Používaním tohto webu súhlasíte s využívaním súborov cookies, ktoré nám umožňujú poskytovať lepšie služby. Ich používanie môžete odmietnuť nastavením svojho internetového prehliadača. Viac informácii
projekt poisťovne logo generali

Rozhovor so spisovateľom a blogerom Dušanom Kadlecom o tom, ako si prestať komplikovať cestu za šťastím a dosiahnuť v živote svoje ciele

21. 07. 2021

Je autorom úspešného blogu motivation-man.sk a dvoch bestsellerov – 100 spôsobov, ktorými si zbytočne komplikujeme život a Zo Dna Ku Hviezdam. Jeho cesta za úspechom však nebola bez prekážok. Aj o tom, s čím všetkým sa musel v živote popasovať a ako mu v tom pomohla motivačná literatúra, sme sa rozprávali s blogerom, spisovateľom a podnikateľom Dušanom Kadlecom.

Tento článok vznikol v rámci mesačného špeciálu venovanému mužom a mužskému zdraviu. O vaše zdravie sa postará životné poistenie od poisťovne Generali, ktoré vás ochráni pred nástrahami rôznych životných situácii. Poisťovňa Generali ako jediná na trhu tiež ponúka životné poistenie pre vybrané povolania, ktoré kryje špecifické riziká spojené s vašou prácou.

Prezradil nám, čo preňho znamená byť šťastný, čím si mnohí cestu za šťastím komplikujeme, prečo si treba stanoviť ciele a rozprávali sme sa aj o jeho cieľoch a nových projektoch, ktoré chystá.

Rozhodol si sa zmeniť svoj život, nasledovať svoje ciele a odvtedy motivuješ tisícky ľudí. Čo bol ten prvotný moment, keď si vedel, že potrebuješ v živote zmenu?

Haha, to si zhrnula tak, akoby sa to stalo zo dňa na noc, ale bol to proces. Ja som bol už dlhodobo nespokojný so svojím životom a rástla vo mne ako frustrácia, tak aj túžba po zmene a inom živote. Ono sa to začalo ešte vtedy, keď som ani nemal nejaký ťažký život, bol som frustrovaný iba z práce – predstavoval som si svoj pracovný život aj zárobky inak. Po škole som rozvážal pizzu, robil som v kasíne a všetko to boli extrémne náročné práce – časovo, aj čo sa týka stresu – a na druhej strane som za ne dostával smiešny honorár.

Bolo to frustrujúce aj v tom, že som vyrastal len s maminou a ona tiež robila celý život za minimálku a vedel som, že to nie je nič moc. Takže tam sa to niekde začalo a tam sa začala aj moja túžba a snaha o lepší život. Frustrácia z práce, ktorá eskalovala, ma donútila hľadať motiváciu na internete, kde som narazil na prvé články o osobnostnom rozvoji. Zarezonovala vo mne myšlienka, že bez ohľadu na to, aký je tvoj život, môžeš si za to sám. No a ja som chcel dobrý život, a keď som si prečítal, že si za to môžem sám, pomyslel som si, že to v žiadnom prípade, môžu za to všetci ostatní.

Začalo mi to však nahlodávať myseľ a povedal som si, že po drobných krôčikoch svoj život predsa len zmeniť skúsim. Ako som to však skúšal, dostal som sa do najhoršieho obdobia vo svojom živote. V krátkom období sa mi totiž stalo veľa náročných životných udalostí. Pri začiatkoch v podnikaní ma podrazili najbližší kamaráti, následne sme do dvoch-troch týždňov po tom, čo sme zobrali úver skrachovali.

Povedal som si, že po drobných krôčikoch svoj život predsa len zmeniť skúsim.

Okrem toho som začal mať zdravotné problémy s chrbtom, čo ma veľmi limitovalo v prácach, ktoré som mohol robiť. A boli tu aj finančné problémy – kvôli problémom s chrbtom som sa nemohol zamestnať, bol som v mínuse. Pri tom všetkom ešte dedko bojoval s rakovinou a my sme ho podporovali cez hranice našich síl počas troch rokov, čo bolo extrémne náročné. Chodili sme s ním dvakrát do týždňa k lekárom a trávili sme dlhé hodiny v čakárňach. Okrem toho sme mali veľmi zlú situáciu a vzťahy aj v rodine.

No a celý tento balíček sa mi prihodil asi v priebehu jedného roka a trval asi dva-tri roky, keď som mal okolo 22-24 rokov. Takže veľmi skoro sa mi stali veľmi vážne veci, ktoré som musel riešiť. Veľa mladých má možnosť, že rodičia im pomôžu a odnesú si to náročné za nich, no ja som tú možnosť nemal. O to väčšiu potrebu som mal zmeniť svoj život.

V tomto čase si začal aj blogovať?

S blogovaním som začínal skoro pred desiatimi rokmi, už si presne nepamätám kedy, ale bolo to v tom období. Bolo to v čase, keď už svitalo na lepšie časy, nejaké veci sa aspoň sčasti vyriešili. Blog som zakladal v roku 2013. Rozhodol som sa ho založiť jednak preto, lebo som sa hľadal profesijne a skúšal som nové veci. Zaujal ma online marketing, a tak som založil blog, aby som všetko testoval a získal nejaké skúsenosti, aby som mal lepšie šance niekde sa zamestnať.

Osobnostný rozvoj som si zvolil kvôli tomu, že mne pomohol v mojom živote. Nejaké princípy som začal uplatňovať už počas všetkého zlého, čo sa mi dialo, a veľmi mi to pomohlo. Nebol to teda podnikateľský nápad ani start-up, len som sa chcel podeliť o to, čo pomáhalo mne.

Aké boli tvoje blogerské začiatky?

Keď som začal blogovať, asi dva roky som nemal žiadnych návštevníkov. Väčšinou tam bola jedna či dve návštevy za deň a to som bol vždy ja sám. Písal som teda len pre to, lebo ma to bavilo a pomáhalo mi to. Po dvoch rokoch prišiel míľnik, napísal som úspešný článok, dovtedy som mával na článkoch asi štrnásť „lajkov“ a na tomto článku som ich mal zrazu 650 za deň. Vtedy to pre mňa dostalo nový rozmer, uvedomil som si, že to má naozaj zmysel. Začalo mi chodiť kvantum spätnej väzby a zmenilo to môj pohľad na to, čo som robil.

Odvtedy som začal blogovať omnoho viac, lebo som videl, že to ľuďom pomáha. Ten blog ma ale dovtedy neživil, akurát ma stál kopec času i nejaké peniaze. Po ďalších dvoch rokoch som sa dostal do bodu, keď som sa musel rozhodnúť pre nejakú kariérnu cestu, lebo som sa nevládal venovať práci aj blogu naraz, keďže zaberali všetok môj čas.

Dušan Kadlec1.jpg

Blogovanie ťa teda doviedlo k tomu, že si napísal svoju prvú knihu. Očakával si, že bude taká úspešná?

Jediný spôsob, ako som si vedel predstaviť monetizovať blog a živiť sa písaním, bol ten, že napíšem knihu. Popri práci som napísal svoju prvú knižku a spával som pri tom asi štyri hodiny denne. Vydal som ju najprv ako e-book a skončilo sa to fiaskom, lebo za prvých šesť mesiacov som predal necelých sto e-kníh, čo mi nepokrylo ani polovicu nákladov.

Nešlo mi to však do hlavy, lebo ľuďom sa páčilo, čo som písal, a mňa to bavilo. V tom čase som pracoval ako krupier v zahraničí a tam som svoju kariéru nevidel, tak som si povedal, že zariskujem. Našetril som si nejaké peniažky, vrátil som sa na Slovensko a knihu som vydal tlačenú. Vtedy sa to zlomilo. Kniha vyšla v októbri 2017 a hoci boli prvé dni ťažké a dosť som sa zapotil, potom sa knižka chytila. Mala skvelé recenzie a vyhrala titul Panta Rhei Awards Kniha roka 2017 a k dnešnému dňu sa jej predalo asi cez 40-tisíc výtlačkov, čiže fakt veľa. Pre mňa je ale najdôležitejšia spätná väzba od ľudí. Často mi píšu, že im v nejakom aspekte zmenila život a pomohla im k hodnotným uvedomeniam, a to je paráda.

Ľudia mi často píšu, že im moja kniha v nejakom aspekte zmenila život a pomohla im k hodnotným uvedomeniam.

Ako vravíš, občas treba zariskovať. Nedávno sme mali ako hosťa v našom podcaste Petra Zánického, prvého trénera Petra Sagana, ktorý nám prezradil, že Peter sa na začiatku svojej kariéry rozhodoval, či ísť robiť rozvážača pizze, alebo zariskovať a dať sa na profi cyklistiku. Jeho risk sa zjavne vyplatil a podobne to bolo aj v tvojej situácii, však?

Veľa ľudí nedokáže pochopiť, čo sa odohráva v živote iného človeka. Keď sa na to pozrú spätne, keď je niekto už úspešný v tom, pre čo sa rozhodol, pomyslia si, že to bolo jednoduché rozhodnutie. Ale jednoduché to nikdy nie je. Ja som sa napríklad rozhodoval medzi prácou, kde som zarábal pár tisíc eur mesačne a žil som v krásnom prostredí v Rakúsku, v Tirolsku. Ale práca ma nenapĺňala a išiel som do veľkého rizika, vedel som, že keď skončím, tak sa nebudem môcť vrátiť. Okrem toho som išiel robiť niečo, čo mi nevyšlo viackrát po sebe a nebolo to jednoznačne odsúdené na úspech. Napriek tomu som sa rozhodol skončiť a zariskovať znovu, pretože písanie si získalo moje srdce a pomáhalo to tisícom ľudí.

Čo v tvojom ponímaní znamená byť v živote spokojný a šťastný?

Je to veľmi individuálne, ale pre mňa je to zopár základných hodnôt, ktoré si strážim. V prvom rade nejaký „work-life“ balans medzi prácou a osobným životom. Tým, že som sa rozhodol podnikať a investoval som do toho všetko, tak mi na tom veľmi záležalo a prepadol som workoholizmu. Pracoval som cez víkendy, po večeroch a momentálne je to, čo ma veľmi napĺňa, oddych. Mám stanovené, dokedy môžem pracovať, kedy už nie, počas víkendov aj večerov mám voľno. Bolo ťažké sa tam dostať, ale taký vyvážený deň ma napĺňa. Cez deň sa realizujem, robím prácu, ktorá ma baví, a potom neskôr investujem čas do seba. Či už do zdravia, do vzťahov alebo do vzdelávania, na čom mi veľmi záleží. Keď sa mi darí mať v živote balans, mať všetky tieto štyri veci v harmónii a mať na ne dostatok času, som nadmieru spokojný.

Presne si to načrtol, že balans je v živote veľmi dôležitý a vysoké pracovné nasadenie môže viesť až k vyhoreniu. Máš nejaké zvyky či rituály, ktoré potrebuješ praktizovať, aby si nevyhorel?

Mám striktný zákaz pracovať cez víkendy a po večeroch a bolo veľmi náročné nastaviť si to. Chcelo to obrovské množstvo úsilia dostať sa tam. Keď človek podniká, stále má nejakú prácu. Nie je to tak, že niečo spravím a po zvyšok dňa mám voľno, stále sa kopí ďalšia práca, stále vidím nové príležitosti na zlepšenie. Preto si musím zakázať pracovať a to mi veľmi pomáha.

Mám tiež nejaké ranné aj večerné rutiny. Ráno skoro vstávam a záleží na tom, ako mám naplánovaný deň, či mám nejaké hovory, alebo mám priestor na nejakú kreatívnu prácu, alebo na nejakú logickú, podľa toho si štrukturalizujem deň, aby som dokázal efektívne pracovať. Podľa toho si prispôsobujem aj ranné rituály. Keď je teplo, vstanem pred šiestou a idem rovno do práce, pretože si dokážem zacvičiť aj večer. Chodím často behom na jazero a zaplávať si. V zime som tiež vstával okolo šiestej a najprv som cvičil, potom som sa naraňajkoval a až potom som išiel do práce. Tieto ranné rituály si vždy prispôsobujem dňu, ktorý ma čaká, tak aby som mal v tom dni čo najviac energie.

Čo sa týka večerných rutín, vtedy sa už chystám na spánok, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý, aby som bol produktívny, efektívny a aby som dokázal myslieť. Mám teda takú rutinu, kedy sa odpojím od sociálnych zariadení, sietí, počítača, telefónu a buď si čítam, alebo sa s niekým rozprávam či meditujem. Robím proste niečo, čo ma upokojí, aby som hneď, ako si ľahnem do postele, zaspal a mal kvalitný spánok.

Vráťme sa ešte k tvojmu konceptu šťastia. Viem, že si o tom napísal celú knižku 100 spôsobov, ktorými si zbytočne komplikujeme život, ale ak by si to mal zhrnúť, čím si väčšina z nás zbytočne komplikuje cestu za šťastím?

Veľa ľudí si šťastie odkladá a nedokážu byť šťastní v prítomnosti. To je prepojené aj s konceptom „mindfulnes“, s tým byť tu a teraz a tiež s konceptom vďačnosti. Neustále sa niekam naháňame. Je krásny citát, ktorý to vystihuje a hovorí, že celý týždeň čakáme na piatok, celý rok na dovolenku a celý život na šťastie. Neustále si to šťastie podmieňujeme, hovoríme si, že budem šťastný, keď… Keď zmaturujem, keď si nájdem prácu, keď si nájdem lepšiu prácu, keď si nájdem frajera/frajerku, keď sa ožením, keď budem mať deti, keď budem na dôchodku. A vlastne až potom zistíme, že sme celý čas na niečo čakali aj napriek tomu, že sme celý život boli obklopení vecami, za ktoré sme mohli byť vďační, ktoré nás mohli napĺňať a robiť šťastnými.

Veľa ľudí si šťastie odkladá a nedokážu byť šťastní v prítomnosti.

To je asi hlavná vec, ktorou si komplikujeme život a cestu za šťastím. Stále čakáme, že príde niečo, čo nás spraví šťastnými, a namiesto toho, aby sme sa sústredili na to, čo máme a môžeme za to byť vďační, sa sústredíme na prekážky, problémy a veci, ktoré nás robia naopak nešťastnými.

Dušan Kadlec5.png

Myslíš, že je dôležité stanoviť si v živote ciele a aktívne si za nimi ísť, alebo sa stačí rozhliadať po príležitostiach, ktoré máme okolo seba?

V živote bez debaty potrebujeme mať ciele. Môžu to byť akékoľvek ciele, nemusia byť dlhodobé, môže to byť niečo, na čo sa budem sústrediť najbližší mesiac. Ale potrebujeme ciele, aby sme mohli pracovať na niečom, čo nám dáva zmysel. Potrebujeme cítiť svoj prínos, svoju dôležitosť a cítiť, že sa uberáme nejakým smerom. Keď to nemáme, cítime sa stratení, frustrovaní, smutní a celú škálu negatívnych pocitov, ktoré nás robia nešťastnými. To môže viesť až k psychologickým problémom či ochoreniam, pretože sa nevieme nájsť, realizovať a cítime sa bezvýznamní.

Preto treba mať ciele, a keď chceme niečo dosiahnuť, či už v profesionálnom živote alebo v osobnom, potrebujeme mať nejaký bod, na ktorý mierime, pretože iba vtedy dokážeme maximalizovať svoje šance, že ten bod aj trafíme. Inak sa stáva, že sa obzrieme päť rokov späť a zistíme, že sme tie roky premrhali činnosťami, ktoré sme nikdy nedotiahli do konca a nevideli sme výsledok našej práce.

Život so sebou prináša aj negatívne situácie, ktoré nevieme ovplyvniť. Nie v každej situácii sa dá zostať pozitívny, ako sa však môžeme niečo naučiť aj z takýchto situácií?

Život naozaj prináša hrôzostrašné situácie, utrpenie, bolesť. Aj keď ja som presvedčený o tom, že život je nádherný, je to najkrajšie, čo sa nám mohlo stať, a najväčší dar, ale prináša aj bolesť, starosti, problémy a prekážky, ktoré nie sú vždy ľahko zvládnuteľné. Avšak byť pozitívne naladený sa dá vždy. Tu by som však rád poznamenal, že byť pozitívne naladený neznamená usmievať sa a presviedčať sa, že je všetko dokonalé. Byť pozitívny znamená mať vieru v seba a vo svoje schopnosti. Veriť tomu, že aj keď momentálne život nestojí za veľa, dokážem to ovplyvniť a ja mám v rukách moc zmeniť to k lepšiemu.

Byť pozitívny znamená mať vieru v seba a vo svoje schopnosti.

Presne o tom som písal vo svojej druhej knihe Zo dna ku hviezdam, že existujú ľudia, tzv. kult pozitivity, ktorí to zle pochopili a myslia si, že sa treba za každú cenu usmievať a hovoriť si afirmácie, že všetko je super, aj keď nie je. Toto neznamená pozitívne myslieť.

A o tom, ako zvládať ťažké časy, je celá knižka, takže je náročné zhrnúť to. Veľmi tu ale pomáha náš prístup. Netreba sa sústrediť na to, čo nedokážeme ovplyvniť, ale práve na to, čo môžeme spraviť pre to, aby sme sa zo zlej situácie dostali. Máme v rukách moc zmeniť svoj život bez ohľadu na to, aký je momentálne. Život často nie je o tom, čo sa nám prihodí, ale o tom, ako si to sami líčime v našej mysli.

A ešte jednu vec by som chcel vypichnúť, a to prevzatie zodpovednosti. Často nám život prinesie situácie, ako sú nehody, nešťastia, tragédie, nad ktorými nemáme žiadnu moc. Avšak za to, nad čím máme moc, by sme mali prevziať zodpovednosť. Keď som napríklad budoval šťastné manželstvo, ale manželka ma podviedla a podrazila moju dôveru, za to zodpovednosť preberať nemusím, lebo za to s veľkou pravdepodobnosťou nemôžem, ale je len a len mojou zodpovednosťou dostať sa z tejto zlej situácie a nájsť spôsob, ako si znovu vybudovať život, ako znovu milovať a naučiť sa veriť druhým. To, čo sa nám prihodilo, nemusí byť našou zodpovednosťou, ale kam sa z tohto bodu pohneme, to je len a len naša zodpovednosť a nikto nás nepríde zachrániť.

To ľudia často neradi počujú.

Keď je človek na dne a predstaví si tú dlhú cestu, ktorú musí prejsť, aby sa znovu vyhrabal z dna a nadýchol sa na hladine, je to veľký kus roboty a nikomu sa do toho nechce. Je oveľa ľahšie ľutovať sa a čakať, že druhí ľudia prídu a napravia to, čo bolo pokazené, za nás. Áno, bolo by spravodlivé, keby tí, čo nám ublížili, to aj napravili, no tak to však v živote žiaľ nefunguje. Môžeme sa teda naďalej sťažovať, náš život však tým nebude ani o trochu lepší. Na druhej strane zase môžeme prevziať zodpovednosť a uvedomiť si, že ja jediný si dokážem pomôcť. Ak treba, vyhľadám odbornú pomoc, ale ja musím spraviť ten prvý krok, aby som prekonal ťažké časy.

Dušan Kadlec4.jpg

Aké sú tvoje ciele do budúcnosti, či už pracovné alebo osobné?

Kde začať 🙂 ? Mám už rozpísanú tretiu knihu a chcem napísať veľa ďalších. Bude o tom, ako naše presvedčenia ovplyvňujú náš život. Pracovný názov je zatiaľ 100 ťažko akceptovateľných právd, ktoré dokážu zmeniť náš život. Budú to veci, ktoré nechceme počuť, ale keď ich akceptujeme, náš život sa dokáže dramaticky zmeniť a zlepšiť.

Ďalej pracujeme na vzdelávacom online portáli, prostredníctvom ktorého dokážeme tieto osobnostno-rozvojové, inšpiratívne a motivačné myšlienky priniesť mase ľudí. Tento portál sa bude volať Motivea a chceme ho spustiť teraz v septembri, takže na to sa veľmi teším. Už dlho som túžil spraviť pre ľudí e-learningovú platformu, aby som im priblížil to kvantum obohacujúcich myšlienok, ktoré im dokážu v obrovskej miere zlepšiť život, no doposiaľ k ním nemali prístup. Ak si chceš kúpiť nejaký online program, väčšinou je drahý a my by sme to chceli priniesť jednak za čiastku, ktorú si môže dovoliť každý, a tiež v stráviteľnej forme, nie príliš odbornej, aby to bolo ľuďom blízke a aby sa vzdelávaním bavili.

Takže sa máme na čo tešiť. 🙂 A čo sa týka tvojich osobných cieľov?

Chcem pracovať menej, lebo som už dvakrát takmer vyhorel a strávil som šialené množstvo hodín za počítačom. Nie preto, že by ma moja práca nenapĺňala, ale keď pracujem menej, som produktívnejší a mám šialene dobré nápady. A čo je dôležité pre moju spokojnosť, sú vzťahy. Chcem ich preto utužovať a pracovať na nich. Podobne aj zdravie – chcem ho utužovať a pracovať na ňom. Ďalej sa chcem venovať svojim záľubám, oddychovať, regenerovať, cestovať a celkovo sa starať o svoje mentálne aj fyzické zdravie. A to sa s prácou desať hodín denne nedá skĺbiť.