Používaním tohto webu súhlasíte s využívaním súborov cookies, ktoré nám umožňujú poskytovať lepšie služby. Ich používanie môžete odmietnuť nastavením svojho internetového prehliadača. Viac informácii

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Ak budeme pravidelne cvičiť, môžeme žiť kvalitnejšie do vyššieho veku

Doc. MUDr. Barbara Ukropcová, PhD., je úspešnou slovenskou vedkyňou, ktorá pôsobí v Ústave experimentálnej endokrinológie Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied. Vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského a dlhodobo pôsobila v USA. Spolu s manželom a ich výskumným tímom sa venuje výskumu, ktorý kombinuje viaceré vedné odbory. Skúma doteraz málo zmapovanú komunikáciu medzi jednotlivými orgánmi nášho tela, napríklad svalmi či tukovým tkanivom a mozgom. Tá v našom tele prebieha, ak sa intenzívnejšie venujeme cvičeniu či športu. Ukazuje sa, že tieto procesy zásadne ovplyvňujú naše fyzické aj mentálne zdravie.

Ako často sa odporúča cvičiť?

Najlepšie každý deň. Tiež je otázkou, čo chcete docieliť. Ak vám ide o zlepšenie zdravia a kondície, Svetovou zdravotníckou organizáciou je odporúčaných 30 minút stredne intenzívnej aeróbnej, čiže vytrvalostnej aktivity 5 a viac dní v týždni. Keď povieme 30 minút, môže to byť aj 3 x 10 minút. Jedna dávka by však mala byť aspoň 10 minút vkuse. Keď teda hovoríme, ako intenzívne a ako dlho, povedzme, že toto je úplné minimum. I keď by ste mi mohli hneď povedať, že na vysoko intenzívny intervalový tréning treba kratší časový úsek. Áno, je to tak, tam stačí aj menej ako 30 minút denne, lebo človek ide na maximum. Takýto tréning si však na začiatku vyžaduje odborný dohľad či konzultáciu.

Pri cvičení by mala byť dosiahnutá určitá intenzita. Dôležité je zadýchať sa, zvýšiť tep.

Dôležité je však pri pohybe dosiahnuť určitú intenzitu. Je rozdiel chodiť napríklad na prechádzky do lesa alebo intenzívne bicyklovať?

Mala by tam byť určitá intenzita, to je pravda. Zadýchať sa, zvýšiť tep, spotiť sa. Je preto dobré mať na sebe pri športe či cvičení nejaký merač, aby ste videli, akú tepovú frekvenciu máte. Podľa nej záťaž určíte najjednoduchšie. Svoju maximálnu tepovú frekvenciu môžete jednoducho vyrátať ako 220 mínus váš vek. Optimálna hodnota sa pohybuje medzi 50 – 60 % (stredná intenzita záťaže) až do 80 % (vysoká intenzita záťaže) vášho maxima. Ak chcete poznať svoj maximálny výkon (aeróbnu kapacitu alebo ukazovateľ maximálnej rýchlosti spotregy kyslíka tzv. VO2 max) a tepové maximum presnejšie, môžete si ho nechať zmerať v súkromných zdravotných centrách.

Čo patrí medzi stredne intenzívne aktivity?

Medzi ne môžeme radiť napríklad rýchlu či severskú chôdzu, výstup po schodoch, venčenie psa, bicyklovanie či jazdu na kolieskových korčuliach, plávanie, tanec či turistiku. Ide o činnosti, pri ktorých naša tepová frekvencia môže dosiahnuť požadované hodnoty (teda 40 – 60 % našej maximálnej tepovej frekvencie). K náročnejším aktivitám patrí kondičný beh alebo rýchla jazda na korčuliach či na bicykli, beh na lyžiach či iné vytrvalostné športy, pri ktorých dosiahneme až 60 – 80 % našej maximálnej tepovej frekvencie.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Keď sa človek pravidelne venuje nejakému športu, pri ktorom sa, obrazne povedané, zničí, nemusí ani veľmi rozmýšľať, či dosiahol tú správnu tepovú frekvenciu a vie, že pre svoje telo urobil niečo pozitívne. Platí to?

Áno, keď si „dáme do tela“, je to super. Najmä keď je to pravidelne – jednorazové, resp. občasné „zničenie sa“ nám kondičku zvýšiť nepomôže. Môže byť, naopak, poškodzujúce. Čím je človek starší, tým viac by mal dbať na to, aby sa venoval aj silovému tréningu, keďže svalovú hmotu vekom strácame. Začína to po štyridsiatke, a po šesťdesiatke je strata svalovej hmoty a sily už relatívne značná. Zastaviť či zvrátiť sa to nedá inak, len silovým cvičením, ideálne s trénerom. Treba zdôrazniť, že minimálne v iniciálnej fáze je tréner veľmi dôležitý, aby človeka naučil, ako bezpečne a správne robiť silový tréning.

Nejde o to, že chceme žiť naveky, ale o kvalitu života a zníženie rizika ochorení.

Vy sa venujete výskumu so staršími ľuďmi a sledujete pozitívny vplyv cvičenia na ich celkové zdravie. Znamená to teda, že na to, aby človek začal s cvičením, nie je prakticky nikdy neskoro?

Nie. Aj v osemdesiatke sa to dá. Nejde o to, že chceme žiť naveky, ale o kvalitu života a redukciu rizika ochorení. Menej bolesti, menej liekov, menej chodenia po lekároch. Má teda zmysel začať v 50-tke, po 60-tke aj vo vyššom veku. Vždy. U 80-ročných, ktorí mali na začiatku horšie kognitívne funkcie, čiže problémy so zábudlivosťou či schopnosťou učiť sa, vidíme už po troch mesiacoch tréningu výrazné zlepšenie. A pokiaľ cvičia ešte dlhšie, špecifické časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za pamäť a učenie, sa dokonca zväčšujú. Takže to naozaj funguje. Všetci na cvičenie reagujeme pozitívne, len musí byť primerané, individualizované, správne dávkované a bezpečné.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Často sa však robí presný opak. Starších ľudí nabádame skôr k odpočinku a neaktivite.

Presne. To je však úplne zle!

Treba sa snažiť seniorov, resp. celú populáciu aktivovať, inak zdravší nebudeme.

Mali by sme však starších ľudí skôr motivovať byť aktívni, cvičiť, športovať.

Áno. V niektorých krajinách to už tak aj funguje. Napríklad v Austrálii majú seniori svoje kluby, kde tancujú aj v 90-tke, a sú šťastní. U nás je to veľmi ojedinelé. Treba sa však snažiť seniorov, resp. celú populáciu aktivovať, lebo inak zdravší nebudeme. Bez racionálnej výživy, pohybu, zvládania stresu a spánku to nepôjde – a to by malo stále odvšadiaľ zaznievať. Malo by sa o tom hovoriť, mali by sa na to robiť vtipné reklamy, aby to ľudí zaujalo.

Dajú sa cvičením pribrzdiť alebo zvrátiť aj neurodegeneratívne ochorenia ako Alzheimerova či Parkinsonova choroba?

Áno, aj neurodegeneratívne ochorenia, ktoré sa momentálne považujú za nevyliečiteľné, je možné pozitívne ovplyvniť pomocou cvičenia, resp. komplexnou úpravou životného štýlu. Dokonca aj poruchy pamäte, ktoré predchádzajú vzniku Alzheimerovej choroby, sa takto dajú zvrátiť. Ak teda máte problémy s pamäťou, treba sa dať do pohybu, a to čím skôr. Pohyb pozitívne ovplyvňuje aj metabolické poruchy, ako je obezita či cukrovka 2. typu, typické ochorenia životného štýlu. Pravidelná pohybová aktivita a vyššia fyzická zdatnosť majú pozitívny vplyv aj na srdcovocievne ochorenia (zníženie rizika infarktov srdca a náhlych cievnych mozgových príhod) či onkologické ochorenia, napríklad rakovinu prsníka či hrubého čreva.

Takže presne to, čo dnes voláme civilizačné ochorenia.

Fíni v roku 2015 publikovali výsledky dvojročného intenzívneho intervenčného programu, založenom na výžive, cvičení a mentálnom tréningu. Pozorovali zlepšenie kognitívnych funkcií, čiže schopnosti mozgu učiť sa, rozhodovať sa či pamätať si. Zaznamenali nielen zastavenie zhoršovania stavu, ale vyslovene jeho zlepšenie. A to je presne ono. Nie vždy sa to, samozrejme, dá, nehovoríme o pokročilej Alzheimerovej chorobe.

Pravidelným cvičením si teda dokážeme dlhodobo udržať aj mentálne zdravie?

Aj udržať mentálne zdravie, ale aj sa vyhnúť rôznym chorobám. A zlepšuje sa aj kondícia, samozrejme.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Čo je z vedeckého pohľadu najlepšie robiť v boji proti stresu okrem spomínaného cvičenia?

Určite je dobré tráviť čas vonku, ideálne je to spojiť s pohybovou aktivitou. Napríklad pre mňa je fyzickou aktivitou aj relaxom beh. Niekomu tiež pomôže kniha či hudba. Dôležité je ukľudniť sa a stíšiť a byť sám so sebou, nebáť sa vlastných myšlienok. Alebo sa ich prípadne na chvíľku cielene zbaviť, meditovať.

Každý z nás si potrebuje v prvom rade nájsť čas. To je asi najväčší problém. Väčšinu ľudí po príchode domov čaká druhý pracovný kolotoč a potom skončia pred obrazovkou, čo nie je ideálny spôsob relaxácie.

Pozrime sa aj na nadváhu či obezitu. Špeciálne u detí. Ako ich motivovať viac športovať?

Ak chceme zmeniť životný štýl detí, čo sa musí v prvom rade zmeniť? Životný štýl rodičov. A tiež prístup spoločnosti. Kvalitná telesná výchova na školách, podpora športových aktivít, bezpečný aktívny transport, to všetko nám chýba.

Akým spôsobom sa to rieši inde? V zahraničí bývajú školské univerzitné ihriská najšpičkovejšími športoviskami a sú prístupné verejnosti. U nás to nie je bežným štandardom.

Áno a je to škoda. Vo Švédsku na mňa spravilo úžasný dojem, koľko športovísk majú a všetky boli aj o šiestej večer plné. Určite je to aj preto, že sú školské ihriská verejnosti prístupné. V meste Naperville v americkom štáte Illinois zaviedli dvaja učitelia telesnej výchovy nultú hodinu telesnej výchovy. A naozaj to malo dopad. V dlhodobom horizonte bolo medzi deťmi nielen menej obezity, ale sa im aj významne zlepšil prospech. Ale na to treba mať aj vybavené telocvične.

Na telesnej výchove bolo kedysi zlé, že keď deti chceli skúšať nové veci, nebolo im to často umožnené a robili sa, naopak, povinné cvičenia, ktoré nemusel mať každý rád.

Skákali sme cez kozu, to som neznášala. Ak vás nútia robiť niečo, čo nemáte radi a nemôžete robiť niečo, čo by ste chceli, radosť z pohybu ani motiváciu k cvičeniu to nevyvolá.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Ak sa začnete intenzívnejšie hýbať, telo sa často chce preladiť na iný systém stravovania. Mnohí preto začnú dávať prednosť zdravším jedlám.

Pravidelný intenzívnejší pohyb asi nebude stačiť, keď nezmeníme aj svoje stravovacie návyky. Aké zásady a rady máte pre ľudí v oblasti zdravého stravovania?

Také všeobecné. Je vhodné obmedzovať živočíšne tuky ako je slanina, rôzne údeniny či mastné mäso. Stále totiž prevažuje množstvo dôkazov o ich negatívnom dopade na metabolizmus a ďalšie procesy v našom tele. Ale pokiaľ by si, povedzme, drevorubač, ktorý ide rúbať pár hodín drevo, dal slaninu, je to v zásade v poriadku. Alebo keď si idete zacvičiť do fitka a dáte si trochu slaninky, je to, povedzme, OK. Ale ináč by sme mali takéto potraviny minimalizovať. Je to totiž obrovské množstvo kalórií. Japonský spisovateľ Haruki Murakami hovorí, že zmena stravy príde popri pravidelnom cvičení či športe spontánne. Ak sa začnete intenzívnejšie hýbať, telo sa často chce preladiť na iný systém stravovania. Mnohí preto začnú dávať prednosť zdravším jedlám. To isté hovorí aj český lekár docent Martin Matoulek. Niektorí si však, naopak, potrebujú dať pozor na zvýšenie energetického príjmu. No a čo sa týka tých zásad, je fajn mať štandardnú racionálnu stravu. Odporúčajú sa celozrnné výrobky, naturálna ryža, strukoviny, ovocie a zelenina, orechy, rastlinné oleje, dostatok bielkovín, ale z kvalitných zdrojov, nie z mastného mäsa a podobne. Ak chodíte do fitness centra, na to, aby ste stimulovali rast svalu, potrebujete dostatočný prísun bielkovín. Je vhodné porozprávať sa o tom s výživovým špecialistom, ktorý vám na základe vašej nutričnej anamnézy poradí, čo jesť, aby ste z tréningu vyťažili maximum.

Existujú teda nejaké všeobecné zásady, ktoré platia univerzálne, ale vždy treba individualizovať?

Presne tak. Lebo u vás konkrétne môže byť problémom napríklad vitamínový deficit. Dve tretiny až 90 % populácie nemá dostatok vitamínu D. Iné výživové doplnky zase preháňame. Keď, povedzme, cvičíme a dávame si priveľa vitamínu C alebo iných antioxidantov, cvičenie je oveľa menej efektívne. To znamená, že jeho pozitívne účinky sú podstatne menšie alebo minimálne.

Výživa a profesionálny šport sú asi komplikované.

Je to celá veda. Ale ak chce niekto športovať pre radosť a vlastné zdravie, stačí dodržiavať základné zásady zdravého pohybu, začať so záťažou pomaly a zvoľna. Záťaž, frekvenciu a dĺžku trvania pohybovej aktivity zvyšovať len postupne a úmerne zvyšujúcej sa zdatnosti. Prípadne začať cvičiť pod dohľadom profesionálneho trénera, čo platí najmä pre silové tréningy a tréningy s vyššou intenzitou. Dôležité je zabezpečiť dostatočný prísun tekutín a upraviť stravu tak, aby bol zabezpečený primeraný prísun vitamínov, bielkovín a ďalších zložiek.

Ak budeme pravidelne cvičiť, spustíme v tele komunikáciu medzi našimi orgánmi, napríklad medzi svalmi a mozgom. Výsledkom je, že naše telo je zdravšie, je to tak?

Áno. Na úrovni mozgu hovoríme o mozgovej plasticite, ale procesy, ktoré doslova menia stavbu nášho tela, aktivuje dostatočná dávka pravidelného cvičenia prakticky vo všetkých tkanivách a orgánoch. Napríklad keď si človek, ktorý stále len sedí, zacvičí, môže až stonásobne zvýšiť hladinu niektorých myokínov v krvi. Ide o molekuly podobné hormónom, ktoré sa uvoľňujú z kostrového svalu, z orgánu, ktorý je pri cvičení najviac zaťažený. Myokíny sprostredkujú komunikáciu s inými orgánmi a tkanivami. U trénovaného človeka je takáto odozva na cvičenie spravidla menšia, čo však neznamená, že by nemal cvičiť ďalej. Jeho telo je však už v lepšej kondícii a na jej udržanie potrebuje menej námahy. V konečnom dôsledku cvičenie ovplyvňuje prakticky všetko v našom tele. Pozitívne, pokiaľ to nepreháňame. Vieme totiž, že maratónci či ultramaratónci si nadmernou fyzickou námahou dokonca môžu poškodiť srdcový sval. Ale to už sú naozaj extrémy.

Hovoríte, že tkanivá medzi sebou komunikujú. Čo to vlastne znamená? Je to napríklad to, že keď sa zameriam na cvičenie jednej časti tela, aj ostatné tkanivá o tom vedia?

Keď cvičíte, sval potrebuje palivo. Vyšle signál, ktorý spôsobí rozpúšťanie tukového tkaniva, a tak zabezpečí prísun energie pre svoju prácu. Týmto spôsobom je zabezpečená energetika tohto náročného procesu. Komunikuje však aj jeden sval s druhým. Keď budete namáhať jednu končatinu, myokín, ktorý sa vylúči, zablokuje používanie substrátov vo svaloch druhej končatiny, ktoré práve oddychujú. Uvoľnené energetické substráty sa teda ušetria pre aktívny pracujúci sval. Produkujú sa tiež molekuly, ktoré zastavujú množenie rakovinových buniek. Zo svalu a z ďalších tkanív sa vplyvom cvičenia uvoľňujú molekuly, ktoré môžu ovplyvniť aj mozog a mozgové funkcie. My v súvislosti s kognitívnymi funkciami skúmame adiponektín, čo je hormón tukového tkaniva.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Tomu, čomu sa venujete, sa venuje viac vedeckých tímov na svete. Predpokladám, že vy s nimi skôr spolupracujete, ako si konkurujete.

Určite. Tímov, ktoré sa venujú skúmaniu účinkov pohybovej aktivity a metabolizmu, je veľa. Spolupracujeme s tímami vo Švajčiarsku, Rakúsku, v Austrálii, USA, Kanade či na Taiwane. Využívame rôzne metodiky, prístupy a modely. Je to niečo, čo nás posúva dopredu.

To je však dnes už vedeckým štandardom.

Áno. Ale na druhej strane, tímy si svoje zistenia naozaj chránia. Ak ide o doteraz nepublikované dáta, na konferencii vás na to určite upozornia.

Lekári, ktorí sú sami pohybovo aktívni, majú oveľa väčšiu šancu motivovať k pohybu a aktívnemu životnému štýlu aj svojich pacientov.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Nie je asi bežné, že by lekári, pokiaľ teda človek netrpí zrovna nadváhou či obezitou alebo nepotrebuje rehabilitáciu, vyslovene predpisovali pohyb.

Je to tak. K osvete by mohli pomôcť napríklad letáky a plagáty v čakárňach na tému pohybu či výživy. Aby si o tom mohli pacienti čítať ako o vakcínach proti chrípke. No na všetko treba peniaze, čas aj ľudí. Dôležitá je tiež edukácia lekárov v oblasti životného štýlu a preskripcii pohybovej aktivity. Lekári, ktorí sú sami pohybovo aktívni, majú oveľa väčšiu šancu motivovať k pohybu a aktívnemu životnému štýlu aj svojich pacientov.

Človek často očakáva, že hneď dostane nejaké lieky a pritom by bežne mohol dostať na predpis konkrétne cvičenie.

Áno, treba to zadefinovať. A buď odoslať pacienta tam, kde bude cvičiť pod dohľadom profesionála, alebo mu spísať tréningový plán s tým, že lekár môže po čase skontrolovať zmenu vybraných parametrov.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Vediete tu na Slovensku spolu s vaším manželom Jozefom výskumný tím. Je to prevažne slovenský tím alebo si postupne budujete tím medzinárodný?

My sa nebránime, aby priši ľudia zvonku, ale je to problém, najmä kvôli financiám. Platy vedcov sú v zahraničí podstatne vyššie, celý systém je lepšie nastavený a funkčnejší. Máme jednu trénerku z Iránu, ktorá vypomáha v posilňovni, a budúci rok možno pribudne kolega z Egypta.

Je to o peniazoch?

Samozrejme. Česi, napríklad, vynakladajú minimálne dvakrát toľko na vedu ako my. U nás je to pod jedno percento hrubého domáceho produktu. Medzi štátmi Európskej únie sme úplne na chvoste. Čo urobíte bez peňazí vo vede? Našťastie, náš vedecký svet sa viac otvára medzinárodnej spolupráci.

V zahraničí majú vedci bežne celý aparát administratívnych asistentov, ktorí riešia to, čo u nás musia vedci, čo im zrejme uberá kapacity, ktoré by mohli venovať výskumu.

Áno, a môže to byť naozaj zaťažujúce. Administratíva môže zaberať veľa času. Veľkou pomocou sú skúsení projektoví manažéri. Na vytvorenie funkčného podporného systému však znovu potrebujete financie.

Snaha viac prepájať akademický svet s praxou tu rozhodne je.

Čo sa týka perspektívy lekárskej vedy na Slovensku, máme čakať viac mladých šikovných vedcov a vedkýň?

Máme veľký ľudský potenciál. Len často nie u nás, pretože nám odchádza do zahraničia, a to je vlastne jeden z kľúčových problémov. Napriek tomu si myslím, že sa to zlepšuje, že výskum u nás má perspektívu. Je tu aj snaha viac prepájať akademický svet s praxou. Systém však stále potrebuje viac financií.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Čo bolo pre vás najsilnejšou motiváciou venovať sa vede? Kde a kedy to začalo?

Vede som sa začala venovať v Spojených štátoch v roku 2002. Ale výskum ma fascinoval odjakživa. Obaja rodičia sú vedci a aj mňa to ťahalo týmto smerom. Ale čo sa týka konkrétne výskumu metabolizmu kostrového svalu, tomu som sa začala venovať až v Spojených štátoch. A výskumu pohybovej aktivity a jej účinkov na metabolizmus, pamäť a sekrečnú aktivitu svalu som sa začala venovať ešte neskôr, po návrate na Slovensko. V USA som robila najmä základný biomedicínsky výskum, zameraný na príčiny vzniku obezity a cukrovky 2. typu.

Aké vedecké osobnosti vás inšpirujú?

Vážim si ľudí, ktorí posúvajú poznanie, je ich veľa. Richarda Feynmana som vždy obdivovala ako človeka, aj ako vedca. Jeho autobiografické knihy sú úžasne inšpirujúce. Veľké uznanie patrí dánskej vedkyni Bente Klarlund Pedersen, zakladateľke tej oblasti výskumu, ktorej sa dnes venujem aj ja. Inšpirujúci je profesor Steven Blair, ktorého desiatky rokov trvajúce sledovanie desiatok tisícov ľudí poukázalo na obrovský vplyv fyzickej zdatnosti na chorobnosť a úmrtnosť. Zdrojov inšpirácie je, našťastie, veľa a nechýbajú ani na Slovensku. Veľmi si vážim ľudí, ktorí sa aj u nás dokážu s nasadením a záujmom venovať nejakej výskumnej problematike či zlepšovaniu podmienok výskumu.

Neláka vás preniesť váš výskum do USA?

Ono to nie je také jednoduché. Ak ste už etablovaní a máte vlastný labák, premiestniť sa je náročné. A už tu máme toľko rozbehnutých aktivít, že to ani človeka neťahá. Vyhovuje mi spolupráca a cestovanie v rámci udržiavania kontaktov.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Čo ma na Američanoch fascinuje, je ich pozitívny prístup k vede. Keď tam poviete, že robíte vedu, ľudia reagujú so záujmom a nadšením.

Ostaňme však ešte pri Spojených štátoch. Tým, že ste tam pôsobili, viete porovnať, v čom sme podobní a v čom iní v oblasti prístupu k aktívnemu pohybu či vede vo všeobecnosti?

Čo ma na Američanoch fascinuje, je ich pozitívny prístup k vede. Vedu si vážia, podporujú ju a popularizujú. Ak sa niečo zistí, začnú sa tým ihneď zaoberať a prípadne vznikne na podporu tejto veci nejaká spoločnosť. Rozpráva sa o tom a je veľká snaha uplatniť to, čo funguje, v praxi. Je dobrá informovanosť. V USA existuje veľa rôznych populárno-vedeckých časopisov a celá spoločnosť vedu vníma úplne inak. Keď tam poviete, že robíte vedu, ľudia reagujú so záujmom a nadšením a v pozadí cítite prevládajúce nastavenie: „To je zaujímavé a dôležité, ťahá nás to dopredu, vďaka tomu sa môžeme posunúť ďalej.“ U nás veda zatiaľ takýto status určite nemá.

Nejde o to, aby sme mali nositeľa Nobelovej ceny, ale o podporu vedy a poznania, kreatívneho a kritického myslenia.

V USA ste pôsobili v centre, ktoré vzniklo vďaka charite. Celkovo je tam silná dobrovoľnícka a charitatívna tradícia aj v lekárskej či výskumnej komunite. Máte plány alebo realizujete nejaké projekty z tejto oblasti aj na Slovensku?

Bolo by skvelé, keby to fungovalo aj u nás. Z vedeckých grantov je veľmi ťažké utiahnuť všetky aktivity, najmä prepojenie na prax. U nás v Biomedicínskom centre vzniklo napríklad občianske združenie Strieborné líšky, ktoré založili seniori. Chodia k nám dlhodobo cvičiť a ďalej šíria povedomie o význame pohybu. Vzdelávajú. A sú tiež súčasťou ďalších programov, aby sa poznanie kaskádovým spôsobom šírilo ďalej.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

To však nie je klasický fundraising, čiže získavanie zdrojov.

Áno, ale dosiahnuť americké rozmery asi nebude možné. Kolegovia neurológovia, ktorí sa zaoberajú výskumom mozgu a nervového systému, napríklad získali financie na určitý prístroj. Liga proti rakovine vyvíja množstvo aktivít zameraných na onkologických pacientov. Naše aktivity podporuje občianske združenie Mission Life. Napokon aj Generali nás podporuje. Aj vďaka tomu máme v centre profesionálnych trénerov, ktorí cvičia s rôznymi skupinami ľudí. To by sme my sami finančne neutiahli. Je to veľmi fajn a veľmi to vítame, podporu potrebujeme na rozšírenie našich aktivít v oblasti výskumu, ako aj pri uplatnení cvičenia v prevencii a liečbe chronických ochorení v praxi.

Cieľom je identifikovať molekuly, ktoré sprostredkujú účinky pohybu na mozog a metabolizmus.

Aké sú vaše najbližšie vedecké ambície, ktoré chcete dosiahnuť? A čo je váš vysnívaný míľnik či cieľ v oblasti vášho výskumu?

Teraz sme dokončili relatívne veľkú klinickú štúdiu a máme tým pádom množstvo dát, konštruuje sa databáza, analyzujeme biologický materiál. S tým máme veľa plánov. To je veľká výzva. Dôležitým cieľom je identifikovať molekuly, ktoré sprostredkujú účinky pohybovej aktivity na mozog či metabolizmus a ktoré by prípadne mohli slúžiť ako ukazovatele zdatnosti. Na tejto problematike, samozrejme, pracuje viacero tímov a myslím, že k nej môže náš výskum prispieť. Mať k dispozícii nejaké špecifické molekulárne markery s možnosťou diagnostiky fyzickej zdatnosti z krvi by, samozrejme, bolo skvelé. Druhá vec je liečebný potenciál takýchto molekúl. Možno medicína budúcnosti.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Hovorili ste, že rada beháte. Máte obľúbené ešte nejaké iné športy?

Lyžujem, bežkujem, bicyklujem, plávam. Rada aj tancujem, ale na to mám fakt minimum času.

Máte aj nejaké hobby, ktoré vôbec nesúvisí s vedou ani so športom?

Rodinu a deti. Veľmi rada čítam, všetko možné. Knihy, to je skvelá inšpirácia a stimul. A hudbu. Tú mám veľmi rada, ale, pravdupovediac, si na ňu nachádzam len málo času. Kedysi to bol pre mňa neuveriteľný relax! Ľahnete si a hudba cez vás prúdi… Ale chodievam občas na koncerty, aj vážnej hudby. A milujem cestovanie.

Rozhovor s Barbarou Ukropcovou z Biomedicínskeho centra SAV

Spolupracujete s Generali na projekte Generali Balans, ktorý sa venuje zdravému životnému štýlu. Pre poisťovne by mali byť aktivity zamerané na ochranu zdravia a propagáciu aktívnejšieho života a dôležitosti dostatku pohybu s cieľom prevencie najrôznejších ochorení zrejme prirodzené.

Áno, snahu Generali rozhýbať ľudí vnímam veľmi pozitívne. Je výborné, že spoločnosti ako Generali rozvíjajú svoje aktivity aj v oblasti vzdelávania a informovanosti pre čo najširšie publikum. Je to spôsob, ako ešte intenzívnejšie propagovať potrebu pravidelného pohybu a zdravého životného štýlu. Je dôležité, aby sa táto debata stala celospoločenskou témou.

Máte poistenie?

Áno, s manželom sme poistení. Máme životnú poistku a intenzívne využívame aj cestovné poistenie, keďže obaja často cestujeme.

Sme aj na Instagrame

#zdravie #zdraverecepty #zdravoachutne #pohyb #fitness #vitalita #cestovanie
Ak sú toto aj vaše srdcové instatémy, sledujte nás:

Novinky priamo do vašej schránky

Inšpirujte sa raz týždenne našimi tipmi na zdravší životný štýl. Prinášame praktické rady, ktoré sú v prvom rade kompatibilné s dnešnou dobou.