sa len na to, že potrebujem iba nejakú vec, iba peniaze, ale mať niečo ako dlhodobý plán, ktorý nám bude pripomínať, že z tejto situácie potrebujeme ísť von. Byť otvorený riešeniam, ktoré budú trvať nejaký čas a neuzavrieť sa v tom svojom probléme. To je celé. Existuje veľa odborných rád, ktoré by som mohla dať, ale život nie je tak úplne o tom, že niekto vám niečo povie, vy to urobíte a bude vám lepšie. Život je o stovkách denných úkonov, ktoré vám pomôžu prežiť aj veľmi ťažké situácie. Jednou z pomôcok je aj vnútorná disciplína alebo to, že hľadáte nielen ľudí, ktorí vám môžu pomôcť, ale i takých, s ktorými sa môžete cítiť dobre a ktorí vás môžu potiahnuť dopredu.

 

Pani Želinská, dovoľte mi ešte na záver osobnú otázku. Svoj život ste zasvätili umeniu a hlavne pomoci deťom. O čom snívate?

(smiech) Ani neviem. To sú také patetické veci. Ak snívam o veľkých veciach, tak o férovej normálnej spoločnosti, kde sa dokážeme dohodnúť bez tlaku a kde sa počúvame. Chcem sa cítiť dobre a chcem, aby sa cítili dobre aj ľudia. A viem, že sa to dá. Rozumiem aj ľuďom, ktorí radšej iných ľudí s problémami obídu. Radšej to nevidíme a nestaráme sa, lebo keď naša pomoc nevyjde, sme veľmi sklamaní, že sa ľudia nezmenia. Keď aj pomôžeme a oni zase idú zlou cestou, ako keby zase dole. Ale tá pomoc samotná, to kreovanie férového priestoru a života okolo nás, to je niečo, čo môže byť celoživotný program takmer každého.

 

Samozrejme, súhlasím a budem držať palce. Vlastne všetci si držme palce a snažme sa urobiť tento svet lepším. Na záver možno ešte jedna výzva. Mnohým to začalo vŕtať v hlave a určite majú na jazyku otázku – ako môže človek alebo verejnosť podporiť projekt Učenie pre život?

Pre mňa bolo celkom fascinujúce, keď ľudia z Generali poisťovne začali vyrábať hračky pre materské centrá. Nekúpili ich, nedali len peniaze, ale sami ich začali vyrábať. To je paráda. Takže pomôcť môžete rôznymi spôsobmi. Môžete darovať peniaze na dobrú vec. Keď uveríte tomu projektu, keď si preštudujete, že je naozaj dobrý a na čo tie prostriedky idú, darujte peniaze. Môžete darovať svoj čas. Každý niečo vieme. Pýtajme sa, čo by sme mohli urobiť. Nechceme ako pomoc veľkú časovú investíciu. Naozaj stačí hodina týždenne, ktorú venujete niekomu ďalšiemu formou dobrovoľníctva. Život niekoho ďalšieho sa zlepší, ale zlepší sa aj váš život. Môžete pomôcť vecami, môžete pomôcť tým, čo viete, tým, že pomôžete nakonfigurovať tie správne aplikácie do mobilov. To sú nádherné spôsoby, akými môžeme pomáhať. Stačí to takto? (smiech)

 

Ja myslím, že ste to vystihli vynikajúco a veľmi inšpiratívne.

Pani Želinskej ďakujeme za čas a energiu a svojim poslucháčom, resp. čitateľom želáme veľa úsmevov každý deň.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Sme aj na Instagrame

#zdravie #zdraverecepty #zdravoachutne #pohyb #fitness #vitalita #cestovanie
Ak sú toto aj vaše srdcové instatémy, sledujte nás:

Novinky a výber toho najlepšieho z Generali Balans raz mesačne priamo do vašej e-mailovej schránky.