VIDEOPODCAST s vedkyňou Barbarou Ukropcovou o obezite, pohybe a zmenách, ktoré Slovensko potrebuje

V tomto videopodcaste sme sa rozprávali o obezite, o pohybe, o zdraví v seniorskom veku a aj o tom, ako cvičenie vplýva na náš mozog. Našou hostkou je žena oddaná svojej práci, popularizátorka vedy, pohybu a zdravého životného štýlu. Z poznatkov z jej výskumov a praxe má potenciál benefitovať celá spoločnosť. Čo môžeme zmeniť u seba, ale aj ako celá krajina?

Prof. MUDr. Barbara Ukropcová, PhD. je lekárka a vedkyňa Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied. Garantka Centra Pohybovej Aktivity Biomedicínskeho centra SAV a Centra pre manažment obezity BMC SAV. Rozhovory s ňou sú vždy veľmi inšpiratívne a nabité overenými informáciami, ktoré nám môžu zlepšiť až zachrániť život.

Barbara prezradila ako implementuje výsledky svojich aj zahraničných výskumov do svojho života. Otvorene sme sa porozprávali o zdraví, ktoré by malo byť prioritou každého z nás. Nevyhli sme sa ani téme zmien, ktoré by sa mali spraviť, aby sme aj na Slovensku mali šancu žiť v zdraví dlhšie ako v priemere do 57 rokov.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či Youtube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Števov rozhovor o obezite a pohybe s Barbarou Ukropcovou si teraz môžete aj prečítať. 

Barbara, príjemný dobrý deň vám prajem.

Dobrý deň a ďakujem za pozvanie.

Som rád, že sme si to zopakovali po dva a pol roku. V archíve nájdete mimochodom ďalšiu skvelú epizódu, ale veľa sa toho pomenilo. Ja ešte doplním váš životopis, pretože vy ste studnica vedomostí a ja sa naozaj teším na všetko, čo sa dnes dozviem, ako inšpirujeme opäť našich divákov, diváčky, poslucháčov a poslucháčky. Špecializujete sa na výskum systémových a molekulárnych mechanizmov, účinkov fyzickej aktivity na telo človeka, na jeho zdravie. Na to, ako využiť cvičenie ako prevenciu a liečbu chronických metabolických, onkologických, kardiovaskulárnych či neurodegeneratívnych ochorení. No a len tak mimochodom, pani profesorka v roku 2017 získala ocenenie Absolútna Slovenka roka v kategórii Veda a výskum. Inak dodatočne gratulujem, týchto ocenení nikdy nie je málo, ale poďme trošku zľahka. Vy ste veľkou popularizátorkou pohybu – čo je teraz trend, nie na konferenciách alebo vo výskumoch, ale čo ste vy sama odpozorovali, čo aplikujete vo svojom každodennom živote?

Keď človek vie o účinkoch pohybu, tak sa to celkom logicky snaží preniesť do svojho bežného života. Bežnou súčasťou našej každodennej rutiny je nejaká forma pohybovej aktivity a my sme teda už relatívne dávno začali behať. Behanie je úžasný šport v tom, že ho máte vždy po ruke. Kedykoľvek môžete zobrať tenisky, nepotrebujete žiadne fitko, môže byť dokonca aj lockdown kvôli nejakej pandémii alebo niečomu podobnému. Vždy môžete vybehnúť a máte tú svoju povedzme „dávku“.

Čo si ale treba uvedomiť a čo nám, teda mne a mojej rodine, trvalo relatívne dlho, kým sme do našich životov preniesli, je silový tréning. Rozprávam o tom už veľmi dávno v súvislosti nielen s obezitou, ale aj so seniorským vekom. Je naozaj potrebné, aby sme zabránili progresívnej strate svalovej hmoty, ktorá udržiava náš metabolizmus a celkovo našu zdatnosť a teda pomáha nášmu telu, aby sme ostali dlho zdraví. A to sa nám teraz konečne podarilo po polstoročí, začali sme teda niekoľkokrát do týždňa aj silovo trénovať, čiže to je niečo nové v našej rutine.

A ako sa to prejaví, že si po cvičení poviete: „Hm, endorfíny, fajn“, alebo až s ohľadom na nejakú dobu naozaj cítite výsledky týchto cvičení?

Každé cvičenie, aj jednorazové, má svoje okamžité účinky. Tých je veľmi veľa od metabolických až po tie na mozog, čo zďaleka nie je len o tom, že cítim „runner’s high“.  To tiež necíti každý človek alebo. Ale zlepšuje sa napríklad aj sústredenie, verbálna kapacita, krátkodobá pamäť, čiže veľa základných kognitívnych funkcií, ktoré nám umožňujú podať výkon sa zlepšia už vplyvom jednorazovej aktivity. Pokiaľ nie je vyčerpávajúca. Dokonca, podľa niektorých výskumov stačí už pár minút na to, aby sme sa dokázali lepšie sústrediť, preto sa cvičenie odporúča napríklad pri ADHD.

Pociťujete tieto efekty?

Tie dlhodobé a tie sú veľmi dôležité. Je tiež dôležité, aby sme o nich vedeli, pretože sú súčasťou motivácie, aby sme tú dávku aktivity pravidelne opakovali. K tým patrí, keď už sme začali a rozprávame sa o tom mozgu, napríklad doslova reštrukturalizácia mozgu. Čiže cvičenie je asi najintenzívnejší fyziologický stimul, ktorý stimuluje mozgovú plasticitu. Náš mozog je veľmi plastický orgán, dokáže odpovedať na rôzne impulzy, stimuly, ktoré dostávame z periférnych orgánov, ale ktoré poskytuje aj náš životný štýl. Pri cvičení reaguje tým, že sa zlepšia prepojenia medzi neurónmi, že dokonca v niektorých častiach mozgu vznikajú nové neuróny a to všetko potom vedie k tomu, že si lepšie pamätáme, že máme menšiu tendenciu mať depresiu a je tam celé spektrum ďalších benefitov. Menšie riziko neurodegeneratívnych ochorení, najčastejšie z nich je Alzheimerova choroba.

Poznám jedného elitného športovca, zhodou okolností bývalého pretekára F1, Marka Webbera, ktorý povedal: „Viete prečo sú pohodlnosť a priemernosť také populárne? Pretože je to jednoduché.“ Ale budem aj sebakritický, niekedy je naozaj ťažké vyhnať sa z gauča. Pohyb je však pravdepodobne jeden z najzdravších a myslím si, že aj lacných liekov. Zaujíma ma vaša rutina, pretože ste zaťažená prácou, vaše neuróny pracujú ostošesť – máte napríklad kalendár alebo ako sa donútite? Určite sú aj horšie a slabšie dni, kedy sa vám možno úplne nechce.

Jasné že sú, dva dni dozadu som nebola schopná niečo urobiť, pretože človek je tak unavený, že sa to niekedy jednoducho nedá. Nemám žiadny kalendár, ale mám v hlave nastavené, už asi aj časom, jednoduché počítadlo. Vieme, že by sme nemali byť viac ako 48 hodín bez aerobného, teda vytrvalostného, pohybu a tým pádom, keď tie dva dni uplynú a ja som žiadny pohyb nemala, tak si jednoducho nájdem spôsob, ako si tú dávku dopriať. Konkrétne máme doma pred televíziou „behátko“ a stacionárny bicykel a to sa naozaj dá použiť aj večer, zapnete si niečo, čo vás baví, zaujíma alebo hudbu a idete. Dáte si 40-50 minút na stacionári a máte, síce nie vysoko, väčšinou len stredne, intenzívnu aktivitu. Ale aj to je dávka.

Čo pozeráte vy?

Naposledy som pozerala World War II in Color. To som schopná pozerať opakovane. Je to desivé, ale je to desivá realita a ja si myslím, že sa nemôžeme báť čeliť desivej realite.

A taktiež sa z nej poučiť. Ale teda ideme do desivej reality a poďme do čísel, pretože fenomén dnešnej doby, okrem iných, sa volá obezita. Podľa dát Svetovej zdravotníckej organizácie nadváhou trpí viac ako 2 miliardy ľudí a podľa údajov z roku 2021 má 800 miliónov ľudí obezitu. Neobchádza ani deti, pretože postihuje 250 miliónov z nich. Poďme sa na to pozrieť trošku bližšie. Zadefinujme si najprv človeka s obezitou. Ráno zobudím, pozriem sa do zrkadla a možno už nahmatám nejaký „faldík“ – kedy by som mal zbystriť?

Stále sa ešte používa tá toľko kritizovaná klasifikácia podľa indexu telesnej hmotnosti, čiže BMI. O tom ste už určite mnohí počuli. Viac ako 30kg na meter štvorcový sa klasifikuje ako obezita. Poďme sa najskôr vrátiť niekoľko krokov späť s tým, že čo to vlastne je obezita, adipozita, excesívna akumulácia tukového tkaniva alebo abnormálna distribúcia a abnormálne ukladanie tuku. Tu sa už dostávame úplne za hranicu BMI, pretože z toho vyplýva, že môžem mať normálne BMI, napríklad 25, ale môžem mať abnormálnu distribúciu, to znamená viac viscerálneho tuku a tým pádom mám vyššie riziko napríklad hypertenzie, ako na to poukazujú mnohé štúdie.

Nie je všetko len o BMI, nie je všetko len o celkovom množstve tuku, ale ide aj o jeho distribúciu. Tu sa dostávame k tomu, čo ovplyvňuje distribúciu tuku – napríklad pohyb. Čiže môžeme mať aj vyššiu telesnú hmotnosť, no pokiaľ budeme pravidelne aktívni, distribúcia tuku bude „zdravá“ a tým pádom budeme mať nižšie riziko ochorení, ktoré s obezitou súvisia.

Dôležité je ešte vysvetliť viscerálny tuk a ten rozdiel.

Áno, viscerálny tuk je tuk, ktorý nie je v podkoží, čiže nie sú to tie „faldíky“, ktoré si vieme doslova chytiť pred zrkadlom, ale je okolo orgánoch a v takých orgánoch ako sú pečeň, obličky či pľúca. Tie s tukom nevedia pracovať a keď sa v nich ukladá, tak ich poškodzuje, takže to je viscerálny tuk.

Čo s ním a kam s ním? Ako s ním naše telo pracuje a ako ho odbúrava? Nesmieme zabúdať na stravovacie návyky, no to je na samostatný podcast. Zostaňme skôr pri pohybe.

Určite, keď už ste ale začali so stravovacími návykmi, tak rozhodne redukciou telesnej hmotnosti, či už komplexnou úpravou životného štýlu alebo aj pomocou nových anti-obezitík, o ktorých toľko počúvame. Jedným z nich je napríklad tirzepatid, duálny agonista inkretínov. Toto môže viesť k zníženiu ektopickej alebo viscerálnej adipozity. My sme v našich štúdiách pozorovali, a nielen my samozrejme, že už samotný pohyb bez toho, že dôjde k zmene telesnej hmotnosti, vedie k redukcii viscerálneho tuku.

Predstavme si človeka na začiatku trojmesačnej intervencie, ktorý má takmer 50% tuku v pečeni. Po 3 mesiacoch sa jeho telesná hmotnosť nezmení, ale zvýši sa mu množstvo svalu, ktorý je ťažší ako tuk, klesne mu množstvo tuku a o 10% sa mu zredukuje množstvo tukov v pečeni. Čiže skutočne je to len pohybová aktivita, ktorá spôsobí, že sa zmení telesné zloženie a orgány sa začnú čistiť o nánosov toxického tuku. Aj sa tomu povie lipotoxicita, teda toxické pôsobenie tuku a jeho metabolitov.

Akú máte odpoveď pre ľudí, ktorí hľadajú skratky? Keď sa do tohto zapojí drsný marketing a biznis, trh a mysle ľudí sú zrazu zaplavené rôznymi skratkami, preparátmi, zázračnými tabletkami, nápojmi. Ako má človek odolať a funguje to vôbec? Existujú skratky?

Jasné, že existujú. Myslím, že ich všetci v živote využívame a ľudia milujú instantné riešenia. Všetci by sme chceli lusknúť prstami a mať výsledok. Koniec koncov, do určitej miery je aj prirodzené, že sa bránime pohybu, že sme pohodlní. Na to sú tiež gény, ktoré nás chránia pred tým, aby sme plytvali energiou. My sa snažíme ju ukladať, pretože náš živočíšny predok nikdy nevedel, kedy príde situácia, kedy sa mu tie kalórie navyše zídu. My sa však kognitívne, s využitím našich vedomostí a edukačných mechanizmov, ktoré nám ponúka naša spoločnosť, môžeme rozhodnúť, že sa budeme správať inak. Je to práve zmena správania, ktorá má potom šancu viesť k zlepšeniu zdravia na podklade dlhodobo udržateľnej zmeny životného štýlu.

Ale schválne, skúste vymenovať nejaké chytáky, také pri ktorých ste naozaj pregúľali očami, že to snáď nemyslia vážne, že na toto ľudí nahuckajú.

Ja to pravdupovediac nejako excesívne nesledujem. Jasné, človek niekedy vidí tvrdenia typu: „Nemusíte sa vôbec hýbať, toto zaručene pomôže. Budete to piť, jesť alebo užívať suplement XY.“ To všetko skutočne nefunguje, nie je to dlhodobo udržateľné. Čo chcem ale možno odporučiť ako behaviorálny facilitátor, ako niečo, čo nám umožní naučiť sa žiť zdravšie, ale zároveň nám to umožní lepšie dostať pod kontrolu enormný apetít alebo nedostatočné pociťovanie sýtosti, čo je správanie, ktoré veľmi často vedie k nadmernému kalorickému príjmu a teda k zvýšeniu telesnej hmotnosti, sú práve anti-obezitiká. Skutočne môžu pomôcť, pretože sú to lieky, ktoré pôsobia na fyziologickej úrovni a pomáhajú nám s tým, aby sme si zdravšiu rutinu vedeli vybudovať a udržať dlhodobo.

Na opačnom krídle tejto debaty sú zase rôzne prírodné produkty, látky, rastlinky. Je niečo, čoho sa báť nemusíme a mali by sme doplniť k strave? Okrem pohybu samozrejme.

Suplementy sú veľmi dôležité, lebo veľa ľudí má zníženú adaptačnú kapacitu na tréning alebo na rôzne pohybové aktivity. Takéto suplementy, rôzne aminokyseliny nám môžu pomôcť, aby sme tréning lepšie zvládli. My sme pracovali s dipeptidom karnozínom, ktorý môže zlepšiť adaptačnú kapacitu na tréning. Veľmi dôležité sú vitamíny. Keď nebudeme mať dostatok vitamínu D, tak adaptačná kapacita na tréning bude nižšia. Je veľa rôznych mikronutrientov, ktoré vedú k doladeniu toho, aby sme sa dokázali na záťaž adaptovať čo najlepšie, ale nikdy to neznamená, že dokážu nahradiť účinky samotnej pohybovej aktivity. Sú to len suplementy, majú nám pomôcť.

Ostaňme pri obezite, pretože čísla sú alarmujúce. Aký je trend a aké sú následky? Pretože sami sme sa pred nahrávaním zhodli, že celé to strašenie niekedy už naozaj ide cez hlavu, ale ľudia občas potrebujú trošku vystrašiť.

Je to tak, ľudia niekedy naozaj reagujú práve na tú hrozbu, cítia bolesť. Určite nemusím spomínať infarkt myokardu. Veľa ľudí sa zľakne a prestane fajčiť, no je to až ten infarkt, ktorý ich k tomu dovedie. Niekedy sa skutočne netreba báť aj tejto negatívnej motivácie, čo určite mnohí lekári veľmi dobre poznajú.

Všetko ale začína v hlave a podľa mňa mnohí ľudia majú problém s tým, že najťažšie je začať. Ako začať? Kde nájsť inšpiráciu a vnútornú silu? Koniec koncov, poznáme mnoho príkladov aj v našom okolí, z televíznych relácií. Čo by malo byť tým katalyzátorom?

Toto je veľmi ťažká otázka, pretože začleniť niečo do toho svojho bežného života je asi najväčšia výzva. Asi všetci sme počuli to, že si chceme na nieč zvyknúť, tak je treba to aspoň niekoľko tisíckrát zopakovať. Čiže začať a vydržať, opakovane, až kým sa mi vytvorí nový návyk. Každopádne klinické štúdie ukazujú, že je to práve takáto zmena životného štýlu, ktorá vedie k dlhodobo udržateľným výsledkom.

Je štúdia u pacientov s obezitou a diabetom 2. typu, kde po 8 rokoch sledovali, ako je udržateľná redukcia hmotnosti a s ňou súvisiace zlepšenie metabolického fenotypu. U koho si myslíte, že bolo zlepšenie jednoznačne udržateľné? Iba u ľudí, ktorí vydržali mať zmenený životný štýl a preto, aj keď idete do nejakého programu alebo sa chcete sa preprogramovať, toto treba mať ako základný cieľ. Nie to, že chcem mať takúto a takúto hmotnosť, ale chcem takto dlhodobo zmeniť svoj životný štýl. Presne ako hovoríte, všetko je to v hlave. Ja keď viem, že idem behať dlho, vtedy vydržím. Keď viem, že idem behať len krátko, vtedy neurobím dlhý beh, je to o nastavení.

Aby sme si to ujasnili, opakom človeka s obezitou nie je štíhly človek, ale zdravý človek a zdravie môže mať mnoho podôb. Ťažko by sme vytvárali ultimátny príklad, že musíme mať, dajme tomu 60 kíl. Čo by malo byť akousi predlohou? Často sa hovorí, a zvlášť v nemocniciach, že človek až keď je chorý zistí, o čo prichádza a aké dôležité je byť zdravý. Opäť, čo by malo byť tým výkričníkom? Takým uvedomením si, že zdravie je len jedno.

To je tiež veľmi komplikovaná otázka, ale ako hovoríte, nie je to všetko len o hmotnosti a nie je ani dobré zamerať sa iba na hmotnosť, pretože potom, keď povedzme nenapĺňa redukcia telesnej hmotnosti naše očakávania, máme tendenciu sa na vykašľať a vrátiť sa k zaužívaným, starým návykom. Ocitneme sa tam, kde sme boli predtým.

Čo je vlastne zdravý človek alebo kedy už vieme, že to nie je dobré? Niekedy o tom vôbec nevieme. Niekedy dlho nevieme, že to nie je dobré, pretože obezita nebolí. My už napríklad u 30 ročného človeka vidíme na molekulárnej úrovni, že je na ceste k chorobe, pretože vidíme veľké tukové bunky. Vidíme, že vo svale nie sú mitochondrie, ktoré produkujú energiu, je tam veľa tukových kvapôčiek. Vieme aj rôznymi metodikami, takými, ktoré u lekára bežne nie sú k dispozícii, zmerať, že to riziko tam už je, ale keďže človeka nič nebolí, tak ľudia nemajú tendenciu, hlavne keď nemajú informácie, niečo s týmto svojim stavom robiť.

Na druhej strane, práve vtedy sú preventívne opatrenia najefektívnejšie. My vieme, že choroby vznikajú dlhšie. Nevzniknú zo dňa na deň, pretože mám 70 rokov. Vzniknú preto, lebo nejakým spôsobom žijem a to, ako žijem ovplyvňuje to, čo sa deje v mojich bunkách a tkanivách. Spravidla to prebieha dekády. To je možno dôležité si uvedomiť, že čo potrebujem na to, aby procesy pod mojou kožou prebiehali dobre, zdravo a fyziologicky.

Viem, že mám určitú fyzickú zdatnosť. To je veľmi dôležité, či už si ju meriate smart hodinkami, tým, ako rýchlo vybehnete na štvrté poschodie alebo idete a investujete do spiroergometrie, aby sa vám odmeralo VO2 max. Sú na to tabuľky a keď je nízka fyzická zdatnosť, riziko ochorení je rozhodne vyššie a to bez ohľadu na telesnú hmotnosť. Je to tiež jedna z vecí, ktorú treba sledovať a mali by sme sa to naučiť.

V rámci vychytávok, využívate svoje inteligentné hodinky? Napríklad, moja mamina pokiaľ nesplní denný limit, nejde spať a minule o jedenástej večer behala po schodoch.

Môže sa porozprávať s mojou dcérou, one je rovnako nastavená. Ja hodinky nemám až tak dlho. Môže to byť veľmi užitočný, motivačný nástroj. Viem, že niektorí ľudia ich nemajú radi, lebo ich to otravuje, cítia sa zviazaní ale keď to beriete ako motiváciu, ako keď idete k lekárovi a odoberú vám krv. Asi by sme sa na lekára divne pozerali, keby nám pozeral do očí a povedal, že sa mu nezdá, aký máme lipidový profil. Ale je dobré mať konkrétne, objektívne hodnoty. Možno aspoň raz za čas, ak vás to otravuje denne, ale je to teda objektívne číslo a keď podľa neho zistíte, že ste tento týždeň v priemerne denne urobili 3000 rokov, čiže ste sedavý typ a mali by ste s tým niečo robiť. To môže byť práve ten impulz, ktorý vás posunie k tomu, že s tým treba niečo robiť, treba vybehnúť na to 11 poschodie.

Ako bývalý aktívny športovec si pamätám ako tréner rozprával, že čo bolí to rastie,  hovoril o svaloch. Je fajn cítiť tú bolesť keď skúsim nejaký iný šport a zrazu namáham úplne iné svalové vlákna. Možno je aj pestrosť pohybu veľmi dôležitá. Aký by mal byť prvý krok človeka, ktorý si povie, že chce so sebou niečo robiť a hľadá niekoho, kto ho usmerní.

Presne ste to teraz pomenovali – treba si nájsť niekoho, kto nám v tom pomôže. Aj keď sme hovorili o budovaní zdravej rutiny a o impulzoch, často pri tom na začiatku potrebujeme niekoho, kto nás naučí a motivuje. Je to obzvlášť dôležité u tej populácie, s ktorou pracujeme aj my, čo sú pacienti s obezitou a seniori. Je veľmi dôležité, naučiť sa vykonávať pohyby správne a tiež neprepísknuť to. Neprehnať to na začiatku, aby si ľudia neublížili, čiže odborný dohľad, fyzioterapeut alebo skúsený tréner môže veľmi pomôcť.

Poďme opäť na konkrétne dáta a musím povedať, že pomerne šokujúce. V zdraví žijú Slováci priemerne iba 57 rokov. Potom nastupujú zdravotné problémy, dlhodobé užívanie liekov, znížená kvalita života a pre porovnanie, priemer Európskej únie, je podľa Eurostatu 64 rokov, až o 7 viac. Čím to podľa vás je, ako si to vysvetľujete?

V niektorých krajinách je to 10 rokov alebo dokonca 20 rokov. Znamená to, že u nás sa ľudia začínajú liečiť na chronické ochorenia farmakoterapiou spravidla v tých 57 rokoch a inde to môže byť v 67 rokoch alebo dokonca po 70tke. Uvedomme si, čo to znamená – pre jedinca zdravší, kvalitnejší život oveľa dlhšie a pre zdravotníctvo a celý systém to znamená oveľa nižšiu záťaž. Vieme, že klasická medicína založená na farmakoterapii alebo chirurgických zákrokoch je drahá.

Prečo to tak je? Často rozmýšľam o tom, čo vlastne definuje inteligentnú spoločnosť. Spoločnosť, ktorá dokáže vedecké poznatky nejakým spôsobom aj implementovať v praxi. Rýchlosť, akou sa to deje, čiže ako spoločnosť dokáže dobiehať vedecké poznanie, tak to je možno jedna z charakteristík takejto inteligentnej spoločnosti. Musím teda konštatovať, že u nás v tomto smere veľmi zaostávame za inými krajinami.

Čiže historicky teda patríme k rurálnej spoločnosti, kde sa tvrdo pracovalo na poli a nesmel chýbať alkohol alebo to príliš zjednodušujem?

Nešla by som do minulosti. Ide skôr o to, čo robí súčasná spoločnosť. Nepodporuje vedu a inovácie a to vieme z rôznych štatistík. Kedysi sme sa ešte nachádzali relatívne v popredí a teraz sme prakticky úplne na chvoste Európskej únie. Neviem, či za nami ešte vôbec je Bulharsko a rozhodne veľa krajín, ktoré ešte pred pár rokmi za nami boli, sú už teraz pred nami. Otázka je, prečo sa toto v našej spoločnosti deje. Je to určite niečo, čo by sme nemali dopustiť a s čím by sme sa nemali zmieriť.

Keď sa pozrieme na tie čísla, predstavím si nedeľný obed, rodina sa rozpráva o tom, či by nechceli žiť o 7 rokov dlhšie zdraví a každý odpovie áno. Ale kto zdvihne ruku, že poďme pre to niečo urobiť?

Ja sa vždy pýtam, veľmi často sa na to pýtam medikov, že kto z vás by sa chcel liečiť vo fantastickej klinike alebo spoločnosti, kde vám ponúknu tie najmodernejšie riešenia a kto by to uprednostnil pred tým, nemusieť sa liečiť? Hej, všetci chcú samozrejme možnosť b), čiže nemusieť sa liečiť, ale urobiť pre to tie potrebné kroky je to, čo bolí, čo je výzva. Vyžaduje to veľkú investíciu osobnej energie.

Teraz zabrdnem do témy, ktorá je pomerne háklivá, ale koho iného sa opýtať, keď nie Slovenky roka zameriavajúcej sa na vedu a výskum s obrovskými znalosťami. Keby ste mali moc na Slovensku, s ohľadom na verejné zdravotníctvo, niečo zmeniť – čo by mali byť podľa vás prvé, elementárne kroky? Kde a čím sa inšpirovať?

Ja mám práveže veľkú vieru v to, že treba chodiť a zisťovať ako inde fungujúce systémy robia niečo, z čoho sa môžeme poučiť a potom to implementovať na naše pomery. Toto je tiež veľmi široká otázka a výzva, lebo my momentálne fungujeme na úrovni mikro modelových systémov. Snažíme sa vytvoriť nejaký model a ukázať tak, že to môže fungovať aj u nás. Tým modelom je napríklad Centrum pohybovej aktivity alebo Centrum aktívneho starnutia, kam chodia cvičiť seniori, prípadne iné pacientske populácie. Dlhodobo sledujete a zisťujete, že je to naozaj dobré, pretože sa zlepšuje zdatnosť, kognícia a celkovo zdravotný stav, metabolizmus a tak ďalej.

Verím, že sa nám podarí tie programy udržať, že sa to premieta do celkovo zlepšeného zdravia a dúfame, že bude takýchto modelových systémov, respektíve centier, vznikať viac. Či už je to Centrum pohybovej aktivity alebo Centrum pre manažment obezity. Snažíme sa zaangažovať regionálne úrady verejného zdravotníctva, najmä v Banskej Bystrici sú v tomto smere veľmi aktívni. Ale keď hovoríme o systémových opatreniach, tie by samozrejme mali prísť zhora a vytvoriť systém, ktorý to umožní.

Poďme snívať, čo by ste robili, keby ste mali neobmedzený rozpočet a kompetencie?

Začnime od vzdelávania, najskôr v zdravotníctve, aj keď by to zďaleka nemalo byť len o systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti. Je potrebné vzdelať všetkých poskytovateľov o tom, prečo sú pohybová aktivita alebo riešenie obezity dôležité. Edukovať zdravotnícky personál od všeobecných lekárov, cez špecialistov je veľmi dôležité. Potom je veľmi dôležité poskytnúť im podporu v podobe bodovacieho systému. Bodovanie výkonov, ktoré sú pre zdravie dôležité a ktoré dokážete zlepšovať preventívnymi opatreniami, aby za to boli poskytovatelia ohodnotení. To je už väčšia výzva, že? Nájsť financie na čokoľvek, najmä v dnešnej dobe, v dnešnom zdravotníctve, je obrovský problém.

Ak sa odkloníme od rôznych, povedzme komplexných riešení, potom je tu taká základná triáda, a to, aby by bol k dispozícii výživový špecialista, fyzioterapeut, respektíve fyziológ cvičenia a psychológ. Či už na poliklinikách alebo klinikách, ktoré by doslova učili pacientov akým spôsobom vlastne k zmene pristúpiť. Monitorovali by ich a pomohli by im dlhodobo. Od toho môžeme ísť smerom k školám, k zamestnávateľom. Sú to miesta, kde sa dajú ľudia skutočne ovplyvniť.

Niektorí zamestnávatelia, vrátane Biomedicínskeho centra, dávajú zamestnancom k dispozícii telocvične, centrá pohybovej aktivity, kam môžu chodiť cvičiť a my ich dlhodobo sledujeme a monitorujeme. Môžete ľuďom poskytnúť možnosti zdravšieho stravovania, neponúknete iba klasickú slovenskú stravu, ale povedzme aj vegetariánsku kuchyňu. Ja nie som vegetariánka, ale myslím si, že taký Veg life by si zaslúžil ocenenie, pretože to, čo robí pre naše zdravie, keď sa tam pravidelne stravujeme, je skutočne veľmi záslužná činnosť. Ide o to ponúkať zamestnancom, deťom a študentom zdravšie voľby.

Inšpirácie je samozrejme viac ako dosť a hlavne overených znalostí, nielen zo zahraničia. Ako vy motivujete, či už vlastných rodičov na strane alebo aj mladých  ľudí? Vnímam, že u mladej generácie je pohyb celkom trendy, hoci strašiaky v podobe smartfónov sú tiež celkom desivé.

To je desivé, pretože ide asi o najľahší zdroj dopamínu. Keď sa na niečo pozerám, nemusím vynakladať veľa energie, ide to samo. Keď už hovoríme o tých inteligentných spoločnostiach, Holandsko považujem v tomto za veľmi progresívne, no napriek tomu mi dcéra pred pár dňami povedala, že pohybová aktivita mladých ľudí a detí klesá. Niketo predtým nie je úplne v bezpečí, pretože digitalizácia skutočne je veľká výzva na prekonanie.

Malo by to začať v rodine alebo v škole? Vieme, že z hodín telesnej výchovy sa stále uberá a keď aj sú, tak má polovica detí ospravedlnenky.

Prečo na nás pôsobí reklama? Ako na nás pôsobí? Čím to je, že je reklama efektívna?

To sú veľmi dobré otázky. Už každé malé dieťa zbystrí pozornosť, keď vidí reklamu. Ako laik si myslím, že musí v našom mozgu aktivovať práve nejaké uspokojovacie centrá.

Je to tak, ale býva spravidla aj hlasnejšia ako bežný program a veľakrát sa opakuje. Čiže znovu, keď chceme, aby sa niečo zmenilo a už som to vlastne aj spomínala, je potrebné, aby sa to dialo opakovane a z mnohých strán, aby sme sa s tým stretávali na rôznych úrovniach. Začneme od tehotnej ženy, niečo nám povie náš gynekológ, potom pediater alebo iný špecialista, dieťa to bude počúvať v škole, pretože tam bude mať napríklad hodiny prevencie. Mimochodom v Rakúsku mali podobný program a zapojilo sa doň 500 škôl. Čiže je to aj edukácia na úrovni škôl a to, keď sa vzdelávajú aj učitelia, ďalej posúvajú svoje vedomosti deťom a vedú ich k zdravému životnému štýlu.

Je to u zamestnávateľov, ako sme už počuli. Môže to byť všade naokolo, aj tam, kde bude infraštruktúra prispôsobená k tomu, aby sme sa mohli aktívne transportovať do práce. Vieme, že už to môže znamenať úplnú zmenu nášho fenotypu. Keby sme iba tri-štyrikrát do týždňa chodili do práce na bicykli, náš človek by vyzeral jednoducho inak. Je to to, čo počúvame v masmédiách, v televízii, z každej strany. Čím toho bude viac, tým väčšia šanca, že prekonáme svoj gén pohodlnosti.

A mohli by sme vychovať ďalších Petrov Saganov, v prenesenom význame. Je to podľa mňa podceňovaná sféra, pretože dnes, vďaka médiám a sociálnym sieťam ľudia radi vzhliadajú k takýmto vozorom. Nepoznám dáta, ale počul som, že predaje bicyklov za posledných 15 rokov vystrelili šialeným spôsobom, zvlášť na severe Slovenska. Petra Vlhová taktiež inšpirovala množstvo detí a rodičov k lyžovaniu. Máte vy takýto životný alebo kariérny vzor?

Asi ich je relatívne veľa. Obdivujem vedcov a lekárov, ktorí skutočne žijú tým, čo robia. Poznám ich veľmi veľa, pretože veľmi veľa vedcov, lekárov, ktorí sa zaoberajú pohybovou aktivitou, sú sami pohybovo aktívni. Mávam ich fotky vo svojich prezentáciách. Patrí k nim Steven Blair. To je chlapík, ktorý zrealizoval krásnu, longitudinálnu štúdiu aerobného centra. Trvala 35 rokov, absolvovalo nejakých 80 000, ľudí na Cooperovej klinike v Texase a s vynikajúcimi výsledkami. Štúdie z jeho dielne boli prvé, ktoré poukázali na prepojenie medzi fyzickou zdatnosťou a celkovou mortalitou. Čiže keď ste fyzicky zdatní, riziko smrti z akýchkoľvek príčin bude podstatne nižšie ako u sedavých ľudí, čo je mimoriadne dôležitý výsledok a mnohokrát potvrdený ním samým a aj inými.

On aj behával, zďaleka nemal normálnu hmotnosť. Myslím si, že jeho BMI spĺňalo kritériá obezity a aj hovoril, že on sám to nikdy nedokáže, ani nemá ambíciu stiahnuť to nižšie. Nabehal ale doslova desaťtisíce kilometrov a je to to, čo ho udržiavalo fit.

Ďalší príklad je Bente Klarlund Pedersen, dánska vedkyňa, ktorá je autorkou konceptu o myokínoch. Sú to hormóny z kostrového svalu, ktoré sa nám do cirkulácie vylučujú vplyvom pohybovej aktivity. Takisto aktívna bežkyňa. Keď som bola kedysi dávno v Austrálii, na malom, veľmi sústredenom sympóziu, bola tam aj ona. Vtedy som ju videla aj behať a je to určite jedna z veľmi inšpirujúcich a skutočne pozoruhodných osobností. Vedela by som ich vymenovať veľa, ale môžeme sa zastaviť pri týchto.

Zhodou okolností som vo vašej prednáške videl fotografiu, na ktorej bol sken stehna sedemdesiatročného a štyridsaťročného triatlonistu a v podstate boli na nerozoznanie. Ako je to možné? Povedzte nám niečo viac.

Jasné, tak adaptačná kapacita aj celkovo telesné zloženie sa starnutím meniť bude, ale to neznamená, že tie procesy nemôžeme nejakým spôsobom ovplyvniť či spomaliť. Vieme, že koniec je niečo, čomu sa samozrejme nedá vyhnúť, ale neznamená to, že nemôžeme udržiavať jednak kvalitu nášho života a jednak spomaliť alebo udržiavať ten svoj biologický vek v nižších číslach oproti veku chronologickému.

To čo spomínate je seminálny obrázok, seminálna publikácia a zistenie, že telesné zloženie u človeka, ktorý sa venuje aj v sedemdesiatke intenzívnej pohybovej aktivite skutočne môže byť veľmi podobné ako telesné zloženie výrazne mladšieho človeka.

Zaujímavé štúdie boli u deväťdesiatnikov. Predstavte si, že začnú cvičiť v posilňovni. Je veľmi dôležité, aby sa to robilo pod dohľadom, progresívne, aktivitou šitou na mieru, aby sa im neublížilo. Ich sval odpovedá, znovu nebude odpovedať tak, ako sval štyridsiatnika, ale naštartujú sa adaptačné mechanizmy svalovej hypertrofie, čiže zväčšenia objemu svalu aj vo vyššom veku.

Toto je krásne povedané, vek by nemal byť prekážkou. Človek o tom možno ani netuší a pomáha si nielen fyzicky, ale aj mentálne. Depresie sú, zvlášť po pandémii, ďalším fenoménom, ktorý sa v posledných rokoch poriadne rozrástol. Práve pohyb je tým správnym dopingom, ktorý netreba vynechať z „jedálnička“. Čo sú také základy v pohybovej aktivite, ktoré máte odpozorované aj pri dôchodcoch? Samozrejme rozumiem tej individualite. 

Vychádzame z odporúčaní definovaných Svetovou zdravotníckou organizáciou. Začneme vytrvalosťou alebo aeróbnou aktivitou, ktorá predstavuje základ. Minimálna dávka, ku ktorej by sme sa mali, a to chcem zdôrazniť, postupne dopracovať je tých 150 minút týždenne. Čiže 30 minút, päťkrát do týždňa stredne intenzívnej aeróbnej aktivity. Ale pozor, to neznamená prácu v záhrade. Práca v záhrade je skvelá, ale hovoríme o aktivite s vyššou intenzitou, s takou, pri ktorej sa nám rozbúcha srdce, a ktorá predstavuje aspoň 50% maximálnej srdcovej frekvencie. To je to, podľa čoho vieme zadefinovať intenzitu.

Skúsme to dať do kontextu. Ak dôchodcovia dostanú od svojich vnukov a vnučiek inteligentné hodinky, uvidia tam svoj pulzovú frekvenciu. Koľko je také nutné minimum pri aktivite a koľko nám dáva veľmi obľúbená a dôležitá práca v záhradke?

Práca v záhradke spravidla nepresahuje trojnásobok nášho pokojového energetického výdaja. Čiže tomu sa povie 3 mety („metabolic equivalent“), čo je metabolický ekvivalent. Spravidla to nie je dosť na to, aby sme z toho mali benefity, pretože len aktivita so strednou intenzitou skutočne z dlhodobého hľadiska dokáže zvýšiť fyzickú zdatnosť. Už sme povedali, že je to dôležitý parameter, ale zase aby sme nestrašili dávkami, ktoré v žiadnom prípade nie sú v jeho moci niekoho, kto je sedavý. Keď niekto dostane inteligentné hodinky a zistí, že sa hýbe naozaj málo, základom je potom jednoducho začať častejšie a viac chodiť. Podobný program majú aj v Juhoafrickej republike. Učia ľudí ako chodiť a postupne sa dávka každé 2 týždne zvýši o 500 až 1000 krokov až sa ľudia postupne dopracujú k rýchlej chôdzi. To je už taká, kde sa nachádzame v sfére dobrej srdcovej frekvencie, k tej, čo nám prináša benefity. Treba začať pomaly.

Rozumiem, čiže som zadýchaný, čo je fajn, ale skúsme tomu dať tomu spektru srdcovej frekvencie nejaké čísla.

U starších môžu byť tie formulky na výpočet maximálnej tepovej frekvencie trochu problematické a prichádzajú tam rôzne komorbidity, liečba, beta blokátory a podobne. Tam by bolo naozaj dobré, aby sa senior poradil so svojím lekárom, najmä keď sú tam takéto obmedzenia. V zásade ale napríklad začneme tými 40% svojej maximálnej srdcovej frekvencie, ktorá sa vypočíta podľa jednoduchej formuly: 220 – vek. U starších je to v podstate už dosť podhodnotené, keď ste fit senior, môžete ísť naozaj rýchlejšie a nemalo by vám to vadiť. Postupne, podľa tolerancie, keď zistíte, že tri-štyrikrát do týždňa 30 minút niečo urobíte a nerobí vám to žiadny problém, môžete ísť vyššie a dostanete sa na 50% maxima. Postupne to môžete zvyšovať, respektíve neskôr, v ďalších fázach udržiavať.

Na záver poďme opäť k vám. Čo sú vaše nesplnené sny? Teraz sa odkloňme od športu alebo zdravého životného štýlu. Neverím, že nemáte méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť.

Jasne, že mám. Obávam sa, že ich je na jeden život až priveľa. Rozdelila by som ich na také dve oblasti, jedna sa týka skôr tej spoločenskej, tam sú to práve napríklad tieto modelové centrá, chcela by som ich preniesť aj do iných častí Slovenska. Vieme, že záujem o to je a momentálne nie sme schopní seniorom z iných častí Slovenska niečo podobné poskytnúť. Radi by sme to implementovali v spolupráci s regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva. Je to niečo, čomu verím, že vie zlepšiť zdravotný stav populácie.

Čo sa týka druhej domény, ja som teda vedec a zaujíma ma ako funguje ľudské telo a akým spôsobom cvičenie pomáha nášmu mozgu. Konkrétne sú to molekulárne mechanizmy. V posledných rokoch sa najmä na živočíšnych modeloch ukazuje, že prebieha veľmi intenzívna komunikácia medzi periférnymi tkanivami a mozgom práve vtedy, keď cvičíme. Čiže molekuly z našej periférie, ktoré produkuje sval, tukové tkanivo alebo iné tkanivá sa dokážu dostať cez hematoencefalickú bariéru. Nie je to blanka, ale bariéra, ktorá chráni náš mozog pred potenciálne toxickými vplyvmi z periférie. Dokážu ju prekonať, preliezť a ovplyvňujú mozgovú plasticitu. To je niečo, čím sa zaoberáme a čo by som rada aj v budúcnosti ďalej poznávala. Máme na to bunkové modely, chcem realizovať ďalšie klinické štúdie, to by som naozaj rada robila.

A vaše osobné ciele? Často nielen vedci alebo vrcholoví športovci často hľadajú limity svojho tela, niekedy aj mysle. Niekto chce vyliezť na Mount Everest, niekto chce dať Ironmana. Máte vy takéto méty, ktorými by ste chceli otestovať kam to dokážete vytiahnuť?

Myslíte fyzicky?

Áno.

Ja mám taký plán, že keď budem v penzii, tak si na začiatku dáme s manželom taký Ironman týždeň, ale nemám vôbec ambíciu skutočne absolvovať Ironmana. Ešte som si povedala, že by som rada zabehla niekedy v živote polmaratón. Pri tom všetkom, čo človek robí pre mňa nie je maratón niečo, pri čom by som pociťovala potrebu ale ten polmaratón by som si rada zabehla. Musím vás však sklamať, nemám nejaké méty, čo sa týka fyzických výkonov.

To vôbec, ja by som vás vedel počúvať ďalšie tri hodiny a hlavne mám fialové palce z toho, ako pevne vám ich držím vo vašej činnosti, ktorú robíte pre celú našu spoločnosť, nielen pre seniorov. Naším hosťom bola pani profesorka Barbara Ukropcová. Klobúk dole pred vašou prácou a naozaj silno držíme palce, robíte to skvele.

Ďakujeme veľmi pekne a ďakujem aj nášmu celému tímu, ktorý nám v tom pomáha.

No a ďalšie skvelé tipy na vybalansovaný život nájdete na www.generali balans.sk alebo na sociálnych sieťach. Sledujte nás na Facebooku alebo Instagrame a majte sa krásne, všetko dobré želáme.