VIDEOPODCAST s Valentínou Sedilekovou z Chuť žiť: Ľudia nie sú len fotka, ľudia sú zážitok

Pozvanie do nášho podcastu prijala Valentína Sedileková z občianskeho združenia Chuť žiť, ktorá otvorene hovorí o témach, ktoré často ostávajú v tieni. A práve z temných miest sa snaží dostať jednotlivcov aj rodiny, ktoré sú zasiahnuté poruchami príjmu potravy. Vo videopodcaste sa s nami podelí aj o vlastné, často boľavé skúsenosti s touto poruchou, ale najmä prinesie nádej - nádej, že sa dá vyliečiť a žiť kvalitnejší život. Poradí nám, ako sa zorientovať v príznakoch a spúšťačoch porúch príjmu potravy. Dotkneme sa aj témy sociálnych sietí a ako nás a najmä naše deti ovplyvňujú.

Ako vyhodnocovať pravdivosť a relevantnosť informácií, aj v téme výživy či kultu štíhlosti? Aké nástroje si osvojiť, aby sme unikli bubline, do ktorej nás zatvárajú algoritmy sociálnych sietí? Lebo narušený vzťah k jedlu môže byť naša realita alebo realita našich detí či blízkych a od nej je to len krôčik k oveľa závažnejším problémom, na ktoré nemusíme byť sami.

Poruchy príjmu potravy bývajú často zľahčované ako niečo, čo patrí k tínedžerskému veku alebo k ženám, ktoré si veľmi zakladajú na výzore. Aj to je dôvod, prečo veľa ľudí nevyhľadá pomoc. Štatistiky pritom hovoria niečo iné – celosvetovo viac ako 70 miliónov ľudí postihujú poruchy príjmu potravy, pričom muži a chlapci môžu predstavovať až 1/3 z tohto čísla. Poruchy príjmu potravy môžu postihovať už 6-ročné deti, športovcov, matky aj ženy v menopauze a najhrozivejšia je štatistika, ktorá hovorí, že priemerne každých 52 minút zomrie jeden človek v dôsledku porúch príjmu potravy. Poruchy príjmu potravy tak majú druhú najvyššiu úmrtnosť spomedzi všetkých psychiatrických ochorení.

Kto je Valentína Sedileková?

Valentína je zakladateľka projektu Chuť žiť, ktorý sa od roku 2019 venuje spolu s tímom odborníčok, odborníkov aj ľudí s osobnou skúsenosťou poskytovaniu priamej pomoci a realizácii prevenčných a vzdelávacích aktivít v téme porúch príjmu potravy. Sama si prešla týmto ochorením a nebojí sa hovoriť o všetkom, čo táto diagnóza so sebou prináša. Študuje psychológiu a ako peer konzultantka pomáha prejsť si často boľavú cestu k vyliečeniu tým, čo ňou trpia. Jej združenie vytvára záchrannú sieť, ktorá u nás chýbala a zachraňuje životy. Snaží sa aj o systémové zmeny na celoslovenskej i európskej úrovni. A popri tom všetkom stíha aj písať – je autorkou fantasy kníh a autobiografickej knihy o živote s anorexiou.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či Youtube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Števov rozhovor o PPP s Valentínou Sedilekovou si teraz môžete aj prečítať. 

 

Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Mimochodom, od roku 2019 sa Valentína spolu s tímom odborníkov aj ľudí s osobnou skúsenosťou venujú poskytovaniu priamej pomoci a realizácii prevenčných a vzdelávacích aktivít.

Generali vníma v náraste počtu osôb s poruchou príjmu potravy negatívny trend, a preto inovuje svoje životné poistenie a rozširuje zoznam závažných ochorení práve o anorexiu a bulímiu. Zároveň sa stala partnerom a podporovateľom občianskeho združenia Chuť žiť, aby mohlo pomôcť viacerým ľuďom a rodinám.

Ešte raz vitaj. Som veľmi rád, že si prijala pozvanie. Táto téma možno bude pre niekoho diskomfortná. Ty máš úžasnú, ale zároveň neprenositeľnú osobnú skúsenosť. Skús mne ako absolútnemu laikovi, bežnému občanovi, priblížiť, o čo vlastne ide. Lebo predsudky sú také, že človek s poruchou príjmu potravy je nejaká vychudnutá modelka a väčšinou dievča. Aká je realita?

Realita je veľmi pestrá a často tieto stereotypy búra. Ľudia s poruchou príjmu potravy sú skutočne rôznorodí, pretože aj poruchy príjmu potravy v podstate predstavujú široké spektrum. Na jednej strane spektra možno máme mentálnu anorexiu, ktorá sa týka najmä dievčat a žien, ale týka sa aj chlapcov a mužov a v celom spektre porúch príjmu potravy sú až štvrtina, respektíve štvrtina až tretina ľudí s týmto ochorením práve chlapci a muži. Na tom jednom spektre máme mentálnu anorexiu, ktorá je skutočne charakteristická znižovaním energetického príjmu, zvyšovaním výdaja a veľkým strachom z tučnoty a priberania – negatívnym sebaobrazom a veľmi nízkym sebavedomím. Asi sa budeme rozprávať práve o tom, ale napríklad na inej strane spektra máme povedzme diagnózu záchvatového prejedania, keď ľudia strácajú kontrolu nad stravovaním a pri konzumácii rôznorodých potravín sa nevedia zastaviť. Môže ísť o sladkosti a často diétne, teda v rámci diéty zakázané jedlá, ale môžu to byť aj potraviny, ktoré napríklad nie sú úplne jedlé, napríklad surové cestoviny, alebo je to liter mlieka, takže je to naozaj kadečo pokombinované.

No a toto spektrum má tiež zákutia, kde sa nachádza tzv. vyhýbavo-reštriktívna porucha príjmu potravy, ktorá sa pomerne často týka aj chlapcov. A tam sa veľmi nerozprávame o tom, že človek má strach z tučnoty a z priberania a nutkavo si kontroluje svoj vzhľad, ale viac sa rozprávame o veľmi silnej úzkosti, ktorá je s jedlom spojená. Napríklad sa bojím, že sa zadusím, keď niečo zjem, alebo že mi bude veľmi zle, že mám problém cítiť nejaké jedlo, jeho vôňu alebo štruktúru, bojím sa, že sa povraciam a tak ďalej. A v podstate na základe tejto veľmi silnej bazálnej úzkosti to pretavujem do manipulácie s jedlom a to potom môže, samozrejme, ovplyvniť aj moje telo a to, ako fungujem v spoločnosti pri spoločnom jedení. Takže spektrum je naozaj veľmi pestré, a tak veľmi pestrí sú v podstate aj naši klienti a klientky alebo ľudia, ktorí potrebujú a hľadajú pomoc.

Týka sa to aj maličkých detí, takže sa rozprávame o deťoch, ktoré majú 6, 7, 8, 9 rokov. Ale týka sa to aj dospelých ľudí, zrelých ľudí, zrelých žien, aj napríklad v období menopauzy. Takže spektrum je naozaj veľmi pestré.

Dajme si zopár čísel. Mám rád fakty a sú to obdivuhodné čísla, pretože vy v rámci vášho občianskeho združenia Chuť žiť ste v minulom roku poskytli odbornú pomoc 1875 ľuďom.

Ďalších vyše 4100 dievčat a chlapcov absolvovalo komplexný program prevencie. 47 rodín našlo v roku 2024 pomoc v multidisciplinárnom programe a to sú naozaj úžasné čísla. Za každým je však reálny príbeh, problém daného človeka, keď chápem, že ide o veľmi komplexnú tému, ale naši diváci a poslucháči sa teraz určite pýtajú, kedy mám zbystriť, že ja alebo môj blízky či moje dieťa má problém.

Pri poruchách príjmu potravy je vhodné všímať si tri kategórie príznakov. Prvou sú zmeny, ktoré sú spojené so správaním a pri poruchách príjmu potravy, teda aj so správaním, ktoré sa týka stravovania. Veľmi častým je napríklad náhly záujem o zdravý životný štýl, cvičenie a diétne stravovanie alebo vynechávanie určitých potravín.

Môžeme si všimnúť, že ten človek si napríklad nevie dať spontánne nejakú sladkosť alebo si do práce aktívne nosí krabičky, čo je, samozrejme, v poriadku, len už to začína byť zväzujúce, že nie je schopný nikdy ísť na obed alebo má problém dojesť celú porciu. Alebo keď je na oslave, nevie si dať napríklad nejaký koláčik, lebo je to nečistá potravina alebo nepozná kalorickú hodnotu a tak ďalej.

Potom v téme jedla nastupuje veľmi veľa výhovoriek, prečo ten človek nechce jesť alebo že drží nejakú diétu kvôli nejakému ochoreniu. Prípadne si môžeme všímať, najmä ak sa to týka našich rodinných príslušníkov, že nám z kuchyne miznú nejaké potraviny. To sa napríklad týka záchvatového prejedania alebo človek veľmi často odbieha do kúpeľne, na WC, keď niečo zje, a tak ďalej. Jednoducho vnímame, že sa menia jeho stravovacie návyky. A zároveň, že ten človek sa môže izolovať od svojho okolia, je menej spoločenský, tak sa uťahuje do seba. Druhou kategóriou sú zmeny spojené s prežívaním. Čiže vnímame, že človek je iný, že mám kamošku a tá kamoška začne byť zrazu veľmi nervózna, reaguje prudko, zdá sa nám podráždená, prípadne často smutná.

Alebo je apatická či depresívna, takže vidím, že je iná, dačo je iné. Treťou kategóriou sú fyzické zmeny. Upozornila by som, že tie často prichádzajú až spolu s ďalšími, a to môžu byť zmeny hmotnosti, keď človek výrazne schudne alebo priberie, alebo mu váha počas mesiacov výrazne kolíše.

Človek si sám na sebe môže všímať padanie vlasov alebo neustálu zimomravosť, čiže je mu stále zima, prípadne spomalenie, únavu, problémy so sústredením atď.

Tie čísla sú celosvetovo alarmujúce a ja sám som bol pri príprave tohto podcastu prekvapený, aké obrovské percento ľudí táto porucha príjmu potravy zasahuje.

Celosvetovo tieto problémy postihujú viac ako 70 miliónov ľudí. Čo sú spúšťače? Je nejaký nárast oproti minulosti?

Povedala by som, že je rozdiel medzi príčinami vzniku a spúšťačmi, lebo spúšťačom niekedy naozaj býva jedna konkrétna veta alebo nejaká konkrétna udalosť, ktorá je poslednou kvapkou, keď to prepukne a človek sa začne v stravovaní obmedzovať.

Môžeš povedať konkrétne príklady? Napr. rodinné oslavy alebo nejaký rodinný obed.

Pomôžem si svojou skúsenosťou. U mňa to nebola príčina, prečo som mala poruchu príjmu potravy. Trénovala som atletiku a na jednom sústredení mi jeden pán pri vážení povedal, že by bolo dobré zmenšiť percento môjho tuku v tele, aby sa mi zlepšila výkonnosť. Ja som si to už nejakým filtrom premenila na to, že vidíš, on ti hovorí, že si tučná, máš schudnúť. U niekoho to môže byť šikana v škole alebo nejaká nepríjemná poznámka od rodiča, napr. že keď budeš jesť veľa čokolády, nebude ťa chcieť žiadny chalan, alebo pozri sa na seba, aký máš veľký zadok, a u niekoho to môže byť negatívna skúsenosť, ktorú človek zažije, nával stresu, napríklad rozvod rodičov alebo až traumatizujúca udalosť – znásilnenie alebo iné sexuálne zneužitie.

Môže to byť rôzne, od jednej vety až po naozaj traumatizujúcu udalosť. To býva jedným zo spúšťačov. No a čo sa týka príčin, tie sú veľmi komplexné. V podstate asi ako u duševných ťažkostí rôznej formy hovoríme o multifaktoriálnom ochorení, čiže neviem povedať, že je to kvôli zlému vzťahu matky s dcérou, a preto má človek poruchu príjmu potreby. Nie je to tak, je tam určite výsledok genetickej lotérie, že my sa s niečím narodíme, s nejakými osobnostnými črtami, predispozíciami, nejakou genetickou informáciou, ktorá nás robí voči nejakým ťažkostiam zraniteľnejšími, voči tomu, ako zvládame stres, a tak ďalej. A potom je to, samozrejme, vplyv prostredia, v ktorom sú nejaké rodinné vzorce.

Prirodzene, pri poruchách príjmu potravy ide veľmi silne aj o sociokultúrne faktory. To, ako si v našej spoločnosti, ktorá je nesmierne vizuálna, prepájame štíhlosť s úspechom, bohatstvom, atraktivitou, vôbec s nejakou hodnotou toho, že som zaujímavá, vnímaná, ľúbená. A to je pre dievčatá veľmi, veľmi citlivé.

A aj pre chlapcov, ktorí zase čelia tlaku na maskulinitu, lebo máme prezentované, že muži sú tí, čo to jednoducho majú veci pod kontrolou, sú svalnatí, ich telo je funkčné. Ďalej ide o množstvo protichodných mediálnych informácií, ktoré dostávame o jedení alebo nejedení. Na jednej strane sú ženské magazíny, kde máme recept na vynikajúce čokoládové brownie, potom skutočný príbeh človeka s poruchou príjmu potravy a rozhovor o sebaláske a bum –  máme tam aj recept na 30-dňový detox a diétu zameranú na to, aby sme zhodili prebytočné kilá. Je množstvo vecí, ktoré nás ovplyvňujú: naše okolie, no nielen rodina, ale aj rovesníci, učitelia, jednoducho miesta, kde sa pohybujeme, a to všetko nás ako deti formuje a my si vytvárame nejaké presvedčenia. Aby som bola konkrétna, uvediem príklad. Ja som si v mojom detstve vytvorila veľmi silné presvedčenie o tom, že som škaredá, a keďže som škaredá, budem aspoň štíhla. Niektoré deti majú napríklad takúto formu presvedčenia, niektoré môžu mať niečo úplne iné. Čiže je množstvo faktorov, ktoré to ovplyvňujú, a to sú asi najdôležitejšie.

Áno, nespochybniteľne žijeme dobu kultu tela. Vyskakuje to na nás odvšadiaľ a práve sa chcem dostať k sociálnym sieťam, pretože som čítal mnohé prieskumy, že konkrétne Instagram na mladé dievčatá vizuálne veľmi vplýva.

Skús nám to opísať a priblížiť. Predpokladám, že zakladateľa Instagramu ani napadlo, že ľudia budú čeliť niečomu podobnému, ale je to veľmi nebezpečný fenomén, keď sú často ohrozené naozaj veľmi mladé dievčatá. Samozrejme, aj chlapci, ale z prieskumov, ktoré som čítal, vyslovene pre mladé dievčatá je to cesta do pekla.

Povedal si zaujímavú vec, že vlastne autori Facebooku netušili, že to bude mať takýto spád. Ale to, čo je pre mňa vlastne hrozivé, že myslím si, že aj nejaký taký prieskum toho dopadu Instagramu, na ktorý sa odvoláva, že on vlastne ako keby leakol, že unikol vlastne z tej z tej mety.

Mňa na tom desí, že oni vedeli, oni vedia, aký to má negatívny dopad na sebavnímanie mladých ľudí alebo aj na podporu radikalizácie chlapcov, na osamelosť, na šírenie dezinformácií, na všetky takéto nie úplne pozitívne fenomény a vlastne s tým nič nerobia.

Toto ma úplne desí, lebo money talks no.

Áno, toto je pre mňa na tom celom hrozivé. Aby som priblížila ten prieskum – neviem to úplne detailne, ale využila som ho pri písaní jedného projektu na prevenciu negatívneho dopadu sociálnych sietí, na wellbeing, a sebavnímanie detí. Myslím, že okolo 40 % dievčat sa po používaní Instagramu zhoršil negatívny body image.

Jednoducho Instagram je vizuálny a aby som to zjednodušila, používanie Instagramu môže mať výrazne negatívny vplyv na to, ako vnímame seba a svoje telo. Na Instagrame ukazujeme nejaký výsek reality a vždy tam dávame to, čo sa ľuďom páči, to, čo bude ocenené, to, ako chceme, aby sme boli vnímaní. No a samozrejme, že chceme byť vnímaní pozitívne, to znamená, že sa odfotím v takom uhle, aby som zvýraznila, čo zvýrazniť chcem, potom si dám nejaký filter alebo sa pohrám so svetlom.

Jednoducho upravím fotografiu, zavesím ju a potom dostanem srdiečka. Vnímam, že som pekná a ľuďom sa páčim, oceňujú ma, nebodaj ma majú radi. Problémom je, že na Instagrame porovnávame to najdokonalejšie s tým, čo si myslíme, že je najškaredšie alebo najhoršie v nás, no a z toho nikdy nevyjdeme dobre.

Obrázky, ktoré tam vnímame, fotografie, prezentácie naozaj dokonalého života alebo naozaj dokonalých tiel sa niekedy dosiahnu úpravou, nejakou konkrétnou pózou alebo tak, že mnohí ľudia sa živia Instagramom, a tak ako herci sa živia svojím telom a musia dobre vyzerať, aj mnohí influenceri a ľudia, ktorí sa živia Instagramom, majú inú mieru času starať o svoje telo, než máme napríklad my dvaja. To vytvára nový normál, ktorý v podstate skresľuje, čo je pre ľudské telo prirodzené.

Na Instagrame aj na iných platformách môžeme zároveň vidieť, že sa to mení, že sú tvorcovia, ktorí ukazujú aj prirodzenosť, ale stále sa nedarí úplne narušiť naratív, že toto je ideál, to, čo je oceňované, a to, čo je žiadané. Čiže vytvára to vlastne nesúhlas, skreslenie a ešte by som doplnila teóriu objektivity, objektifikáciu tiel, že vlastne z našich tiel sa stáva objekt. Stáva sa z neho vizuálna schránka, ktorú potrebujeme upravovať a tvarovať tak, aby sme dosiahli želaný efekt. Ale opomíname komplexitu, že moje telo je súčasťou môjho zdravia, je súčasťou mňa a že zásahy, ktoré sú rýchle, nepremyslené a obzvlášť keď sa dejú počas vývinu detí, môžu mať negatívne dôsledky.

Posledná vec, ktorú doplním, je, že na Instagrame aj iných sociálnych sieťach vieme nájsť aj obsah, ktorý nás rozvíja. Našla som tam jedno veľmi pekné video, ktoré hovorilo o tom, že vlastne dnešná doba je vizuálna, že my sa všade vidíme v zrkadle a máme selfie kameru. Mimochodom, selfie kamera je vraj ako keby v štúdiách prepojená s nárastom negatívneho bad imageu, čo je veľmi zaujímavé. Jednoducho neustále kontrolujeme svoj vzhľad. No ľudia nie sú obrázok alebo fotka a to, či je nám človek sympatický alebo nesympatický, či sa s ním cítime dobre a je pre nás atraktívny, nevyhodnocujeme iba na základe jeho výzoru. Ale je pravda, že ľudia sú zážitok. Že aj u teba, ako tu sedím, sa možno  nejaké pocity menia v závislosti od toho, čo si ma videl prvýkrát, cez to, ako pôsobím. A to isté platí naopak. Aj ja mám skúsenosť, že keď som niekoho prvýkrát stretla, nepripadal mi napríklad atraktívny, ale ako som s ním strávila čas, sa to zmenilo. Toto je podľa mňa dôležité a sociálne siete to opomínajú.

Podľa mňa sú to akoby preteky, ktoré nemôžeme vyhrať, a to ma desí. Že stále, stále, stále ideš ďalej, ďalej, ďalej a stále sa s niekým porovnávaš a preskroluješ svoj život. A teraz chcem urobiť krok späť, keď som rodič alebo aj mladé dievča či chlapec, a viem, dostanem túto vedomosť, túto informáciu, ako s ňou naložiť v pretlaku dopamínu, ktorý mi sociálne siete dávajú. Inak, nezabúdajme na TikTok, aby sme zase boli féroví, pretože tam to je takisto pomerne extrémne. Aké sú v rámci nejakej digitálnej gramotnosti vaše odporúčania?

Som presvedčená, že úplné vymazanie sociálnych sietí z našich životov aktuálne nie je možné…  Je však dôležité mať v rámci digitálnej gramotnosti vedomosti, zručnosti a nástroje, ako s tým pracovať, aby pre moje duševné zdravie neboli zaťažujúce alebo aby som vedela kriticky vyhodnocovať informácie, ktoré tam získam.

Algoritmus je proste taký, že keď niečo sledujeme, podsúva nám to, obzvlášť TikTok, že nás dokážu uzatvoriť do bubliny, hecujú nás v nejakých názoroch alebo vytvárajú mylnú predstavu. Je veľký fenomén, že pre mladé dievčatá a ženy je nesmierne ľahké prísť na TikToku k obsahu, trvá to naozaj pár sekúnd, ktorý propaguje manipuláciu s jedlom a hmotnosťou, alebo aj dokonca poruchy príjmu potravy a nejaké rizikové správanie v tomto smere, rovnako sa to týka dokonca aj samovrážd alebo sebapoškodzovania, rôznych výziev, o ktorých hovoria múdrejší a povolanejší než ja, lebo ja sa tomu až tak nerozumiem. Práve preto je dôležité komunikovať a podporovať deti v tom, aby si  rozvíjali vnútornú odolnosť a rezilienciu.

A to sa dá rôznymi smermi – samozrejme, cez rodičov a cez rodiny. Ideálne by bolo, keby to malo presah aj do nášho školského prostredia. Mám pocit, že sa o tom veľa rozprávame a málo z toho robíme, lebo téma mediálnej gramotnosti sa vynárala ešte za mojich školských čias, ale neviem, či už dorazila.

Uvediem základnú pomôcku, ako vyhodnocovať pravdivosť a relevantnosť informácií, povedzme aj v téme výživy. Vidím nejaké krátke video, veľmi pekne, chrumkavo spravené o tom, ako mi dievča hovorí, akých 5 typov mi pomôže na optimalizáciu mojej hmotnosti. V prvom rade si musím pozrieť jej profil, kto to vlastne píše. Je to človek, ktorý je nutričný terapeut? Aké má vzdelanie? Alebo je to človek, ktorý napríklad schudol a teraz mi prináša nejaké riešenie, ktoré jemu fungovalo? Toto je podľa mňa prvá vec. Druhá vec je, čo je cieľom obsahu: chce ma ten obsah edukovať, nebodaj chce niečo predať, ponúka zľavový kódik alebo nejaký produkt, za ktorý mám zaplatiť? Čiže ide o to, kam to smeruje, čo odo mňa chce, čo mi vlastne radí. Je taká dobrá pomôcka, že to znie až príliš dobre na to, aby to bola pravda, napr. dodržujte týchto 5 typov a život sa zmení, budete sa cítiť fantasticky,  schudnete, zmení sa vám život. Bohužiaľ, na zdravie neexistuje žiadne rýchle riešenie. To asi vieme, že keď sme sa snažili niečo ignorovať alebo spraviť skratkou, asi to nedopadlo veľmi dobre.

Jednoduché riešenia sú často klamlivé alebo veľmi zjednodušené, takže aj keby som takto postupovala, viem vyhodnotiť a učiť deti, že nie všetko, čo je na internetoch, je skutočne pravda. Oni to aj vedia, len mnohým možno chýbajú konkrétne drobné nástroje, ako to možno rozoznať a vyhodnocovať, napríklad aj v téme výživy.

Keď ja viem, že to nie je odborník, je to človek s vlastnou skúsenosťou, viem, že moje telo a môj životný štýl je iný ako telo a životný štýl toho človeka, viem, že to znie príliš dobre a príliš jednoducho na to, aby to bola pravda, nemusím byť odborník na fungovanie pečenie, aby som pochopila, že detox úplne nefunguje, ale minimálne viem vyhodnotiť, že týmto človekom sa nebudem riadiť alebo budem opatrná a radšej sa s niekým poradím a ešte si to overím. Takže toto je napríklad jeden z tých príkladov.

Poďme sa teraz presunúť do bodu, že cítim a vnímam, že mám problém ako rodič alebo ako dievča či chlapec. Ako mi vie pomôcť občianske združenie Chuť žiť? Okrem toho, že máte veľmi príjemný Instagram, veľa sa tam človek dozvie, ale to, samozrejme, nestačí. Ktoré oddelenie v nemocnici mám kontaktovať, koho mám vyhľadať, kto mi pomôže, keď si naozaj uvedomím, že to je problém a chcem ho riešiť?

Určite. Ja by som doplnila aj to, že už pred samotným spektrom porúch príjmu potravy ako konkrétnej diagnózy je široké pole takzvaného narušeného vzťahu k jedlu, v angličtine sa to nazýva disordered eating.

V podstate je to stav, keď zažívame nejakú neslobodu v jedle a môže to mať prejavy napríklad toho, že chronicky diétujem, mávam po jedle výčitky alebo s jedlom nejako manipulujem, mávam obdobie hladovania alebo naopak prejedania, alebo si vyvolávam nejaké obdobie zvracania, alebo sa proste emočne prejedám a neviem s tým niečo spraviť, neviem to zmeniť. Nemusím spĺňať diagnostické kritériá na to, aby som vyhľadala odbornú pomoc, alebo na to, aby som vyhľadala akúkoľvek pomoc. Chcela by som zdôrazniť, že aj my v Chuť žiť sa stretávame s ľuďmi, ktorí nespĺňajú kritériá porúch príjmu potravy, ale jedlo a myšlienky na svoje telo a na samého seba sú natoľko zahlcujúce a zaťažujúce, že je dobré vyhľadať odbornú pomoc a že ich život sa môže zlepšiť vďaka tejto pomoci a, samozrejme, vďaka ich práci a odhodlaniu, aj keď rozumiem, že je to, samozrejme, veľmi náročné. My v Chuť žiť ponúkame, kde človek môže nájsť pomoc,  vnímam to možno ako prepojené otázky, ale krok môže byť aj taký, že sa len zdôverím kamarátovi, že ma niečo takéto ťaží a trápi, alebo rodinnému príslušníkovi, rodičovi, partnerovi. Jednoducho v tom nezostávam sám a to mi príde veľmi dôležité. A zároveň sú nejaké možnosti pomoci, ktoré môžem skúsiť. Takou najjednoduchšou je, že my v Chuť žiť máme špecializovanú linku pomoci na problémy spojené so stravovaním a poruchami príjmu potravy a tá má formu telefónu, e-mailu alebo chatu. Je to anonymné a bezplatné, to znamená, že keď je to ešte moje tajomstvo a vlastne ani neviem, či mám problém, toto je asi prvý krok, ktorý môžem využiť len na zmapovanie situácie, na získanie porozumenia, vypočutia a uvedomenia si nejakých ďalších krokov, teda aké mám možnosti: človek môže vyhľadať psychológa, pokiaľ sa ešte nachádza v stave narušeného vzťahu k jedlu, môže to byť úplne dostačujúce, alebo nejakého  nutričného špecialistu.

Pokiaľ sú to poruchy príjmu potravy, tam už má byť nejaká práca alebo liečba… Proces liečby mal byť multidisciplinárny, čo znamená, že by mal zahŕňať odborníkov z viacerých profesií, lebo poruchy príjmu potravy, ako sme si povedali, postihujú fyzický stav, prežívanie, sociálne zázemie, a samozrejme, aj stravovanie.

Takže by tam mal byť prítomný opäť psychológ, nutričný špecialista alebo nutričný terapeut s vysokoškolským vzdelaním. Ideálne by to mali byť ľudia, ktorí pracujú s poruchami príjmu potravy a rozumejú nuansám. Mal by byť do toho prizvaný aj všeobecný lekár. V závislosti od závažnosti stavu aj psychiater, ale vždy je lepšie ho mať, než nemať, ktorý dokáže diagnostikovať, prípadne odporučiť nejakú medikáciu, ktorá vie pomôcť, nie je nevyhnutná, ale vie pomôcť, napríklad trochu stabilizovať náladu alebo pomôcť so spánkom, pretože poruchy príjmu potravy sú často komorbídne, respektíve kráčajú ruka v ruke aj s nejakou depresiou alebo so silnými úzkosťami, môžu narušovať spánok, ovplyvňujú kognitívne funkcie atď. Takže medikácia vie človeku pomôcť, aby sa cítil lepšie a ľahšie sa mu pracovalo v liečbe. Takisto môže vyhľadať nejakých ďalších špecialistov, či už gynekológa, endokrinológa, na základe odporúčaní aj psychiatra.

Môže vyhľadať aj nejaké podporné skupiny. Prípadne my v Chuť žiť ponúkame podporu peer konzultantov, čiže ľudí s osobnou skúsenosťou, ktorí ale majú odstup od skúsenosti. To, že o nej premýšľajú, rozprávajú a zdieľajú ju, ich nezraňuje. U nás absolvovali vzdelávanie a dokážu viesť podporný rozhovor, ktorý v žiadnom prípade nesupluje psychologické poradenstvo, nebodaj psychoterapiu, ale dokáže dať nádej, podporiť rovesnícky vzťah. A ja si uvedomujem, že keď si prechádzame niečím ťažkým, automaticky hľadáme niekoho, kto si prechádza niečím podobným a to môže byť fakt čokoľvek. Peer alebo človek, ktorý si tým prešiel a rozumie tomu, dokáže byť nositeľom nádeje.

V Chuť žiť vlastne ponúkame pomoc aj psychológov, aj nutričných špecialistov, aj peerov a snažíme sa v podstate vytvárať podporné skupiny, sieť pomoci a veľmi aktívne spolupracujeme s rôznymi lekármi alebo psychiatrami, prípadne s oddeleniami.

Naším veľmi vzácnym partnerom, za ktorého sme veľmi vďační, je napríklad oddelenie detského psychiatra na Kramároch, kde je špecializované oddelenie pre poruchy príjmu potravy a detský stacionár. S nimi sa snažíme o nadväznú podporu detí  a rodín.

Ja len doplním nejaké fakty. Priemerne, a teraz dobre počúvate, lebo to vybíja poistky, každých 52 minút zomrie jeden človek v dôsledku poruchy príjmu potravy. A teraz druhá vec, ktorá ma absolútne odstrelila. Poruchy príjmu potravy majú druhú najvyššiu úmrtnosť spomedzi všetkých psychiatrických ochorení hneď po závislosti od opiátov, čo zároveň proklamuje to, že málo sa o tom rozpráva, že je to tabuizovaná téma. Chcel by som vzdať hold aj vášmu občianskemu združeniu, že ste sa do toho správne zahryzli, a povzbudiť ľudí, aby sa nebáli. Máte výborne vymyslený proces anonymizácie prvého kroku – ako usmerniť ľudí, že teraz je čas a nepremárni ho, pretože je to vážne.

Povedala by som, že poruchy príjmu potreby možno sú stále trošku tabuizované, aj keď sa o nich rozpráva výrazne viac od čias, keď som sa liečila s poruchou príjmu potreby ja, ale sú najmä nesmierne stigmatizované a nesmierne zľahčované. To znamená, že človek môže dostávať spätnú väzbu od okolia, aby sa najedol.

Aký problém? Však si daj ten koláčik, čo robíš scény?

Presne tak, alebo: Ako si sa mohla nechať ovplyvniť Instagramom? Ľudia proste nevyzerajú ako modelky, tak rob so sebou niečo. Boli aj rôzne prieskumy, primárne v zahraničí, kde sa ukázala naozaj vysoká miera stigmatizácie, že ľudia sú proste presvedčení, že keby človek chcel, tak si dokáže pomôcť.

To znamená, že to ľudí odrádza od vyhľadania odbornej pomoci, však nie som dosť chorý, ešte dosť netrpím. Ale realita je taká, že poruchy príjmu potravy sú skutočne ochorenia s vysokou mierou mortality. A môže za to, samozrejme, aj závažný fyzický stav, ku ktorému to môže viesť.

Pri mentálnej bulímii to napríklad nie je len o podváhe, ale aj o elektrolitovej disbalancii, lebo ľudia opakovane vracajú, majú závraty, napríklad niekedy končia na urgente, lebo odpadnú a tak ďalej. Pri mentálnej anorexii je, samozrejme, postihnuté telo absolútne komplexne, vplyvom výraznej miery podváhy je napríklad zástava srdca, doplnila by som, že je tam vysoká mortalita zapríčinená aj závažným psychickým stavom. Napríklad pomerne vysoká miera samovrážd. Človek, alebo aj ja si pamätám, že som to tak mala, si hlavne v začiatkoch pri mentálnej anorexii poruchy príjmu potravy  vlastne neuvedomuje. Môže sa dostať do stavu až odporu a zároveň porucha príjmu potravy mu niečo dáva, podobne ako pri závislosti, keď my to vlastne robíme preto, lebo z toho niečo čerpáme a ono nám to niečo berie, ale kým my si vyslovene uvedomíme, že aha, do takejto miery mi to ubližuje a ubližuje to môjmu okoliu, ale hlavne ja si tým ničím život, môže to určitý čas trvať. Niekedy môže byť neskoro, ale našťastie – aby som z tejto depresívnej časti trošku priniesla svetlo nádeje – z porúch príjmu potravy napriek ich závažnosti je možné uzdraviť sa. Takže preto robíme v Chuť žiť to, čo robíme, lebo sme o tom presvedčení, a preto, že každý človek má nádej, že sa oplatí vyhľadať odbornú pomoc: po A, aby som v tom nebol sám, a po B, aby sa následky, ktoré poruchy príjmu potravy môžu zanechať, čím dlhšie ochorenie trvá,  vlastne minimalizovali. Kvalita života, ktorú napríklad žijem ja po cca 5 rokoch liečby, je nepomerná. Zažívam slobodu od ochorenia a vnímam to tak, že sem-tam myšlienka o tom, že fú, aké to má kalórie, čo sa potom so mnou stane, ako sa budem diskomfortne cítiť, ako sa celý môj svet zosype, a tisíc katastrofických scenárov, sem-tam príde. Ale už jednak nemá kvalitu kritizujúceho až tyranského hlasu, ktorý v poruchách príjmu často počujeme, a zároveň ja už mu nedávam moc.

Takže si poviem, OK, čau, myšlienka, idz het, ja chcem pizzu. Takže tak to cca je. Aspoň ja v tom vnímam uzdravenie a to uzdravenie, samozrejme, môže mať rôznu podobu, ale mnoho ľudí, s ktorými sa o tom rozprávame, opisujú naozaj zvýšenú mieru slobody a zvýšenú kvalitu života. Takže neviem, či som úplne zodpovedala otázku.

Ja ju ešte posuniem. Spomenula si, že tebe to trvalo približne 5 rokov, a zároveň je tu celkom významný faktor: pomerne vysoká finančná záťaž na liečbu. Prečo to tak je? A možno treba spomenúť aj to, že nepracujete len s jednotlivcami, ale často je do toho zapojená rodina, najbližší.

Náklady na liečbu sú naozaj veľmi vysoké, ale je to spôsobené aj tým, že si vlastne neuvedomujeme, koľko stojí hospitalizácia. Na jednu noc sú to vysoké náklady, neprepočítavame si to logicky.

Pri poruchách príjmu potravy je veľký ekonomický problém – ja to teraz rozdelím na deti verzus dospelí. Keď sa lieči napríklad dieťa, štatisticky alebo na základe odporučení by mali byť zapojení rodičia, ale takto je to asi pri množstve problémov, ktorým čelia maloletí, lebo rodičia naozaj môžu byť zdrojom podpory a uzdravenia. Primárne v začiatku si to vyžaduje starostlivosť o dieťa s mentálnou anorexiou, ktorá časovo predstavuje polovičný pracovný úväzok. To znamená, že my aj rodičom často odporúčame (aspoň jednému z nich), aby aspoň na nejaký čas, napríklad na dva týždne, zostal doma. A to je, samozrejme, pre rodinu nákladné, lebo sa im znižuje príjem. My sa, samozrejme, snažíme o to, aby sme mali zdroje cez našich donorov a partnerov a vedeli poskytnúť pomoc s finančnou podporou, ale veľmi často je to aj takto.

Zdroje sú obmedzené. To znamená, že keď už ich máme vyčerpané, človek si to musí platiť a to znamená, že je to finančne nákladné. To, čo človek s poruchami príjmu potravy potrebuje, nie je jeden odborník – tak ako my, keď potrebujeme byť vyšetrení, nejdeme iba k všeobecnému lekárovi, ale potrebujeme špecialistov.

No a ako som spomínala,  pri poruchách príjmu potravy by mal byť vytvorený tím zo psychológa a nutričného špecialistu. Často je v našom tíme prítomný napríklad aj psychológ, ktorý sa venuje rodinnej dynamike, čiže sú dvaja, prípadne má separátne konzultácie s rodičmi, ktorí čelia veľkému tlaku.

Je dobré zapájať aj súrodencov. Celá liečba nie je o tom, že začnem jesť a je to fajn. Porucha príjmu potravy sa začína v mysli. Symptómy a napríklad aj zmena hmotnosti sú v podstate dôsledok. Zároveň pokiaľ pri podváhe nezačneme s navyšovaním a optimalizáciou hmotnosti, je veľmi ťažké terapeuticky pracovať, lebo aj kognitívne funkcie sú oslabené a terapia potom nemá takú efektivitu.

Čiže je to veľmi prepojené. Samozrejme, práca multidisciplinárneho tímu je veľmi nákladná, keďže ide o sociálnu inováciu, ktorú sme my v roku 2022 a 2023  implementovali podľa vzoru zo zahraničia, pilotne sme si ju overili a mala veľmi dobré výsledky. Náš štát však má problém pracovať medzirezortne, stále tu ešte úplne letargicky prebieha nejaká forma reformy psychiatrickej starostlivosti. Čiže ešte to nie je niečo, čo by platila zdravotná poisťovňa, lebo zdravotná poisťovňa napríklad nepozná nutričnú terapiu alebo peer podporu, takže celé je to pomerne náročné. My sa teda snažíme zháňať partnerov, aby rodiny platili len nejaký doplatok.

Alebo si to musia platiť sami, no ak liečba trvá rok, je to pre nich, samozrejme, veľmi finančne nákladné. Bavíme sa napríklad o 100 eur mesačne, ktoré rodina musí platiť. Keď si vezmete, že má povedzme dve deti, tak v dnešnej dobe, keď máme konsolidáciu, infláciu a všetky možné veci, je to citeľné.

Ja osobne trošku čelím frustrácii a tlaku z toho, že nám stúpajú náklady, vnímam, že to dopadá na klientov, ktorí pomoc potrebujú, ale musia kalkulovať, ktorý výdavok si môžu dovoliť, a zároveň s niečím takýmto vlastne pracujú všetky firmy, ktoré napríklad tiež čelia zvyšujúcim sa nákladom, takže tým menej priestoru je na pomoc.

Ale zároveň si nesmierne vážim spoluprácu s našimi firemnými partnermi a nadáciami,  ktoré sú pre nás kľúčové. Som veľmi vďačná, že aj Generali je aktuálne jedným z nich.

Valentína, dovoľ mi vyjadriť obrovský obdiv. Teraz sa prepojila silná emócia, pretože to, čo tu rozoberáme, sú ľudské príbehy, ktoré sú často veľmi smutné, dokonca tragické, a ty si na základe vlastnej skúsenosti založila občianske združenie. Venuješ tomu v mladom veku popri škole energiu a čas. Klobúk dole pred tvojím úžasným nasadením. Moja záverečná tradičná a najobľúbenejšia otázka je: O čom snívaš? Aký máš sen?

To je veľmi pekná otázka. Som strašne vďačná za to, že toto môžem robiť, že sa môžem živiť prácou, ktorá je pre mňa najviac zmysluplná, je to môj splnený sen. A môj sen je, aby sme to proste vydržali ešte mnoho ďalších rokov.

Môj sen je, aby sme dokázali žiť v pokojnejšom svete. A teraz vyzniem ako brutálny utopista, ale ja si to hrozne, hrozne želám. Želám si nudných politikov a želám si väčšiu stabilitu tohto sveta, želám si veľmi pekné vzťahy, aby sa nám darilo napĺňať misiu a aby ľudia, keď potrebujú pomoc, bola pre nich dostupná, kvalitná a ľudská. A aby som proste mohla ďalej robiť to, čo ma teší. Mám sen raz  ísť do psychoterapeutického výcviku, takže mám mnoho snov, ale zároveň som hrozne vďačná za to, aký život žijem a aký život mám, takže len dúfam, že v tom budeme môcť pokračovať…

Ďakujem za tvoj inšpiratívny príbeh a slová. Ešte využijem jednu myšlienku z vášho Instagramu, ktorú som si zapísal. Je to citát: „Každý si zaslúži cítiť sa lepšie vrátane teba.“ To platí pre všetkých poslucháčov a poslucháčky, pre našich sledovateľov, pretože Valentína Sedileková so svojím tímom odvádza fenomenálnu robotu a za to im patrí veľká vďaka. Projektom Chuť žiť sa nechajte inšpirovať a nech vám život chutí. Valentína, veľmi ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

Ďalšie tipy na vybalansovaný život nájdete na sociálnych sieťach Generali Balans na Instagrame, Facebooku alebo priamo na stránke Generali Balans. Majte sa krásne, želám všetko dobré.