Bývalá biatlonistka Ivona Fialková dokazuje, že nemusíte mať radi zimu a aj tak v nej viete urobiť kariéru a užívať si zimné športy

Úprimný rozhovor s jednou z našich najúspešnejších biatlonistiek, ktorá len nedávno ukončila svoju profesionálnu kariéru a stále hľadá nový balans. Šport jej chýba a preto sa naďalej hýbe vždy, keď má príležitosť. Čo jej však nechýba, je zima. Napriek tomu ju nenájdete v týchto mesiacoch len sedieť doma na gauči v teple.

V rozhovore nám Ivona prezradila pikošky zo života profesionálnej biatlonistky aj zo života rekreačnej športovkyne, ktorá miluje pohyb. Aké triky používala, aby nezmrzla, keďže je riadna zmrzlina? Dozviete sa jej najobľúbenejšie skialpové trasy a na čo si dávať extrémny pozor pri tomto športe, aby neprišlo k úrazom. Započúvajte sa do nášho podcastu a inšpirujte sa jej energiou a vášňou pre pohyb a život.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či Youtube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Dnes je mojou hostkou žena, ktorá sa zimy rozhodne nebojí. Ivona Fialková má za sebou úspešnú kariéru v biatlone. Všetci si pamätáme jej úžasné piate miesto na olympiáde, šieste na majstrovstvách sveta a viaceré umiestnenia v TOP 10 vo Svetovom pohári. Ivona, vitaj, ahoj.

Ahojte, ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

Ako sa hovorí, jediné istoty v živote sú zmeny. Aktuálne už nie si aktívna profi športovkyňa. Aký je to po pár mesiacoch pocit?

Hovoríš dobre. Mám pocit, že u mňa teraz prebieha zmena na všetkých frontoch. Nejako sa s tým snažím naučiť žiť. Všetko má aj svoje pozitívne, aj negatívne stránky, ale v skratke je to pozitívne a ja sa teším z nových výziev v živote.

Poďme to rozmeniť na drobné, pretože bežný smrteľník si povie, že no a čo, tak teraz má voľno. Porovnaj však trochu život, v ktorom si mala všetko skoordinované, fungovala si v jasných plánoch, métach, cieľoch s dneškom. Aký je prerod do bežného života? Čo robíš, žehlíš, perieš, vysávaš? Alebo inak sa opýtam: nenudíš sa doma?

Aby som vec uviedla na správnu mieru, športovci tiež žehlia, perú, vysávajú. Ale nie, je to veľká zmena. Paradoxne, na športe som mala harmonogram rada, lebo som vždy vedela, kde sa čo ide diať. Teraz je všetko viac otvorené, program nemám úplne nalinajkovaný a snažím sa zo všetkého vykorčuľovať. Chýba mi šport, chýba mi režim. Ale musím povedať, že sú aj veci, ktoré mi vôbec nechýbajú, a to je napríklad cestovanie po svete, 300 dní z roka v zahraničí. Už som dospela do veku, keď som si povedala, že stačí. Chcela som vyskúšať taký normálny život. Momentálne ho zažívam.

No dobre, ale možno už ťa „svrbia ruky, nohy“, uvažuješ o návrate?

Som rada, že som bola profesionálnou športovkyňou, a viem, že prebehli médiami články, že sa možno budem vracať, no neuvažujem o tom. Strašne veľa mi šport dal a vďaka nemu som tam, kde som. Vraciam sa k nemu, aj keď nie vrcholovo, skoro denno-denne. Jednak nie je zdravé, aby vrcholový športovec ukončil aktívnu kariéru a úplne sa prestal hýbať, ale zároveň je to súčasťou môjho života a či už z nejakej vizuálnej stránky alebo zdravotnej sa snažím športovať ďalej. Paradoxne ma to teraz oveľa viac baví, keď už nemusím chodiť na tréningy, ale môžem, nemusím ich robiť dvakrát denne, ale stačí párkrát do týždňa. Užívam si aktuálnu situáciu a športujem naďalej.

V každom prípade je tvoje rozhodnutie pre slovenský šport a špeciálne biatlon obrovská strata. Patrí ti veľká vďaka a gratulácia za úžasnú kariéru. Naozaj sme na teba hrdí. Ale povedz, si zimný človek? Na prvú by každý povedal, že určite, lebo biatlon sú preteky v snehu a túlanie sa po celom svete v zime. Platí to aj v tvojom prípade?

Všetci si myslia, že zima je moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Musím ale povedať, že som sa jej za tie roky nabažila. V podstate sme mali zimu od jesene do jari, trvala polroka, lebo sme už na konci septembra išli na sneh, ľadovec a na zimné sústredenia. Práve teraz si užívam letné mesiace, teplo. Aby som nevyznela, že zimu nemám rada, mám rada Vianoce, skialp, bežky a aj všetko, čo k tomu patrí. Ale teraz si viac užívam to, čoho som v minulosti mala nedostatok.

Úplne ťa chápem. Máš určite mnoho zážitkov. Ak by si mala zaspomínať, akú najextrémnejšiu zimnú situáciu si zažila? Uviazli ste niekde v snehu? Kde si ho videla najviac?

Fúha, ťažká otázka, pretože sme chodili po rôznych strediskách, kde o sneh nebola núdza. Musím spomenúť Obertilliach, jedno rakúske stredisko skryté medzi kopcami, kde dokážu z večera do rána napadnúť aj 3 metre snehu. Nikdy som nezažila, že si večer idem ľahnúť a na druhý deň je úplná snehová kalamita. Nejde nič, nejde elektrina, nedá sa dostať z dediny do dediny, iba sedieť na hoteli. Tam som zažila najviac snehu.

Spomeniem ďalší extrém, veľa rokov dozadu sme boli na mesačnom sústredení v ruskom Ťumeni a strávili sme ho v stredisku, ktoré je úplne odrezané od civilizácie. Mesiac je pomerne dlhá doba, vtedy však nastali mrazy, keď bolo viac ako mínus tridsať stupňov. Týždeň sme nemohli ani trénovať, pretože to bolo zdraviu nebezpečné, „spálili“ by sme si pľúca. Čiže išli sme na zimné sústredenie v novembri, pred prvým „sveťákom“, no boli sme zavrení štvrtinu času v hoteli, pretože sme nemohli vôbec vyjsť von.

Foto z osobného archívu Ivony Fialkovej

My v Balanse apelujeme, samozrejme, na zodpovednosť, a to špeciálne v zime. Poďme rozdávať tipy. Schválne, ja som absolútne antizimný človek a som vždy neuveriteľne zababušený. Skús dať poslucháčom nejaké profi rady, čo ti vždy pomáhalo, čo si musela mať najviac zateplené. Ja, samozrejme, hlavu, lebo som plešatý, ale pamätám si, že počas niektorých pretekov v chladných podmienkach ste mali špeciálne masky. Alebo ste si lepili niečo na líca?

Áno, lepili sme si tejpy. Dialo sa to aj na posledných dvoch olympiádach, počas oboch boli také zimy, že sme si museli polepiť tvár, pretože by nám inak zamrzol nos, líca. Čiže športovci, ktorí si chcú ako-tak uchrániť tvár, sa musia polepiť. Ale sú aj takí extrémisti, ktorým veľká zima nevadí a proste idú, hlavne severania, tí sa mrazov neboja. Ťažko sa ma však pýtať na tipy, pretože som veľká „zmrzlina“. Aj priateľ sa mi smeje, že ako som robila vrcholovo zimný šport, keď mi je stále chladno. V biatlone bol pre mňa mráz o to väčší problém, lebo pri streľbe nemôže byť človek naobliekaný. Museli sme ísť iba v kombinéze, vždy mi zamrzli nohy a ruky. To bola tutovka. S chladom som bojovala celú svoju kariéru. Ale ak by som predsa len mala povedať nejaký tip, moja sestra stále spomínala, že teplo ide od tela, čiže by sme mali mať dobre zateplený trup, vtedy by aj ruky a nohy mali menej mrznúť.

Týmto pozdravujeme Paulínu, tvoju sestru, Fialky sú naozaj skvelé duo. Prosím ťa, špičkové biatlonistky dokážu s puškami úžasné veci, z nich mi „odstreľovalo hlavu“, no ako ste si chránili pred chladom prsty? Babka vždy hovorievala, že si ich treba dať pod studenú vodu. Máš nejaké recepty alebo ste mali nejaké ultra špeciálne rukavice?

Práveže vôbec, lebo my potrebujeme cit na streľbu, pretože ide o polkilovú spúšť. Takže hrubé rukavice sme teda nemohli mať, lebo biatlonista by nemohol strieľať. To je napríklad rozdiel voči bežeckému lyžovaniu. Oni sa môžu naobliekať, dať palčiaky na ruky, my nie. Preto sme mali rôzne triky. Buď si športovci dávali na prvé kolo ešte nejaké vrchné rukavice, ktoré sa pred streľbou zhodili, alebo sa natierali ruky rôznymi hrejivými masťami. Poznám aj takých, ktorí mali elektrické vykurovanie cez nejaký káblik natiahnutý do rukavíc.

Elektrické vykurovanie? A to nebolo zakázané?

Ešte aj do nôh, do ponožiek na nohách. To si pamätám, že športovci robili, keď boli extrémne zimy. Ja nie, lebo každá takáto vec zavadzia, ide o vychýlenie od normy. Preto som veľakrát strieľala so zamrznutým rukami. Nebudem klamať, šance sú v takej situácii 50 : 50.

Chápem, ale ide asi o super pomôcku aj pre bežných lyžiarov. Jedna vec je profesionálna stránka, nesmieme však zabúdať ani na šialený stres a tlak, špeciálne spojený so streľbou. Ako oddychuje Ivona Fialková? Už si spomínala skialp, čiže piano športy. Je to to, kde dokážeš výborne vypnúť?

Teraz myslíš po vrcholovom športe? Určite je pre mňa najobľúbenejší skialp, bežky. V lete strašne rada behám. To ma vôbec neprešlo. Plávanie či bicykel neboli nikdy nič pre mňa a ani posilka. Byť niekde zatvorený, to sú muky.

„Môj človek“, úplne.

Bola to vždy len povinná jazda, ale strašne rada behám, a preto som si dala aj tento rok predsavzatie. Nezvyknem, no teraz som si ho dala, aby som nezlenivela. Bola by škoda, keby som sa po toľkých rokoch driny úplne opustila. A teda som si dala za cieľ, že v zime by som chcela zabehnúť Bielu stopu, čo je päťdesiatka na lyžiach.

Áno, to nie je málo.

Kto sa vyzná, vie, že človek sa musí trošku udržiavať, aby pretek odbehol. A takisto mám cieľ na leto, chcela by som v Košiciach odbehnúť Medzinárodný maratón mieru.

„Skromné“ ciele. Päťdesiatka na lyžiach a potom päťdesiatka beh.

Nebude to jednoduché, ale myslím si, že telo si pamätá. Čiže kedy, ak nie teraz? Ono nezabudne všetko, čo som natrénovala, všetky odbehané a odlyžované hodiny. Myslím si, že ak sa trošku budem udržiavať, tak by som to mohla zvládnuť. Paradoxne mi nejde vôbec o žiadny výsledok, ale skôr o pocit, že mám nejaký cieľ. Aj keď už nie som vrcholová športovkyňa, mať cieľ ma motivuje hýbať sa, udržiavať, a potom mám dobrý pocit, že som ho dosiahla a odškrtla si niečo z imaginárneho wishlistu.

Foto z osobného archívu Ivony Fialkovej

Chceš mi povedať, že keď pôjdeš na tej Bielej stope a niekto ťa bude predbiehať, tak si povieš, že len si choď, pohodička? Že ťa to nevyhecuje?

Nevyhecuje, lebo ak ma bude predbiehať, tak si poviem: dobre, ešte má ďalších 40 kilometrov pred sebou a o takých 20 ho zase budem predbiehať ja. Ide o vytrvalostnú disciplínu, kde je dôležité udržať si tempo a ísť nejako súmerne. Štart-cieľ. Čiže nejde o to nejako sa na štarte pojašiť a obiehať, ale vytrvať v nejakom rovnakom režime až do cieľa a uvidíme, na aký výsledok to bude stačiť.

Krásne si zrekapitulovala, že sa udržiavaš aktívne vo švungu, ale mňa zaujíma, či sa do toho ráta aj puška. Chodíš strieľať?

Pušku mám ešte stále doma, neodovzdala som ju. Naposledy som si bola zastrieľať v jeseni, ale priznám sa, že nemôžem povedať, že by ma streľba nejako extrémne lákala. Skôr ide o nostalgiu, keď idem na kolieskovú dráhu do Osrblia, zoberiem si aj pušku a zaspomínam si na staré časy. Nie je žiadnym tajomstvom, že moja silnejšia stránka v biatlone nebola streľba, ale beh, možno aj preto mám skôr voči nej odstup a k behu sa vraciam.

Chápem, ja som bol len zvedavý, či ťa už nejakí poľovníci nelámali k sebe do spolku, že by využili tvoje kvality…

Zatiaľ ešte nečakám na také ponuky.

Vráťme sa ešte k skialpu. Ide o zdravú a obľúbenú pohybovú aktivitu. Daj nám nejaký tip na trasu. Chodíš radšej sama, alebo v skupine?

Pochádzam spod Nízkych Tatier, čiže najčastejšie chodím na Chopok a Ďumbier, občas zavítam aj do Vysokých Tatier. Snažím sa trasy obmieňať. Na tieto dve sa dá dostať klasickými turistickými traťami, potom máme s priateľom kadejaké zašité chodníčky, takže skúšame rôzne trasy.

Nie som expert ani znalec, ale viem, že alfa a omega v každých lyžiarskych pretekoch je sneh. Vieš rozpoznávať jeho druhy, prispôsobiť sa mu, hneď pri pohľade naň vyhodnotiť situáciu? Lebo jedna vec je, samozrejme, mazanie, ktoré je samostatná alchýmia. Ale keď sneží alebo prídeš na svah, vieš si povedať, že teraz to bude ľahké a naopak?

Samozrejme, to patrilo k náplni mojej práce. Pred každým pretekom sme si vyberali špeciálne lyže na konkrétny druh snehu, plus servismani vyberali správne mazanie. Je to vo mne rokmi vžité, keď som sa ráno pozrela von oknom, vedela som, či budú ťažké podmienky, alebo to dnes pôjde rýchlo. Pred každým štartom sme si vždy porovnávali aj päť, šesť, sedem párov lyží a vyberali tie najlepšie. Snehové podmienky už mám v oku.

Je to profesionálna deformácia? Deje sa, že keď ideš na voľnočasový skialp, rovno sa postavíš lyžami na svah a vieš, ako naň?

Skialpy mám len jedny, veľmi si nenavyberám. Ale áno, viem, či bude jazda ťažká alebo ľahká. Či ma bude šmýkať, alebo to bude „šľapať“, ako má.

Zažila si aj nejakú nebezpečnú situáciu? Na čo by si mali dať bežní ľudia pozor? Už sme prebrali oblečenie, ale čo ďalej?

Ak sa bavíme o skialpe, ľudia by si mali dať extrémne veľký pozor pri šliapaní na zjazdovke na lyžiarov. Neraz som bola svedkom zrážky, keď si skialpinista neuvedomil, že ide po zjazdovke, kde lyžuje množstvo jazdcov vo veľkej rýchlosti. Často sú na zjazdovkách, či už v Nízkych alebo vo Vysokých Tatrách, zlé podmienky, viditeľnosť. Človek situáciu zrazu nedokáže úplne vyhodnotiť, hlavne keď ide na trasu, ktorú dobre nepozná. Treba byť ostražitý a ohľaduplný voči ostatným. Tiež sa stáva, že sú domáci miláčikovia, ktorí idú na skialp s pánom, pustení alebo behajú okolo. Je to nebezpečné pre skialpinistov aj lyžiarov. Ja sama mám domáceho miláčika Denyho, ktorého rada brávam so sebou. Je to môj parťák, keď už musím ísť sama, pretože sa nikomu nechce, beriem Denyho. Na také zviera však treba dávať pozor, jednak je s ním šport zložitejší, ale hlavne treba byť v takých prípadoch skutočne ohľaduplný k ostatným ľuďom na zjazdovke.

Psík je, koniec koncov, ako malé chlpaté dieťa, naozaj naň treba dávať veľký pozor. Dotknime sa ešte témy, ktorá mňa tradične zaujíma. Život profesionálneho športovca je pomerne asketický, špeciálne čo sa týka jedálnička. Dopraješ si aktuálne viac, prípadne čo sú pokrmy, ktorým si sa musela vyhýbať?

Stále vravím, že som si neodopierala nič, iba som poznala správny čas, kedy je vhodné ktoré jedlo jesť.

No tak hovor.

Nevyhýbala som sa ani sladkému, ani chlebu, len som sa zameriavala na správne načasovanie. Keď sme mali rýchly tréning, jedla som viac cestovín, ryže, sacharidov. Keď bol tréning zameraný na vytrvalosť a výkon, doplnila som si väčšinou na večeru bielkoviny. Vyhovovalo mi mať sacharidy na obed a bielkoviny na večeru, pretože sme mávali vždy dvojfázový tréning a ľahký obed bol základ pre poobedie. Večer malo zase telo čas na spracovávanie bielkovín, tak som si dopriala kvalitné mäso. Tým sa snažím riadiť aj teraz, neodopieram si nič, ale hľadím na kvalitu. Je to totiž alfa a omega. Musím ale paradoxne povedať, že som chcela pokračovať v tom mojom režime aj po skončení s vrcholovým športom, ale aktuálne mám oproti predošlému obdobiu asi štvrtinový výdaj energie, ak vôbec. Chcela by som sa stravovať rovnako, ale vôbec nie som hladná. Neviem, čo mám robiť.

Trištvrte kariéry som bývala s mojou sestrou a tá by mohla potvrdiť, že vždy večer, keď sme ležali v posteli, som už myšlienkami bola pri raňajkách. Teraz ráno vstanem a aj by som sa o desiatej hodine naraňajkovala, ale vôbec nie som hladná.

Foto z osobného archívu Ivony Fialkovej

Šport je spojený aj s veľkým psychickým tlakom, pre vás špeciálne na strelnici. Dnes žijeme v populárnej ére mentálnych koučov, máme rôzne, „kuchárske knihy na myseľ“, rýchlokvasené recepty. Aké boli tvoje tipy a triky na zvládanie takej záťaže? Vždy sa rád pýtam úspešných ľudí, čo fungovalo im.

Musím povedať, že biatlon je veľmi ovplyvnený psychikou a mentálnym nastavením športovca. Počas svojej kariéry som sama mala dvoch, nazvime to, mentálnych koučov. V posledných rokoch som si však uvedomila, že samu seba poznám najlepšie ja a viem si vyhodnotiť situácie. Zistila som, že ma neustále vysvetľovanie a nastavovanie unavuje, odoberá mi strašne veľa času. Naučila som sa od nich, samozrejme, nejaké veci, ale posledné roky som sa korigovala sama, bolo to pre mňa najjednoduchšie, najlepšie som vedela, čo mi pomáha. Musím však povedať, že pre športovca je markantná genetika, či je na šport stvorený, alebo nie. Veľa biatlonistov, ktorí sú špičkoví strelci, majú mentálne nastavenie dané, sú proste presne takí, ako stvorení na daný šport. Na druhej strane sú tí, ktorí sa nastaveniu počas kariéry učia a zdokonaľujú. Je to proces.

Ja som bola ten druhý variant, musela som so psychikou a mentálnym nastavením pracovať. Keď som sa dostala do vrcholovej fázy, kde bol veľký tlak na výsledky, tak sme zároveň s Paulou mali na starosti aj zostavovanie tímu. Okrem faktu, že sme boli športovkyne, sme sa stali aj trénerkami, mentálnymi odborníčkami, manažérkami, riešili sme aj marketing. Všetky spomenuté zložky ma neskutočne unavovali, preto som sa snažila nájsť kompromis medzi športom a všetkým ostatným. Ale to je už téma na samostatný rozhovor. Priznávam však, že tlak, ktorý celá spomenutá situácia prinášala, čiastočne možno stojí za mojím rozhodnutím ukončiť kariéru, už som toho mala dosť. Predsa len je iné športovať vo veľkej a bohatej krajine, kde majú športovci všetko zabezpečené, ako v takejto menšej, kde musí človek mimo svojej náplne práce riešiť kopu iných vecí. Odoberá to veľa energie aj mentálnej sily.

Ďakujem veľmi pekne za tvoju otvorenú spoveď. Krásne si vystihla aj to, že každému funguje niečo úplne iné, dôležité je nezrútiť sa z toho. Ja by som ale rád našim poslucháčom a poslucháčkam priblížil ešte kúsok vrcholového športu. Fascinuje ma príprava na strelnicu. Skús zavrieť oči a povedať nám svoju rutinu. Počul som, že máte aj špeciálny systém dýchania. Ako sa koncentrovať a čo všetko si musela urobiť mysľou aj telom, aby si bola úspešná?

Treba povedať, že ide o individuálnu záležitosť, každý športovec má inú prípravu. Úplne ideálny stav je, keď má človek čistú hlavu, všíma si akurát poveternostné podmienky a svetlo, ako sa menia. Netreba myslieť na iné aspekty, ako koľká som, koľká budem. Ľahšie sa to povie, ako urobí, ale ideálny stav je proste mať skôr prázdno v hlave, ísť podľa rutiny, ktorú si človek natrénuje na tréningoch.

Vstúpim do toho: pri streľbe rozhodoval každý detail od toho, aký bol tvoj zjazd na strelnicu, poveternostné podmienky, ale ešte ste si kontrolovali tepovú frekvenciu. Potrebovali ste sa na ňu naladiť?

Áno, samozrejme. Každé stredisko je iné, my máme pred pretekom oficiálny aj neoficiálny tréning, aby sme si prešli trasu, zjazdy. Zisťujeme, ako veľmi treba pred strelnicou zvoľniť, ako tam väčšinou fúka vietor, láme sa svetlo. Je nutné mať tréning pred pretekom na mieste, aby si športovec o danom stredisku urobil obraz a nastavil si presný postup. Počas akcie už treba myslieť len minimálne, ísť podľa tréningu. A, samozrejme, menia sa akurát tak tie poveternostné podmienky, treba ich sledovať najviac.

Spomenul si tepovú frekvenciu, aj s ňou je to individuálne, pretože niekto dokáže strieľať pri 190 pulzoch, iný potrebuje zvoľniť na 170. Každý si to musí nastaviť tak, ako je naučený, aby to zvládol. V biatlone nie je dôležité prísť rýchlo na strelnicu a pretekať sa, ale streliť nulu a až potom sa predbiehať. Nájsť súlad medzi streľbou a behom, aby z toho vznikol jeden celok, je asi to najťažšie a najkrajšie zároveň.

Proste nájsť správny balans. Ste na správnej adrese, vitajte. Poďme do môjho obľúbeného záveru a vrátime sa už späť do bežného života. O čom sníva Ivona Fialková? Nech sa páči, môže ísť o čokoľvek z cestovania, z nejakých ambícií. Samozrejme, súkromie a rodina je samostatná kapitola, ale čo by si ešte chcela zažiť?

Jaj, ťažká otázka. Chcela by som nájsť rovnováhu. Možno ti znie…

Banálne?

Áno, banálne.

Znie to úplne banálne, no je to úžasná myšlienka.

Znie to banálne, ale ja som možno nejakého polroka od skončenia vrcholovej kariéry a stále som ešte nenašla balans. Zaradiť sa do bežného života a nájsť si prácu sú pre mňa veľké zmeny. Presťahovala som sa, prestala som vrcholovo športovať. Aj telo to cíti a pre mňa je aktuálne dôležité nájsť nejakú rovnováhu. Chcela by som, aby som bola spokojná, pokojná, lebo stále je to náročné, čo vie pochopiť iba športovec, ktorý 20 rokov žije v jednom kole a zrazu sa to kolo zastaví a prídu úplne nové starosti, iné problémy, iné výzvy. Učím sa veci zosúladiť, ale čas všetko vyrieši, časom sa všetko potrebné naučím.

Okrem toho by som chcela ešte trošku precestovať svet, skôr letnejšie destinácie, pretože zimu, Škandináviu a Alpy mám precestované dosť. Ešte som nespomenula, že som tento rok zažila ajurvédsky pobyt, práve on mi dosť pomohol. Pre ľudí, ktorí hľadajú, čo aktuálne aj ja, to odporúčam. Šla som sama a bol to pre mňa trochu stres, ale urobila by som to znova. Jediné, čo by som zmenila, je, že by som šla na dlhšie, pretože je super vec vypnúť, byť sama so sebou a utriediť si myšlienky.

Ivona, ja ti ďakujem za úžasný nádych človečiny. Je pekné, že si odhalila aj miestečka, kde sa ešte hľadáš. Je to veľmi pekné. Všetci sme len ľudia a hľadáme inšpiráciu, silu. Hlavne je dôležité nebáť sa vyjsť z komfortnej zóny. Želám ti, samozrejme, pevné zdravie, aby sa tvoje sny splnili. Teším sa na teba na Bielej stope aj na maratóne v Košiciach. Nech sa ti darí.

Možno keď budeme robiť rozhovor o rok, bude moje nastavenie iné a ciele sa tiež zmenia. Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.