PODCAST o ceste okolo sveta na bicykli s Karolom Voltemárom: „Cykloturistiku robí zaujímavou kontakt s miestnymi, ktorí nikdy nestretli žiadneho turistu.“

Rozhodnúť sa ísť z Bratislavy do Košíc na bicykli znie ako veľký výlet. Pre rekreačných cyklistov možno dokonca až príliš veľký. Pre Karola Voltemára to však jednoznačne nebolo ono. Rozhodol sa vydať na bicykli naprieč desiatkami krajín a cesta okolo sveta mu zabrala 3,5 roka.

Ako sa pripravoval, koľko bicyklov vymenil, či počas cesty zarábal a ako podobný plán zrealizovať a prežiť v zdraví, nám Karol prišiel porozprávať do nového dielu podcastu Generali Balans.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, či Spotify ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Náš rozhovor s Karolom Voltemárom si môžete aj prečítať.

• Karola a jeho cesty môžete sledovať cez na aplikáciu Strava

Karol, vitaj.

Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Mám rovno na začiatok zákernú otázku. Tvoja cesta trvala 3,5 roka. Koľko „sedaniek“ si vymenil?

No, vlastne ani jednu, ale bicykle som mal dva. Niekde v troch štvrtinách cesty sa môj prvý začal kaziť, mal som si rovno kúpiť nový, lebo v Brazílii sa pokazil úplne, musel som ho tam nechať.

A v Brazílii si si kúpil nový.

Nie, tam je situácia s bicyklami horšia. Kúpil sa na Slovensku a z Maroka som na ňom už jazdil.

Napadlo mi tiež, či ti ho neukradli. Šiel si rôznymi oblasťami. Nemal si o svoj bicykel strach?

Určite, celý svet nie je ružový. Sú bezpečnejšie krajiny, ale aj tie, kde sa kradne či hrozí nejaké riziko. Boli také krajiny, kde som pri zotmení bol o šiestej v posteli a bicykel som mal pri sebe, aj keď som nocoval len v nejakej kutici, ale keby ostal vonku, možno ho ráno už nenájdem.

Aké bezpečnostné prvky si používal a používaš? Alebo musíš mať bicykel, skrátka, pri sebe na očiach a to je istota?

Jasné, keď človek cestuje alebo jazdí na bicykli, netreba ho nikde nechávať. Je jedno, či sa bavíme o Slovensku, alebo dlhšej ceste. Keď sa dá, treba si dať bicykel aj všetky tašky do izby, kde človek spí. Ak nemá takú možnosť, treba ho zamknúť. Spal som aj vonku pod „širákom“ či stanom. V takom prípade je ťažšie byť neviditeľný. Aspoň som ho zamykal, ale ak by ho chcel v noci niekto zobrať, tak by to dokázal, či už celý alebo jeho časť. Ideálne je schovať sa niekam do lesa mimo ľudí a byť nevidený.

Najlepší bezpečnostný prvok je schovať sa, aby ťa nik nenašiel.

Áno.

Beriem. Máš spočítané, koľko si mal defektov?

Mám denník, defekty si z hlavy nepamätám, ale viem povedať, koľko som menil plášťov. Bolo ich 16, a to boli veľmi kvalitné. Defektov som mal menej, ale najviac som mal 3 za jeden deň.

Kde boli také otrasné cesty?

Nebolo to cestami, ale v Austrálii v jednom stúpaní boli všade bodliaky a pichliače, možno bola sezóna. Jeden som vytiahol, opravil a o kilometer som mal ďalší. Následne som už kupoval nové plášte.

Poďme ale na úplný začiatok výpravy. Poznám rôzne koníčky, ale aby si niekto povedal, že prejdem na bicykli okolo sveta… Ako vlastne vznikol tento nápad?

Nejde o spontánnu myšlienku, že by si si povedal, že zajtra sadneš na bicykel a cestuješ. V nejakej fáze života však chceš cestovať a objavovať svet. Spôsobov je mnoho. Bicykel je pomalší, keď ideš autom, prípadne lietadlom, ideš na konkrétne miesta rýchlo. Potom môžeš stopovať, spoznávať okolie, ísť autobusom. Bicykel je pomalý. Najprv som začal cestovať klasicky, a teda autobus, lietadlo, stop. Potom som absolvoval cestu k Čiernemu moru do Bulharska na bicykli, veľmi sa mi zapáčila. Bol to dosť punk, keď som niekomu povedal, že ideme cez Srbsko do Bulharska…

V nepriestrelných vestách…

Nikto nerozumel, čo ideme robiť, prečo ideme na bicykloch. Ide o veľmi zaujímavé spojenie spoznávania krajiny pomalým spôsobom. Stretol som chlapíka, ktorý išiel peši okolo sveta. Narazili sme na seba v Iráne. To už je extrémne pomalý spôsob.

On asi ešte cestuje, že?

Cestu mal naplánovanú na 7 až 13 rokov, šiel viac-menej priamkou, čo som vytušil. Bicykel má výhodu, že sa cesta dá stihnúť v nejakom rozumnom čase, čiže asi 3,5 roka.

Foto: Archív Karola Voltemára

Poďme bilancovať. Koľko kilometrov a koľko krajín si prešiel?

Nadviažem ešte na otázku, ako som sa k ceste dostal, tým sa dostanem aj k počtu kilometrov a krajín. Ako som šiel na krátky trip, postupne som pridával iné európske krajiny, skončil som Tureckom a zistil, že tento spôsob cestovania je super. Chcel som prejsť nejakú väčšiu časť sveta, kam sa bežne nedostanem, na polroka. Keď som začal plánovať, cesta bola čím ďalej, tým komplikovanejšia, kopa vybavenia, bicykel, letenky, pas, víza, nabalí sa to. Keď už má človek nejakú položku, povedzme že za 10-tisíc eur, povie si, že sa zrazu neoplatí ísť len na 6 mesiacov do Severnej Ameriky. Pomyslel som si, že môžem precestovať rovno Južnú aj Severnú Ameriku. Ale keď už idem preč na rok, nemám sa veľmi kam vrátiť do nejakej práce. Načo si budem platiť podnájom? To zruším. Všetko začalo dávať iný rozmer. Vypočítal som si, koľko by cesta mohla trvať, koľko financií potrebujem. Vyšlo mi, že viem cestovať 3 až 4 roky bez toho, aby som musel niečo zásadné riešiť, myslím niečo typu ako starám sa o prenájom svojej hypotéky, starám sa o iné veci v Bratislave. Išlo teda aj o nejaký spôsob, ako sa oslobodiť od bežných, rutinných vecí.

Predpokladám, že väčšina našich poslucháčov a poslucháčok si práve kladie otázku, čo na to povedal tvoj zamestnávateľ. Ako si fungoval, respektíve mal si kapitál?

Otázka súvisí s predošlou. My sa možno nedostaneme k tým krajinám a kilometrom tak rýchlo, ale už len keď chce človek ísť na cestu na celé leto, ide na mesiac a pol do Turecka, lebo týždeň má prípravu, 30 dní bicykluje, týždeň, kým sa dá dokopy, keď zrazu príde zo sveta mimo civilizácie, dochádza ku komplikáciám, lebo si buď musí našetriť mesiac a pol dovolenky, alebo my v IT robíme skôr projektovo, vieme si nájsť prácu na 9 mesiacov, rok. Potom si môžeme vytvoriť priestor a ísť na dlhšiu cestu, čiže som šiel týmto spôsobom. Veľmi mi pomohlo, že som pred odcestovaním v nejakom bode začal robiť na seba, čiže som mal okrem klasického príjmu aj živnostnícky príjem, respektíve freelance. Potom sa mi rozbehlo podnikanie. Čiastočne som si na cestu vedel zarobiť, ale musel som si odkladať, a to 3,5 roka, čiže toľko, koľko som aj cestoval.

Fantastické plánovanie. Zároveň to znamená, že si počas ciest nepracoval a nemal aktívny príjem?

Na Slovensku som všetko zrušil, predal, nechal som si len eseročku. Ukončil som aj všetky projekty a kontrakty. Dokonca som posledný polrok squattoval vo vlastnej kancelárii, lebo som nechcel platiť prenájom bytu. Šlo o veľmi zaujímavý záver fázy života pred cestou. Už som nemal ani prenajatý byt, v decembri som zmluvu vypovedal a v máji som bol na ceste. Nechal som si tú eseročku, a keď prišla nejaká zákazka, kontinuálny klient, niečo som vedel urobiť. Mali sme zároveň zamestnaných pár ľudí, čiže si to robilo aj samo. Zásadne som do práce vstupoval len podľa možností.

Poďme na zjednodušený výpočet krajín a kilometrov.

Ten počet krajín. No. Bol naplánovaný na 80, neskôr som cestu zosekal na 62. Stalo sa tak aj pre okolnosti na ceste, niečo pre víza. Je jedna vec, čo si človek povie, že si vymyslí 80-tisíc kilometrov, 80 krajín. Druhá, čo sa stane na ceste, či dostane víza, či nemusí kupovať extra letenku, lebo, vymyslím si, na čínskej ambasáde v Nepále povedia, že nemajú štvormesačné víza, pre tie treba ísť na Slovensko.

Foto: Archív Karola Voltemára

Čiže si letel z Nepálu?

Mal som aj takú verziu. Musel som si kúpiť dve letenky: do Hongkongu a na Slovensko. To boli jediné dve krajiny, kde sa dali zohnať dlhšie víza, čiže buď je to domovská krajina, alebo s ňou majú veľmi dobré vzťahy a dajú sa v nej napríklad víza kúpiť. V Hongkongu som napokon kúpil štvormesačné, teda 2 + 2 víza.

V akcii.

V nejakom bunkri pod mrakodrapom.

Nechceme všetky detaily, aby sme nespôsobili nejaké nepríjemnosti – s odľahčením, samozrejme. Pikošiek máš určite na ďalšie tri podcasty. Mňa strašne zaujíma, koľko si v rámci jazdenia denne v priemere najazdil.

Kedy si sedel naposledy na bicykli?

Ja? Asi v roku 1998.

A prešiel si aspoň 100 kilometrov?

Vôbec, určite nie.

Tak skúsim vysvetliť. Po nejakej 6- až 8-hodinovej jazde sa človek cíti unavený. Síce som najazdil pred cestou nejakých 20- až 25-tisíc kilometrov, ale aj tak telo nedokáže každý deň stráviť 6 až 8 hodín vo výkone, v pohybe. Mal som preto raz za týždeň naplánovaný deň voľna, potom raz za mesiac celý víkend. Snažil som sa ostať na nejakom zaujímavom mieste, kde som sa zložil, opral si, dal sa dokopy, trochu spoznával. Poviem príklad. Od hraníc s Tureckom, kde som zvládol komplikovaný vstupný proces, pretože vtedy bolo treba na vstup do krajiny nejakú pozvánku plus množstvo papierov, niektorých ľudí v ten deň rovno otočili, jedni Američania nedostali povolenie napriek tomu, že mali všetky papiere, asi sa nepozdávali. No a medzi hranicami bola 500- až 700-kilometrová púšť, konkrétne medzi prvým väčším mestom v Turecku a Tabrizom, čo je prvé pohraničné mesto, odkiaľ som šiel. Keď som doň docestoval, chvíľu som ostal, zabookoval hotel či hostel, navštívil servis, dal dokopy bicykel, pozrel som bazár, pamiatky a podobne. Malo to cestovateľskú aj presúvaciu stratégiu. Som v púšti v Iráne, bicyklujem, nie je veľmi čo pekné pozerať, ak áno, zastanem.

Foto: Archív Karola Voltemára

Celý čas si cestoval sám? Aby sme upresnili, plán si mal rozdelený na niekoľko etáp, začal si Európou, potom si sa presunul. Ale čo budem rozprávať ja, povedz ty.

Začal som Európou, lebo som už predtým chodil na nejaké 1-týždňové až 1-mesačné cesty a nemal som pred veľkou výpravou odladenú batožinu, nevedel som, čo všetko budem potrebovať. Povedal som si, že v Európe sú servisy, dá sa čokoľvek doposlať, ak by som potreboval. Rozhodol som sa teda, že ostanem 5-6 mesiacov tu, kde okolie poznám, dám si nejaké miesta, kde som ešte nebol alebo som v minulosti nemal dobré počasie. Do Istanbulu som batožinu zoptimalizoval. Čiže prvý polrok som bol v Európe, následne som šiel do Ázie, Austrálie, na Nový Zéland, vrátil som sa do Ázie, kde som strávil 23 mesiacov, potom som sa presunul letecky z Indonézie do Kanady. Tú som neprešiel klasicky ako väčšina cestovateľov, že idú z Vancouveru do Mexika, šiel som naprieč, vrátil sa do Seattlu a prešiel celé západné pobrežie.

Mám mapu pred očami, no trochu opíš západné pobrežie Kanady. Teda si šiel kam? Toronto, Quebec?

Nie. Na západe Kanady sú hory, motal som sa.

Dal si si horské prémie.

Áno, je to veľmi pekné, príroda, medvede, všetko, čo chceš.

Krásne medvede.

Následne dôjdeš do bodu, keď sa Kanada mení na rovnú cestu, Rolling Hills. Tam ťa presúvanie na bicykli veľmi nebaví, čiže som šiel smer Toronto, Niagarské vodopády, potom som zabočil dole do Ameriky, lebo pokračovať po rovine cez celú Kanadu mi prestávalo dávať zmysel.

Foto: Archív Karola Voltemára

Je to Route 66, či?

Je to v podstate cesta z východnej Ameriky smerom na západ do Colorada. Snažil som sa niektoré časti Route 66 ísť, ona je následne južnejšie, s tým, že ja som potom zabočil cez Yellowstone, Montanu a vrátil som sa do Seattlu. Po 8 mesiacoch som bol tam, kde som začínal, lebo Seattle je od Vancouveru 50 až 100 kilometrov cez hranicu, čiže susedné mestá.

Potom si to potiahol až dole na Mexiko.

Áno, ale tú časť som si veľmi neužil, pretože v Amerike boli v roku 2015 veľké požiare. Ešte v Yellowstone som mal veľmi pekné počasie, ale za ním, keď som sa blížil k Pacifiku, už horelo. Na niektoré miesta som dorazil tak, že bol všade dym a hasiči iba oznamovali, že je cesta uzavretá. Nepríjemná situácia, lebo som si nemohol pozrieť, čo som chcel. Je tam veľmi pekné jazero, volá sa Crater Lake. Celý les okolo bol zhorený, mám fotku, vyzerá ako z Mesiaca.

Vráťme sa ale ešte k otázke, či si cestoval sám. Ako si to mal vymyslené?

Cestoval som sám, bez podpory. Veľa ľudí sa ma pýta, či so mnou šlo auto, ale ak by si pozreli mapu, videli by, že by šlo o veľa spáleného benzínu.

Mapa Karolovej trasy okolo sveta

Ozaj, ešte teraz mi napadlo, nebol si na elektrobicykli, či?

Nie, bol to normálny bike. Ešte možno neskôr vysvetlím aký. Šiel som sám, no na niektoré časti cesty, napríklad Európu až Indiu mi napísal chlapík z Rakúska, že videl, že cestujem, že by sa na pár etáp pridal. Občas sa pridala priateľka. Čiže to bolo pestré. Čínu sme šli spolu na bicykloch. Ja som stále šiel svoju trasu, no ľudia sa pridali. V Indonézii som stretol chlapíka z Japonska a šli sme spolu 2 000 kilometrov. Lepšie to odsýpa.

Jasné, až mi to pripomína scénu z Forresta Gumpa, aj napriek tomu, že oni behali. K tebe sa len niekto pridal na bicykli, čo je až romantické. Musím ti však dať otázku. Všetci najskôr počúvajú a čudujú sa, že s priateľkou? Prepáč, ale vy ste mali vzťah na diaľku, kým ona tu makala a ty si bicykloval? Nemusíš odpovedať, ak nechceš.

V podstate neviem, či vzťah na diaľku. Došla na 4 mesiace, Nepál a Čína. Potom mala na Slovensku povinnosti, školu, tak odišla.

Je obdivuhodné, že ste to takto dokázali.

Nejakým spôsobom sme si to nastavili, zladili a fungujeme.

Poďme na bicykel. Jednak ma zaujíma technické vybavenie, ale aj druhá vec, ktorú si už naťukol, a to je batožina. Lebo áno, jedna vec je, že spoznávaš na bicykli, ale ty si musel mať plnú poľnú.

Skúsim vysvetliť. Keď idem na bicykli do Žiliny, zoberiem cestný bike a nič iné, lebo veď vlakom pôjdem späť. Keď idem do Košíc, že za 3 dni spravím 500 kilometrov, to už si zoberiem taštičku, kde si dám tričko, pláštenku, šľapky. To sú jednoduché cestovania na bicykli, ktoré môže zažiť a zvládnuť každý aj u nás. Keď sme šli na mesiac do Turecka či dva týždne do talianskych Álp, bolo dobré mať so sebou stan a spacák.

Foto: Archív Karola Voltemára

Pyžamo, kefku. Či to už kupuješ na mieste?

To sa zmestí do malej tašky, ale tam už chceš zobať aj väčší foťák, nielen mydlo, aj keď dnes už sú mobily oproti dobe, keď som cestoval, v pohode. Ja som musel nosiť kilovú zrkadlovku.

A čím viac si vozil, tým viac si vlastne nosil, lebo si musel šliapať.

Áno, čiže človek sa snaží batožinu zoptimalizovať. Na mesačnú cestu by som bral 2 zadné nepremokavé tašky, možno aj 1 prednú. Na takú dlhšiu cestu už človek musí byť pripravený na všetky podmienky, zima či teplo, dážď, jeseň, pomaly aj sneh v Kanade, kde som musel tlačiť bicykel. Úlohou Európy bolo fakt iba doladiť, aby som nemal nezmysly. Čiže som si na 2-3 mesiace zobral čo najviac vecí, potom som zvyšok poslal domov.

Čo sú nezmysly?

Napríklad to, koľko búnd využiješ. Zoberieš si teplú, tenkú a ešte jednu. Ak si za mesiac nepoužil napríklad teplú, pošleš ju domov, prípadne si ju zoberieš len na fázu v Kanade, kde vieš, že bude od apríla do mája teplota od 2 do 30 stupňov Celzia.

Spomenul si aj pranie. Bral si si prášok, alebo si hľadal na internete, kde sú práčovne? Alebo si pral v potoku?

Sú tri možnosti. Buď prídeš do mesta, kde je práčovňa. V krajinách druhého a tretieho sveta je služba lacná, nejde o budget, ktorý spraví problém. Bavíme sa o eure za pranie dvoch igelitiek. V zásade ti stačia dve tričká, dva dresy, dvoje nohavíc, tretry, dvoje ponožky, čiže základná letná výbava na cyklistiku. Potom si raz za týždeň operieš.

Foto: Archív Karola Voltemára

Čo v tvojej taške rozhodne nesmie chýbať? Máš nejaké talizmany?

Tie nie sú úplne podstatné. Ak máš, je super si ho zobrať, ale v podstate nesmie chýbať technické vybavenie aspoň na defekt, zopár duší, čo je ťažká vec, pretože oceľové kľúče niečo vážia. Servis, ktorý som bral so sebou, zadné duše a lepenie, mohol mať aj kilo a viac. V Ázii napríklad ani nemusíš zohnať duše na európsky bike, pretože sa tam vtedy jazdila 27,5-ka, čo je neštandardná veľkosť kolesa na bicykli, čiže duší som nosil aj 8.

Poďme na bike. Aká bola jeho hodnota a koľko vydržal?

Hodnota bicykla nie je až tak podstatná, skôr kvalita jednotlivých komponentov. Poviem príklad. Mal som kolesá, ktoré vydržali 3-tisíc kilometrov, bol s nimi problém už v Čiernej Hore. Potom som mal také, čo vydržali 27-tisíc kilometrov. Čiže najzaťažovanejšia časť sú kolesá a je nevyhnutné mať ich kvalitné. Ak človek ide na dlhú cestu, nezoberie si karbón, čo sa kostry týka. Oceľ by bola ťažká, čiže riešenie je hliník. Druhý bicykel som mal z bazára a ten už bol karbónový. Dajú sa teda nájsť kompromisy aj ako kvalitný karbónový bicykel, ak má človek väčší budget.

Daj nám, necyklistom, aspoň nejaký budget.

Dá sa cestovať na 500-eurovom aj na 5 000-eurovom bicykli, ale čím kvalitnejší bude, hlavne kolesá, tým menej problémov a nepríjemných situácií, napríklad keď sa ti pokazí niečo v strede hôr a Google Maps ti ukážu najbližší servis 182 kilometrov, zažiješ. Dnes už je bicyklov na podobné cestovanie viac. Keď som ja vyrážal, boli väčšinou len cross bicykle a cestné, potom nejaké mestské. Dnes už je zaujímavá kategória tzv. gravel, univerzál medzi horským a cestným bicyklom. Sú ideálne na bikepacking, človek si vie na ne dať hrubé aj tenké kolesá podľa terénu. Kedysi takýto typ nebol. Dnes už je veľa možností. Ja som začínal cestovať na úplne najlacnejšom bicykli, keď som mal 20 rokov.

Bol v rámci tvojej svetovej tour nejaký okamih, keď si to chcel vzdať?

Je to náročné, preto som sa rozhodol v nejakom bode na začiatku, že je lepšie takúto cestu, ktorá je fyzicky náročná, absolvovať, keď som mladší. Na začiatku si sa pýtal, koľko denne prejdem km. Je to od 50 do 250. Takže v pokročilejšej fáze života môže byť podobná cesta fyzicky problém. Na otázku, či som to chcel vzdať, odpoviem, že pri ťažších etapách som sa musel prekonávať, ale nikdy nenastal moment, keď som si povedal, že ma to nebaví. Mal som však nehodu v Iráne, kde ma zrazil traktor. Skončil som v nemocnici s asi prasknutou kosťou. Neviem, lebo ich jazyk farsi neovládam, čiže netuším, čo bolo napísané v papieroch. Nik nerozprával po anglicky, čiže som bol ošetrovaný personálom, ktorému som nerozumel. Vtedy som mohol jazdiť 2 až 3 týždne viac-menej len jednou nohou, druhá bola len tak zacvaknutá. To bolo fáza, keď som uvažoval, čo robiť. Či sa ísť domov vyliečiť, alebo si dať týždeň oddych a budem pokračovať. Mal som už letenky, víza, všetko. Nakoniec som bol týždeň na hoteli, možno trochu menej. Potom ma ešte v Číne zrazila motorka, ale to už som bol tak veľmi v strede krajiny, že som nemal ani šancu odísť, aj keby som chcel. Vtedy som si povedal, že čo tu robím, je to nebezpečné. Úprimne, nenastal však moment, keď by som to chcel skutočne zabaliť.

Foto: Archív Karola Voltemára

Počkaj. Zrazila ťa motorka. Čo si robil, „pajdal“ na druhú nohu ďalšie dva týždne a šiel ďalej?

Ona ma len zhodila a utiekla. V Číne existuje veľká anonymita v dave, všade sú tisíce ľudí. Padol som na nohu. Na staré zranenie z lyžovačky, mám tam tyč a klince. Asi týždeň som nevedel poriadne chodiť, prvé dni ani bicyklovať, ale kým je aspoň jedna noha v poriadku, dá sa to prežiť. Vtedy som si musel oddýchnuť a dať sa dokopy, tam som stratil pár dní času oproti pôvodnému plánu a uviazol v krajine dlhšie, ako som mal platné víza.

Poďme obrátiť list. Inšpiruj nás najkrajšími miestami, ktoré ti ostali v hlave a máš ich nafotené vlastnými očami, pretože to boli výnimočné zážitky.

Výnimočný zážitok je v každej krajine, mňa však oslovilo ako cyklistu, že cez Austráliu ideš uprostred ničoho, 2 až 3 týždne som bicykloval cez buš, kde sú len kríky. Normálne som sa 9 dní s nikým nerozprával, lebo nikoho nikde nebolo. Alebo aj 16 dní, to bol čas prepravy medzi dvoma mestami.

Čakal som, že spomenieš nejaké úchvatné pamiatky, jazerá, no ty si spomenieš na 16 dní pokoja.

Je to super. Pamiatky boli, určite spomeniem Angkor Vat v Kambodži. Thajsko a Indonézia boli ideálne na dovolenku, pre mňa bola lepšia Sumatra, Jáva je preľudnená a špinavá.

Vidím, že si dával horské etapy v Južnej Amerike.

Áno, mám ich rád. Každý deň som sa snažil ísť cez nejaké kopce. Väčšinou mali trasy do 3-tisíc výškových za deň. Spomeniem aj stúpanie v Turecku, kde sa od mora dostaneš popri lieskovcových stromoch na koniec údolia niekde na vyprahnuté kopce v 3,5-tisíc m n. m., to ma ako cyklistu baví. Zároveň mám rád reálny život. Keď prídeš na Veľký čínsky múr – bol som tam –, je na ňom milión turistov a nie je to zážitok, ktorý hľadám. Radšej dôjdem do dedinky, kde nik ani nevie, čo je turista. Dochádza k zaujímavým kontaktom s miestnymi, čo robí cykloturistiku zaujímavou. Čínsky múr môže človek hocikedy navštíviť aj letecky.

Kde si sa cítil nebezpečne aj v rámci stretnutí s domácimi?

Veľmi nebezpečne som sa cítil v Peru. Tam som bol o šiestej zalezený na ubytovaní. Potom Guatemala, celý sever Guatemaly som mal oči na stopkách, stačí zastať na zlom mieste.

Foto: Archív Karola Voltemára

No jasné. Čo sa týka cenností, vždy si si menil peniaze, platil si hotovosťou, alebo to bolo okej kartou? Predpokladám, že rôzne krajiny, rôzne mravy a poplatky.

Sú miesta, kde dnes vieš platiť bezkontaktne. Boli sme v Turecku a všade som tak platil, no keď som tam bol v roku 2008, 2010, všetko fungovalo v „keši“. Mal som niekde v batožine poschovávané doláre, ktoré sú univerzálne platidlo. Snažil som sa mať viac kariet, lebo nie všade funguje VISA, rôzne meny, plus som sa snažil riešiť zmenárne. Najkomplikovanejšie to bolo v Číne, kde sú všetky bankomaty lokálne. Došli sme do banky, kde nám povedali, či vôbec menia, nemenia. Keď sme už niečo našli, boli sme veľmi VIP, lebo sme doniesli eurá. Najbezpečnejšie je vyberať z bankomatu lokálne peniaze.

Poďme k záveru, i keď by sme sa vedeli ešte rozprávať hodiny. Čo ti toto dobrodružstvo prinieslo do života? Zmenilo ťa nejako? Predsa len, 3,5 roka na cestách, spoznávanie desiatok krajín a kultúr…

V prvom rade ide o filozofickú rovinu. Človek si uvedomí, že je aj iný typ života ako ten stereotypný – práca, domov, hobby, rodina –, ktorý žijeme. Je veľmi zaujímavé poznanie, že sa dá žiť dobrodružne, na cestách. Najviac ale také spoznávanie človeka obohatí vnútorne, že vie, ako to skutočne funguje. Niekto povie, že bol v Číne 7 dní, videl Terakotovú armádu, Veľký čínsky múr, bol v Šanghaji, Pekingu, jedol ich jedlá, no reálne nevie, ako krajina funguje. Už keď som v nej ale bol tri mesiace a tri týždne v Hongkongu, mám nejakú predstavu. Bol som na vidieku, v mestách, kde ľudia ani nevedeli, že existujú turisti, lebo Čína je uzavretý svet. To isté India, buď človek ide navštíviť turistické atrakcie, alebo sa obohatí aj pohľadom na miestny život. Vnímam to ako rozšírenie si vlastných obzorov a spôsobu života. Svet sa mení, čiže to, čo som zažil, je dnes už asi iné. V Turecku som bol šesťkrát a vždy som ho videl z iného pohľadu.

Dotknime sa ešte jedálneho lístka. Ktorá kuchyňa ťa najviac oslovila a kde si jedol najväčšie gebuziny?

Na ceste, keďže si všade, na vidieku, v mestách, sa dostaneš do lokalít, kde je problém zohnať jedlo. Najčastejšie sa to dialo vo Vietname, čo je gastrodestinácia, ale fakt sú v ňom dediny, kde si človek vypýta vajíčko a pozerajú naňho, že oni hladujú a on chce jedlo. Vo Vietname som jedol, čo prišlo, ale väčšinou ich polievku. Vietnamské Pho pozná snáď každý. Bolo so slížmi, ani nie s mäsom, ale chutilo mi. V Thajsku bola kuchyňa najlepšia. Turecko malo tiež zaujímavé jedlá, ktoré mi chutili. V Číne ani vlastne neviem, čo som jedol.

Som rád, že to hovoríš. Ja som zažil vo Vietname, že som nevedel, čo som jedol, iba som na trhu raz zazrel pečeného psa a úplne ma striaslo.

Mali tam pečené myši, chrobáky a iné delikatesy. Potom som sa na to pýtal chlapíka, ktorý konečne vedel rozprávať po anglicky. Odpovedal mi, že sú to normálne jedlá. Veď čo, nechajú to utiecť?

Poďme na moju obľúbenú otázku na záver. O čom ešte sníva Karol Voltemár? Predsa len, krajín, v ktorých si nebol bicyklom, je ešte dosť. Alebo si túto kapitolu uzavrel?

Nie som štatistický cestovateľ, nepotrebujem precestovať svet, skôr ide o zážitok. Teraz som vo fáze, že mám na všetko málo času, nielen na cestovanie. Bol som 10 dní v Turecku a to je maximum, ktoré si viem predstaviť, prípadne ísť v off sezóne na mesiac spoznávať krajinu či ostrovy, či už na bicykli alebo bez.

Foto: Archív Karola Voltemára

Ale určite máš nejakú krajinu, kam chceš ísť.

Nepodarila sa mi časť Južnej Ameriky, dosť sa mi kazil bicykel, čiže ak by som mal 3 až 6 mesiacov, určite by som si zopakoval Južnú Ameriku, ale s úplne novým a kvalitným bicyklom. Zlomila sa mi v nej vidlica, dal som ju pozvárať. Potom som šiel 100-kilometrové zjazdy a len som čakal, kedy mi to rupne. Menil som dvakrát brzdy, čiže veľa technických problémov, počas ktorých si už cyklistiku až tak neužívaš. Čo sa týka nie cyklistického sna, ale cestovateľského, Karibik ešte nemám veľmi pochodený.

Karol, ďakujeme veľmi pekne za úžasné rozprávanie, držíme palce a budeme sa možno tešiť aj na ďalšie pútavé epizódy.