Používaním tohto webu súhlasíte s využívaním súborov cookies, ktoré nám umožňujú poskytovať lepšie služby. Ich používanie môžete odmietnuť nastavením svojho internetového prehliadača. Viac informácii
projekt poisťovne logo generali

PODCAST so vzťahovou koučkou Janette Šimkovou o rodičovstve, výchove a komunikácii s dieťaťom

23. 11. 2021

Rodičovstvo sa môže javiť ako skutočná veda. Každý rodič chce svoje dieťa vybaviť do života čo najlepšie a poskytnúť mu všetko, čo potrebuje, aby bolo naplnené. V najnovšej epizóde nášho podcastu sme sa o téme rodičovstva a výchovy rozprávali s koučkou Janette Šimkovou, ktorá nám poskytla množstvo cenných rád, ktoré by si mal vypočuť každý rodič.

Tento článok vznikol v rámci mesačnej témy venovanej rodičovstvu. Každý rodič chce svojmu dieťaťu poskytnúť ten najlepší štart do života. Rodičom a deťom zo znevýhodnených rodín na Slovensku v tom už štvrtý rok pomáha aj program Učenie pre život, ktorý v rámci celosvetovej iniciatívy The Human Safety Net spustila poisťovňa Generali v spolupráci s Úniou materských centier.

V dnešnej dobe je na rodičov, aj kvôli sociálnym sieťam, vyvíjaný spoločenský tlak, pre ktorý majú pocit, že musia byť dokonalí. Poradíme vám, ako nájsť ten správny balans medzi helikoptérovým a kosačkovým rodičovstvom, ako nastaviť dieťaťu správne hranice a ako mu byť nablízku, keď vás potrebuje. Každé dieťa, no i každý rodič je unikát. Je preto prirodzené, že v pohľade na výchovu sa môžu medzi partnermi vyskytnúť rozdiely. Rozprávali sme sa aj o tom, ako tieto rozdiely medzi sebou riešiť, aby sme tým dieťaťu neuškodili. Okrem toho sa dozviete aj to, ako nepodľahnúť všetkým trendom v rodičovstve, ako mať na dieťa realistické nároky, a pýtali sme sa, či pri smerovaní dieťaťa k správnemu rozhodovaniu pomáhajú tresty. Nevynechali sme ani tému puberty a rozprávali sme sa o tom, ako komunikovať s tínedžerom.

Ak vás náš podcast zaujal, viac skvelých rád a myšlienok od Janette Šimkovej nájdete aj na stránke https://lifekoucing.sk/.

Za spoluprácu tiež ďakujeme vzdelávacej organizácii Topcoach, ktorej cieľom je vyberať a ďalej ponúkať tých najlepších odborníkov z oblasti celoživotného vzdelávania a rozvoja soft skills.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Prečítajte si rozhovor so vzťahovou koučkou Janette Šimkovou na našom blogu.

Naším dnešným hosťom je koučka a hlavne mamička Janette Šimková. Dobrý deň, vitajte.

Ďakujem za pozvanie.

Prečítal som si vaše krédo, ktoré ma veľmi zaujalo. Citujem: „Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Ak chceme lietať, musíme sa objať.“ Skúste mi to opísať bližšie, hlavne vzhľadom na tieto posledné divné už skoro dva roky.

Vychádzam z toho, že sme silne sociálne bytosti a neprežijeme sami bez blízkosti, dôvery a vzťahov ako takých. A toto je tá symbolika. Človek nie je stvorený, aby fungoval sám a aby si naplnil všetky potreby sám. Potrebujeme jeden druhého.

Kto je vaším anjelom?

Určite všetci moji blízki, priatelia a ľudia, ktorých sprevádzam, takže si myslím, že mám veľký zástup anjelov.

V tejto debate však skúsime zostať nohami pevne za zemi a budú tam aj malé paprčky, ako ja hovorím. Priznávam, že som trošku neobjektívny, pretože my máme doma ročného Miška, takže si budem dávať veľký pozor, aby táto debata neskĺzla do rodinnej terapie. Ale poďme na samotnú výchovu detí. Dá sa všeobecne hovoriť o nejakých trendoch? Máme tu vplyv sociálnych médií, zvykne sa hovoriť o instagramových mamičkách. Čo je teraz trendy?

Neviem, či mám úplne prehľad o všetkých, ale vychádza mi z toho, že keď sa to preženie, máme potom do činenia s tým, ako výchova nemá vyzerať. Asi mi je to ľahšie uchopiť z tejto strany, z ktorej to zažívam. Pre zjednodušenie sme si to my v tej našej pomáhacej profesii označili, že môžeme mať do činenia s helikoptérovými rodičmi a kosačkovými. To sú také dva kontrasty.

Kosačkový rodič ide dopredu a vytvára priestor, takže poskytuje skvelú bublinu pohodlia, a ak je to prehnané, dieťa vyrastá v prostredí, ktoré mu bráni trénovať frustračnú toleranciu a následne sa konfrontovať s reálnym životom.

A ak majú rodičia tendenciu byť helikoptéroví, čiže byť stále naporúdzi, dozerať, kontrolovať, tak to tiež dieťaťu škodí. Pretože čím je výchova ako keby autoritatívnejšia alebo reštriktívnejšia, tým menší priestor vytvára dieťaťu na to, aby žilo svoj život z toho pohľadu, čo je pre neho dobré.

No a teraz hneď na úvod príde otázka za milión: Ako nájsť ten správny balans medzi helikoptérou a kosačkou?

Myslím, že toto je veľká téma pre každého rodiča. Určite je dobrým vodidlom nebyť ani v jednom z týchto extrémov a použiť zdravý sedliacky rozum.

Aj keď to môže znieť príliš jednoducho, ja si myslím, že rodičovstvo je jednoduché v tom, že my principiálne máme za úlohu v podstate dieťa bezvýhradne ľúbiť a vytvárať mu priestor na to, aby sa mohlo stať tou bytosťou, ktorá bude v živote šťastná, úspešná, naplnená, spokojná. A toto nám potom prináša odpovede, ako si počínať. Aby sme zvolili taký prístup, že dieťa napríklad nebudeme vlastniť, alebo aby sme o ňom nerozhodovali spôsobom, keď doň naprojektujeme naše nenaplnené túžby, alebo aby sme nezopakovali model, ktorý bol praktizovaný na nás. A možno si ešte z detstva dobre pamätáme, že sme si povedali, že to svojim deťom neurobíme. Akurát, že tieto nevedomé schémy sú veľmi silné a my sme ich schopní replikovať.

Ako sa voči tomu brániť, respektíve čo sú najčastejšie javy, ktoré sa objavujú vyslovene z pokolenia na pokolenie?

To archetypálne správanie bude vychádzať z rodových stereotypov. Keď si už len vezmeme tradičné rozdelenie rolí, a tu našťastie prichádza k zmene, ale keď sa na to pozrieme z pohľadu, že sme silne patriarchálna spoločnosť, tak úloha otca v rodine napríklad pre moju generáciu nebola v jeho veľkej angažovanosti, skôr sa podieľal na každodennej pozornosti alebo starostlivosti. A to sa už mení.

Ale každá rodina má svoje rituály a zvyky, ktorých sa drží. Čo je na jednej strane dobré a vytvára to pocit bezpečia a toho, že niekam patríme, ale je dobré sa pozrieť aj na to, že mnohé z nich by bolo dobré aj zrevidovať a upgradeovať na level doby, v ktorej aktuálne sme.

Ja to vnímam pri našom synovi. Starí rodičia nám sprostredkúvajú všetky odporúčania, tak ako boli zvyknutí, a to, ako by mali veci fungovať. Prichádzajú však s podnetmi, ktoré sú vo svete môjho syna veľmi ťažko predstaviteľné. On to vo svojej láske k starým rodičom krásne vykrýva. Nebude ich teda spätne poprávať, že toto si neželá, aby mu hovorili, ale urobí také to klasické, ako to deti vedia, že dobre, kývne na to. Ale aj tak to v jeho svete znamená, že oni nemôžu rozumieť tomu, prečo sú pre neho kamaráti v online dôležitejší, ako napríklad kopať v záhrade alebo čokoľvek iné.

Toto nazeranie vychádzajúce z predpokladov, ktoré nás poznačili, zažila každá generácia. Ale my veľmi rýchlo napredujeme v tom, ako sa nám menia naše potreby alebo spôsob života, takže tradície potom prestávajú byť funkčné.

Zostaňme teda pri vzťahu starý otec – vnúča. Už sme naznačili, že aké sú asi trendy. Áno, kedysi sa pralo oblečenie v potoku, vyvárali sa plienky. Pre mňa je vždy kúzelné, že či príde jedna babka alebo druhá babka, hneď sa pozerá: Prečo má Miško holé nohy, však mu je určite zima. Ale vôbec to tak nie je, máme tu všetky tie moderné technológie. A teraz ďalšia otázka za milión: Zľahčujú život mamičkám, rodičom? Kde je opäť ten balans správneho využívania?

Vyzerá to tak, že to, čo dá najviac zabrať, je primeranosť. Koľko je dosť vecí? Aj zľahčujúcich život, aj takých, ktoré patria k tomu, že nie všetko treba na mieste obchádzať alebo hádzať za hlavu.

A bude to závisieť od predpokladov, postojov a hodnôt, ktoré rodičia vyznávajú a ku ktorým sa hlásia. My teraz zažívame istú uvedomelosť, keď si rodičia povedia, že vybavia dieťa čo najlepšie do života, aby prežilo v tejto ťažkej, zložitej dobe. A keď stavia na to, že nechcú použiť nič z toho, čo prežili oni, a stavať to iba na tom novom, môže to byť jeden z extrémov. Takže v tom vyberaní si, čomu budeme pripisovať väčší význam, nás vedú veci, ktoré máme zažité, a aj tie, ktoré túžime sprostredkovať.

A tu niekde môže nastať veľký súboj a býva to problém. V mojej praxi často počúvam rodičov, ktorí sa napríklad nezhodnú na tom, aký výchovný štýl pre dieťa zvoliť, lebo každý z nich obhajuje ten svoj. A pre dieťa veľakrát nemusí byť kľúčové to, aké platia pravidlá, lebo vzťah je viac ako pravidlá. To je môj predpoklad, z ktorého vychádzam. Dieťa vie trpieť omnoho viac na to, že sa rodičia nedohodnú, než na to, že by sa malo podriadiť pravidlám.

Na mieste je aj ďalšia veľká téma, ktorá s tým súvisí. Aké má dieťa hranice? Lebo keď si vezmeme výchovné štýly, tak na jednej strane bude ten, ktorý bude reprezentovať, že my dieťa nemáme zbytočne ohraničovať, máme ho nechať v jeho slobode, a potom budú tie autoritatívnejšie, ktoré budú trvať na veľmi prísnych a rigidných pravidlách. A ako to už s extrémami býva, ortodoxne sa držať jedného alebo druhého sa dieťaťu môže vypomstiť. Lebo čím menej priestoru mu vytvoríme, tým viac mu siahame na autonómnosť a integritu. Samozrejme, v závislosti od veku dieťaťa.

Už aj váš syn si vie vybrať, čo mu je príjemné. Má svoje preferencie. A keby ste to dlhodobo ignorovali, tak ho síce naučíte podriadiť sa, ale v ňom to môže zanechať pocit, ktorý sa hypoteticky môže prejaviť v neskoršom veku. On si nebude rané detstvo úplne pamätať, ale v tom nevedomí môže zostať stopa, že nebol ľúbený spôsobom, aký potreboval. Napríklad ak tam boli kladené podmienky, že: My ťa máme radi, ale bolo by dobré, keby si to robil iba týmto spôsobom a podriadil sa tomu. Teda, že platia tieto pravidlá a ty do toho nemôžeš rozprávať, hoci už máš napríklad 10, 15 rokov.

Spomeňme príklady priamo z vašej praxe, keď konzultujete s rodičmi, prípadne aj s deťmi. Ako funguje tento koučing? Ako hľadáte hranice a ako rozumiete nemluvňaťu alebo dieťaťu, ktoré sa uzavrie? Ako čítať jeho myšlienky?

Môj kompetenčný rámec je v mojej praxi vymedzený na mladých dospelých a dospelých, takže moja špecializácia nie je úplne práca s deťmi. Počúvam, čo tých ľudí ku mne privádza –  veci, čo nevedia vyriešiť alebo v čom sa zacyklili. V ich príbehu ma zaujímajú presne tie predpoklady, z ktorých vychádzajú, lebo to ovplyvňuje ich rozhodovanie a interpretovanie toho, čo sa deje.  A keď v tom príbehu počujem buď veľmi málo rešpektu, alebo akceptácie voči sebe navzájom, tak je zrejmé, že tam nevie prísť k pochopeniu a porozumeniu a to vytvára vzďaľovanie a pnutie.

A toto sa dá celkom dobre ošetriť v tom, že sa u mňa vedia porozprávať spôsobom, ktorý je čo najkonštruktívnejší. Tak, aby si mohli zdieľať aj veci, ktoré keď by boli na to sami, by ich strhávali skôr do emočnejších roztržiek. A tam sa to už potom neposúva smerom k možnostiam.

Výhoda tohto koučovacieho prístupu spočíva v tom, že tento prístup využíva vlastné zdroje, pozornosť púta na to, čo sa dá robiť s tým, čo máme k dispozícii teraz, v  danej chvíli, a s tým, kam sa to vyvinulo, a pozeráme sa na možnosti.

Každá zo strán bude mať svoje očakávania a predstavy a my potrebujeme nájsť ich prienik. Už len takéto hľadanie toho, kde sa môžu stretnúť, kde nastane aj súhlas, aj pochopenie, empatia, im vytvára priestor, aby ich vzťahy mohli byť zdravé. Lebo v zdravom vzťahu môžeme zdieľať aj príjemné, aj nepríjemné emócie a je tam bezpečne. To znamená, že my potrebujeme dieťa ľúbiť, aj keď v našich očiach nerobí to, čo od neho očakávame. Ale keď si to dieťa interpretuje, že nie je hodné lásky, my mu týmto ublížime tak veľmi, že ho to poznačí v sebadôvere a vôbec aj v ďalšej vzťahovosti na zvyšok života.

Skúsme v tejto chvíli poradiť poslucháčom a poslucháčkam, ktorí na to teraz úplne čakajú, ako sa zachovať v situácii, keď možno obaja manželia nie sú na jednej lodi. Ako postupovať? Kto má urobiť prvý krok a v čom a ako to riešiť?

Určite potrebujú byť otvorení tomu, že to chcú riešiť. Spôsob, ako to chcú riešiť, bude závisieť od toho, či sa o tom vedia rozprávať bez toho, aby sa zraňovali, urážali a vyčítali si veci. Ak je to ešte v tejto rovine, tak v tých debatách hľadajú kompromisy alebo konsenzy, aby každý z nich mal pocit, že tam môže byť aj tá jeho časť.  Keď už to prejde do roviny, že na to sami nestačia, je na mieste vyhľadať odborníka, ktorý týmto vzťahom pomôcť.

V konečnom dôsledku ide obom stranám o to isté. Chcú to najlepšie pre svoje dieťa a niekedy popri tom zabudnú, čo to je, čo dieťa naozaj chce. Tak veľmi vedia zvádzať súboj o vplyv a moc. A zároveň tam je predpoklad, že ich ovplyvňuje ich osobná história. Že zažili nejaký prístup, nejaký výchovný štýl. Niekedy sú aj odhodlaní sa ho vzdať a presadzovať niečo, o čom sú presvedčení, že je to pre ich dieťa dobré, no nenastáva tam zhoda. Je zrejmé, že my si to dieťa nemôžeme rozdeliť napoly, že pol dňa bude intervencie robiť matka a pol dňa otec, hoci je veľmi prirodzené, že jeden rodič zohráva rolu prísneho a jeden je láskyplného.

To je v poriadku, ale potrebuje to byť konzekventné, inak je dieťa zmätené. A to robíme všetci bežne. Keď sme v pohode a nemáme veľké prepätie, máme viac trpezlivosti a sme zhovievavejší. Aj môj syn veľmi rýchlo večer zistí, aký som mala deň, od miery, aká som potom v tej prísnosti a nárokovateľnosti na neho. Toto sedí.  Ale akonáhle dieťaťu vyrobíme rozpor medzi tým, že niečo iné znie a niečo iné sa odohráva a rodičia si navzájom protirečia, najčastejší scenár je, že dieťa sa stiahne na seba a povie si, že je to kvôli nemu. Toto zase nie je v jeho prospech.

V záujme rodičov je robiť výchovné opatrenia alebo mať taký vzťah k dieťaťu, aby nezasahovali do života dieťaťa tým, že nemajú vysporiadaný vlastný život. Ak ma niekde na pozadí máta to, že mám niečo z minulosti nespracované alebo mám problémový vzťah s rodičmi, aj keď už mám vlastnú rodinu, je predpoklad, že mi pomôže zapodievať sa tým, že ja toto potrebujem so sebou vysporiadať, aby ma to potom pustilo nezaťažovať dieťa.

Alebo napríklad aj partnera. Ak si ja prinášam schému alebo vzorec, ktorý je deštruktívny alebo ide na úkor niekoho v tom prostredí, lebo to nemusí byť iba dieťa, tak je tým zasiahnutá celá atmosféra. A keď nie je bezpečne a nie je tam dôvera, tak dieťa nepríde a nebude mi rozprávať, že má nejaký problém. A my sme potom veľmi pohoršení a pobúrení, keď napríklad zistíme, že dieťa klame. Začneme ho obviňovať a robíme nejaké represálie. Nám by ale v konečnom dôsledku v tom celom malo zísť na um, či to nie je nejaká obrana alebo volanie o pomoc, keď sa dieťa uchýlilo k tomu, že nám nemohlo úprimne povedať, že niečo prežíva alebo zažíva. Bez toho bezpečia dieťa vypravíme do života plné neistoty a to mu skomplikuje fungovanie.

IMG_1029.JPG

Vedeli by ste možno opísať dva-tri najtradičnejšie príklady vašej partnerskej klientely?

Áno. Často, no nechcem, aby to vyznelo, že niekoho nálepkujem, no sú také signifikantné prejavy, ktoré poukazujú na to, že už viem odčítať, s čím máme do činenia, kvôli tomu, že niektoré veci sú jasne čitateľné. Napríklad vtedy, keď dieťaťu ukradneme detstvo. Takto mám priečinok, že toto sú rodičia, ktorí sú zlodeji detstva svojho dieťaťa.

Skúste to opísať bližšie.

Rada. My dieťa tak preťažíme a zaťažíme zodpovednosťou, že ho oberieme o  bezstarostnosť, ktorá k dieťaťu patrí. A buď je to v rovine, že naňho máme neadekvátne nároky, urobíme mu taký harmonogram dňa, že sa nezastaví, až keď večer odpadne do postele, alebo nezvládame svoj život, dieťa musí dospieť skôr, lebo nás potrebuje v tej role nahrádzať. Alebo nereagujeme dostatočne citlivo a empaticky na jeho potreby a presviedčame ho o tom, že by malo byť iné. Alebo by sa malo inak správať bez toho, že by sme brali do úvahy jeho osobnostnú výbavu alebo jeho preferenciu koníčkov a záľub.

Toto sú asi najčastejšie veci, keď sa dá vypozorovať, že ak by rodičia tento prístup neboli ochotní zmeniť, ich dieťa nevhupne do svojho života a do vlastnej vzťahovosti s výbavou, ktorá by mu umožňovala mať naplnené a zdravé vzťahy. Lebo buď zreplikuje to, že si pritiahne partnera, ktorý tam ten rešpektujúci a bezvýhradný prístup mať nebude – a toto dôverne poznám – alebo naopak sa bude veľmi snažiť niekoho zachraňovať, takže nebude žiť svoj vlastný život. Veľmi to zjednodušujem, má to, samozrejme, ešte svoje nuansy, ale takto sa napríklad deje to, že mnohé deti majú status neviditeľnosti. Že rodičia ich hmotne zabezpečia a majú plne k dispozícii, čo si len zaumienia, akurát tá hmota im nevykompenzuje blízkosť, nehu, láskyplnosť, takže sú to, pardon za tú nadsázku, takí citoví mrzáci.

Dieťa trpí aj z nadbytku, lebo tam je potom zahltenosť tým, že mu to tiež neurobí dobre, ale rovnako aj z nedostatku a zase nás to privádza k tomu, ako optimalizovať to, čo je pre dieťa v danej chvíli dobré. A nebude to veľakrát závisieť od toho, že sa potrebujeme silou-mocou snažiť o to, aby sme boli dokonalí rodičia. Dieťa nepotrebuje dokonalého rodiča. Dieťa potrebuje rodiča, ktorý je tam pre neho, keď ho potrebuje, a zároveň mu tam aj ponecháva priestor. Takže ten rodič je dostatočne blízko v závislosti od veku dieťaťa, ale zároveň aj dostatočne ďaleko. Dieťa teda ani nedusíme vlastnou prítomnosťou, ani ho nezneisťujeme tým, že sme od neho príliš ďaleko.

Vybalansovať toto v našej každodennosti je naša úloha. Nie vždy máme dobrý deň. Aj deti majú zlý deň, ale keď sa pristihnem, že dieťa trestám, lebo ja som frustrovaná a ja som preťažená a ja si nezvládam svoj deň zorganizovať tak, aby som mala nerušený čas pre dieťa, tak dieťa dopláca na to, že nerobím to, čo mám, a často nie kvôli dieťaťu, ale kvôli sebe.

Je to možno klišé, no ja som toho zástancom. Dieťa je šťastné, ak sú šťastní jeho rodičia. Tam netreba vytvárať to, že my musíme nasimulovať to, aby dieťa mohlo byť šťastné, toto sa žije.

Dieťa už na úrovni zážitku vie, aká je doma atmosféra. Keď sa aj rodičia doma pohádajú, ale je to so všetkým rešpektom k odlišnostiam. Vtedy dieťa učíme prežiť aj záťažové okamihy.  Oni v kolektíve nebudú ušetrené konfliktov ani konfrontácií, ale ak ich zároveň zneistíme tým, že vidia, ako to nezvládame, potom nemajú kde vziať schému, ako sa to dá ustáť a ako sa napríklad dá hádať konštruktívne, lebo to neznamená, že v rodine má byť iba pokojne.

Myslím si, že to je samostatná téma. A pomaličky nás to privádza k mojej obľúbenej téme: takzvaný spoločenský tlak. Vy ste už dnes spomenuli, ako v týchto ťažkých časoch prežiť, a ja si spomínam, že naši rodičia a starí rodičia tvrdili možno to isté. Ale vnímam taký fenomén dnešnej doby a opäť spomeniem aj sociálne siete a syndróm porovnávania. Mnohí rodičia chcú byť podľa mňa takí dokonalí, takí úžasní, že sa možno boja robiť chyby. Ako zostať človekom? Ako mať ten správny vnútorný balans a nezblázniť sa z rodičovstva?

To sedí. Absolútne súhlasím. Je to niečo, čo nám v konečnom dôsledku dá asi najviac zabrať. Ako nepodliehať tým vplyvom v takej miere, že opustíme to svoje a vydáme sa na milosť trendom?  Je veľmi atraktívne sledovať idylku, keď ju niekto prezentuje. Ale povedzme si úprimne: Je toto skutočná realita? Ja si tiež pamätám, je to síce už dávno, ale napríklad moja cesta na Facebook viedla cez to, že sme si ako mamičky na pieskovisku povedali, že je fajn mať četovacie okienko a že sa na niektorých aktivitách takto dohodneme. Aj keď pred 16 rokmi, keď som sa stala matkou, to nebolo rozšírené v takej miere ako dnes. Dnes je trendom robiť z dieťaťa marketingový nástroj a vystavovať ho na obdiv. A keď máme túto tendenciu akoby použiť dieťa na naplnenie vlastných potrieb, tak je to signál, že niečo nie je v poriadku.

Akurát je to ťažké sprostredkúvať  a závisí to od vyzretosti rodiča. Ak rodič nevie robiť sebareflexiu, nevie vyhodnotiť, kde je miera, a opäť to bude závisieť od mnohých faktorov a miery rešpektovania súkromia svojho dieťaťa. Keď Krištof prišiel na prvý stupeň, pýtala som si dovolenie. V takom veku, že už bolo zrejmé, že o sebe vie rozhodovať a jeho postoj bol jednoznačný.  Mňa mama nezverejňuj, ja tu nie som ten, kto tu má byť vidieť. A platí to naďalej. Raz za rok mi možno dovolí kvôli narodeninám spoločnú fotku, ale má rád svoje súkromie.

Ale pusu už asi nedá, že?

Verejne nie. Ale pre mňa to neznamená, že by náš vzťah nebol dosť pevný.

A že ste menejcenná matka.

K puberte patrí, že matka nie je úplne zaujímavý parťák na niektoré témy. A som s tým okej. Ale k tomuto som sa tiež dovyvíjala a toto je možno aj informácia pre rodičov. Užívať si rodičovstvo neznamená, že tam budú iba krásne chvíle. Ale nemusím podliehať panike, ak sa mi niečo nedarí spôsobom, aký mám vysnívaný. A toto je tyrania porovnávania sa. Keď vidím, že iné deti toto zvládajú, je prirodzené, že aj ja by som chcela byť hrdá matka. Ale každé dieťa má danosť na niečo iné a v tej individualite je ako keby, a bude to teraz znieť ako z lifestyleového časopisu, na mieste pozrieť sa na svoje potreby a pohnútky, ktoré ma vedú k tomu, že sa potrebujem prezentovať tým, čo robím so svojím dieťaťom. To nemusí byť celkom tá forma, ktorá mi k tej mojej role prinesie pocit naplnenia, aj keď rozumiem tomu, že kto by sa nechcel pochváliť. Myslím si, že niet väčšej hrdosti ako na svojho potomka, ale treba myslieť aj na sled ďalších vecí. Keď tú fotku vyvesím, ona na sieti zostane na veky vekov.

IMG_1021.jpg

Už ste to naťukli – puberta. Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že je to veľmi obľúbená téma. Skúste dať nejaké tipy, nejaký recept, ako zvládnuť toto obdobie po stránke komunikácie s tínedžerom a vlastne celkovo, pretože hormóniky vedia narobiť svoje.

To sedí. A je dobré napríklad vychádzať z biologických determinantov, že keď testosterón (pri mojom synovi) za deň vyletí do závratných výšok niekoľkokrát, tak si nemusím brať osobne, keď so mnou zrovna nekomunikuje ako z učebnice.

Tiež to bude súvisieť s tým, že puberta nám len potvrdí, ako sme dieťa vybavili do života. Keď si to vezmeme, do šiesteho roku života dieťa poberie všetko kľúčové vypozorovaním a tým, ako na neho vplývame. A keď to v puberte odstrelí do extrému, tak to môže byť signál, že potrebuje s niečím pomôcť. A my tam v tom prípade nevieme byť vnucujúci, vymáhajúci, dožadovační a naprávajúci, lebo tam je zvýšená citlivosť na svoje vlastné sebaurčenie.

A nie náhodou je puberta taká preťažujúca aj pre rodičov. Podľa mňa, keby nás takto v puberte nezaťažili, tak by sme ich ani nepustili z domu. Chceli by sme ich mať doma na veky vekov. Aby dieťa mohlo odísť, potrebuje sa vyčleniť a vyhraniť a čím silnejšiu pubertu v zmysle revolty alebo odporovania dieťa má, tým je to pre nás ako keby väčší záväzok skúmať, ako vieme dieťaťu pomôcť. Ale nie tým, že prídeme a povieme, ako by to malo byť, ale dáme mu naďalej pocítiť, že aj keď je mrzutý a nevrlý, sme tam a nevnucujeme mu komunikáciu, keď ono nechce komunikovať.

Opäť tam budú princípy rešpektujúcej výchovy, keď my akceptujeme právo dieťaťa na X vecí, ktoré k nemu patria, a vyhovárať mu alebo nástojiť na tom autoritatívnom je presne opačný princíp toho, že mu siahneme na jeho priestor. Z hľadiska vývinovej psychológie je to obdobie, keď hovoríme o funkčnej závislosti. My sme v podstate jediný živočíšny tvor, ktorý má potomstvo, ktoré neprežije, kým nedospeje. A toto je dobré mať na zreteli.

Dieťa nie je hotové iba číslovkou, ale aj tým, že mu treba aj intelektovo, aj emočne vytvárať testovacie prostredie. Potrebuje mať zážitky, ako to vyzerá, keď sa postaví za seba, keď oponuje a my akonáhle tam nie sme v role akceptujúcich parťákov, znemožňujeme mu natrénovať si to. Funkčná závislosť hovorí o tom, že v nejakom momente dozreje čas, keď dieťa prežije samo a my ho máme nechať. Takže opäť, keď sa vrátime k úvodu, žiadne také tie oprašujúce tendencie a „mamahotel“ a podobne.

Dotknime sa ešte jednej pomerne širokej témy. Tresty, odmeny, pochvala. Čo je pre dieťa najviac podnecujúce? Ako nájsť ten správny balans?

To je obrovská téma. Ako pristupovať k trestom, lebo zase nás to vráti do vlastného detstva, do tých našich predpokladov, z ktorých vychádzame, keď si myslíme, že treba dieťa nasmerovať k  správnym riešeniam. Ak už má nastať trest, potrebuje byť primeraný, férový a spravodlivý. A tu sa ukazuje, že toto nám dáva zabrať. Napríklad taká klasická situačná vec. Keď si predstavíte vášho Miška, má obdobie, keď rád púšťa dookola veci na zem?

Blíži sa tam. Áno, občas chytí taký rapel. A náš pes je z toho na nervy.

Keby len pes. Ak si budeme o dieťati myslieť, že to robí naschvál, tak sa mýlime. Ono objaví zákon gravitácie. Je preň fascinujúce, čo tie predmety dokážu. Ako dieťa rastie, budú etapy, keď bude prirodzene testovať náš prah znesiteľnosti. Medzi mamičkami obľúbená téma: Bože, počkaj, keď príde do vzdoru, to si užiješ a uvidíš. A už je tam ten katastrofický scenár a tu niekde sa trestanie stane kontraproduktívne.

Keď urobíme nevhodnú intervenciu, dávame dieťaťu signál opäť z kategórie, že nesmie, lebo mu uberieme z náklonnosti, pozornosti a lásky. Takže my často trestáme nevedomky a tým psychologickým spôsobom, že odmietneme napríklad dieťaťu pozornosť. Je to veľmi kruté a ak je to pretrvávajúci stav, dieťa si tie pochybnosti o sebe bude niesť aj naďalej.

Ak by sme chceli kategorizovať tresty, budú rôzneho druhu. V konečnom dôsledku našou snahou je vychovať (a to tam môže bežať na pozadí) zodpovedného, uvedomelého tvora, ktorý si bude vedomý toho, čo je správne a čo nie. Je na polemiku, či etický a mravný kódex do dieťaťa napraceme tým, že mu dáme veľa sankcií. Ale mali by sme byť zásadoví. Je opodstatnené prísť so sankciou, ak sa dieťa vedome, napríklad z pohodlnosti, ulieva zo svojich povinností. Napríklad taký ten klasický súboj o domáce práce. Veď koho by bavilo vynášať smeti alebo vysávať?

Už len zo solidarity k sebe navzájom, že máme deľbu práce, je dobré neprejsť to bez povšimnutia, že mal si zlý deň, tak si to neurobil. Lebo aj keď ja mám zlý deň, večeru navarím. Môžem teoreticky nechať ostatných hladovať alebo to vymyslím tak, aby jedlo bolo. Takže je dobré uvedomiť si, čo má za následok to, keď my ten trest vykonáme, a teda určite by nemalo dôjsť na fyzické tresty a psychické týranie. To si myslím, že je jednoznačné.

Prepáčte, ako to hodnotíte spätne? Čo si budeme klamať, rodičia, starí rodičia, fyzické tresty boli bežné a niekedy hraničili až s jemnou dávkou sadizmu.

To sedí. A tu sa tiež ukazuje, že to môže mať pre útlocitnejšie a krehkejšie povahy následky. Ale ja v tých príbehoch mladých ľudí počúvam neraz to, že ja by som asi veľakrát uvítala, keby mi jednu strelili, než keby mi dávali prednášku. Tiež to bude súvisieť s primeranosťou, ale vieme trestať s láskou a s rešpektovaním hraníc.

A sú deti, ktoré nepotrebujú trest, aby smerovali k žiaducemu správaniu. Lebo veľakrát sledujeme trestom to, že toto je nežiaduce správanie. Áno, keby dieťa kradlo a šikanovalo, prirodzene, už je náš zásah nevyhnutný. Ale na bežnej úrovni je dobré rozlišovať to a konfrontovať dieťa so zodpovednosťou. Chcieť od neho, aby si samo povedalo, ako k tomu prispeje a že sa zaviaže k tomu, na čom sme sa dohodli. Alebo že ako si predstavuje napĺňanie dohodnutých pravidiel. Zase je to v závislosti od veku dieťaťa. Ja som skôr mäkký typ, ktorý na to ide skôr cez empatiu a vytvára priestor na to, aby sme sa pobavili o tom, že čím to je, že tá dohoda nebola naplnená. Môj muž naopak nebude plytvať slovami a vyrieši to konzekventne. Oba tie prístupy sú funkčné, ale zároveň hranica pre trest je podľa mňa jednoznačne daná tým, že nemôžeme urobiť intervenciu, ak by šla na úkor dôstojnosti dieťaťa. Takto totiž dieťa devalvujem.

Podľa mňa je trestaním aj to, keď dieťaťu nadávam, keď sa o ňom škaredo vyjadrujem alebo keď ho znevažujem. Čiže to, ako pristupovať k dieťaťu, je veľká téma. Dieťa nie je polovičná bytosť, ktorá má polovičné práva. Naozaj, opakujem sa, ale lepší výraz ako rešpekt pre to nemám.

Moja záverečná otázka nemôže byť iná. Hovorí sa, že najlepšia prax rodičovstva je realita – keď to naozaj príde. Vy máte za sebou už 16 rokov praxe. Keď sa na to pozriete spätne, ako by ste možno zhodnotili niektoré obdobia, keď to bolo možno najpamätnejšie, nekritickejšie či už pozitívne alebo negatívne a čo vás možno máta, čo by ste spravili inak? A ako?

Mám v zbierke zopár vecí, keď už som teda taká, že po boji je každý generál, a edukovanejšia. V momentoch, keď mám toto prehodnocovanie, sa však snažím byť voči sebe zhovievavá. Lebo áno, sú momenty, za ktoré sa hanbím a vravím si, že snáď som synovi život neskomplikovala, keď som takto postupovala, ale zároveň mám veľa okamihov, keď si vravím, že sme ho vybavili do života tým, aby mohol otvorene o veciach hovoriť a mohol si slobodne vyberať.

A toto ma potom upokojí v tom, že prežije, lebo bude používať tak empatiu, ako aj kritické myslenie. Alebo aspoň mám ilúziu. Chcem ju mať. To, že náš syn rozhoduje o sebe spôsobom, že mi povie: toto chcem čítať, sem chcem ísť, je pre mňa asi ten najlepší výstup. Že si vyberá a nemusím tam zohrávať túto rolu a uisťovať sa, že žije dostatočne plný život, ktorý potrebuje na to, aby tam bolo všetko, čo je pre neho významné. Sú momenty, keď som na seba hrdá a, prirodzene, aj tie, keď si vravím, že by som potrebovala nejako opraviť. Ale vravím si, že tú šancu budem mať pri vnúčatách.

A nie je na tom nič zlé byť nedokonalý. Nie?

Za mňa určite nie. Nemám našťastie syndróm dokonalosti. Je to jednoduchšie, lebo pre matku je perfekcionizmus veľmi preťažujúci v tom, že ona si nevie pomôcť. Aj to napríklad na nás v detstve prenesú. Neadekvátne nároky spôsobia, že sa musíme snažiť viac ako na sto percent. Pre takúto mamu to znamená, že nikdy nie je dosť a nemôže si dovoliť vyložiť si nohy a len tak sa s dieťaťom hrať. A toto potom spôsobí, že matka je v konečnom dôsledku nervózna a uštvaná, lebo má pocit, že musí byť aj domácnosť tip-top, aj dieťa musí byť výstavné. A to ide napríklad na úkor spontánnosti a toho, že to dieťa sa potrebuje aj zašpiniť aj urobiť okolo seba binec. To ale neznamená, že to nezvládame. Myslím si,  že indikátor toho, nakoľko je dieťa v pohode, zrkadlí to, ako sme my v pohode.

Dokonalá myšlienka na záver. Ďakujem veľmi pekne profesionálnej koučke Janette Šimkovej za všetky inšpiratívne myšlienky. Veľa šťastia a veľa spokojných klientov.

Ďakujem.