Podcast s viceprezidentom Policajného zboru Rastislavom Polakovičom: Život nie je počítačová hra a riskovanie pri šoférovaní sa nevypláca

Pozvanie do nášho podcastu prijal viceprezident Policajného zboru pre vnútorný poriadok a bezpečnosť plk. Ing. Rastislav Polakovič. Za 25 rokov v službe toho zažil naozaj veľa a bol svedkom množstva zmien, ktoré súvisia s vývojom dopravy na Slovensku. Pozreli sme sa s ním na štatistiky z našich ciest, na to, aké zmeny nás možno v budúcnosti čakajú a vytiahli sme z neho aj úsmevné príbehy so šťastným koncom.

Aj keď policajnú prácu ľudia často vnímajú s negatívnou optikou (najmä keď dostanú pokutu), faktom je, že cieľom polície je pomáhať a chrániť a robiť opatrenia, aby sme sa všetci cítili na cestách aj v uliciach bezpečnejšie. Každý z nás je totiž účastníkom cestnej premávky – od dieťaťa v kočíku až po dôchodcu s paličkou. Preto sa Policajný zbor snaží edukovať už deti, aby sa im dopravná výchova dostala do krvi od útleho veku a smutné štatistiky sa každým rokom zlepšovali. Vrásky im totiž robí čoraz viac úmrtí mladých ľudí za volantom.

Započúvajte sa do podcastu a dozviete sa, kedy polícia eviduje najviac nehôd, akú novinku toto leto zavedú kontrolné hliadky, ktorá krajina vo väčších mestách uzákonila obmedzenie rýchlosti na 30 km/h, aby znížila vážnosť zrážok s chodcami a aké tri rady, ktorými vie každý z nás zlepšiť bezpečnosť na cestách nám dal plukovník Polakovič.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či Youtube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Števov rozhovor o bezpečnosti na cestách s Rastislavom Polakovičom si teraz môžete aj prečítať.

Dianie, ktoré sa odohráva na slovenských cestách, by drvivá väčšina ľudí nechcela vidieť. Nehody spôsobené nepozornosťou, alkoholom za volantom či neschopnosťou regulovať svoju agresivitu prinášajú smutné pohľady všetkých zasahujúcich a zúčastnených.

Na cestách sa však deje aj veľa dobra a pomoci. Inšpiratívne príbehy uviazli v mysliach aj tých najvplyvnejších ľudí v Policajnom zbore SR.

Ahojte, som Števo Eisele a tento mesiac sa v Generali Balans venujeme témam spojeným s bezpečnosťou na cestách, a to pri príležitosti spustenia projektu Srdce ciest, ktorý má ambíciu cez skutočné príbehy ľudí inšpirovať k nezištnej pomoci a ohľaduplnosti.

Ocenenie Srdce ciest je iniciované poisťovňou Generali v spolupráci s motoristickou a dopravnou reláciou RTVS Pozor, zákruta! Odborným garantom je Policajný zbor Slovenskej republiky a naším dnešným špeciálnym hosťom je samotný viceprezident Policajného zboru pre vnútorný poriadok a bezpečnosť pán plk. Ing. Rastislav Polakovič. Príjemný a dobrý deň želám.

Dobrý deň.

Pán plukovník, začnime zľahka. Aký ste vodič a koľko času trávite v aute? Minule som rozmýšľal, že ak by sa čas za volantom počítal za celý život, budú to naozaj mesiace a mesiace.

Ďakujem ešte raz za pozvanie do podcastu. Ako ste povedali, začnem zľahka. Myslím si, že som zodpovedný vodič a snažím sa dodržiavať predpisy, aby som svojou jazdou vytváral maximálnu bezpečnosť. Na cestách najazdím veľa kilometrov, som viac-menej každý deň v motorovom vozidle, niekedy urobím 100, niekedy 200 km. Auto je veľkou súčasťou môjho života.

Priznajte sa, máte nejakú automobilovú neresť? Čo nesmie chýbať vo vašom vozidle? Pre niekoho sú to cukríky, žuvačky, dobre vyvoňané auto…

Môžem povedať, že u mňa platí dobre vyvoňané auto a milujem Tic Tac cukríky, ktoré si počas jazdy dávam.

Poďme k vážnejšej téme. Žiaľ, naši poslucháči a poslucháčky neuvidia zábery z niektorých aktuálnych tragických udalostí z posledných dní, ktoré ste mi ukázali. Hovorím, že žiaľ, no skôr našťastie. Vy ste v Policajnom zbore už 25 rokov. Ako vnímate celkovú situáciu a dianie na cestách?

Situácia na cestách sa vyvíja. Vyvíjajú sa motorové vozidlá, vyvíjajú sa vodiči. Musím povedať, že posledné obdobie je zlé. Na cestách zomierajú mladí ľudia, ktorí si možno často neuvedomujú, že život nie je počítačová hra a že akékoľvek riskovanie sa nevypláca. A naozaj, pohľady pri dopravných nehodách, hlavne na rodičov alebo deti, keď im zomrú rodičia, sú veľmi zlé.

Opýtam sa trošku laicky. Technický vývoj nezastavíme. Autá sú modernejšie, rýchlejšie, bezpečnejšie, ale zároveň ponúkajú oveľa väčšie displeje, možnosti rozptýlenia. Sú ale aj samotní ľudia menej pozorní, sú roztržitejší? Evidujete konkrétny nárast pri nehodách niektorej zo skupín vodičov?

Dá sa v krátkosti zhodnotiť, že vývoj motorových vozidiel šiel rapídne vpred. Majú množstvo bezpečnostných prvkov, no aj napriek tomu závažných dopravných nehôd, ktoré sa končia smrťou, pribúda. Dajú sa pripísať aj nepozornosti. Množstvo vodičov má v motorových vozidlách zabudované pomocné prvky, ktoré by nemali rozptyľovať, no nevyužívajú ich. Stále si volia cestu držania mobilného telefónu a odpútania pozornosti od vedenia vozidla, čo následne spôsobuje aj závažné dopravné nehody. Veľa ľudí, ktorí havarovali, nám už, bohužiaľ, svoje konanie neobjasní. Vo finále konštatujeme buď neprispôsobenie rýchlosti alebo nevenovanie dostatočnej pozornosti jazde, ale často skutočný a presný dôvod príčiny dopravnej nehody ostáva skrytý.

Povedzme si štatistiky, ktoré máme a poznáme. V minulom roku došlo na Slovensku k 11 641 dopravným nehodám, čo je o trošku menej ako rok predtým. Znížil sa počet ťažko zranených, ale počet obetí, naopak, vzrástol. Celkovo zomrelo 265 ľudí, z toho 28 motorkárov, 73 chodcov, čo je šialené číslo, a 15 cyklistov.

Najčastejšie príčiny dopravných nehôd ste spomínali, ja pridám percentá. Neprimeraná rýchlosť 30 %, nesprávne predchádzanie 15 % a nevenovanie sa vedeniu vozidla 10 %. Čo môže urobiť Policajný zbor, ako sa prispôsobujete trendom? Možno existujú nejaké nové vyhlášky v rámci zákonov. Budem hovoriť za bežného človeka, pretože ľudia vidia len meranie rýchlosti a tvrdia, že ich polícia šikanuje, ale vaša úloha je úplne iná. Na čo primárne upriamujete pozornosť?

Ako ste spomínali, aplikujeme veci, ktoré sú zaužívané v zahraničí, a priniesli do našich zákonov a vyhlášok želaný efekt. Policajný zbor nielen samotným výkonom služby zabezpečuje bezpečnosť na cestách, ale vykonávame aj množstvo preventívnych aktivít v školách. Naši preventisti majú pravidelné programy v každom okrese, v každom meste. Snažia sa dopravnú výchovu dostať do žíl detí. Je potrebné povedať, že keď som bol mladý, mali sme dopravnú výchovu, no vyšla z učebných osnov. Polícia je tu však aj na to, aby efektívne pomohla mladým ľuďom, lebo každý z nás je účastníkom cestnej premávky, od dieťaťa v kočiari až po dôchodcu s paličkou. Ako ste sami povedali, čísla usmrtených osôb v dopravných nehodách sú hrozivé.

Musím však podotknúť jednu vec, rok 2023 bol prvým rokom, keď sa za usmrtené osoby považovali tie, ktoré zomreli do 30 dní od dopravnej nehody. Dané pravidlo sme dovtedy nemali. Čiže rok 2024 bude prvý, ktorý sa bude dať reálne porovnať s rokom 2023, pretože nebudú chýbať žiadne parametre, ktoré sa týkajú počtu smrteľných nehôd. Aj napriek tomu musím povedať, že čísla sú hrozivé. Ročne zomrie na ceste cez 200 ľudí. Počtom ide o obyvateľov jednej malej dediny v ktorejkoľvek oblasti Slovenska. Väčšinou sú obeťami ľudia v produktívnom veku. Každá takáto nehoda je strata pre okolie, rodinu, priateľov. Pohľad na danie, ktoré sa často po dopravnej nehode odohráva, je zlý.

Najviac nehôd vzniklo vlani, podobne ako rok predtým, v Prešovskom kraji, najmenej v Trenčianskom. Existujú u nás nejaké regionálne rozdiely, prípadne sa môžu iné kraje inšpirovať Trenčianskym, alebo ide skôr o štatistickú anomáliu?

Myslím si, že v danom prípade ide o štatistické číslo. Prešovský kraj je rozlohou dvakrát taký ako Trenčiansky, má množstvo ciest. Veľmi ťažko sa tieto dva kraje porovnávajú, keďže v Prešovskom je vyššia hornatosť, iné poveternostné podmienky, zima pod Tatrami sa začína už v októbri, končí sa v apríli, kým v Trenčíne je to inak. V rámci usmrtených osôb sú počty porovnateľné, množstvo dopravných nehôd je podľa mňa adekvátne rozlohe daných krajov.

Zamierme priamo do bežnej premávky a dajme si typický príklad rannej špičky v meste. Ľudia sú frustrovaní, agresívni. Samozrejme, nie všetci, ale meškajú do práce, možno majú nejaké rodinné problémy, čo sa často prejavuje za volantom. Aké je vaše odporúčanie na boj proti agresívnym vodičom? Ide skôr o celospoločenskú otázku, ale predsa len, auto vie byť aj veľmi nebezpečný prostriedok.

Agresivita niekde sa začína, možno v detstve, v príbehoch alebo v skutkoch, ktoré človek zažije. Dá sa ovplyvniť? Ja si myslím, že veľmi ťažko. A kedy tá agresivita vzniká? Často v jednoduchých situáciách, ktoré v cestnej premávke nastávajú. Keď sa zužujú jazdné pruhy, keď dôjde k nevyvolanej prednosti alebo pri situáciách, kde na seba vodiči vytrubujú. Chcel by som rozniesť posolstvo: skúsme byť za volantom ohľaduplní, skúsme byť rozvážni. Policajný zbor bude robiť všetko pre to, aby agresivita z našich ciest vymizla, ale aj my máme obmedzené možnosti. Každý by mal začať sám od seba, bojovať a snažiť sa zabrzdiť agresivitu na únosnú mieru pre všetkých. Momentálna situácia na cestách je, že po sebe každý vytrubuje, ukazujeme si kadejaké znaky. Nie je to pekné a nereprezentuje to dobre ani našu krajinu. Takýchto vodičov začína byť čoraz viac.

Keď hovoríte, že každý by mal začať od seba, dám príklad z mojej strany. Vytáča ma, keď je zápcha pre nič za nič, keď nie je dodržaná plynulosť premávky, tiež vtedy, keď ľudia nie sú schopní „zipsovať“. Jedného dňa mi napadlo, že keď jedno auto pustím, pomôžem plynulosti samotnej premávky a inšpirujem aj vodiča za mnou, lebo keď si všetci dáme priestor, vieme si vzájomne pomôcť. Samozrejme, neplatí to len v doprave, ale aj v športe, v spoločnosti.

Druhý fenomén je samotné zahusťovanie ciest. Okrem cyklistov, pre ktorých platia špecifické predpisy, máme už aj kolobežkárov. Zhodou okolností, ak ma pamäť neklame, v Paríži v referende obyvateľstvo rozhodlo, že kolobežky v meste zakážu. Ako je to s daným fenoménom u nás?

Keď nám prišli do životov elektrokolobežky, vnímal som ich veľmi pozitívne, lebo mali chrániť naše životné prostredie, boli bezpečným prvkom. Ale čím ďalej, tým viac ich vnímam ako ďalší element v cestnej premávke, na ktorý niektorí vodiči nie sú pripravení. Videl som množstvo dopravných nehôd, kde elektrokolobežka trafila cyklistu, chodca. Vo viacerých prípadoch sú stavané na vyššie rýchlosti, aké by mali dosahovať. Musím otvorene povedať, že spôsobujú starosti aj dopravnej polícii, ale hlavne vytvárajú nebezpečenstvo pre zraniteľných účastníkov cestnej premávky, ako som už povedal, pre chodcov a cyklistov. Stávajú sa prípady a vidíte to určite aj vy, keď večer nájdete elektrokolobežku v strede chodníka. Ľudia ich nenechajú ani na bezpečnom mieste niekde na kraji, ale v strede. Ak nedôjde k náprave v myslení ľudí, budeme musieť stanoviť zóny, hlavne centrá miest, kde budú mať elektrokolobežky obmedzené rýchlosti. Alebo ich úplne zakážeme v zónach, kde je veľké množstvo chodcov.

Pamätám si, že jedna cyklistka po mne kričala, že v meste nemusí mať prilbu. Keď vidím kolobežkára, ako pred mnou ide dole kopcom z Koliby bez prilby, kde sú zhodou okolností kúsok odtiaľ svietniky pre jednu obeť, musím sa opýtať, ako je to vlastne s povinnými ochrannými pomôckami cyklistov a kolobežkárov?

Podľa pravidiel začnem od chodcov. Tí by mali byť, hlavne za zníženej viditeľnosti, či už v obci alebo mimo obce, označení bližšie k ceste nejakým reflexným pásikom. Mali by používať reflexné vesty a prostriedky, ktoré by ich mali zviditeľniť. Fenoménom sú stále starší ľudia, ktorí sa, najmä v dedinách, obliekajú do tmavého. Problémy nastávajú, keď sa mení čas z letného na zimný, kde už aj v časoch, keď ľudia chodia do kostola, je tma. Využívame veľakrát aj cestu prevencie cez jednotlivých farárov, ktorí počas kázne vedia veriacim povedať, aby dbali na svoju bezpečnosť. Napriek tomu, že danú kategóriu ľudí upozorňujeme, deje sa to každý rok. Ako ste spomínali, ročne zomrie pri týchto dopravných nehodách približne 70 chodcov. Väčšinou ide o dopravné nehody v mestách a v obciach. Dejú sa však aj dopravné nehody mimo obce, kde vie vodič vývoj len veľmi ťažko ovplyvniť, ak na sebe chodec nemá reflexný prvok.

V pravidlách používania prilieb u dospelých cyklistov došlo k miernym úľavám. Ja by som na bicykel bez ochrannej prilby nešiel, u detí ani nehovorím. Kedysi nám dávali za príklad melón, ktorý sme si mali dvihnúť na úroveň hlavy a pustiť na zem. Čo sa s ním asi stane? To isté sa stane s ľudskou hlavou. Odporúčam všetkým, aby používali v cestnej premávke všetky ochranné prvky, ktoré by im mohli v prípade potreby zachrániť život, či už sú to nejaké rukavice, odev. Prilba by mala byť využívaná u detí všade, ideálne aj u dospelých, aj keď to nie je priamo ustanovené zákonom.

Pevne verím, že iniciatíva Srdce ciest pripomenie aj v bežnom živote prehliadané a zabúdané detaily. Chcel by som sa spýtať na nové trendy zo sveta. Aké sú výmysly v zahraničí? Z hľadiska Policajného zboru je jasné, že nemôžete mať ľudí na každej križovatke.

Ako som už spomínal, snažíme sa prevziať do našich zákonov všetky pozitívne veci, ktoré fungujú v zahraničí. Napríklad vo Francúzsku vyšla štúdia, vďaka ktorej vo väčších mestách znížili rýchlosť na 30 kilometrov za hodinu. Jasný dôvod zníženia rýchlosti je, že je veľmi dôležité, v akej rýchlosti motorové vozidlo chodca zrazí. Mnohými výpočtami a znaleckými skúmaniami vysvitlo, že pri zrážke s autom, ktoré ide 30-kilometrovou rýchlosťou, by človek nemal utrpieť vážne zranenia. Akékoľvek vyššie rýchlosti, ako máme my v obci, už sú pre človeka nebezpečné. Musím povedať, že pri vyšších rýchlostiach už dochádza aj k amputáciám častí tela. Najhoršie nehody sú, keď vás prehodí cez auto. Tam je hranica medzi životom a smrťou veľmi tenká. Zníženie rýchlosti v zónach, kde je veľa chodcov, má svoje opodstatnenie a odporúčam ju dodržiavať.

Európska únia sa zamýšľa aj nad zákazom jazdy mladých vodičov v nočnej dobe. Od vodičov, ktorí majú viac ako 70 rokov, chcú častejšie zdravotné prehliadky. Takže vecí, ktoré v zahraničí fungujú, je strašne veľa a sú na ne rôzne názory. My sa ale snažíme odbornou diskusiou dospieť k tomu, aby veci, ktoré sú vložené do nášho zákona, boli zrozumiteľne aplikované a aby mali hlavne vplyv na bezpečnosť cestnej premávky.

Podľa štatistík sa najviac nehôd na Slovensku udeje v piatok. Existuje na to nejaký dôvod? Ide o únavu po celom týždni? Spýtam sa vás zároveň ako viceprezidenta Policajného zboru, ktoré obdobia sú najťažšie, lebo viete, že budú prichádzať zlé správy? Prvý sneh, prvé výjazdy motorkárov, keď sa oteplí?

Tento rok nebol pre motorkárov priaznivý. Prvú smrteľnú nehodu sme zaznamenali hneď v mesiaci január. Musím však povedať, že posledný mesiac a pol dozadu bolo smrteľných nehôd s motorkármi strašne veľa. Pri jednej z nich zahynul náš bývalý kolega, mladý chlapec, ktorý sa vracal z východu republiky späť do svojho zamestnania, do Bratislavy. Takisto už nedošiel. Problematické je obdobie, ako som už spomínal, zmeny času na jeseň, hlavne pre chodcov. Čo sa týka motorových vozidiel, ide o prvý sneh, ale z vlastných skúseností poviem, keďže som pôsobil vo Vysokých Tatrách, že dané nehody nie sú vážne. Je ich však veľa. Stávajú sa, keď rýchlo nasneží alebo nie sú upravené cesty tak, aby sa na nich dalo ísť vyššou rýchlosťou.

Problematickým sa ale javí hlavne leto, pretože ľudia si užívajú grilovačky, kde sa dostávame k požívaniu alkoholických nápojov. Ide o obdobie od júna do augusta, keď evidujeme množstvo dopravných nehôd, ktoré sú zavinené vodičmi pod vplyvom alkoholu. Teraz poviem na ozrejmenie a zároveň všetkých pozdravujem, že Policajný zbor už asi mesiac disponuje testami na drogy, ktoré sú veľmi využívané vo výkone služby. Máme s nimi veľmi dobré skúsenosti a kopec výsledkov. Čiže toto je odkaz pre tých vodičov, ktorí v sebe nemajú alkohol, ale niečo iné. Počas leta 2024 sa budeme dôrazne venovať aj tejto kategórii účastníkov cestnej premávky.

Ako abstinent vás plne podporujem. V predchádzajúcich epizódach Balansu sme riešili problematiku škodlivosti alkoholu, a to sa bavíme o zdravotných vplyvoch, nie o samotnom alkohole za volantom. Mnohí povedia, že v zahraničí je povolené niekde 0,3 ‰, niekde dokonca 0,5 ‰. Ide podľa vás o spoločenský problém, kultúru v rámci Slovenska alebo nízku hladinu tolerantnosti?

Ak by všetci dodržiavali pravidlá cestnej premávky, zákon a boli by ohľaduplní, nedochádzalo by k veciam, ktoré ste nám predostreli v štatistikách. V rámci alkoholu má Slovensko špecifickú nálepku. Som a budem za nulovú toleranciu. Viem, že v rôznych krajinách si môžete dať k obedu deci vína, niečo zajesť a je to v poriadku. Ak by sme povolili akúkoľvek hranicu u nás, neviem si predstaviť, k akým výsledkom by sme sa dopracovali. Zároveň by mal byť jedným z moderných prvkov budúcich motorových vozidiel aj automatický analyzátor dychu, ktorý by zabránil naštartovaniu vozidla, ak by zistil požitie alkoholu u vodiča. Nevieme dodržiavať bežné pravidlá, ako byť pripútaný, dodržať maximálnu povolenú rýchlosť, a vidíme, ako to potom vyzerá na našich cestách. Neviem si predstaviť, že by sme povolili nejakú hladinu, ako je to v južných krajinách. Jednu vec ľudia o tejto tolerancii nevedia. Vy môžete mať 0,3, prípadne 0,4 ‰ alkoholu, ale ak spôsobíte nehodu, sankcie sú obrovské.

Táto téma sa neustále vracia a je až šialené rozmýšľať, ako a prečo sa to deje, keď existuje nealkoholické pivo. Asi to nevyriešime, ale pevne veríme, že spoločnosť dospeje k porozumeniu. Aby sme neboli negatívni, za vašu bohatú kariéru ste určite zažili množstvo príjemných a inšpiratívnych situácií na čele s ohľaduplnosťou. Podeľte sa s nami o ne!

Myslím si, že všetci policajti vo výkone služby, keď vidia nejaké motorové vozidlo, ktoré má problém, sa pri ňom pristavia, pomôžu. Či už ide o defekt, odtlačenie. Raz sme sa zo stredu mesta v najväčšej premávke pristavili pri aute, ktoré malo problém, a dotlačili ho na najbližšie bezpečné miesto. Ide o drobnosti, ktoré mnohí prehliadnu, ale pre nás sa stali akýmsi pravidlom. Snažíme sa aj motivovať našich policajtov k podobným činom. Sme síce represívna zložka, ale vieme veľakrát pomáhať a aj touto formou by sme chceli prezentovať prácu polície.

Raz som išiel z obeda, bolo to asi 5 rokov dozadu, a uvidel som dve ženy, ktoré sa veľmi trápili s namontovaním evidenčných tabuliek na svoje motorové vozidlo. Prišiel som k nim v uniforme, pomohol som im ich správne založiť. Poďakovali mi, mali pomaly slzy v očiach. Bola zima a viem, že ani mne to nebolo príjemné, keď som zakladal ŠPZ-tku, tabuľky boli chladné a pás bol tak krehký, že ak by som niečo zle urobil, hneď praskne.

Následne som to vypustil z hlavy a nevenoval tomu pozornosť, až raz, keď som počúval reláciu Zákruta, rozprávali v nej nejaký príbeh. Začal som pridávať hlas a zrazu som počul, že „už sme boli v koncoch, možno by sme tam boli aj do leta, kým by sa sneh neroztopil, ale išiel okolo nás princ na bielom koni, ktorý nám pomohol“. Išlo o príbeh, kde boli dané ženy po strate otca pri nehode a jedna dostala auto ako darček po ukončení vysokej školy. Dokonca im tie ŠPZ namontoval napokon policajt, čiže to ma skutočne potešilo. Tú komunikáciu mám dodnes uloženú v počítači, niekedy si ju vypočujem a hneď ma povzbudí, že aj policajti vedia byť dobrí ľudia a vedia pomáhať. Sme tu aj na to, aby sme ľuďom pomáhali, keď to potrebujú.

Výborne! Myslím, že prvú nomináciu do Srdca ciest by sme mali vybavenú. Dúfam, že spĺňa pravidlá pre tento ročník. V minulosti sme v Balanse spomínali, že negatívne správy sa šíria šesťkrát rýchlejšie ako pozitívne, ale život si krajším robíme práve vďaka takýmto milým a pozitívnym zážitkom, čoho bol tento príbeh skvelou ukážkou. A vďaka za ne. Treba ich len opakovať a ďalej pripomínať. A na záver nášho rozhovoru vás chcem pekne poprosiť o tri tipy. Keby ste mali dať tri rady motoristom pred tým, než si sadnú za volant, ako zlepšiť bezpečnosť na cestách, tú svoju vlastnú aj ostatných účastníkov, aké by to boli?

Rád by bolo strašne veľa, ale každý z nás by si mal sadnúť za volant tak, aby bezpečne došiel do svojho cieľa, lebo tam ho určite niekto čaká. Mal by sa neponáhľať a udržiavať pozornosť – už sme tu spomínali tragédie zapríčinené používaním mobilných telefónov. Na záver vás chcem ubezpečiť, že Policajný zbor sa bude snažiť urobiť všetko pre to, aby každý došiel tam, kde má dôjsť, aby sa vrátil či už zo školy, z nákupu, z výletu, z návštevy… Niekedy to nie je v našich silách, lebo policajtov nevieme dať na každý kilometer, ale téma zlepšovania bezpečnosti sa týka každého z nás. Nemala by byť len o Policajnom zbore, sankciách, represiách, ale o kampani, ktorou by sme do budúcna zachránili čo najviac ľudských životov.

Ďakujem za tieto úprimné slová. A opäť raz sa potvrdzuje to, že nielen pomalšie, ale aj ohľaduplnejšie ďalej zájdeš. Buďme ohľaduplnejší ku všetkým účastníkom premávky a ja pevne verím, že to prispeje nielen k znižovaniu štatistík nehodovosti, lebo navonok sú to len čísla, ale za každým tým číslom je nejaký ľudský príbeh. Pán plukovník, ďakujem veľmi pekne, že ste boli naším hosťom. Rovnako vám želám čo najmenej esemesiek, ktoré ste mi ukazovali, a čo najviac úsmevných historiek a princov na bielom koni na celom Slovensku.

Ja tiež ďakujem za pozvanie do tohto podcastu a všetkým počúvajúcim aj tým, ktorí o podcaste budú počuť len z rozprávania, prajem to, čo som hovoril: Šťastnú a bezpečnú cestu. Robme ich všetci bezpečnejšími.

Naším hosťom bol viceprezident Policajného zboru pán Rastislav Polakovič. Ešte raz obrovská vďaka. Ďalšie skvelé tipy pre vybalansovaný život nájdete na našom webe www.generalibalans.sk, sledujte nás aj na sociálnych sieťach, na Instagrame a na Facebooku. Majte sa krásne a sledujte aj kampaň Srdce ciest. Všetko dobré.

Všetko dobré želáme.