PODCAST o zážitkoch pri lietaní aj zaujímavých destináciách s bývalou letuškou Lianou Awadovou

Cestovať lietadlom do vysnenej dovolenkovej destinácie je už v súčasnosti štandardom. Sú však aj takí, ktorí let lietadlom radšej vymenia za iný spôsob dopravy. No a potom sú takí, ktorí sa lietaním živia. Letušky a stevardi sa musia často popasovať s rôznymi výzvami a asistovať v nepríjemných situáciách, akými sú turbulencie či pristávanie v náročných podmienkach. Ako takéto situácie prebiehajú, ako ich zvládať a mnoho ďalšieho sa dozviete v ďalšom diele podcastu s bývalou letuškou Lianou Awadovou.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Rozhovor s Lianou Awadovou si môžete aj prečítať.

Vitaj, som veľmi rád, že si prijala pozvanie.

Ahojte, ďakujem za pozvanie.

Liana, mám úvodnú otázočku. Keď teraz niekedy letíš a lietadlo pristane, tlieskaš?

Nie a netlieskajte.

Prečo?

Nie je na to konkrétny dôvod. Viem, že v kanadských aerolinkách je to zakázané, mám taký pocit, že aj dávajú pokuty. Nechcem povedať, že nie je čomu tlieskať, ale ani šoférovi autobusu nezatlieskate, keď prídete do cieľovej destinácie.

Bolo to pre teba ako letušku vždy také úsmevné, keď niekto začal tlieskať?

Stalo sa to asi len raz alebo dvakrát za tri roky.

Ty si prežila úžasné roky v jednej z najprestížnejších leteckých spoločností. Tak poďme rozmotať klbko príbehov a zážitkov, lebo predpokladám, že spomienok máš viac ako dosť. Ktorá sa ti vybaví ako prvá?

Cestovanie a hlavne teraz v pocovidovom období mi hrozne chýba a to bol jeden z najväčších plusov, na to najviac spomínam. Každodenné cestovanie, vybaľovanie, balenie kufra, to mi chýba, ten chaos.

Poďme na úplný začiatok. Ako si sa vlastne stala letuškou? Bol to tvoj dream job?

Nie, nikdy som ani len neuvažovala stať sa letuškou. Vedela som o tej práci, ale nikdy som nechcela lietať. Hlavne som sa bála lietať. Ja som po vysokej škole odišla do Dubaja, kde som pracovala, klasický office job, a tam som sa k tomu dostala. Všetci kamaráti mi hovorili: Prečo nerobíš letušku? Prečo robíš v office? Veď si v Dubaji, môžeš to využiť. Tak som si povedala: prečo nie? Podala som si teda úplne klasicky žiadosť ako každý, kto chce začať. No a začal sa ten kolobeh.

Koľko letušiek približne zamestnáva Emirates?

Teraz je to o niečo menej, ale v tom čase, štyri roky späť, to bolo okolo 22 000.

To znamená, že aj kritériá výberu musia byť extrémne drsné. Skús nám opísať celý proces.

Ja som robila pohovor v Dubaji. Na Slovensku naň príde možno do 100 ľudí a v Dubaji bolo cez 500, čiže päťkrát viac.

Ako prebieha prvý krok, koľko kôl si absolvovala?

Poslala som žiadosť, všetko prebiehalo online. Kolá sú približne tri. Prvé kolo bolo, že sa prídeš ukázať. Volá sa to, že „dropneš“ životopis. Čiže prídeš a vôbec sa s nikým nerozprávaš. Môžeš byť oblečená alebo oblečený, ako chceš. Samozrejme, že sme všetky mali copy a minimálne červený rúž, hoci ja som mala len balzam na pery. Dáš životopis a čakáš, myslím, že hodinu, dve, pokiaľ prelistujú tvoj životopis. Hneď potom nám dali vedieť, kto z tých päťsto postupuje. Za hodinu vlastne vyselektovali asi sto z tých päťsto prihlásených.

Čo bolo také no-go v Emirates? Nejaké tetovanie alebo niečo, čo ťa mohlo automaticky vyradiť? Išlo o vizuálny casting?

V prvom kole, nazvala by som to nultým kolom, sa ani nepozreli na toho, kto podáva životopis. Čiže z tohto nultého do prvého kola sa dostal aj človek s tetovaním. Ale presne ako vravíš, tetovanie bolo úplné nie, čierna bodka.

Ako to riešili kolegyne, kolegovia? Zakrývali si alebo prelepovali tetovania?

Ja som vedela, že tetovanie nemôžeš mať. Predpokladám, že 99 % ľudí to vie. Ale samozrejme, že postúpili aj niektoré dievčatá alebo chlapci, ktorí mali tetovania v oblasti hodiniek, čiže sa snažili schovať to pod hodinky alebo zamaskovať mejkapom. No v tom prvom kole sme dostali papier, kde bola zobrazená figurína, kde bolo presne vyznačené, kde môžeš mať tetovanie a kde nemôžeš mať. Tam sme mali označiť miesta, kde tetovania máme. Ja ich mám schované, ale aj tak som ich označila aj ukázala.

Možno pre niektorých je letuška len taká servírka vo vzduchu. No už len tých znalostí, ktoré musíte nabrať, nie je máličko. Čo boli ďalšie kritériá, v ktorých si sa zapotila?

Pre mňa to bolo veľmi príjemné, ja som sa trochu aj pripravovala. Vedela som, že mám byť veľmi prirodzená, mám byť veľmi spoločenská alebo tímový hráč. Jedna z takých najdlhších častí interview boli práve tímové práce, keď máte prísť na nejaký výsledok nejakej danej témy. Bol si tam s desiatimi neznámymi ľuďmi zo Slovenska, z Indie, z Ameriky, Kanady, Španielska. Naozaj rôzne národnosti. Mali ste nejakú úlohu a mali ste dospieť len k jednému záveru. Samozrejme, každý mal na to iný názor. Toto bolo náročné, pretože ľudia sa tam začali hádať. Odporúčanie je, že netreba sa hádať, treba s niekým súhlasiť, nájsť si toho jedného.

Aké bolo čakanie na samotný ortieľ? Chvela si sa nedočkavosťou alebo strachom, ako to dopadne?

Toto prvé kolo sa volalo assessment day, trvalo skoro osem hodín a nebolo posledné. Potom asi do týždňa, do dvoch alebo možno aj o dva dni prišiel výsledok. Samozrejme, že som sa bála. No potom prišlo final interview –  asi hodina alebo hodina a pol po anglicky so školiteľkou. To bolo naozaj náročné, tam išla do detailov. Aké máš pracovné skúsenosti, detaily zo životopisu. Potom som čakala možno aj dva mesiace na takzvaný Golden Call. Ja som bola som v robote, lebo som pracovala. Rozplakala som sa, bolo to úžasné.

A čo nasledovalo ďalej?

Bol to Golden call, ale nebolo to úplné finále. Ešte musíš absolvovať lekárske prehliadky. A naozaj detailné. Aj zubov. To som sa bála. Zuby mám v poriadku, no tých kazov som sa bála. Ak by človek nemal zuby v poriadku, tak ho neprijmú. Aj krvné testy som absolvovala. Prijmú vás, až keď doložíte zdravotné záznamy.

Pravdepodobne vás testovali aj na rôzne nedovolené, omamné látky.

Keď nás prijali, tak vlastne prvé tie tri dni nás testovali aj röntgenovali pľúca a rôzne iné veci.

Keď ťa prijmú, koľko typov lietadiel máš v merku?

Dva typy lietadiel. Boeing 777 a Airbus A380. Ja som sa školila na tieto dva.

Aké to bolo pre teba ako dievča? Možno sú z mojej strany predsudky, ale dalo ti to zabrať?

Možno 80 % času tréningu bol v učebni. Zošity, počítačové testy a podobne. Priamo v trenažéroch to bolo menej času. Tam sme trénovali servis a rôzne situácie, ktoré sa môžu vyskytnúť.

Videl som v dokumente, že sa tam cvičí aj poplach s ohňom na palube.

Nie zrovna na palube, ale mimo v miestnosti sme trénovali, ako uhasiť oheň. Tiež ako otvoriť dvere. To je náročné, tie dvere sú naozaj ťažké, ťažšie ako na trenažéri. Ale trénovanie na trenažéri bola zábava.

Vy ste zažili aj to, čo väčšina z nás nikdy nezažije, a to je zoskok šmykľavkou.

To bolo perfektné. Mali sme na sebe vesty a boli sme aj vo vode. Museli sme urobiť taký kruh, všetci sme sa chytili, aby sme vytvorili teplo. Takže toto bola tá zábavnejšia časť.

Dievčatá bude asi viac zaujímať vaša povinná výbava. Koľko druhov oblečenia ste dostávali?

Oblečenie alebo uniformu dostane každý od firmy. U dievčat to boli blúzky a vesty počas servisu, keď sa podáva jedlo. Potom sukne, topánky a sako, z každého niekoľko kusov, cca štyri, päť. Tielko musel mať aj muž, aj dievča, to kontrolovali. To sme si museli zohnať sami.

A čo špeciálny drdol?

Gumičky sme dostali, ak si dobre pamätám, a drdol sme si vytvorili. Sieťku sme si museli kúpiť, aby vlasy z drdola netrčali. K vlasovému dizajnu a mejkapu bol tiež tréning, dvojdňový. Jeden tréning bol k zdravotným veciam, čo treba robiť, keď sa niekomu stane alebo keď sa niečo stane v lietadle. Ďalej, čo robiť, keď je pasažier agresívny.

Učili vás nejaké chvaty? Využila si ich v praxi?

Chvalabohu nie. Snažíme sa to upokojiť slovne.

Povedz nám o nejakej situácii s najhorším pasažierom.

Nemala som ich veľa, iba pár. Jeden chcel otvoriť dvere a jeden mi chcel ublížiť, lebo sme niečo nemali. Potom sú opití, tých sa bojíš, keď to preženú.

Ako ste postupovali v takýchto prípadoch, keďže alkohol je bežná súčasť letov?

Prvý krok bol nepodávať toľko alkoholu. Letušiek je tam viac. Osem, desať, dvanásť. Ak si človek od každej vypýta, nemáš šancu to skontrolovať. Potom je riešením prísť mu dohovoriť. Mali sme na to systém, už si to úplne nepamätám, mal päť pravidiel. No a mali sme supervízora. Riešila som to sama, no keď som vedela, že to bude ťažký zákazník, poslala som tam supervízora.

Liana, ty si sa lietania bála. Ako si to dokázala odbúrať alebo spracovať?

Normálne som niekoho chytila za ruku. Je pre mňa úplne iné letieť ako pasažierka a ako letuška. Ako letuška som mala pocit, že lietadlo mám pod kontrolou.

Tiež pociťujem diskomfort vo vzduchu, nemám nohy na zemi, nemám to pod kontrolou. Čo by si nám poradila, ako zvládať tieto situácie?

Cestovanie lietadlom je štatisticky jedno z najbezpečnejších cestovaní vôbec. Toto treba mať na mysli. Naozaj denne jazdíme autom, autobusom a tam sa stane nehoda štatisticky oveľa častejšie. Piloti, aj v charterových letoch, sú s niekoľkoročnými skúsenosťami z veľkých aeroliniek. Sú naozaj skúsení. Nie je to tak, že v nízkonákladovom lietadle bude neskúsený pilot. Zároveň platí, že letecký priemysel je jeden z najviac kontrolovaných priemyslov.

Čo turbulencie? Nikto ich nemá rád. Ty si zažila aj prepad, ako sa to zvykne nazývať.

To úplne nie. Zažila som des v očiach pasažierov, ale aj v mojich očiach.

Pamätám si, ako sa nám s jednou letuškou stretli pohľady a tá sa bála viac ako ja. Čo ešte dokáže ľudí vystrašiť? Kvapkanie z krídla, zvuky, zarosené okno?

Rôzne typy lietadiel vydávajú rôzne zvuky. Pamätám si, ako som išla takým malým vrtuľovým lietadlom prvýkrát v živote. To veľmi hučí. Niekedy sme ani nemali turbulenciu a zastavovali ma ľudia, že to je hrozná turbulencia, čo sa deje. Aj ja som sa zastavila, že kde, veď sme v úplne pokojnej hladine. Mala som jedného pasažiera, ktorý bol pri pravom krídle, pozeral sa na krídlo a tam sú také klapky. Otvára sa to hore, dole. Žije si to svojím životom. No a on sa ma snažil presvedčiť, že to tak nemá byť, lebo že on je technik. Že to má byť v jednej hladine. Nie som odborník, ale viem, že sa to otvára a zatvára. No a on sa chcel rozprávať s kapitánom. Išla som teda dopredu ku kapitánovi a povedala som, že máme takéhoto pasažiera, že ak mu to chceš vysvetliť a máš čas, prosím, poď. A on išiel. To bolo asi jediný raz, keď išiel kapitán niečo vysvetliť pasažierovi, že je to v poriadku.

Zažila si niekedy núdzové pristátie?

Nie. Moje kolegyne ho zažili veľakrát, že mali pristávať a nepristáli alebo sa dotkli zeme a znova vlastne išli hore. To som síce zažila, ale ako pasažier v Nice vo Francúzsku kvôli vetru. Je lepšie takto si dať dve kolá, ako tvrdo dopadnúť. Ľuďom sa nič nestane, ale silný dopad môže poškodiť lietadlo, čo sa občas stáva, keď sa štartuje a už keď sa zrýchľuje, lietadlo zabrzdí.

Zaujíma ma ešte jedna vec a potom už prejdeme na tie úžasné destinácie. Aké sú vzťahy na palube, v tímoch, keďže v Emirates musí byť obrovské konkurenčné prostredie?

Boli tam práveže veľmi kamarátske vzťahy. Keď sme leteli tým najväčším dvojposchodovým Airbusom, tak nás tam bolo asi 24. Nie všetci sme robili spolu, keďže tam bola ekonomická trieda, prvá trieda a biznis. Vždy sa niekto našiel, kto ti nesadol. Ale väčšinou boli vzťahy naozaj kamarátske.

Ako Emirates kontrolovali vzťahy na pracovisku? Mali ste ich zakázané? Bolo to napríklad v zmluve?

V zmluve to nebolo, lebo viem, že kolegovia boli zobratí. Aj letuška, pilot. Poznám aj takých, čo sú zobratí. Pokiaľ to neprejavujú nejak počas letu, počas práce, tak je to v poriadku.

Platili v rámci ubytovania, ktoré ste mali zabezpečené, nejaké pravidlá?

Áno, tam platili. V tom čase, ako som robila ja, do roku 2018, do jednej hodiny ráno vždy musel kamarát alebo kamarátka odísť, ak v tej firme nepracoval. Kolega mohol ostať. Kontrolovali nás veľmi. Bezpečnostná služba bola pri výťahoch, zapisoval si si čas a ukazoval zamestnaneckú kartičku. Najskôr volali, potom prišli volať, a keď si neotváral, tak písali nadriadenej, ktorá ti udelila pokarhanie. Najskôr je slovné pokarhanie a neskôr aj písomné. To už je ale blízko k tomu, že ťa vyhodia.

Spomeňme ešte benefity, pretože bolo o vás postarané. Mali ste seriózne ubytovanie, zľavy na letenky pre rodinných príslušníkov a tak ďalej?

Áno, dve letenky pre každého člena s 90 % zľavou. Pre mojich rodičov to bolo top a vždy to využívali. Ďalšie benefity, ktoré sa mi veľmi páčili, boli zľavy v reštauráciách, obchodoch, baroch, v kaviarňach. Naozaj veľké, aj 50 %. Dubaj nie je lacná destinácia, a teda jedlo a nápoje sú drahšie, čiže tých 50 % sa hodilo. Zadarmo sme mali vstup do rôznych fitness centier, bazénov a tak ďalej. To bolo skvelé. Počas voľného dňa či víkendu takto mohol človek usporiť peniaze.

Koľko si vlastne pracovala do mesiaca hodín alebo dní?

Na letecké hodiny, to pred a po nerátam, od 80 do 100 hodín lietania. Vychádza to 160 hodín, keď to celé narátam. Samozrejme, nepočítam, keď si niekde v destinácii.

Poďme teraz na ten najväčší benefit. Ktorá bola tvoja najobľúbenejšia, najkrajšia, najzamilovanejšia destinácia? Keď si videla, že niekde letíš a už si sa nevedela dočkať?

Vieš si niektoré lety aj vybrať, respektíve navrhnúť. Nebolo to teda úplne náhodné. Ja som si dosť často dávala podobné lety, no nie vždy ich dostaneš. Pre mňa je top 3 Austrália, Srí Lanka, hlavne od hlavného mesta Colombo nižšie. Tam som rada chodila aj počas voľných dní. Mala som rada aj Európu, najviac ale asi tú Austráliu.

Koľko si mala voľna? Pretože niektorí si môžu myslieť, keď si prelúskajú rôzne instagramové profily letušiek, tie vlastne ani nepracujú a chodia sa len fotiť na krásne destinácie. Aká je realita? A skúsme sa dotknúť serióznej pracovnej morálky, lebo keď niekde letíš 15 hodín, tak to je naozaj seriózna práca. Plus časový jet lag. Skús nám opísať, či to je také jednoduché, ako sa môže zdať, keďže ty nelietaš na dovolenky, ale si tam pracovne.

Áno, som tam pracovne. Ja som mala možno výhodu, že tie jetlagy som zvládala dobre. Čiže som neprespala celý čas v danej destinácii. Viem, že niekto to nezvládal tak dobre a z 24 hodín prespal aj 20. No chcem sa ešte vrátiť k tým destináciám. Keď letíš do danej destinácie, si tam od 12 hodín do cca možno 72 hodín. Mení sa to. Viem, že niekde je to teraz aj 4, 5 dní. Záleží na tom, koľko letov je v ten deň. V podstate platí, že čím bližšie letíš, tým menej si tam. Čiže Seychely sme mali niekedy len 12 hodín, len sa okúpeš, naješ a vyspíš. Väčšinou teda 24 hodín a Amerika, Južná Amerika a Austrália približne 48 hodín.

A vieš si pozrieť za tie dva dni, aj za jeden deň si dokážeš niečo pozrieť. Je to o človeku, ak si dokážeš trošku ubrať spánku a vyraziť s batohom, ako som to aj ja robila.

Máte zabezpečené ubytovanie aj vreckové. Na čo si zvykla najviac míňať?

Na jedlo. V ázijských destináciách ako Indonézia alebo Thajsko na masáže. To som dokázala minúť takmer všetko, čo sme dostali, ale hlavne na jedlo a zážitky. Keď som bola niekde viackrát, tak som si vedela aj odložiť.

Skúsme ešte z druhej strany. Ktorá destinácia ťa možno prekvapila nepríjemne? Tešila si sa tam, ale realita ťa trošku vydesila.

Asi nemám takú destináciu. India môže byť pre mnohých ľudí šok. Ja som milovala a  milujem cestovanie. Čiže všade som si našla niečo, či bola zima alebo teplo. Tým jedlom som to vždy zachránila, vždy som si našla nejaké miesto, kde som sa dobre najedla. Možno Maroko a Casablanca. Mám tam rodinu, čiže vlastne ma zobrali na iné miesta, ako išli moji kolegovia. Ale neletela som tam odvtedy ani raz, ani som tam nechcela ísť. Vymenila som si lety. Neviem, z toho jedného miesta som mala zvláštny pocit, hoci viem, že Maroko je nádherné, Marakeš je krásny.

Keď sa povie letuška, každý si predstaví dievča, dámu, slečnu, ženu. Ale aké to je pri stevardoch? Vieš, hovorí sa, že ženám ide niečo lepšie, mužom zas niečo iné. Vedela by si definovať, aké mali výhody? Čo im išlo lepšie?

Muži sú silnejší. Ak bolo treba pomôcť s niečím ťažkým, tak som určite volala kolegu, nie kolegyňu. Ale inak sme boli skvelá partička. Keď je to premiešané, je to fajn. Muž to vždy nejako stmelí. Aj pasažieri sú spokojnejší, keď vidia muža, cítia sa bezpečnejšie, než keby tam videli len chudučké, 160 cm vysoké ženy. Keď sme pri tej výške, nie je výškový limit, ale je limit, koľko centimetrov dočiahneš. Čiže keď sa vrátime späť na prijímacie pohovory, tak jedna z úplne prvých podmienok je, že musíš dočiahnuť 2 metre 12 centimetrov. Pasažier by si nemal nosiť batožinu, ktorú nevie zdvihnúť nad hlavu, no a keď tam už bola mamička bez muža alebo starší človek, vtedy som volala muža. Lepší jeden chlap ako dve ženy.

Skúsme dať ešte nejaké základné elementárne tipy cestovateľom, dovolenkárom na to, ako sa pripraviť alebo prežiť.

Mali by si to čo najviac užiť. Nejde o prežitie. Keď idú na dlhšie trasy, určite by som myslela na oblečenie, keďže v lietadlách býva zima. Ak príde vyletnený v kraťasoch a žabkách, býva mu zima. Máme v lietadle deky, ktorými sa môže prikryť, ale človek môže ochorieť. Myslieť na oblečenie, v biznis triede sa odporúča, aby bolo primerané. Ale je pravda, že tam mali aj tepláky, hlavné je, aby sa cítili pohodlne.

Ako je to počas samotného letu s pitným režimom? Lebo z vlastnej skúsenosti viem, že káva nie je vhodná a veľa sa hovorí o tom, že špeciálne pri jetlagu sa neodporúča alkohol. A zase niekde som čítal, že sa má piť paradajkový džús.

Veľa ľudí pýtalo paradajkový džús, ale s vodkou. Keď sa vrátim k tým typom, tak je také všeobecné odporúčanie, že nepiť vodu, čaj alebo kávu, vraj nie je čistá. Ja som to vedela a pila som kávu aj čaj. Niektorí sa vyhýbali teplým nápojom, ale ja som ich pila a v pohode, som tu. A keď niekde idete za zábavou, za dovolenkou, alkoholu sa asi nevyhnete. Taktiež bublinkové nápoje nemusia spraviť dobre na žalúdok pri vzlete alebo prílete.

Čo malé deti na palube? Lebo tie môžu byť pre niektorých, zvlášť nerodičov, veľký postrach. Odkedy som otcom, osobne mi už detský krik na palube nevadí.

Keď som bola letuška, vždy som pozerala na maminu, prečo s bábätkom niečo nespraví, no viem, že to nejde. Pri vzlete a prílete bábätko plače nie preto, že je nespokojné alebo hladné, ale bolia ho ušká z pretlakovania. Dospelým pomôžu žuvačky, no bábätku môže pomôcť cumlík. Z mojich pracovných skúseností bábätká zvládajú lety. Väčšina let prespí. V Emirates sme mali benefit, ktorý v iných aerolinkách nie je, že sme bábätku dávali hračky a zlepšili im let. Riešením je tiež prísť na check-in skôr a vypýtať si miesto s pripínacou postieľkou, keďže tých postieľok je len pár a len pre bábätká do dvoch rokov.

Keď som mala v mojom rajóne nejaké bábätko, zistila som, aké je asi veľké a potom som, bohužiaľ, musela postieľku zobrať, hoci nerada, pretože ak by sa niečo stalo, môže sa bábätko zaseknúť.

Už si niečo naznačila, chcem teda počuť tri top destinácie Liany. Ktoré odporúčaš a mal by ich naozaj každý z nás v živote vidieť?

Top jedna destinácia, aj keď som ju nespoznala kvôli lietaniu, bol Omán s prestupnou destináciou v Dubaji. Top dva je Srí Lanka a tretia tá Austrália. To je moja srdcovka, tam som žila a odišla som tam po strednej, keď som mala 18 rokov. Austrália aj Sydney sú nádherné.

To bola Liana Awadová. Ďakujem za tvoje úžasné zážitky a skvelú energiu, nech sa ti v živote darí.

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.