Rozhovor so seniormi z OZ Strieborné líšky o tom, ako cvičenie pod dohľadom vedcov zlepšuje ich zdravie aj kvalitu života

V tretej časti série rozhovorov a článkov k projektu Biomedicínskeho centra SAV o vplyve pravidelného cvičenia na zdravie sme sa rozprávali so seniormi z Občianskeho združenia Strieborné líšky, ktorí cvičia pod vedením profesionálnych trénerov z Fakulty telesnej výchovy a športu UK a pod dohľadom vedcov. Tí pravidelne monitorujú a vyhodnocujú ich zdravotný stav. Fakt, že pravidelné cvičenie výrazne zlepšuje kvalitu života a zdravie seniorov je známy už dlhšie a vďaka tomuto projektu aj podporené merateľnými dôkazmi. Napriek tomu je u nás stále málo seniorov, ktorí prikladajú zásadný význam pohybu. Pritom intenzívnejšie cvičenie môže zásadne pribrzdiť alebo aj zvrátiť viaceré civilizačné ochorenia, ktoré bežne považujeme za neliečiteľné. Za každých okolností však cvičenie seniorom výrazne zlepšuje kvalitu života. Napokon, seniori z OZ Strieborné líšky, ktorých sme vyspovedali, vás presvedčia najlepšie.

Zľava: Ivan Czech (72), Rozália Dzvoníková (64), Romana Draškovičová (68), Danica Paulovčinová (63).

Na naše otázky odpovedala partia aktívnych a pozitívnych seniorov – Rozália „Ružena” Dzvoníková (64), Ivan Czech (72), Jaroslava „Jarka” Susková (69), Romana Draškovičová (68) a Danica Paulovčinová (63). Oni sami svoj vek nevolajú seniorný alebo zrelý, ale hovoria, že sú v elegantnom veku. A my nemôžeme inak ako súhlasiť.

Ako ste sa dozvedeli o projekte pani docentky Ukropcovej z BMC SAV?
Ružena: Mne o tom povedal manžel (smiech).
Ivan: Ako dôchodca som chcel byť aktívny, tak som sa prihlásil na univerzitu tretieho veku a tam medzi rečou spomenuli, že takáto možnosť existuje. To bola takzvaná klinická štúdia „Pohyb ako liek”. Najprv som robil pohovor u doktora Schöna a ten povedal, že by som sa jej mohol zúčastniť. Spravili nám rôzne vyšetrenia a potom sme chodili tri mesiace cvičiť na FTVŠ. Všetkých nás to tak zaujalo, že sme vyvinuli iniciatívu a tlak a zorganizovali toto centrum pohybovej aktivity u pani doktorky Ukropcovej. A už sem chodíme cvičiť tri roky.

Ako často vlastne cvičíte?
Jarka: Máme trojmesačné cykly a ak má niekto záujem, prihlási sa na ďalšie tri, v lete sa necvičí. A záujem je čím ďalej tým väčší.

Romana Draškovičová (68).

Motivovali vás k účasti na programe zdravotné problémy?
Ivan: Áno, niektorí ľudia majú zdravotné problémy. Ja stále závidím Romane, lebo ona hovorí, že nemá žiadne problémy (smiech). A chcem byť aktívny. Bolia ma rôzne časti tela, ale keď idem na cvičenie, po hodine sa cítim lepšie.

Čiže hlavným motivátorom nebolo nejaké ochorenie, ale skôr dobrovoľnosť.
Ružena: Ochorenia máme síce rôzne, niektorí napríklad cukrovku, vysoký tlak a podobne, ale všetci sem chodíme najmä preto, že naozaj chceme. Bojujeme s prírodou, niekedy sa to darí, niekedy nie (smiech).

Jaroslava Susková (69).

Mali ste záujem sa hneď zapojiť alebo ste boli skôr skeptickí?
Romana: Mysleli sme si, že najhoršie je skončiť prácu a ostať sedieť doma. Ja som bola vždy akčná.
Ivan: Povedal som o projekte manželke a ona bola ochotná do toho so mnou ísť, lebo my chodíme všade spolu. My sme taká nerozlučná dvojica (smiech). Všetko robíme spolu, tak aj cvičíme spolu.

Aký cieľ spájate so svojou účasťou na programe? Čo chcete dosiahnuť?
Romana: Keď som mala 40 rokov, mala som zodpovednú funkciu, deti boli malé, rodičia boli chorí, musela som sa o nich starať. Mala som strašne veľa stresu v práci a dostala som sa do takého stavu, že keď som išla na rodičovské združenie mojim synom, videla som, že tam nie sú stoličky. Všetci pokojne stáli a počúvali. Ja som sa stále mrvila, lebo ma strašne bolel chrbát. To bol taký pocit, že som si povedala – takto nemôžem žiť ďalej. Mala som ísť vtedy do zahraničia na jednu trojtýždňovú stáž. Povedala som si, preboha, ja sa zbláznim, po 26 rokoch znova rozprávať po francúzsky, nemôžem tam jednoducho ísť. Išla som k jednej lekárke, ktorá mala z Rakúska špeciálne vybavenie a po desiatich sedeniach som odchádzala ako nový človek. Vtedy som zistila, že môžem žiť aj inak. Tá bolesť ma predtým úplne ochromila. Lekárka mi povedala, že musím cvičiť. Naučila ma cviky a keď som sa vrátila domov, začala som to reálne robiť. Od 40-ky teda cvičím dvakrát do týždňa. Povedala som si, že tie dve hodiny týždenne, ktoré venujem sebe, mi za to stoja. Toto hovorím úplne každému. Ja som chodiaca reklama na to, že teraz skoro v 69-ke ma nič nebolí. Cvičím a teší ma to. Cítim sa dobre a to je hlavné. Niekoho bolia kolená, nohy alebo chodí unavený, no ja nie.
Ivan: No a mňa to motivuje, lebo jej závidím, že ju nič nebolí (smiech).
Danica: Ja vám poviem pozitívny príklad. Som bývalá športovkyňa a keď som išla do dôchodku, mala som takú zimu, že som nič nerobila. Pridružila sa k tomu osteoporóza, rozhodla som sa preto, že budem cvičiť. Dozvedela som sa o tom na univerzite tretieho veku. V podstate vďaka tomuto cvičeniu už nemám osteoporózu, len osteopéniu, čo je, ľudovo povedaná, o celý jeden level lepšie. Je to aj tým, že posilňujem, veľa chodím pešo a občas robím aj rýchlu chôdzu. Práve tú by sme chceli pridať ako tretie pravidelné cvičenie v týždni. Takže je to veľmi pozitívne a odporúčam to aj pánovi primárovi, ktorí ma na osteoporózu liečil (smiech). Ten mi totiž vôbec neodporučil, že sa mám hýbať, aby som tú osteoporózu vyliečila.
Romana: Radšej predpíšu lieky ako pohyb.

…pritom bez liekov je to lacnejšie pre všetkých…
Ivan: Presne tak, veď názov štúdie aj bol „Pohyb ako liek” a my sme na sebe zistili, že je to skutočne pravda.
Romana: Ja by som ešte dodala, že mňa nebolel len chrbát, ale aj nohy. A našla som taký nemecký časopis, kde bolo napísané, že keď vás bolí chrbát, cvičte a keď vás bolia nohy, bicyklujte. Začala som teda chodiť na hrádzu, lebo som bývala v strede mesta. Každý týždeň som najazdila minimálne 72 km a zistila som, že ma nebolí nič. Nohy ma prestali bolieť úplne a chrbát z cvičenia tiež, takže to je úplne super. Nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať ako to, že som bola na univerzite tretieho veku, kde sme videli plagát, že robia screening zdravotného stavu. Povedali sme si, že máme čas, tak ideme. Prekontrolovali nás a zistili, že výsledky sa lepšia. Vždy keď som z druhého poschodia ťahala bicykel, susedka sa ma pýtala, kam idem. Ja som povedala, že idem na hrádzu a ona povedala, že ide umývať okná a ja jej hovorím: „Vykašli sa na umývanie okien, tie sa zašpinia tak či tak, choď sa bicyklovať.” Ona je odo mňa oveľa mladšia a dnes chodí od lekára k lekárovi.

Zľava: Romana Draškovičová (68), Danica Paulovčinová (63).

Cvičili ste v mladosti a aký vzťah ste mali k pohybu vo vyššom veku?
Ružena: Ja bicyklujem roky. V lete bicyklujem a na jeseň začína turistika, to sú dve činnosti, ktorým sa venujem. A tie dopĺňa cvičenie. Predtým som chodila na také cvičenie, kde sa stále opakovali rovnaké cviky a to začalo po čase človeka nudiť. Bolo nás tam veľmi veľa, plná telocvičňa. A tu ma baví práve to, že náš tréner vždy vymyslí nejakú inú sériu cvikov na iné partie tela a je tam aj sranda. Je tu dobrá partia.
Jarka: Ja ešte celý život lyžujem, teda už som prestala, lebo nám zakázali padať (smiech), tak som si povedala, že stačilo, ale ešte stále chodím na výlety a bicyklujem celý život. Je oveľa lepšie chodiť všade na bicykli alebo pešo ako jazdiť autom. Auto odmietam a myslím si, že nie je rozumné pre nikoho.
Ivan: Ja len doplním, že super na tomto cvičení pod lekárskym dohľadom je aj to, že máme neustále aktuálne informácie o našom zdravotnom stave, lebo každé tri mesiace, keď skončíme jeden cyklus, nás skontrolujú. Čiže vieme, ako je na tom naša svalová hmota. V podstate, buď sme na rovnako, alebo sa nám ukazovatele zlepšujú.
Jarka: Presne a aj to je motivácia. My sa však vieme motivovať aj navzájom (smiech). Či nám pribudol tuk alebo svaly. Keď necvičíme, tak tuk pribudne raz-dva a keď cvičíme, tak sa ten tuk premení na svaly. Ja som mala veľmi slabé nohy a ruky, no teraz som na tom oveľa lepšie.

Ako sa zmenil váš bežný deň potom, čo ste sa stali súčasťou projektu? Cvičíte aj mimo týchto priestorov?
Ružena: Do telocvične chodievame dvakrát do týždňa a ja si zacvičím aj ráno.
Jarka: Ja zase veľa chodím. My bývame v Petržalke a do mesta chodíme najčastejšie pešo.
Romana: Ja som tu raz vydržala 8 minút v planku. Keď to však skúšam doma, je to hrozné, lebo sa pri tom nudím a na koberci vidím špinky, preto radšej doma necvičím (smiech).

Zľava: Jaroslava Susková (69), Danica Paulovčinová (63), Rozália Dzvoníková (64).

Ako teraz vyzerá váš bežný tréningový deň? Máte stanovený tréningový plán? Tréner individualizuje cviky pre každého?
Ružena: Áno, on nás už pozná. Máme aj rovnaké cviky pre všetkých, ale tréner sa nám vždy aj individuálne venuje.
Danica: Tréner je super, ale aj pani docentka Ukropcová je neskutočná, ona je aj šarmantná aj múdra aj zanietená a prívetivá. Teraz sme si vymysleli, že chceme robiť rýchlu chôdzu, tak zohnala paličky na nordic walking, resp. severskú chôdzu. Myslím, že hovorím za všetkých, že nič lepšie sa nám nemohlo stať. Všetci sa k nám správajú pekne.
Romana: Plus na cvičení je vždy kopec srandy (smiech).
Jarka: To je pravda, z cvičenia vždy odchádzame s dobrou náladou, plní eufórie.

Máte nejaké obľúbené cviky a naopak také, ktorým by ste sa radšej vyhli?
Ružena: Ani nie, ale je sranda, že tie cviky sa zdajú byť jednoduché, ale naozaj sa pri nich človek spotí. Naozaj sa spotíme ako myši.
Romana: Najviac sa asi spotíme pri bicyklovaní, lebo v piatok mávame kardio. Bicykel, steper a veslovanie. To je o niečo nudnejšie cvičenie, ale tam sa vždy rozprávame a tak nám ten čas rýchlo prejde (smiech).

Zľava: Ivan Czech (72), Jaroslava Susková (69), tréner Peter Jurina, Romana Draškovičová (68), Danica Paulovčinová (63).

Aký máte vzťah s trénermi? Dobre sa vám s nimi spolupracuje?
Jarka: Peťo (Peter Jurina, tréner, pozn.red.) je veľmi milý. Trvalo mu však dlho, kým nám začal tykať.
Ivan: On chcel, aby sme mu tykali a on nám chcel vykať. Povedali sme, že nie, buď si tykáme alebo vykáme.
Romana: Teraz sme už na rovnakej vlne (smiech).

Sú pre vás výsledky meraní a testov hlavnou motiváciou alebo je to niečo iné?
Ružena: Je toho viac, čo nás motivuje, ale výsledky meraní sú určite motivujúce. Niektorí sme po lete pribrali, takže teraz je motivácia tie kilá navyše opäť zhodiť (smiech).

Prišlo s pravidelným cvičením u vás aj k zmene stravovania?
Ivan: My všetci sa stravujeme úplne ukážkovo. Len občas to porušíme, ale potom okamžite priberieme (smiech).

Čo hovorí na váš životný štýl vaša rodina, deti, vnúčatá, príbuzní? Podporili vás?
Romana: Podporujú nás, ale neberú si príklad (smiech).
Ružena: Ja zase musím povedať, že všetky moje deti a vnúčatá športujú. V tomto smere sme ukážková rodina.

Partneri nielen v cvičení, ale aj v živote Jaroslava Susková (69), Ivan Czech (72).

Ešte zaujímavejšie možno je, čo na to hovoria vaši rovesníci, ktorí necvičia?
Ivan: Posediačky závidia (smiech).
Jarka: Hovoria – mali by sme cvičiť, ale nemáme čas.
Danica: Ja dokonca chodím s partiou na nudapláž. Sú to veľmi fajn ľudia, ale hovoria, že na čo chodím cvičiť, lebo svaly mi veľmi nenarastú.

O to predsa ani nejde…
Danica: Jasné, že nie. Oni si však pritom ani neuvedomili, že kvôli mne vlastne začali oveľa intenzívnejšie plávať aj oni. Ale väčšina rovesníkov, samozrejme, závidí.

Búrate aj medzi nimi mýty, že zrelší ľudia by mali byť najmä v kľude a odpočívať?
Ružena: Mnohým sa nechce, lebo sú pohodlní.

Ivan Czech (72).

Máte aj nejaké vlastné športové méty, beh, polmaratón, maratón a pod.?
Ivan: My sa smejeme na tom, že sa raz prihlásime na majstrovstvá sveta seniorov, zatiaľ nevieme v čom (smiech).

Aké sú hlavné dôvody, aby sa ľudia aj v pokročilom veku venovali pohybu?
Jarka: Zdravie a oddych.
Danica: Často mi niekto povie: „Tebe je dobre, ty si taká štíhla.” Ja na to však vždy hovorím: „Ale ja pre to aj niečo robím, nesedím doma s vyloženými nohami. Chodím dvakrát do týždňa cvičiť a čo robíš ty?” (smiech)
Ružena: Ja sa stretávam väčšinou s ľuďmi, ktorí sa hýbu. Mám však aj známe, ktoré pribrali a povedali si, že už na to majú vo svojom veku nárok. Je to také ospravedlnenie, že už môžu mať kilečko navyše, ale reálne je to len výhovorka z pohodlnosti.

Rozália Dzvoníková (64).

Je paradox, že ľudia, čo to hovoria, sa ani predtým nepohybovali.
Danica: Áno, veľmi často to tak je, ale musím podotknúť, že poznám aj ľudí, ktorí sa predtým pohybovali, ale potom sa niečo stalo a zabrzdilo sa to. Často sa potom už nenaštartujú, začnú sa utešovať, že sa už nemusia pohybovať.

Veľa ľudí si neuvedomuje, že niektoré ich bolesti pramenia práve v nedostatku pohybu…
Ivan: Presne, ja mám napríklad problémy s platničkou. Napriek tomu chodím ráno cvičiť a potom ma to bolí menej. Všetky procesy v tele ovplyvňuje pohyb. Mladí ľudia by mali byť motivovaní, aby začali cvičiť, aby nemuseli začať, keď budú mať toľko rokov, čo my (smiech).