Sme indoor generácia? Ako dostať deti, rodičov, ale aj starých rodičov od obrazoviek

Hoci to tak často nevyzerá, pohyb patrí k našim základným potrebám tak, ako jedlo či spánok. Pri pohľade na väčšinu detí, ale aj dospelých a seniorov, vidíme však trochu iný obraz. Indoorová generácia, teda taká, ktorá trávi priveľa času vnútri, nám vyrastá od plienok a prechádza rýchlosťou blesku aj na staršie generácie. Otázka znie, kde nastala chyba? Je to nutnosť alebo závislosť? Žijeme v pretechnizovanej dobe, to je fakt. Potreba práce s počítačom, mobilom či tabletom je už vo väčšine odvetví nevyhnutnosťou. Avšak odkedy? Je normálne, aby batoľatá sedeli s mobilmi v ruke a sledovali videá na YouTube? Je naozaj potrebné, aby sme všetky správy čítali na internete? Občas to už vyzerá tak, že aj cvičiť budeme už iba virtuálne. Nezúfajme však a pozrime sa spolu na to, čo sa s tým dá spraviť. A ako to už pri každej prospešnej zmene často býva, začať budeme musieť od seba.

Deti – naše zrkadlá

Nadávame neraz na to, aké sú tie dnešné deti také či onaké. Ony sú však len zrkadlom nás dospelých. Práve my im neraz bránime v pohybe. A nie je to náš zlý úmysel, je to skôr okolnosťami, zmenou životného štýlu a rytmu. V práci trávime aj viac ako 10 hodín denne. Nemáme potom toľko času ani chuti behať za našimi deťmi. Hoci, priznajme si, nebolo by to na škodu.

Delíme sa v podstate na dva tábory rodičov:

• tí, čo dieťaťu dáme do rúk tablet či mobil, aby chvíľu ticho sedelo a my sme mohli uvariť, niečo spraviť do práce alebo sa venovať niečomu inému,
• tí, čo sa snažíme kompenzovať nedostatok fyzického pohybu detí tým, že ich prihlásime na rôzne krúžky, aby nemali čas sa nudiť.

Nadávame neraz na to, aké sú tie dnešné deti také či onaké. Ony sú však len zrkadlom nás dospelých. Práve my im neraz bránime v pohybe.

Štúdie však vravia, že pohyb do 10 rokov dieťaťa by mal byť z hľadiska aktivít zameraný práve na spontánnosť. Odborne sa tomu vraví aj pohybová kineziológia.

Deti prihlásime už od ranného detstva na nejaký vrcholový šport, vozíme ich denne na tréningy a myslíme si, že tým zabezpečíme to, aby mali dostatok vhodného pohybu. Ten však nemusí byť v takejto frekvencii a podobe práve prospešným. Ak má dieťa výnimočný športový talent, určite ho treba podporiť a nie tlmiť, ale aj tu platí, že by to malo byť v miere, v ktorej má dieťa z danej aktivity či športu stále radosť a baví ho.

Čoraz viac sa fyzioterapeuti aj detskí lekári stretávajú s tým, že deti majú ploché nohy, vpadnuté členky, diastázy či celkovo zlé držanie tela. A neraz je to spôsobené tým, že sa na začiatku snažíme urýchliť vývinové fázy prvých rokov života, ktoré sú pritom sami o sebe dostatočne rýchle.

Deti predčasne posádzame, vodíme za ruky, aby sa naučili chodiť a v podstate tým len zarobíme na neskoršie problémy. A potom sa zase snažíme pohyb buď umelo deťom dodať, alebo, naopak, posadíme ich k elektronike s cieľom ho utlmiť.

Téma nudy je kapitola sama o sebe. Občasný pocit nudy môže byť naozaj produktívny a je tým, čo v deťoch burcuje kreativitu. Nebojme sa jej a nesnažme sa ju úplne z našich životov a životov našich detí vyplieniť.

Občasný pocit nudy môže byť naozaj produktívny a je tým, čo v deťoch burcuje kreativitu. Nebojme sa jej a nesnažme sa ju úplne z našich životov a životov našich detí vyplieniť.

Riziká elektroniky

Odrazme sa od vedeckých faktov a zhrňme si riziká, ktoré hrozia našim deťom (niektoré aj nám dospelým) pri sústavnom používaní elektroniky:

• Spomaľuje sa schopnosť rozpoznávať ľudské emócie u malých detí.
• Vznikajú psychické poruchy (hyperaktivita, ADHD a pod.) – ak deti sledujú obrazovky dlhšie ako dve hodiny denne.
• Hrozia poruchy spánku – je vedecky dokázané, že ak pozeráme do mobilov či na televízor tesne pred spaním, umelé svetlo, ktoré obrazovky vyžarujú, spomaľuje tvorbu melatonínu (hormónu spánku).
• Oneskoruje sa vývin reči u detí – deti bez dostatočnej interakcie so živými bytosťami netrénujú svoje komunikačné schopnosti. Je rozdiel sledovať reč naživo a vidieť rozprávať niekoho iba na obrazovke.
• Neutužujú sa sociálne väzby – buďme k sebe úprimní, chatovať s niekým a rozprávať sa s niekým tvárou v tvár sú dve úplne odlišné veci.
• Stráca sa schopnosť kreativity – znižuje sa kreativita detí, ktorú nadobúdajú prirodzenou hrou.
• Znižuje sa koncentrácia – aj televízia zapnutá len ako pozadie môže výrazne ovplyvňovať našu koncentráciu a schopnosť komunikácie.
• Hrozí poškodenie krčnej chrbtice – kvôli neprirodzenému ohnutiu k obrazovkám tabletov či mobilov.
• Zvyšuje sa riziko obezity – tu asi netreba ani viac slov.

Psychológovia aj pediatri sa zhodujú na tom, že deťom do dvoch rokov by sme mobil či tablet do rúk určite dávať nemali (niekedy sa táto hranica posúva až do veku 3 až 6 rokov). Isté však je, že prílišné pozeranie do obrazovky deťom rozhodne neprospieva.

Psychológovia aj pediatri sa zhodujú na tom, že deťom do dvoch rokov by sme mobil či tablet do rúk určite dávať nemali.

Hyperaktívne deti a poruchy pozornosti

Čoraz viac psychických porúch u detí aj dospelých spôsobuje práve nedostatok pohybu. Je vedecky podložené, že napríklad pocity depresie u seniorov zaháňa dostatok telesného pohybu. Funguje to však aj pri deťoch.

Je jednoduché dať dieťaťu nálepku, že je hyperaktívne, má ADHD či inú poruchu pozornosti a neriešiť podstatu. Energia, ktorou deti oplývajú, však musí niekde „vyraziť”. Potom je veľmi ťažké udržať ich niekoľko hodín v školských laviciach. Následne ich zavalíme úlohami, ktoré by, navyše, mali – najmä staršie deti – spracúvať čoraz častejšie na počítači.

Našťastie, je čoraz viac uvedomelých rodičov, starých rodičov aj učiteľov, ktorí pochopili, že to mali múdro zariadené už v antickom Grécku, keď sa snažili o kalokagatiu, teda o súlad a rovnováhu rozvoja duševnej aj fyzickej stránky človeka.

Pohyb je našou prirodzenou súčasťou

Prirodzený pohyb je nám v každom veku od toho najrannejšieho až po seniorský vlastný a potrebujeme ho. Výborne to vidieť na obrovskom pokroku, ktorý deti spravia počas prvého roka života. Najskôr majú len jednoduché reflexy, ktoré nutne potrebujú na prežitie. V priebehu niekoľkých týždňov už však dokážu udržať hlavu, pretáčať sa, plaziť sa, štvornožkovať, posadiť, až sa jedného dňa postavia na nohy a behajú.

Táto intenzívna potreba pohybu sa však nikam nevytráca ani v ďalších rokoch. To len rodičia často túto potrebu nevhodne tlmia. Stačí sa vrátiť v čase do doby, kedy svet o mobiloch ani nechyroval, počítače zaberali pol miestnosti a televízor sa zapínal len na film či cez víkend na rozprávky. Čo deti po škole či cez víkendy robili?

Behali, skákali, skúmali svet, liezli po stromoch, chodili na vychádzky, objavovali okolie, šplhali, váľali sa, bicyklovali, hrali loptové hry. Nie preto, že ich niekto vyháňal von, ale preto, že to tak robili prirodzene a radi.

Ako sa opäť zmeniť na outdoor generáciu?

Ak chceme mať z našich detí ľudí, ktorí budú radi tráviť čas aj vonku na čerstvom vzduchu, musíme im ísť v prvom rade príkladom. Pre deti sme vzorom, či chceme, či nie, kopírujú dospelých a v prvom rade svojich rodičov. Tieto vzorce si, navyše, nevedome prenášajú aj do svojej vlastnej dospelosti a do vzťahu k vlastným deťom.

Ak raňajkujeme pri počítači, večeriame pri telke, bavíme sa medzi sebou tak, že každý pritom ťuká do mobilu, zmenu tak skoro určite nečakajme. Darmo sa potom hneváme, že dieťa inak ako pri počítači nedá do úst ani sústo. Že vyjednáva jednu rozprávku za druhou. Že radšej opatruje virtuálne zvieratko (v lepšom prípade) či hrá strieľačku (v horšom prípade), než by chcelo ísť na výlet do lesa.

Ak raňajkujeme pri počítači, večeriame pri telke, bavíme sa medzi sebou tak, že každý pritom ťuká do mobilu, zmenu tak skoro určite nečakajme.

Ako rodič či starý rodič však nemusíte neustále vymýšľať zložité výlety. Ak ste z mesta, stačí s deťmi vybehnúť do parku či na detské ihrisko a aktívne tam s nimi byť. To znamená len nesedieť a nehľadieť pritom do mobilu, ale naozaj deťom venovať plnú pozornosť aspoň niekoľko minút.

Tí, čo sú z menších miest či vidieka, to majú o niečo ľahšie. Všade okolo sú lúky či lesy, kde je naozaj veľmi veľa možností na bádanie. Staršie deti možno zaujať hravejšou či dobrodružnejšou formou a ak sa techniky úplne vzdať nechcú, môžeme ich zapojiť napríklad do geocachingu.

Nemusíte byť ani vrcholoví športovci a nemajte túto predstavu ani o svojich deťoch, skôr ich nabádajte a buďte im príkladom v tom, čo nám všetkým je úplne prirodzené – užívajte si spontánnu radosť z pohybu. Svoje ovocie to postupne prinesie a v konečnom dôsledku sa to pozitívne odrazí aj na našom fyzickom zdraví.

Ak ste vo veku, keď už máte vnúčatá a poviete si, že kĺby už neslúžia na nejaké extrémne športy, vezmite palice na severskú chôdzu a prejdite sa so svojimi vnúčatami. Upevnia sa aj rodinné a sociálne vzťahy, pretože pri chôdzi sa skvele debatuje. Pohyb s vnúčatami je pre seniorov, navyše, výbornou príležitosťou urobiť niečo aj pre svoje zdravie.

Mnoho seniorov trávi medzi štyrmi stenami často paradoxne rovnako veľa času (alebo dokonca ešte viac) ako ich vnúčatá. Aj pre staršiu generáciu je však pohyb prirodzený a dokázateľne prospieva ich celkovému fyzickému aj mentálnemu zdraviu.

Problémom je, že tým, ako starneme, na dôležitosť pohybu zabúdame. Pritom jeho dôležitosť nie je o nič menšia ako v mladšom veku. Spoločenským stereotypom je obraz zrelšieho veku ako obdobia odpočinku. Odpočívať by však seniori mali od práce, nie od pohybu na čerstvom vzduchu.

Ak ste starým rodičom, buďte svojim vnučkám a vnukom dobrým príkladom aj v zrelšom veku. Deti sú ako špongie, nasávajú to, čo majú okolo. Tým, že ich posadíme k tabletu – aj keď pre ne starostlivo vyberáme náučný obsah, ktorý sledujú, túžbu po prirodzenom bádaní to až tak nevzbudí, skôr túžbu pozrieť si ďalšie video.

Nemusíte byť ani vrcholoví športovci a nemajte túto predstavu ani o svojich deťoch, skôr ich nabádajte a buďte im príkladom v tom, čo nám je všetkým úplne prirodzené – užívajte si spontánnu radosť z pohybu.

Ako ísť deťom príkladom?

Inšpirujte sa zopár príkladmi, ktoré napriek svojej zdanlivej jednoduchosti často dokážu divy. Nezabúdajme na to, že každá „veľká” zmena sa vždy skladá z niekoľkých drobných zmien. Skúsme teda začať do seba, aj keď to bude sprvu určite „bolieť”.

1. Regulujte čas pri elektronike nielen deťom, ale aj sebe – určite ju odložte v čase jedla, ale aj na výletoch (ak mobilom fotíme, zapnime si letový režim).
2. Obmedzme púšťanie televízora len ako kulisy – zapnite ho jednoducho len vtedy, keď naozaj máte v pláne niečo konkrétne pozerať.
3. Kam môžete, choďte pešo – nevozte sa až tesne pred firmu či školu autom. Zaparkujte o zastávku skôr, prejdite sa. Ak to budete robiť pravidelne, vašim deťom to začne pripadať ako niečo úplne prirodzené.
4. Vymeňte výťah za schody – ak potrebujete deti motivovať, dajte si s nimi preteky „do vrchu”. Je jasné, že vyhrajú, čo ich ešte viac namotivuje.
5. Z času na čas sa len tak bezcieľne túlajte s rodinou prírodou – ak máte blízko park či les, spoznávajte stromy, plody, rastliny. Ak chcete aj zmysluplne zapojiť techniku, urobte si napríklad vlastný prírodopisný film.
6. Cvičte vonku a zapojte aj deti – dnes je už dostatok vonkajších ihrísk, kde sa do cvičenia môžu pridať všetky vekové kategórie. Ak taký priestor v blízkosti nemáte, cvičte všetci spolu s vlastnou váhou, nič viac reálne nepotrebujete.
7. Podporujte sa navzájom v prirodzenom pohybe – naháňajte sa s deťmi, skáčte, tancujte, podajte im pomocnú ruku namiesto toho, aby ste im niekam zakazovali liezť a strašili ich pádom.
8. Stretávajte sa s priateľmi vonku – v lese, v parku, na lúke, pokojne aj len niekde na kúsku zelene, dôležité je, aby ste kaviarne či vnútorné detské parky vymenili za vonkajší priestor.
9. Vyskúšajte dobrodružné outdoorové aktivity – nielen, že sa dajú rozumne kombinovať aj s technológiami, ale zabavia aj staršie deti. Dobrým príkladom je geocaching, „chytanie Pokémonov” cez aplikáciu Pokémon Go alebo iné aplikácie využívajúce tzv. augmented reality, čiže rozšírenú realitu.

Jednoducho povedané, žime taký život, aký si želáme pre svoje deti. Usmerňujme ich, aby sa ich život nestal len virtuálnym. Vyberajme škôlky a školy s rozumom. Nechajme deti robiť to, čo je im prirodzené a vlastné – šantiť a objavovať svet.

Nepreťažujme ich krúžkami či inými záujmovými aktivitami, ale umožnime im, najmä do šiesteho či siedmeho roku života, kým nastúpia na základnú školu, venovať sa pohybu tak, ako sa im žiada.

Jednoducho povedané, žime taký život, aký si želáme pre svoje deti. Usmerňujme ich, aby sa ich život nestal len virtuálnym.

Doba sa zmenila, ale naša podstata nie

Možno si poviete, že okolnosti sa oproti minulosti zmenili. Nemáme toľko času, v práci trávime oveľa viac času ako kedysi. S tým všetkým sa nedá nesúhlasiť, ale pozrite sa sebareflexívne aj na to, ako fungujete vtedy, keď ste doma.

Myšlienkami sme často vo svojich smartfónoch, každý zaujímavý okamih okamžite zdieľame na sociálnych sieťach namiesto toho, aby sme si ho vychutnali v tom reálnom. Za koľkými úsmevnými fotkami na sociálnych sieťach sa skrývajú hodiny nervozity či nezáujmu? Vypnime na chvíľu naše počítače, tablety či mobily a zapnime opäť svoje vnímanie pre „tu a teraz”.

A zíde sa nám to všetkým, bez ohľadu na vek. Lebo toto nie je len o deťoch, toto je úplne o všetkých generáciách. Nezabúdajme preto na striedmosť, aby nám obrazovky v prvom rade slúžili a neboli našimi pánmi.

Prirodzenú potrebu pohybu v sebe nepotlačíme. Pohyb je našou neoddeliteľnou súčasťou a pokiaľ si toto zreteľnejšie neuvedomíme, sme odkázaní sledovať rásť len ďalšie „indoor generácie”, ktoré prichádzajú o svoju prirodzenú outdoorovú podstatu.

Na záver máme pre vás ešte jeden konkrétny tip pre celú rodinu, ako stráviť čas vonku bez ohľadu na generáciu. Ak máte radi pohyb a výzvy, príležitosť zabaviť sa, zašportovať si a symbolicky tak ukončiť s deťmi letné prázdniny, príďte na 8. ročník Generali Balans Minimaratónu pre deti a mladých v sobotu 31. augusta 2019. Podujatie sa uskutoční v parku pod pamätníkom SNP od 8.30 do 12.30. Registrovať sa môžete online tu (štartovné 2 €) alebo osobne priamo na mieste (štartovné 3 €).