Rozhovor s klimatológom Jozefom Pechom o dôsledkoch klimatických zmien, o extrémoch počasia a o tom, či ešte dokážeme zvrátiť krízu

Odborníci bijú na poplach – klimatická kríza a riziká, ktoré predstavuje, si žiadajú zásadné riešenia. Celý svet bojuje s teplotnými rekordmi a extrémnym počasím a výnimkou nie je ani Slovensko. O tom, aké budú mať klimatické zmeny následky, či sa dá extrémne počasie očakávať častejšie aj u nás a čo môžeme spraviť, aby sme globálne otepľovanie spomalili, sme sa rozprávali s Jozefom Pechom, klimatológom zo Slovenského hydrometeorologického ústavu.

Uvedomujú si ľudia vážnosť klimatickej krízy, alebo ju stále podceňujeme?

Podľa môjho názoru určitá časť populácie, dokonca aj na Slovensku, zmenu klímy už vníma ako reálnu hrozbu. Zdráham sa odhadnúť, aká veľká alebo početná je táto skupina, ale v dlhodobých prieskumoch a štatistikách sa uvádza, že je to niekde medzi 45 až 75 % populácie a závisí od roka, niekedy je to menej, niekedy viac. Myslím, že do tejto skupiny patria najmä tí, ktorých sme už o dôležitosti tejto témy presvedčili dostatočne pádnymi argumentmi. Zvyšok bude zrejme čakať až do chvíle, kým nejaký dosah zmeny klímy nezažijú na vlastnej koži.

Podceňovanie vážnosti situácie okolo zmeny klímy však nie je len výsadou tej časti populácie, ktorá tejto téme nevenuje v podstate žiadnu väčšiu pozornosť, objavuje sa aj tam, kde už na zmenu klímy „veria“. Problémom je niekedy to, že ľudia podľahnú falošnému optimizmu, keďže súčasný systém ponúka veľké množstvo najmä technologických riešení (ako sa rýchlo vyrovnať s príčinami otepľovania; napr. najnovšie mediálne správy o spustení novej fabriky na Islande na odsávanie oxidu uhličitého zo vzduchu a mnohé iné). Hoci si mnohí ľudia uvedomujú hrozbu zmeny klímy, často si predstavujú, že riešenie máme k dispozícii pripravené na uvedenie do praxe, lenže také jednoduché to nie je.

Ktoré faktory urýchľujú globálne otepľovanie a ako sa prejavuje na globálnych vzorcoch počasia?

Hlavnou a primárnou príčinou toho, prečo dochádza k otepľovaniu planéty, a uvádza to aj najnovšia 6. správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC), sú stále rastúce emisie fosílneho uhlíka do atmosféry. Jeho produkcia prostredníctvom spaľovania uhlia, ropy, zemného plynu, výroby cementu či odlesňovania (ale napr. aj vinou stále rozsiahlejších lesných požiarov) z roka na rok rastie, a to aj napriek pandémii COVID-19. Súčasná koncentrácia CO₂ (oxid uhličitý) 415 ppm je najvyššia, aká kedy za posledné 2 milióny rokov na Zemi bola, a rastie rekordne rýchlym tempom zhruba asi o 2 až 3 % ročne.

Za posledných približne 30 rokov sme do zemskej atmosféry dopravili takmer polovicu celkového objemu antropogénneho uhlíka, ktorý sme začali vo väčšej miere produkovať v druhej polovici 18. storočia. Okrem toho samotné otepľovanie začínajú urýchľovať aj tzv. spätné väzby v klimatickom systéme. Jednotlivé regióny na otepľovanie reagujú rôznym spôsobom, niekde sa to prejavuje topením horských ľadovcov alebo úbytkom snehu v jarnom období, inde klesajú prietoky a vodné stavy v riekach, inde je zase väčšie sucho, čo sa, samozrejme, prejavuje aj v rýchlych zmenách v biosfére. Napríklad čím menej snehu máme na zemskom povrchu, tým sa tento povrch môže potenciálne rýchlejšie ohrievať od priameho slnečného žiarenia, čo v danom regióne ešte rýchlejšie zosilňuje otepľovanie atmosféry.

Veľmi silnou pozitívnou spätnou väzbou sú aj rozsiahle lesné požiare na Sibíri, v Amazónii či v Indonézii. Suchšie porasty majú tendenciu ľahšie a rýchlejšie horieť, z horiacich porastov sa nakoniec uvoľňuje CO₂ a ten celkovú koncentráciu tohto plynu v atmosfére zvyšuje ešte rýchlejšie. Atmosféra je tak čoraz teplejšia, často aj viac nasýtená vodnou parou a to spôsobuje, že mnohé prejavy počasia (napr. búrky, cyklóny, hurikány či zimné víchrice) dnes nadobúdajú iný charakter ako pred 50 rokmi – sú silnejšie, prinášajú častejšie a výraznejšie extrémy počasia do rôznych regiónov sveta. Ako sa uvádza aj v poslednej IPCC správe, na svete už de facto nenájdete región, kde by nepozorovali zmeny v počasí.

Ako sa uvádza aj v poslednej IPCC správe, na svete už  nenájdete región, kde by nepozorovali zmeny v počasí.

Zem sa otepľuje rekordne rýchlo. Svetová meteorologická organizácia (WMO) varovala, že existuje až 40-percentná pravdepodobnosť, že globálny nárast teploty presiahne aspoň v jednom z nasledujúcich piatich rokov hodnotu 1,5 stupňa Celzia. Ak to bude takto pokračovať a budeme túto hranicu presahovať, aký bude rozsah vplyvov?

Globálna zmena klímy, ako aj samotné otepľovanie jednoznačne akcelerujú, dokazujú to merania a pozorovania na celej Zemi, či už sa pozriete do atmosféry alebo oceánov. Prejavy a vplyvy zmeny klímy sú z roka na rok viditeľnejšie a rozsiahlejšie. Dnes už je veľmi pravdepodobné, že v období najbližších 5 rokov hodnotu 1,5 °C na úrovni ročného priemeru dosiahneme alebo prekonáme. Môže k tomu dôjsť najmä v roku, keď sa vyskytne stredne silné alebo silné El Niňo. Ale aj bez tohto fenoménu sa pomerne rýchlo približujeme k tejto prahovej hodnote.

Podľa najnovších podkladov IPCC ju natrvalo presiahneme niekedy na začiatku budúceho desaťročia, teda niekedy v období rokov 2030 – 2035, a dvojstupňové oteplenie následne niekedy po roku 2045. Rozsah dosahov je už dnes veľmi závažný, v niektorých regiónoch doslova katastrofálny, pri oteplení o 1,5 °C sa budú teplotné extrémy a vlny horúčav, ktoré sa kedysi vyskytovali raz za 50 rokov, vyskytovať 5-krát častejšie ako v priebehu 20. storočia (pri oteplení o 2 °C to už bude 14-krát častejšie). Teda vlny horúčav, ktoré aj v Európe v posledných desaťročiach spôsobili veľké problémy a viedli k mimoriadne vysokej úmrtnosti, sa budú vyskytovať každých 5 až 10 rokov, čo je veľmi znepokojujúce.

Panuje tiež veľká zhoda v tom, že s oteplením nad 1,5 °C významne vzrastú početnosťou, ale aj intenzitou všetky pozorované extrémy počasia, počnúc intenzívnymi zrážkami a končiac silnými tropickými cyklónami. Dosahy budú v takomto svete plošne rozsiahlejšie a budú prichádzať častejšie ako v minulosti, čo bude vyvíjať veľký tlak na sociálnu a ekonomickú stabilitu ľudských komunít, ale samozrejme aj na ekologickú stabilitu prírodných ekosystémov.

Ktoré krajiny a priemysly sú najväčšími previnilcami v produkcii skleníkových plynov?

Z krajín je to predovšetkým Čína, ktorá dnes produkuje takmer 28 % všetkých globálnych antropogénnych emisií skleníkových plynov. Ďalej sú to predovšetkým Spojené štáty americké (13 %) a Európska únia (10 %; celá Európa okrem Ruska 13 %), India produkuje 7 % a Rusko približne 5 % emisií. Treba poznamenať, že v súčasnosti všetky štáty vyprodukujú niečo viac ako 50 miliárd metrických ton CO₂(eq), z hľadiska samotného CO₂ je to približne 37 miliárd ton. Každý človek na planéte vyprodukuje ročne v priemere 6 – 7 ton CO₂, priemerný Slovák vyprodukuje približne 7 ton CO₂, Čech 12 ton CO₂, ale napríklad obyvateľ Luxemburska 18 ton a Kataru až 37 ton CO₂.

Z pohľadu jednotlivých sektorov je to veľmi zaujímavé. Najvyšší podiel na antropogénnych emisiách má energetický sektor a doprava, spolu produkujú až 73 % všetkých emisií CO₂ (z toho doprava približne 16 %).  Ďalším významným sektorom je poľnohospodárstvo, produkcia mäsa a odlesňovanie (lesohospodárstvo), dovedna niečo viac ako 18 % emisií v roku 2020. Zvyšok tvoria niektoré druhy priemyselnej výroby, kde sa ako hlavný zdroj spaľovacích procesov nevyužívajú základné druhy fosílnych palív – najmä produkcia cementu (5 %) a produkcia odpadu (3 %).

Ako sa zmenila klíma na Slovensku za posledných 20 až 50 rokov?

Dnes je na Slovensku v priemere o 2 °C teplejšie ako na začiatku 50. rokov minulého storočia, významne teplejšie je predovšetkým letné obdobie (mesiace jún až august), v ktorom sa priemerná sezónna teplota vzduchu zvýšila v niektorých regiónoch aj o viac ako 3 °C. Výrazne sa to premietlo do toho, že sa významne predĺžilo leto na úkor jesene a jari, zimy sú miernejšie (teplejšie) a najmä v nižších polohách na juhu a juhozápade Slovenska sa snehová pokrývka začína vyskytovať pomerne zriedkavo. V priebehu roka zažívame častejšie prekonávanie rekordne vysokých teplôt vzduchu, takisto aj rekordne vysokých denných či viacdenných úhrnov zrážok. V prípade zrážok však celkový počet dní, keď prší alebo sneží, klesá, obdobia bez zrážok sú dlhšie, čím dochádza aj k častejšiemu výskytu meteorologického a pôdneho sucha, najmä na juhu Slovenska. To sú v skratke len niektoré z pozorovaných prejavov zmeny klímy na území Slovenska.

Dnes je na Slovensku v priemere o 2 °C teplejšie ako na začiatku 50. rokov minulého storočia.

Aké majú, resp. budú mať klimatické zmeny dôsledky? Mnohí si to predstavujú len ako zmeny či výkyvy počasia, ale na čo všetko majú tieto zmeny dosah? Napríklad na poľnohospodárstvo?

 Zmena klímy neznamená len to, že bude teplejšie. Významne sa nad kontinentálnou Európou mení aj cirkulácia atmosféry, čím sa zásadne menia aj toky vlhkosti medzi oceánom a vnútrozemím Európy. V mnohých kontinentálnych oblastiach kontinentu (a platí to predovšetkým pre južnú polovicu Európy) je dnes v priebehu teplej časti roka sucho, ktoré môže v niektorých prípadoch trvať aj niekoľko rokov. Dobrým príkladom je situácia v Českej republike, kde dlhodobé sucho spôsobilo v období rokov 2015 – 2020 pomerne veľké škody. Rozsiahle a závažné sucho sa periodicky začína vyskytovať aj na Slovensku, a to dokonca aj v oblastiach, ktoré boli v minulosti považované za „zrážkovo“ bohaté (napr. Orava, Kysuce, Liptov alebo sever východného Slovenska). Nedostatok pôdnej vlhkosti, najmä ak trvá počas dlhšieho obdobia, hlavne na jar, spôsobuje veľké problémy najmä farmárom. Škody na úrode hlavných plodín idú v niektorých rokoch do desiatok miliónov eur a existuje reálny predpoklad, že s pokračujúcim otepľovaním sa situácia môže pomerne rýchlo zhoršovať.

Budeme sa musieť týmto „novým“ podmienkam prispôsobiť?

Aby sme to „nejako“ zvládli, adaptácia bude nevyhnutná, de facto prebieha už teraz. Treba si však uvedomiť, že čím teplejšie bude a čím rýchlejšie zmena klímy bude prebiehať, tým budú aj vyššie náklady na prispôsobovanie sa. Existujú dokonca celkom reálne kalkulácie, že v prípade, že zmenu klímy nebudeme úspešne riešiť, náklady na adaptáciu a sanáciu škôd môžu už v polovici tohto storočia dosiahnuť minimálne 10 % globálneho HDP. Otázkou je, či sa takéto obrovské straty dajú ekonomicky a hlavne sociálne a politicky zvládnuť.

V prípade, že zmenu klímy nebudeme úspešne riešiť, náklady na adaptáciu a sanáciu škôd môžu už v polovici tohto storočia dosiahnuť minimálne 10 % globálneho HDP.

Stále častejšie počúvame správy o rozsiahlych lesných požiaroch, povodniach, zosuvoch pôdy, dokonca o zničujúcom tornáde neďaleko našich hraníc – sú toto všetko dôsledky klimatických zmien? Môžeme očakávať extrémne počasie častejšie aj na našom území?

Áno, celkom určite áno. Aj najnovšia správa IPCC tejto súvislosti (medzi pokračujúcim otepľovaním a nárastom extrémneho počasia) venovala značný priestor, kde poukázala na to, že veda v mnohých prípadoch súvislosť s otepľovaním priamo a jednoznačne identifikovala. Tiež sa dnes už vie, že ak bude otepľovanie pokračovať minimálne v rovnakom tempe ako doposiaľ, mnohé typy poveternostných extrémov sa budú vyskytovať častejšie a budú aj hľadiska intenzity výraznejšie (napr. extrémy spojené s mimoriadne vysokými teplotami vzduchu). V prípade niektorých extrémov – napr. tornáda – veda zatiaľ presne nevie, či v teplejšej klíme možno očakávať častejšie fenomény tohto druhu, viem však už dnes povedať, že podmienky, do ktorých vznikajú silné jarné alebo letné búrky, viac prajú rastúcej intenzite týchto javov.

Dajú sa takéto extrémy počasia predvídať? Dá sa na ne nejakým spôsobom pripraviť?

Mnohé extrémy sa predpovedať s pomerne slušnou úspešnosťou dajú aj na niekoľko dní dopredu (napr. vlny horúčav alebo silná zimná víchrica či hurikán), pri niektorých je to však aj dnes výzva a problém. Veľmi špecifické sú v tomto zmysle búrky. To, či konkrétna a potenciálne nebezpečná búrka zasiahne nejaký región, sa dá predpovedať len niekoľko desiatok minút, nanajvýš hodín dopredu v rámci tzv. nowcastingu.

Javy ako tornádo sú však už na hranici toho, čo sa dá reálne v našich podmienkach predpovedať. Žiaľ, nemáme zatiaľ také technické zázemia, akými disponujú v USA (samozrejme, taký detailný a dobre funkčný výstražný systém na tornáda v Európe zatiaľ asi ani nemá svoje opodstatnenie vzhľadom na relatívne sporadický výskyt silných tornád u nás), preto ani nemožno očakávať, že výstražná služba a civilná obrana budú schopné dostatočne včas upozorniť obyvateľstvo pred blížiacim sa tornádom. Situácia, ktorú sme zažili tento rok v Hodoníne, bola mimoriadna a dá sa povedať, že presiahla význam celej Európy.

Situácia, ktorú sme zažili tento rok v Hodoníne, bola mimoriadna a dá sa povedať, že presiahla význam celej Európy.

Vieme ešte niečo spraviť preto, aby sme dôsledky klimatických zmien zvrátili alebo zmiernili? Majú zmysel aj činy jednotlivcov, alebo sú potrebné veľké systémové zmeny?

Určite to má veľký význam už len kvôli tomu, aby sme v budúcnosti dokázali zvládnuť aj samotnú adaptáciu na konkrétne vplyvy. Existuje totiž úmera, že čím viac budeme investovať do zmierňovania samotného priebehu zmeny klímy (napríklad budeme rýchlejšie redukovať emisie skleníkových plynov z energetiky a dopravy), tým dostupnejšia a nakoniec aj realizovateľnejšia bude pre nás adaptácia. A samozrejme naopak. Pri napĺňaní cieľov z hľadiska riešenia príčiny zmeny klímy sú podľa mňa dôležité oba spomínané prístupy. Intenzívna osveta a dobrá informovanosť obyvateľstva o prejavoch, vplyvoch a riešeniach zmeny klímy môže spôsobiť revolúciu v myslení ľudí v tom, ako pristupujú k svojmu životnému štýlu, ktorý je momentálne jednosmerne zameraný na konzum a plytvanie zdrojmi.

Zodpovední jednotlivci, ktorí majú možnosť pristúpiť k svojmu spôsobu života oveľa striedmejšie, môžu rozhodnúť o mnohom, nakoniec aj o tom, kto sa dostane v najbližších rokoch do Národnej rady. Cyklus sa v tomto uzatvára, pretože politickí činitelia, ktorí budú v budúcnosti viac orientovaní na environmentálne témy, môžu rýchlejšie presadzovať vhodnú a efektívnu legislatívu, ktorá umožní rýchlejšiu transformáciu spoločnosti na nízkouhlíkovú. Je teda potrebné pracovať na tom, aby sa riešili nielen veľké systémové zmeny, ale aby zmeny prichádzali aj na úrovni jednotlivcov. Z dnešného pohľadu sa to môže zdať ako nejaká utópia, ale aby sme zmenu klímy dokázali zvládnuť, budeme sa musieť pokúsiť, aby takýto model začal reálne v spoločnosti fungovať. Rýchlokvasné technologické riešenia, žiaľ, nie sú zatiaľ dostačujúce a veľmi pravdepodobne ani nebudú.

Je potrebné pracovať na tom, aby sa riešili nielen veľké systémové zmeny, ale aby zmeny prichádzali aj na úrovni jednotlivcov.

Nastal počas pandémie pokles skleníkových plynov? Predsa len sa spomalil priemysel, letecká doprava sa využívala podstatne menej. Malo to nejaký reálny efekt?

V priebehu pandémie COVID-19 klesli globálne emisie skleníkových plynov (zo spaľovania uhlia, ropy, zemného plynu a produkcie cementu) o necelých 6 %, bolo to teda viac ako počas ekonomickej krízy v roku 2008 – 2009. V priebehu druhej polovice roku 2020 a na začiatku roku 2021 sa však tieto emisie dostali už minimálne na predpandemické úrovne z roku 2019 s výnimkou dopravy. Výrazný prepad celkových emisií sa síce čiastočne prejavil v pomalšom náraste celkovej koncentrácie CO₂ v zemskej atmosfére, ale táto zmena bola menšia ako prirodzená sezónna variabilita tohto ukazovateľa, inak povedané bola takmer na úrovni detekovateľnosti. Aby sa to významnejšie prejavilo aj na atmosférickej koncentrácii, musel by podobne výrazný prepad v emisiách trvať minimálne niekoľko rokov. Vplyv pandémie na spomalenie otepľovania sa teda zatiaľ nedá presne zhodnotiť a predpokladám, že nebude vôbec merateľný.

Je mladá generácia uvedomelejšia, čo sa týka ekologického uvažovania? Sú to pozitívne vyhliadky do budúcnosti?

 Istá časť mladej generácie určite áno, rozmýšľajú o týchto problémoch a najmä o tom, aký svet ich čaká o 10 alebo 20 rokov, keď budú sami vychovávať deti. V tomto zmysle je veľmi pozitívne vidieť záujem a to, že mnohí z nich sú mimoriadne aktívni. Sú tu však aj isté riziká. Predsa len žijeme v inom svete a inej dobe ako pred 30 rokmi, všade sú technológie, mladí ľudia majú viac možností, ako sa realizovať a uplatniť. Majú však aj viac možností, ako uniknúť z tvrdej reality, zažívame dobu, keď viac času trávia na sociálnych sieťach ako  v reálnom živote  a viac dôverujú technologickým hračkám a riešeniam. V princípe to nemusí byť zlé, ale mali by myslieť aj na to, že tam vonku je svet, ktorý je síce krásny, ale aj nebezpečný, a mali by sa na to pripraviť. Spoliehať sa na výdobytky modernej spoločnosti nemusí byť vždy výhoda.