PODCAST so Zuzanou Juránekovou z IPčka o tom, ako zvládať úzkosť, neistotu a strach

Každého v živote stretnú náročné situácie, ktorým musí čeliť. Naša individualita nás predurčuje k rozdielnym schopnostiam spracúvania záťaže, strachu a rôznych nástrah života.

Ako zvládať presýtenosť správami a neustály tlak z pandémie a aktuálneho vojnového konfliktu u našich východných susedov? Čo môže spustiť úzkostné stavy či panické ataky a ako si pri nich pomôcť? Kedy vyhľadať odborníka a ako sa rozprávať o náročných témach s deťmi? Aj tieto a mnohé ďalšie otázky sme zodpovedali v podcaste s poradkyňou z IPčka Zuzanou Juránekovou.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Rozovor so Zuzanou Juránekovou z IPčka si môžete aj prečítať.

Dobrý deň, vitaj, ahoj.

Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Zuzi, nemôžem začať inak. Čo je IPčko?

Občianske združenie, ktoré prednedávnom oslávilo desiate výročie svojho vzniku. V zásade sa venuje duševnému zdraviu s cieľom zabezpečiť dostupnú anonymnú pomoc pre všetkých ľudí a všetkými možnými spôsobmi tak, aby si človek, ktorý prežíva náročnú situáciu, mohol vybrať formu pomoci, ktorá mu najviac vyhovuje.

Aktuálne prevádzkujeme linku pomoci pre mladých, ktorá sa volá IPčko.sk. Tam sa s nami môžu spojiť mladí ľudia prostredníctvom chatu alebo emailu. Máme špecifickú linku pomoci, kde búrame bariéry, je to Dobrá linka – Psychologická internetová poradňa pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením, kde je tiež možnosť spojiť sa s poradcami cez chat, email, špecificky pre mladých ľudí so sluchovým postihnutím máme videoporadenstvo v slovenskom posunkovom jazyku. Treťou je Krízová linka pomoci, ktorá vznikla ako odpoveď na pandémiu, keď na našu linku, ktorá bola orientovaná na pomoc mladým ľuďom, začali prichádzať ľudia všetkých vekových kategórií. Čiže sme pridali aj telefón a videoporadenstvo pre všetkých.

Vzhľadom na vojnovú situáciu na Ukrajine sme aktuálne k tejto Krízovej linke pomoci pridružili takú mladšiu sestru. Je to Krízová linka pomoci v ukrajinskom jazyku, kde pôsobia naši ukrajinskí kolegovia, psychológovia, ktorí poskytujú pomoc práve ľuďom z Ukrajiny.

IPčko ako také je úžasné, klobúk dole. Skúsim od konca, väčšinou sa pýtam na tri základné tipy. Ako sa ty sama staráš o duševné zdravie a pohodu?

Ako tím, ako tí, ktorí pomáhame, musíme byť v pohode aj my, aby sme tu mohli byť pre ľudí, ktorí nás potrebujú, čiže súčasťou práce sú rôzne supervízie, ktoré napríklad teraz máme na východných hraniciach, kde sa po každej službe stretneme a zdieľame, čo sme zažili, počuli, hovoríme o tom, hľadáme spôsoby, metódy a prístupy, aké by sme mohli použiť nabudúce. Potom máme pravidelnú každomesačnú expertnú supervíziu s našou externou supervízorkou, ktorá sa o nás stará. Samozrejme, potom sú to aktivity, ktoré v osobnom živote rada robím, dobíjajú ma a pomáhajú mi ísť ďalej.

Toto ma strašne zaujíma. Ako dokážeš transformovať negativitu z práce a striasť sa jej alebo, s prepáčením, ju spláchnuť?

Nevnímam to ako negatívne, ale ako výnimočné situácie, ktoré sú náročné. Neviem a možno si mnohé ani nechcem predstaviť na vlastnej koži, ale vnímam ich ako neuveriteľnú príležitosť. Možno to vyznie pateticky, ale aj ako dar byť pri ľuďoch, ktorí prežívajú ťažké chvíle a rozhodnú sa otvoriť relatívne cudziemu človeku.

Posledné dva roky boli asi náročné. Keď sme si už mysleli, že sa dostávame z koronavírusu, prišla invázia na Ukrajine. Ty pendluješ medzi Bratislavou a východom (slovensko-ukrajinskými hranicami). Často máme iba sprostredkované dojmy z televízie a sociálnych sietí. Ako vyzerá situácia na mieste? Niektoré príbehy musia byť desivé, strašidelné.

Sú. Ja som tam od 27. februára, teda pár dní od vypuknutia invázie, dá sa povedať, že relatívne od začiatku. Dva dni vzad som sa vrátila do Bratislavy a mám možnosť vidieť a vnímať, ako sa menila migračná vlna, počty ľudí a ich príbehy. Na začiatku prišlo veľa ľudí, chodilo 15- až 25-tisíc ľudí. Teraz prechádza približne 3-tisíc denne. Rozdiel v príbehoch je, že tí prví, ktorí utiekli a možno utiekli z miest, ktoré neboli priamo zasiahnuté vojnovým konfliktom, prežívali obrovský strach z toho, čo bude. Stáli pred rozhodnutím, či odísť zo svojho rodiska do absolútneho neznáma.

Potom prichádzali ľudia, ktorých zasiahli prvé bomby, cítili inváziu, zradu, prekvapenie. Boli vo veľkom strachu, neistote. Boli sme často svedkami paniky, ale aj úľavy sprevádzanej neistotou. Teraz prichádza menej ľudí, ale ich príbehy sú o to náročnejšie a hlbšie, pretože sú vo vojne viac ako 60 dní. Zrazu sa stretávame s ľuďmi, ktorí 2 mesiace žili v krytoch. Bola som svedkom toho, ako mi žena hovorila, že bola tri dni zatvorená na záchode so svojimi deťmi, kým ustálo bombardovanie. Teraz prichádzajú traumatizovanejší a zasiahnutí, rozbití, krehkí ľudia. Je u nich rozvinutá posttraumatická stresová porucha. Ťažkosť sa neodvíja od počtu ľudí, ktorí hranicou prejdú, ale od toho, čo prežívajú a ako dlho vo vojne sú.

Prosím ťa, ako vnímaš ty, osoba z prvej línie, správy šíriace sa po sociálnych sieťach, špeciálne tie, že žiadna vojna neexistuje, je to výmysel? Miestami ide až o odporné dezinformácie.

Musím povedať, že ma veľmi hnevajú. Dotýkajú sa ma. Niekedy mi je ťažko a smutno. Sú to ľudia, ktorí nie sú na mieste vojny a vnímajú len obsah zo sveta sociálnych sietí, ktorý ponúka rôzne informácie, že ide o fotomontáže, verzus krutá realita nevinných ľudí z bežného sveta, ktorí si chceli len žiť svoj život, nesú si svoj domov v dvoch taškách, jednom kufri. Môžu mi to len uveriť, ale bytostne sa ma dotýka, keď niekto spochybňuje ľudskú bolesť a krivdu, ktorá sa im deje, lebo sa deje. Práve nevinným ľuďom, ktorí vojnu nechceli.

V podstate nie je o čom diskutovať, je jasné, že ich utrpenie je hmatateľné a neznesiteľné. Chcem sa dostať k fenoménu neistoty ako takej. Možno sa zamerať aj na ľudí, ktorí sledujú správy na každodennej báze, možno viac ako pred vojnou. Valí sa to na nich a nevedia, čomu majú veriť. Neistota graduje, až môže mať nejaké patologické následky. Ako sa majú správať ľudia, čo im môže pomôcť, kedy má zasvietiť kontrolka, že to už začína byť aj pre ich duševné zdravie nebezpečné?

Strach ako taký znie ako veľký strašiak, ale bez neho by bol život nefunkčný. Strach je jedna z najstarších emócií, ktorú máme, a vďaka tomu dostávame impulzy, že sa niečo deje a hrozí nám v okolí nebezpečenstvo. Vďaka nemu máme hranice a pud sebazáchovy.

Čítala som jeden článok, v ktorom bol strach prirovnaný k ohňu, že je dobrý pomocník, no zlý pán. Ak nás prevalcuje, je to náročné, pretože nám bráni žiť bežným životom, robiť veci, ktoré máme radi. Nesmieme mu dovoliť, aby nás prevalcoval. Keď sa vrátime späť do čias praveku, zmyslom života pravekého človeka bolo nájsť mamuta a uloviť ho. Zrazu sa mamut, ktorého naháňal, otočil. Pre človeka to bola nepoznaná situácia a v mozgu mu vytvorila reakciu, že niečo nie je okej. Túto funkciu v mozgu zabezpečuje amygdala – centrum emócií, ktorá nám dáva najavo, že niečo nie je v poriadku. Pre pravekého človeka bolo typické, že začal po otočení mamuta bežať – útek je prvá reakcia, ktorú máme, keď sa bojíme. Môžeme to demonštrovať na príklade z praxe. Ľudia, ktorí spôsobia dopravnú nehodu, môžu odísť z miesta činu. Daný človek, jeho telo, vyhodnotí dávku stresu ako neznesiteľnú, cíti ohrozenie, a tak uteká zo situácie. Keď to odznie, človek zapne racio a vie, že nekonal dobre, musí sa vrátiť, nahlásiť. Ale prirodzená reakcia je, že utekáme.

Druhá reakcia je, že sme v útoku. Čiže praveký človek sa mohol rozhodnúť, že na mamuta zaútočí. Môžeme kričať, nadávať, niečo po niekom hodiť. Tretie je zamrznutie. Asi každý z nás to pozná: niečo sa nám deje pred očami, chceme zasiahnuť, ale telo neposlúcha, je paralyzované, prípadne skolabuje. Potom je zaujímavá reakcia, keď človek v situácii robí kroky, ktoré vedú k nejakému činu, a tým zvláda svoj strach a stres. Bola som na pátracej akcii, kde sa v jazere utopil človek. Jeho blízki, aj keď vedeli, že mu nepomôžu, sa s ťažkou situáciou vyrovnávali tým, že zháňali člny a iných ľudí, ktorí by im pomohli, teda svoj vlastný stres a strach im pomáhala zvládnuť aktivita a akcia.

Lenže ten praveký človek mal za úlohu prežiť, kým moderný človek žije v spoločnosti, ktorá je náročná, kladie naňho tlak na výkon, musí byť dobrý manžel, manželka, dcéra… Bojí sa zlyhania. Nebojí sa trestu. Aj mladí ľudia, ktorí k nám na linku prichádzajú, vravia, že sa neboja, že im rodičia dajú zaracha, ale že ich sklamú. V tomto je problém, musíme byť dokonalí, perfektní, neveríme sami sebe, bojíme sa urobiť chybu, pretože si myslíme, že sa to dnes nenosí. O to viac o sebe pochybujeme a vzďaľujeme sa od situácie, v ktorej by sme strachu a neistote vedeli čeliť.

Takto je to so strachom. Nie je to o strachu z konkrétnej veci, ale často len o našich myšlienkach a scenároch, ktoré si vytvárame v hlave. Ľudia, ktorí sa boja šoférovania, sa neboja auta, ale majú strach z toho, ako si doň budú musieť sadnúť, ísť do bratislavskej premávky v čase zápchy. Idú im rovno v hlave scenáre, že nenaštartujú, zle sa zaradia, vytrúbia ich iní vodiči.

Čítal som, že až 92 % všetkých strachov je neoprávnených, zbytočných. Je to pravda

Dokážeme si ich navodiť sami. Možno je to naozaj o prežití nepríjemnosti, z ktorej si scenár rovno nesieme ďalej, máme ju zafixovanú ako niečo, kde sme sklamali, zlyhali. Ako ľudia nemáme radi, keď sa nám nedarí, čiže prečo by sme sa mali vystavovať podobným pocitom opäť, keď môže byť jednoduchšie sa pred situáciou ukryť?

Ešte asi špeciálny aspekt všetkého je individuálna komfortná zóna, ktorá sa niekedy ťažko opúšťa, ale naším cieľom je dať tipy na vybalansovaný život. Skúsme poradiť, ako nájsť balans a zvládnuť neistotu. Prejdem na druhú stranu extrému, poznám ľudí, ktorí v súvislosti s vojnou trpia výčitkami, že nepomáhajú dostatočne, a to napriek tomu, že už doniesli desiatky tašiek oblečenia aj potravín. Ako z podobnej situácie von?

Pripojím sa k tomuto tvojmu príbehu. Zažívam ho na hraniciach denne. U mladých ľudí, ktorí na Slovensku často študujú, no sú z Ukrajiny, sa objavovali často dva fenomény, oba spojené s výčitkami. Buď mali neuveriteľné výčitky svedomia, že sú v bezpečí a ich rodiny nie, mali pocit, že potrebujú spraviť niečo pre pomoc Ukrajine a Ukrajincom. Ich voľba bola, že sa stali dobrovoľníkmi, ale stále mali pocit, akoby nepomáhali dosť. Chceli ťahať štyri dni za sebou, nedovolili si oddych, jedlo, pitie, dať si sladkosť. Akým právom si dajú sladkosť, keď ich rodiny nemajú čo jesť? U nich rýchlo nastupoval syndróm vyhorenia a neuveriteľné výčitky svedomia. Neskôr, keď začal počet ľudí klesať (takže aj počet dobrovoľníkov) a prišli na svoju službu, mali výčitky, že nemajú komu pomáhať, že ich pomoc nikto nechce, robia málo, no na Ukrajine sa bojuje stále viac a viac. Bolo im veľmi náročné vysvetliť, že už len faktom, že sú na hranici, robia maximum.

Nemôžeme sa sústrediť na veci, ktoré nevieme ovplyvniť. Toto je jedna z ciest, ako si priniesť úľavu. A teda sa sústrediť na to, čo máme pod kontrolou. Ani jeden z nás neovplyvní vojnu na Ukrajine. Ani jeden z nás neovplyvní, kam bomba spadne a či nespadne. Môžeme ovplyvniť, ako budú zásobené naše humanitárne organizácie, či budú niekde ľudia ubytovaní. Potom si musíme povedať, že pre túto nenormálne náročnú chvíľu robíme maximum, pretože chceme. Niekedy je veľmi dôležité zo situácie vystúpiť, a to vtedy, keď sa cyklíme v myšlienkach a nedokážeme sa na vec pozrieť racionálne. Je fajn ísť von, niečo si prečítať a potom sa k veci vrátiť a povedať si, že sme spravili maximum, ktoré bolo v našich silách.

Rozprávaš veľmi pútavo a dávaš aj dobré rady pre našich poslucháčov. Plynulo nadviažem na to, ako sme bombardovaní mediálne. Sociálne siete a médiá sa vyžívajú v hrôzostrašných záberoch a príbehoch. Už sme v Generali Balans riešili, že negatívne správy sa majú tendenciu šíriť až šesťkrát rýchlejšie. Aká je rada človeku, ktorý doma sleduje vojnu a už sa z toho ide zblázniť? Ako sa má odstrihnúť, kde je správna miera informovanosti, aby nezabudol žiť svoj život?

Každý z nás potrebuje mať informácie pre vlastné bezpečie. Ako sme ale hovorili aj pri pandémii, nezaslúžila si 24 hodín denne našu pozornosť. Je to kruté, ale ani vojna, respektíve informácie, ktoré sa po internete šíria, hlavne nepravdivé, si nezaslúžia celý deň našej pozornosti. Treba ostať informovaný, no dať si vlastný harmonogram troch médií, ktoré budeme sledovať, ostatné vypnime. Keď vieme, že dané médiá šíria nejaké neoverené správy, majú bombastické titulky, ktoré neprinášajú nič viac, treba ich odstrihnúť.

Úplne ideálne je tiež deň nezačínať a nekončiť vojnou. Naservírujte si informácie v strede dňa. Neberte si ich do postele. Či chceme, alebo nechceme, pozerať a čítať takéto ťažké veci pred spaním môže spôsobiť akurát to, že nezaspíme a budeme mať ťažké sny. Z toho logicky vyplýva, že je spánok nekvalitný, sme unavení, nepodáme dobrý pracovný výkon, zlizne si to naše okolie, čokoľvek.

Je to pravda. Pred pár rokmi som prestal čítať správy pred spaním a dostal som radu, že mám namiesto toho každý deň čítať aspoň desať strán časopisu, knihy. Naozaj to blahodarne účinkovalo na môj spánok. Plynulo sa tak dostávame k úzkostiam, čo je megatrend posledných rokov. Skúsme ich na úvod opísať, čo sú hlavné prejavy?

Keď si ju porovnáme so strachom, ktorý niečo reálne vyvoláva, úzkosť je pocit niečoho nepríjemného. Môže sa človeku ťažko dýchať, cítiť tlak na hrudníku, môže byť paralyzovaný, vypína ho od vecí, ktoré bežne robí, ale nevie identifikovať príčinu. Keď sa bojím šoférovania, viem, že sa to deje pri aute. Ale pri úzkosti nie. Posledné dva roky pandémie boli hojnou pôdou pre rozbalenie úzkostí a obáv. Príčiny môžu byť rôzne. Je to veľmi špecifické, pretože situácia, ktorá u mňa vyvolá úzkosť, u teba nie. Napríklad, keď by som mala ísť rozprávať pred 1 000 ľudí, môže to vo mne vyvolať totálnu paniku a úzkosť. Nebudem spať, jesť, budem zadýchaná, prípadne dýchať ani nebudem. Ty si ale môžeš povedať, čo je to 1 000 ľudí. Ak by si ale mal ísť niekde na Ukrajinu, možno ani nevyjdeš z auta.

Dostávame sa hneď k prvej praktickej rade pre ostatných. Nebagatelizujme nič, z čoho je druhému zle, ťažko, čo mu nedovolí robiť veci, ktoré sú pre nás hračka. Buďme vnímaví k prežívaniu druhého človeka. Môže to byť skutočne aj odpoveď pred tabuľou. Ísť po dvoch rokoch bez rúška v autobuse. Uvoľnili sa opatrenia a pre ľudí, ktorí prežívali pandémiu ťažko a báli sa vírusu, môže byť obrovská nálož ísť bez rúška a cítiť ohrozenie, pretože vedia, že vírus stále existuje.

Mám tento prípad priamo v rodine a nepríde mi malicherný. Hľadáme cesty, ako sa z toho dostať. Koniec koncov, nie je dôvod hrať sa na hrdinstvá. Pamätám si, ako sa u mňa 5 či 6 rokov dozadu objavilo niečo ako panické ataky. Ja, čo som si myslel, že mám život pod kontrolou. Zrazu som mal pocit, že mi srdce vyskočí z hrudníka, oddrapí sa a odrazí od matraca. Bol som bezradný, chodil som okolo sanitiek, či mi nespravia EKG. Našťastie mám v okolí blízkych, ktorí mi vedeli pomôcť, nasmerovať ma a veľmi rýchlo sa problém vyriešil. Skúsme dať opäť tipy, ako zvládnuť úzkostné situácie. Naozaj, veľa ľudí spraví pre strach zo stigmatizácie čokoľvek, len aby problémy ukryli.

Toto je naozaj situácia, ktorá nie je jednoduchá a vie prekvapiť. Panický atak či úzkosť môže prísť hocikedy a môže vzniknúť naozaj pri situácii, ktorá bola úplne v pohode zvládnuteľná. Našim ľuďom, ktorí hovoria o panických atakoch, funguje dýchanie. Znie to ako klišé, ale keď dýchaš, znamená to, že telo nejako funguje. Pomalý nádych, pomalý výdych. Uvedomovať si, že máme telo, je fyzické a potrebujeme dýchať. Ďalej stabilizácia, ukotvenie. Sadnúť si, oprieť sa. Niečo, v čom sa človek cíti pohodlne. Mám odskúšané práve sadnutie a opretie sa, keď fyzicky cítiš od chrbta oporu, a teda aj od zeme, že ťa nepustí dole. Takisto môžeme zamerať pozornosť na jeden bod, sústrediť sa a v kombinácii s plynulým dýchaním sa hyperventilácia upokojí. Vždy sa mi pri hyperventiláciách, teda dýchavičnosti, vybavia scény z amerických seriálov, kedy všetci dýchali do papierového vrecúška. Zistila som, že je to tiež funkčná pomôcka. Keď už človek dokáže vnímať, že naňho ide atak, dokáže odpozorovať, čo ho rozladí, už vtedy je dobré si sadnúť a skúšať techniky. Ale mňa by tiež zaujímalo, čo funguje tebe.

Musím sa priznať, teraz som tu ako pacient, ale ako dieťa, mladý a talentovaný futbalista, som bol strašný trémista. Tréning som zvládal v pohode, ale keď sme hrali pred ľuďmi, nevedel som vyjsť na ihrisko. Tento stav som dokázal časom prekonať, teraz nemám problém vystupovať pred 1 000 ľuďmi, ale v minulosti ma šokoval. Bál som sa o svoj život. Začalo to tikmi a mal som pocit, že mám hrču v hrdle. Našťastie ma môj známy (lekár) upokojil. V 33 rokoch som si uvedomil, aká dokáže byť hlava dôležitá. Paradoxne mi stačilo dorovnať hladinu magnézia a spánok, spánok, spánok. Ľudia často podceňujú životosprávu. Hľadáme skratky, ktoré nie sú. Život nám to vie neskôr krásne vrátiť.

Je pravda, že magnéziové vrecká a vodu nosíme pri sebe. Je to paradox, ale magnéziová voda nám často pomôže, keď sme s ľuďmi v podobných stavoch. Už len to, že sa napijú, že pracuje prehĺtací reflex, zapoja sa okrem emócií aj iné centrá v mozgu. Keď má voda nejakú príchuť, človek spozornie. Vtedy už vieš, že má zapojenú kogníciu. Zrazu príde: „Kde som, čo som, čo so mnou je?“ Následne je už všetko o dôvere, a ak máte ľudí, ktorí sú pre vás istotou a bezpečím, začnite o strachu a úzkostiach hovoriť práve s nimi. Ak vám tieto veci bránia žiť normálny život, my hovoríme, že ak trvajú dlhšie ako dva týždne, je dôležité obrátiť sa na odborníka.

Podľa epidemiologického odhadu na Slovensku trpí duševným ochorením asi 850 000 ľudí, z nich sa lieči len nejakých 27 %. Opomenuli sme jeden dôležitý liek, medicínu a výživový doplnok. Je ním pohyb, športová aktivita. Na druhej strane, nie je to asi ideálny liek pre utečencov. Možno však máš radu aspoň pre nás. Ako sa donútiť k pohybu?

Už si naznačil, že je dôležitý balans vo všetkom. Keby mi niekto povedal „behaj a bude ti lepšie“, asi sa rozplačem, lebo neznášam behanie. Ale keď hovoríme o tom, ako si dať šport a pohyb do života aj ako jednu zo zvládacích techník, nepredstavme si hneď vrcholový šport. Pohyb môže byť aj chôdza v lese, kto rád behá, nech behá. Kto rád lezie po skalách, nech si ide zaliezť. Majme sa radi a doprajme si to, v čom sa budeme cítiť dobre. Vždy hovorím, že keď nám je ťažko, pozrime sa na seba očami, akoby sme sa rozprávali s najlepším kamošom. Povedal by si mu „toto nestojí za reč“? Práve naopak, bol by si pri ňom, dal by si si kávu, vypočul ho. To isté doprajme sebe.

Nakopnúť sérotonín a žiť trochu veselší život. Napriek tomu dajme aj nejaký výkričník. Čo môžu spôsobiť neliečené úzkosti, depresie? Ako sa môžu prejaviť fyzicky?

Keď sa o seba nepostaráme, naozaj to zasiahne celý náš život. Už som to spomenula niekoľkokrát. Nastanú ťažkosti v sociálnej oblasti. Bez podpory a pomoci blízkych ľudí sa môžeme začať izolovať, uzatvárať pred svetom. Človek je tvor spoločenský. Každý má potrebu ľudí okolo seba inú, ale v zásade potrebujeme ľudskú blízkosť. Zdravé vzťahy nás robia šťastnými. Ďalej môžu mať také stavy dopad na fyzické zdravie (psychosomatika). Ak ľudia s depresívnymi symptómami nemajú pomoc odborníka, môžu stavy prerásť do depresie, ktorá si už vyžaduje liečbu.

Nezostávajte sami so svojimi stavmi. I keď neviete povedať, či je to len úzkosť, príďte a povedzte to niekomu. Ten niekto, či už to bude anonymne u nás na linke pomoci, pokojne, ten niekto vám pomôže nájsť odpovede, riešenie. Zistíte, čo vám funguje a čo potrebujete vsunúť do života, aby dopady spomínaných ťažkostí boli menšie.

Veľmi pekne povedané. Na záver jedna otázka a téma, ktorá je podľa mňa dosť citlivá a vy ju určite v rámci posledných rokov vnímate aj na IPčku. Sú ňou mladí ľudia, ktorí majú čím ďalej, tým viac problémov. Rovnako deti. Ako im pomôcť, ako sa s nimi rozprávať?

Okej, tak to si dáme ďalší podcast (smiech). Ale nie. Mladí ľudia, bez ohľadu na posledné a enormne ťažké dva roky, keď im pandémia zobrala situácie, ktoré potrebujú prirodzene prežiť, čelia zo dňa na deň ďalšej krízovej situácii, a to vojne, ktorá sa ich bezprostredne dotýka. Sú ňou zasiahnutí ich rovesníci, tí berú do rúk zbrane, bojujú alebo utekajú z domova. Mladí ľudia sa naozaj nachádzajú v najkritickejšom období svojho života, keď sa menia psychicky, fyzicky, sociálne a sexuálne. Najviac potrebujú pomoc dospelých, no najmenej ju vyhľadávajú. Preto vzniklo IPčko.

Keďže sa v tomto vývinovom období prirodzene vzďaľujú a hlavný zdroj kontaktu a informácií je ich sociálna skupina, nemôžeme čakať, že prídu so slovami „mami, tati, toto sa mi stalo“. Keď už prídu a zveria sa, no reakcia dospelého je, že začne kričať, vtedy sa, prosím, dospelí, zastavme. Keď je dieťa malé a cíti sa ublížené, prvý, za kým príde, je rodič. Keď je dieťa v tínedžerskom veku a stane sa mu niečo ťažké, najprv sa to pokúsi vyriešiť samo. Následne si prizve rovesníkov, potom niekoho, v kom má dôveru, pretože sa prirodzene bojí sklamať. Keď už všetko zlyhá, príde s problémom za rodičom. Ak ten bude kričať, dieťa sa stiahne. Keď si uvedomíme, že má za sebou obrovský kus cesty a prichádza, pretože je situácia vážna, znie to paradoxne, no vtedy ho oceňme a povedzme mu, že si vážime, že o probléme hovorí.

Dopad pandémie a celého tohto obdobia na duševné zdravie máme potvrdený aj výskumom zo SAV. Pandémiu zvládali najťažšie mladí ľudia. Nemajú dostatok životných skúseností ani zvládacích mechanizmov a stratégií, aby situáciu riešili, preto volia radikálne až extrémne riešenia. Podľa WHO je druhou najčastejšou príčinou úmrtia mladých ľudí samovražda.

Na našich linkách pomoci sme zaznamenali, že markantne stúplo sebapoškodzovanie mladých ľudí. Mladí ľudia, ktorí mali duševné ťažkosti, ich mali aj pred pandémiou, ale mohli chodiť do školy, na krúžky, von, do kina. Keď už bolo všetkého veľa, ublížili si. Lenže im pandémia zobrala množstvo alternatív, ako problém riešiť. Zostal im malý balíček zvládacích stratégií, ktorý po čase prestal fungovať, prípadne sa nerozvíjal. Čo ale fungovalo vždy, bolo prehlušenie psychickej bolesti fyzickou.

Ubližovali si veľa a ubližujú si. Preto sme aj my reagovali vytvorením nástroja pomoci, ktorý sa volá Krabička bezpečia, ale o tom si môžete pozrieť aj na našom webe, ak by sa vás téma dotýkala. Krehké zdravie mladých ľudí dostalo zabrať a táto generácia bude potrebovať veľkú pomoc odborníkov, ale aj dospelých, aby mohli naskočiť na režim, ktorý im pomôže situáciu ustáť a rozvinúť balíček mechanizmov na zvládanie ťažších situácií.

Ďakujem za inšpiratívne rozprávanie. Niekedy nie je úplne ľahké to počúvať, ale taká je realita a musíme jej čeliť. Naším hosťom bola Zuzana Juráneková z IPčka. Ak potrebujete, môžete navštíviť portál pičko.sk, dobralinka.sk a krizovalinkapomoci.sk. Určite neváhajte. Si jedným z hostí, pri ktorých želám všetko dobré a čo najmenej roboty. Dúfam, že to tak bude.

Ďakujem veľmi pekne.