Rozhovor s detskou psychologičkou Magdalénou Špotákovou o inkluzívnom vzdelávaní a o tom, ako učiť deti empatii voči spolužiakom so znevýhodnením

Podľa portálu To dá rozum je na Slovensku podiel žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami štvrtý najvyšší v Európe. O tom, aké výhody má inkluzívne vzdelávanie a ako by mali rodičia detí bez znevýhodnenia viesť deti k tolerancii k spolužiakom so špeciálnymi potrebami, sme sa rozprávali s významnou detskou psychologičkou a lektorkou Magdalénou Špotákovou.

Priblížte nám prosím, čo znamená pojem „inkluzívne vzdelávanie“.

Inklúzia v škole sa často spája so zjednodušenou a nepresnou predstavou detí s postihnutím v bežnej škole. Deti so zdravotným postihnutím môžu navštevovať bežné školy aj teraz – patria do širšej skupiny detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Tie deti, ktorým sú takéto potreby priznané, majú nárok na isté čiastkové úpravy v škole a na vyučovaní. Napríklad dieťa s dyslexiou nemusí nahlas čítať alebo dostane viac času na písomku, lebo mu prečítanie textu trvá dlhšie.

Takýmto a podobným spôsobom sa zaviedla integrácia prakticky na celom svete a funguje už desiatky rokov. Integrácia však školy nijako zásadne nezmenila, stále platí, že žiaci sa musia škole plne prispôsobiť; výnimku tvoria len žiaci s diagnostikovanými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a aj u tých sa zisťuje, či sú „integrovateľní“. Na to reagovali iniciatívy za inklúziu: inkluzívne vzdelávanie je vzdelávanie, pri ktorom škola rešpektuje každé dieťa s jeho individuálnymi charakteristikami a usiluje sa atmosférou v škole a spôsobom vzdelávania tejto pestrosti vychádzať v ústrety. Čiže škola nemá posudzovať, či sa to-ktoré dieťa dá vtesnať do jej nastavenej podoby, ale má sa pýtať, čo má urobiť, aby čo najlepšie vzdelávala každé dieťa.

Škola nemá posudzovať, či sa dieťa dá vtesnať do jej nastavenej podoby, ale má sa pýtať, čo má urobiť, aby čo najlepšie vzdelávala každé dieťa.

Požiadavka inklúzie, a to nielen v školskej oblasti, je zakotvená v mnohých medzinárodných dokumentoch. Najvýznamnejší je „Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím“, z ďalších dokumentov je jasné, že sa netýka len ľudí s postihnutím, ale všetkých ohrozených a marginalizovaných skupín. Existuje zhoda medzi odborníkmi, že kľúčom k inklúzii v škole je zohľadnenie individuálnych potrieb každého žiaka. Z takéhoto nastavenia majú prospech všetci žiaci, nielen tí so „špeciálnymi“ potrebami.

Inak – spomínaný Dohovor Slovenská republika ratifikovala pred viac ako jedenástimi rokmi; je teda aj u nás právne záväzný a má dokonca prednosť pred vnútroštátnym právom. V školstve sa mu školská legislatíva začala prispôsobovať len nedávno, hoci mnohé školy sa na túto cestu vydali už dávnejšie.

Je podľa vás dôležité, aby spoločne fungovali deti so znevýhodnením s ostatnými deťmi? Aké má inkluzívne vzdelávanie benefity?     

Skúsme sa najprv zamyslieť nad tým, kto sú ľudia so znevýhodnením. Temer všetci si predstavíme človeka, s ktorým „niečo nie je v poriadku“. Môžeme sa na to ale pozrieť aj iným spôsobom: sú to ľudia, ktorí sú z rôznych dôvodov znevýhodnení v interakcii so spoločnosťou a jej inštitúciami. Z toho potom vyplýva zodpovednosť spoločnosti a jej inštitúcií zmeniť sa tak, aby tých prekážok v interakcii bolo čo najmenej.

Niektoré príklady takéhoto postupu sú každodenné a úplne jednoduché, napríklad zvuková signalizácia na svetelných priechodoch – prekážka, ktorej čelil nevidiaci človek, bola takto odstránená. O škole môžeme uvažovať podobne: prečo našu školu nenavštevuje dieťa na vozíčku? Preto, lebo nedokáže chodiť, alebo preto, lebo naša škola nie je bezbariérová? Inkluzívna odpoveď je jasná….

Aké sú benefity inkluzívneho vzdelávania? Vieme, že každý z nás by mal byť schopný žiť, spolupracovať a rozumieť si s ľuďmi, i s takými, ktorí sa od nás v niečom zjavne odlišujú – a veríme, že táto prirodzená rozmanitosť patrí aj do škôl. A trochu rukolapnejšie, aj výskumami potvrdené benefity sú v sociálnom a osobnostnom vývine u oboch skupín a často aj v učebných výsledkoch opäť u oboch skupín.

Vyžadujú deti so znevýhodnením osobitný prístup vo vzdelávaní?

Nepoznám jednoduchú paušálnu odpoveď. Nemáme dve skupiny detí – so znevýhodnením a s osobitným prístupom a bez znevýhodnenia s „obyčajným“ prístupom. Napríklad dve deti s telesným postihnutím majú pravdepodobne špeciálne potreby, ktoré vyplývajú priamo z ich postihnutia, ale tie vôbec nemusia byť u oboch rovnaké a ani sa nemusia týkať vzdelávania.

Skupinové charakteristiky, napríklad na základe diagnózy, sú zradné, vytvárajú mylný dojem, že ide o rovnorodú skupinu. Diagnóza je iba jednou z mnohých charakteristík dieťaťa, ktorá pri vzdelávaní síce môže, ale aj nemusí byť významná. U každého dieťaťa treba zistiť, aké prekážky mu pri vzdelávaní stoja v ceste a akú podporu pri ich prekonávaní potrebuje. Na stupňoch tejto podpory, jej podobách a poskytovateľoch sa už v rezorte školstva veľmi konkrétne pracuje.

U každého dieťaťa treba zistiť, aké prekážky mu pri vzdelávaní stoja v ceste a akú podporu pri ich prekonávaní potrebuje.

Bývajú takíto žiaci stigmatizovaní?

Trieda je zložitá sociálna skupina a vzťahy v nej často nie sú také, aké by sme si želali. V mnohých triedach nájdeme deti, ktoré sú odsúvané na okraj skupiny a dôvodom môže byť aj príslušnosť k nejakej menšine, napríklad k menšine ľudí s postihnutím – ale určite to nie je pravidlo. Veľmi veľa závisí od pedagógov, pedagogických asistentov a ďalších odborníkov, ktorí na školách pôsobia, od ich správania a citlivosti voči prejavom ostrakizácie [pozn.: vylúčenia zo spoločnosti].

Stigmatizujúco môžu pôsobiť aj dobre myslené opatrenia, napríklad neustála prítomnosť asistenta pri jednom žiakovi symbolicky vydeľuje toto dieťa spomedzi ostatných. A nemožno zanedbať ani vplyv postojov spoločnosti voči rôznym menšinovým skupinám, miera stereotypov a predsudkov.

Čo pre deti znamená mať dieťa so znevýhodnením ako spolužiaka?

Opäť neviem jednoducho odpovedať, v prvom rade preto, lebo dieťa so znevýhodnením je príliš abstraktné zovšeobecnenie. Ale ak je to znevýhodnenie zjavné pre všetkých, tak je to pre deti skvelá príležitosť naučiť sa prirodzene žiť, komunikovať , hrať sa a spolupracovať aj s ľuďmi, ktorí sa od väčšiny v niečom líšia.

Sú deti bez znevýhodnenia zväčša otvorené voči spolužiakom so špeciálnymi potrebami, alebo potrebujú správne usmernenie?

To je individuálne, závisí to aj od veku, ale najmä od toho, aký vzor správania poskytujú dospelí. A netreba zabúdať ani na individuálne charakteristiky dieťaťa so znevýhodnením, to môže mať vlastnosti, ktoré deti vo všeobecnosti oceňujú, ale aj také, ktoré deti nemajú na iných rady. Samozrejme, so znevýhodnením – napríklad zdravotným postihnutím – sa môžu spájať prejavy, ktoré treba ostatným deťom rozumne vysvetliť.

So znevýhodnením sa môžu spájať prejavy, ktoré treba ostatným deťom rozumne vysvetliť.

Akú úlohu zohrávajú pedagógovia v tvorení inkluzívneho prostredia pre všetky deti v triede?

Kľúčovú – a je to neľahká úloha, v ktorej nesmú zostať sami. Preto sa na školách vytvárajú podporné tímy odborníkov a učitelia a učiteľky môžu mať pedagogických asistentov, ale stále je to na školách v nedostatočnom rozsahu. A aj keby boli personálne otázky vyriešené, tak to ešte samo osebe nezabezpečí inkluzívnosť školy. Skutočne inkluzívna škola je v mnohom odlišná od tradičnej a vyžaduje dosť zásadné zmeny, počnúc legislatívou na makroúrovni až po povedzme tvorbu individualizovaných učebných materiálov na mikroúrovni triedy. A často aj zmenu myslenia a postojov. Je to určite dlhodobý a náročný proces.

Viete poskytnúť rodičom niekoľko tipov, ako učiť svoje dieťa, aby bolo empatické voči spolužiakovi so znevýhodnením a aby ho prijalo a budovalo s ním priateľstvo?

Najdôležitejším predpokladom je, aby rodičia sami boli empatickí ľudia a nemali predsudky. Keď niekto bezmyšlienkovite hovorí svojmu malému dieťaťu, že sa má ísť okamžite umyť, lebo je špinavé ako Cigánča, tak to bude mať neskôr veľmi ťažké, keď bude chcieť svoje dieťa presvedčiť, že sa má pekne správať k rómskemu spolužiakovi zo sociálne znevýhodneného prostredia. A tie vyjadrenia nás dospelých ani nemusia byť tak zjavne nevhodné, a predsa zasievajú predsudky, stereotypy a neúctu: Nepočuješ, čo som ti povedala – si hluchý?! Ja nie som rasista, veď sa mi páči cigánska hudba, to oni vedia. Nepozeraj tak na toho chudáčika na vozíku! … a tak ďalej.

„Pedagogické štvrťhodinky“, počas ktorých sa dieťa snažíme naučiť, čo je správne, sú oveľa menej účinné ako sociálne učenie – dieťa vidí, ako sa správame, a naše správanie, názory a postoje sa mu dostanú „pod kožu“.

Dieťa vidí, ako sa správame, a naše správanie, názory a postoje sa mu dostanú „pod kožu”.

Počas pandémie dalo dištančné vzdelávanie zabrať deťom aj rodičom. Mali to deti so znevýhodnením a ich rodičia ešte náročnejšie? Čo pre nich predstavovalo najväčšie výzvy?

Dištančné vzdelávanie bolo (a obávam, že opäť bude) veľkou výzvou pre všetkých rodičov, ale dôležitých je mnoho okolností – kvalita online vzdelávania, samostatnosť dieťaťa, pracovné povinnosti rodiča… pokračovať by sa dalo dlho. Rodičia detí so zdravotným znevýhodnením sú ale veľmi často v situácii, že sa musia aj bez pandémie intenzívne venovať školským povinnostiam svojich detí a sú z nich skutoční odborníci na ich vzdelávanie. Paradoxne potom mohli mnohí z nich zvládať túto situáciu lepšie ako rodičia „bežných“ detí.