Potrebujú naše deti naozaj toľko hračiek? Ako to vidíme my – Dobrožrúti
Téma detí je nám už skoro 4 roky veľmi blízka. Už v čase, keď sme sa dozvedeli, že príde na svet naša dcérka Zoe, z každej strany sme počúvali: „A už máte kúpené toto a tamto? Čo by ste ešte potrebovali?“ Pravdou je, že sme toho potrebovali oveľa menej, ako sme si sami sprvu mysleli.
Zo začiatku sme kúpili postieľku, ktorú sme napokon vôbec nepoužili. Tým, že Zoe spala s nami, vedela som inštinktívne zareagovať a dojčiť ju ešte predtým, ako začala plakať. Ak by ste sa Matúša spýtali, či sa vyspal, keď bola Zoe malá, tak vám odpovie, že ani nevedel, že bola v noci hore. Takže sme nepotrebovali ani prebaľovací pult, lebo som ju v noci prebalila rovno na posteli. Oblečenie sme tiež kupovali väčšinou z druhej ruky. Čo je však téma sama o sebe, to sú hračky!
Hračky, hračky, stále ďalšie hračky
Je to horor, ako vieme spolu s rodinnými príslušníkmi doslova obhádzať deti hračkami. Keď mala Zoe približne 2 mesiace, začali k nám prúdiť hračky. My sme však videli, že najlepšia hračka je aj tak kefka na zuby alebo „ožužlaná“ plienka. Vtedy sme aj začali hračky rázne odmietať. Keď sa nám nejaká hračka zdala potrebná, dali sme vedieť rodine, ale inak všetko, čo prišlo, cestovalo preč. Hračky sme darovali detským centrám a detským domovom.
Jednoducho sme si naplno uvedomili, že dieťa sa pozornosťou nerozmazná, lebo láskou sa rozmaznať nedá. Rozmaznať sa dá len vtedy, keď rodič svoj čas s dieťaťom radšej vymieňa za hračky. A my sme sa rozhodli venovať Zoe to, čo je pre nás najvzácnejšie, náš čas.
Bola s nami stále, aj keď sme pracovali. S ňou v nosiči som bežne absolvovala pracovné stretnutia. Keď to už nešlo – v čase, keď začala chodiť – prispôsobili sme sa jej potrebám, aj keď to bolo niekedy náročné. Dali sme si však zásadnú otázku: „Chceli sme dieťa?“ A odpoveď bola: „Áno!“ Preto sme sa rozhodli prijať tento krásny úsek života so všetkým presne tak, ako to je. Občas unavene, nahnevane, ovracane, ale vždy spolu a s láskou.
No a ako to s hračkami dávame teraz?
Zoe bude mať 4 roky. Na jej tretie narodeniny sa rodina poskladala na „bunkrovú“ postieľku. Na tie štvrté tiež niečo vymyslíme. Hlavným cieľom je neučiť ju, že narodeniny sú o darčekoch. Deti tomu rozumejú sami inak veľmi dobre, kým ich to my dospelí neodučíme. Narodeniny sú najmä krásnym dňom, kedy sa stretne celá rodina. Hráme sa, jeme a užívame si spoločný čas. A, samozrejme, narodeniny sú aj o spievaní „všetko najlepšie“. Na to sa teší najviac.
Hračky udržujeme v množstve, ktoré je pre ňu zrozumiteľné. Má krabicu a malú skrinku, kde ich má uložené a potom kuchynku s pár hrncami a knižky. Keď nejaká hračka príde, Zoe vie, že niečo musí zase vytriediť. Zároveň sa o množstve rozprávame a hovoríme jej, že je dôležité mať len toľko, aby vedela mať prehľad v tom, čo má.
V hračkárstve poklady nenájdete
A viete, čo je najväčšia radosť? Krabica s pokladmi! Zoe vždy na prechádzke alebo v škôlke – chodí do lesnej škôlky – nazbiera rôzne kamienky, konáriky, kvietky či lístky a ukladá si ich do svojej krabičky na terase.
Navyše, nemáme tablet a rozprávky minimalizujeme na nevyhnutné minimum. Je to občas náročné, ale nechceme, aby naše dieťa vyrastalo vo virtuálnej realite, ale s nami.
Takže deťom fakt netreba veľa vecí, stačí im LEN naša láska a pozornosť.
S láskou aj bez množstva hračiek,
Dada a Matúš + Zoe
