Šéfka Únie materských centier: Všetky deti nemajú v živote rovnaké šance

Predstavme si „bežné dieťa“ z „bežnej rodiny“, v ktorej žije mama, otec, súrodenci. A vedľa neho postavme dieťa, ktoré je niečím znevýhodnené - žije vo vylúčenej komunite, vychováva ho len jeden rodič alebo je telesné či mentálne znevýhodnené. Obe deti majú, samozrejme, iné danosti, ale aj možnosti, ako rozvíjať svoj talent a vzdelávať sa, každé z nich má iné množstvo pomôcok aj podnetov a tak sa stáva, že nestoja na rovnakej štartovacej čiare.

Na vyrovnávanie týchto rozdielov prostredníctvom cieleného vzdelávania sa už tretí rok zameriava projekt Učenie pre život, ktorý funguje pod záštitou poisťovne Generali a v spolupráci s Úniou materských centier. O vzdelávaní znevýhodnených detí a potrebe inklúzie sme sa porozprávali s Danielou Konečnou, riaditeľkou Centra ekonomiky a projektov Únie materských centier, ktorá stála pri zrode projektu Učenie pre život a už tretí rok ho aj – spoločne s ďalšími – koordinuje.

Aby sny neostali snami. Tak znie slogan projektu Učenie pre život, ktorý ste pred troma rokmi spustili na Slovensku v materských centrách. Dokážete skutočne pomôcť deťom splniť ich sny?

Samozrejme, veď deti snívajú o úplne bežných veciach. O pozornosti od tých najbližších, o uznaní ich schopností a talentu od okolia, o možnostiach rozvíjať sa. Túžia nepatriť medzi tých, ktorých minorita v meste, či obci odvrhne. A to prijatie aj oni, aj ich rodičia v našich centrách dostávajú.

Projekt Učenie pre život sa zameriava na rodiny s deťmi vo veku 0-6 rokov. Prečo práve toto vekové obdobie?

Obdobie raného detstva je v živote detí veľmi dôležité, dokonca sa hovorí, že najdôležitejšie. Vo veku od narodenia do 6 rokov deti prirodzene absorbujú podnety z okolia oveľa viac a oveľa rýchlejšie, ako je to neskôr, a vytvárajú základy svojej osobnosti. V tomto čase sa deti učia byť sami sebou, učia sa poznávať svet. Aj tie najjednoduchšie veci sú pre nich velikánskymi objavmi. V tom krehkom období sa stávajú tie najväčšie zmeny: deti sa posúvajú vo svojom vývoji míľovými krokmi, stavajú sa na nohy, učia sa používať zmysly, tvoria základ svojho slovníka a základ predstavivosti. Aj materské centrá sú prioritne určené mamám, otcom a deťom do 6 rokov. Pracujeme teda s tými, ktorých dobre poznáme. Tradičná pedagogika rozvíja rozum, ale dôležité je hlavne zmyslové poznanie. Chceme učenie posunúť do alternatívnych spôsobov prístupu a výučby detí a zároveň poukázať ich rodičom, prevažne matkám, ako uľahčiť učenie týchto detí aj v budúcnosti.

Pracujete s rodinami zo znevýhodnených komunít. Tie sú v našej spoločnosti mnohokrát stigmatizované a nálepkované najmä tým, že nemajú záujem sa prispôsobiť a začleniť do spoločnosti. Ako to vnímate vy? Majú tieto rodiny o projekt a vzdelávanie reálny záujem?

Keby rodiny nemali záujem vzdelávať sa, chodiť do našich programov, tak by sme to jednoducho nerobili. Čo je to prispôsobiť sa, čo je to začleniť sa do spoločnosti? Predstavte si ženu, ktorá žije s dieťaťom s mentálnym znevýhodnením. Sama. Jej príjem sa zúžil na niečo málo cez 600 eur. Za to musí zaplatiť byt, hypotéku, musia sa obliecť, musia jesť. Na rozvoj jej neostáva. Prečo by sme vôbec mali uvažovať o tom, že sa takáto žena má do spoločnosti „začleňovať“. Ona v nej predsa je. A stačí málo, aby sa cítila lepšie. Alebo žena, ktorá sa už narodila v bytovke za mestom, kam jeho úradníci vysťahovali všetkých neplatičov. V škole chodila do segregovanej triedy. Skoro otehotnela. A potom ostala s troma deťmi sama. Nemá stálu prácu, ale chodí na brigády a upratovať. Ale veľmi túži, aby jej deti mali lepší život. O programe sa dozvedela od učiteľky najstaršej dcéry. Tak k nám chodí. Všetky rodiny, s ktorými pracujeme žijú v pásme chudoby. Ale to neznamená, že majú byť vytlačené na okraj.

Projekt Učenie pre život prebieha v materských alebo rodinných centrách. Líši sa práca s rodinami zo znevýhodneného prostredia v porovnaní s bežnými rodinami?

Iste. Naše líderky museli na začiatku bojovať aj s vlastnými predsudkami. Pochopiť, že ich cieľom nie je meniť, prispôsobovať iných na svoj obraz, na to, čo si myslíme, že je dobré, ale ponúkať podnety.

Na Slovensku pôsobí v tejto oblastí viacero neziskových projektov. Čím je výnimočný práve projekt Učenie pre život?

Väčšinou organizácie pracujú s profesionálmi a profesionálkami. My sme postavili projekt na „obyčajnosti“. Chceli sme, aby naše líderky priniesli do komunít prirodzeným spôsobom – cez svoje autority a myšlienky rovnosti – podporu ľudí a detí, ktoré s nimi žijú na jednom priestore.  Ďalším momentom výnimočnosti tohto projektu je začleňovanie rodín zo sociálne slabého prostredia do prostredia medzi rodiny bežné, ktoré sa nepotykajú s existenčnými problémami. Ide o skutočnú inklúziu. Toto je pre nás veľmi dôležité a najmä, že sa to dá a že to funguje. Vidíme to na spoločných aktivitách, kde sa stretajú rodiny z rôznych prostredí a vzájomne sa inšpirujú.

Hovoríte o vzájomnej inšpirácii. Ako nás kontakt s ľuďmi zo znevýhodneného prostredia môže obohatiť? A čo dáva stretávanie s nimi vám alebo lektorkám, ktoré program realizujú?

Tým, že sa stretávajú naše rodiny z prostredia, kde nemajú veľký priestor na realizáciu a kde veľakrát bojujú s vlastným prežitím, s bežnými rodinami, učia sa vzájomne od seba. Hlavne pri postavení hodnotového rebríčka a poznávaní, čo je pre jedných aj pre druhých najdôležitejšie. Prídete na to, že najdôležitejší je ľudský prístup, vzájomné porozumenie a tolerancia. Vtedy si uvedomíte, aký malý je priestor, ktorý delí životy na tie naše – ľahké a pohodové – a ich, v ktorých si mnoho samozrejmých vecí musia vybojovať alebo ich vôbec nemajú.

Čo všetko sa deti a ich rodičia počas trvania kurzu naučia? Ako vyzerá štandardná “lekcia”?

Veľmi jednoducho. Spoločne sa hráme sa, spoznávame veci, používame množstvo tvorivých pomôcok. Čerpáme z metód Márie Montessori, ale aj z iných. Jednoducho stimulujeme nielen dieťa, ale prebúdzame aj zvedavosť mamičiek alebo otcov, ktorí k nám chodia.

Už druhý rok bojuje celý svet s ochorením COVID-19. Ako poznačila pandémia chod projektu Učenie pre život? Predsa len je o aktívnom stretávaní sa, čo je v dobe sociálneho odstupu náročné.  Aktuálne sa situácia opäť zhoršuje. Funguje projekt aktívne aj v týchto dňoch?

Počas pandémie, keď boli naše priestory zavreté, sme sa snažili pomáhať aspoň materiálne. Získali sme množstvo potravinovej pomoci. Rovnako tak počítače a tablety s pripojením na internet, ktoré pre rodiny zo znevýhodneného prostredia nie sú samozrejmosťou. Aj vďaka technológiám sme boli s rodinami v neustálom  kontakte. Pripravovali sme učivo pre deti v „balíčkoch“ a snažili sa cez sociálne siete nájsť spôsob, ako komunikovať a rozvíjať aj veľmi malé deti v online priestore.  Veľakrát sme od nich počuli, že bez kontaktu s nami, s našimi líderkami,  by ostali  počas pandémie vo vzduchoprázdne, bez akejkoľvek osobnej pomoci.

Projekt funguje na Slovensku už tri roky. Čo sa vám za tento čas podarilo?

Skúsim to povedať v číslach. Počas týchto troch rokov vzrástol počet materských centier, ktoré sa otvorili pre znevýhodnené deti, na 10. Pôsobíme vo viacerých mestách na celom Slovensku, a to najmä v lokalitách, kde žijú. V rámci ôsmych programov sme zrealizovali 729 kurzov, ktorých sa zúčastnilo 326 rodín so 450 deťmi. Len vzdelávanie priamo Montessori metódou bolo v objeme 1 813 hodín, ďalších 2 212 hodín sme s rodinami konzultovali a hľadali sme riešenia ich problémov. Líderky materských centier chodia pomáhať aj priamo do  domáceho prostredia – urobili tak najmenej počas 249 hodín. 1 213-krát si rodiny požičali aj rôzne pomôcky na vzdelávanie. Sme radi, že sa nám podarilo zrealizovať aj letné pobyty – denné tábory s množstvom športu a vzdelávania, spolu pre 650 detí. A vzdelávajú sa aj líderky materských centier, urobili tak 57-krát.

Existuje už aj nejaký konkrétny príbeh so šťastným koncom vďaka Učeniu pre život?

Odpovedala by som skôr tak, že nepoznáme nešťastný príbeh. Všetky deti dostali veľkú dávku pozornosti a pocit, že sú šikovné – lebo sú. A rodičia pocit, že byť s deťmi, rozvíjať ich schopnosti, nemusí stáť peniaze, ale niečo úplne iné – záujem.

Čo sa s rodinami deje po úspešnom absolvovaní projektu? Zostávate v kontakte? Navštevujú ďalej materské centrum, kde vzdelávanie prebiehalo?

Samozrejme, väčšina rodín aj naďalej chodí do centier. Snažia sa vzdelávať a navštevujú aj iné programy. Práve to je veľkým prínosom tohto projektu. Rodiny zistia, že materské centrum je otvorené aj pre nich.

Aké sú ďalšie plány s projektom Učenie pre život? Plánujete ho rozšíriť? Čo by vám v tom pomohlo?

Boli by sme radi, keby sa étos projektu rozšíril aj do ďalších centier. Niečo ako hra „pošli ďalej“ – tak aj my chceme dostať dobrú vec, do čo najviac lokalít.

Ak chcete projekt Učenie pre život podporiť, môžete tak urobiť prostredníctvom finančného príspevku alebo kúpou trička Takýto ja som/Takáto ja som.