Sestra saleziánka z Orecháča: “Od mlada som cítila, že moje poslanie je venovať sa mladým”

Sestra Eva Pullmanová pochádza zo Záhoria, z obce Sobotište. Svoj život zasvätila Bohu a výchove mladých.

Jej poslanie ju priviedlo až do vylúčenej komunity na Orechov dvor do Nitry, kde sa už viac ako 10 rokov venuje mamám a najmenším detičkám v Materskom centre Dúha.

Čo vás priviedlo k starostlivosti o deti?

Od mlada som cítila, že moje poslanie je venovať sa mladým. Mala som v rodine sestru saleziánku, aj kňaza. To mi bolo najbližšie, pretože som to poznala. Fascinoval ma zakladateľ saleziánov Don Bosco, ktorý sa venoval chudobnej a opustenej mládeži. Po ukončení štúdia som sa v roku 1979 stala saleziánkou. Som hrdá na to, že patrím do veľkej saleziánskej rodiny.

Prečo ste sa ocitli práve na Orechovom dvore?

Sestry saleziánky z Orechovho dvora obetovali svoj život vylúčeným komunitám obyvateľstva. Poslaním nitrianskych sestier je pôsobenie v segregovanej rómskej osade na Orechovom dvore. Je to špecifické miesto zamerané na rómsku komunitu. V osade žije približne 56 rodín Olašských Rómov, čo je 350 ľudí. Veľmi mi záleží na tom, aby táto komunita, najmä deti, mohli žiť lepší, krajší život.

Veľmi mi záleží na tom, aby táto komunita, najmä deti, mohli žiť lepší, krajší život.

 Ako ste sa k tejto práci dostali?

Už pred tým, ako sme prišli do Nitry sme poznali komunitu na Orechovom dvore. V spolupráci s mestom sme hľadali možnosti, ako tam pomôcť. V roku 2012 sme začali so školou, ktorá tam fungovala tri roky. Sestra, ktorá bola miestnou učiteľkou nám však zomrela, a museli sme sa pýtať, čo iné tam budeme robiť, ako tejto komunite pomôcť. Napokon sme sa rozhodli, že založíme materské centrum. Odvtedy je toto centrum plné mamičiek a detí a ja som rada, že môžem byť toho súčasťou.

Čo je náplňou vašej práce? Ako vyzerá váš bežný deň?

Ráno vstávame zavčasu, aby sme sa pomodlili, naraňajkovali a potom odchádzame na „Orecháč“. Tam si pripravíme prostredie, do ktorého majú prísť mamy s deťmi. Pripravujeme pomôcky, jedna sestra varí puding, kašu, polievku, alebo niečo iné, aby sa deti mohli najesť. S väčšími deťmi sme v montessori herničke a malým sa venujú mamy spolu so sestrami. Obedujeme spolu ako tím s terénnymi a sociálnymi pracovníkmi, kde si vzájomne zdieľame skúsenosti, radíme a riešime problémy. Po obede sa venujem maminám – spoločne perieme, pečieme, upratujeme si naše priestory. Jedna sestra sa venuje katechéze a ďalšia pracuje s deťmi v Átriu Dobrého Pastiera až do nášho odchodu o pol 4 poobede.

Máte medzi sebou rozdelené vaše pracovné roly?

Dve sestry pracujú v materskom centre, kde sa venujú matkám a ich deťom do 3 rokov. Tretia sestra je asistentkou v materskej škole, ktorá je tiež na Orechovom dvore. Okrem toho je tu aj materská škôlka, komunitné centrum a pracovisko pre terénnych sociálnych pracovníkov. Základná filozofia výchovného aspektu spočíva vo výchove a vzdelávaní detí, ktoré sú v osade podchytené od materského centra, pokračujú v materskej škole a potom v škole. Dochádzku detí do základnej v školy v Krškanoch sleduje, motivuje a doučovaním podporuje komunitné centrum.

Pred piatimi rokmi sa vďaka globálnej iniciatíve skupiny Generali, The Human Safety Net, spojili členské materské centrá Únie materských centier a začali realizovať program UČENIE PRE ŽIVOT. Je to bezplatný program, ktorý je určený znevýhodneným rodinám s deťmi vo veku 0 – 6 rokov. Počas 11 mesiacov sa rodiny raz do týždňa stretávajú v materskom centre pod vedením certifikovanej lektorky, počas ktorých sa rodičia pomocou Montessori metódy učia hravou formou postupne rozvíjať zručnosti, schopnosti a vedomosti svojich detí.

Prečo ste sa rozhodli spolupracovať v programe Učenie pre život?

To, čo je cieľom programu, a to, o čo sme sa dovtedy usilovali je to vlastne to isté. Venovať sa deťom a ich rodinám, vzdelávať ich a ukázať im iný prístup k veciam. Zapojenie sa do programu tak bolo prirodzenou voľbou. Navyše som mohla vďaka programu v tomto smere absolvovať aj odborné vzdelávanie. Jednak to bol montessori kurz s vynikajúcimi lektorkami z Prahy, ktorý mi dal veľmi veľa. Následne som absolvovala aj iné certifikované kurzy zase s inými odborníkmi.

Je z vašich skúseností náročné viesť materské centrum vo vylúčenej komunite?

Na začiatku bolo ťažké stanoviť si v centre nejaký systém a pravidlá. Rómovia „tlačia“ na rôzne veci, nemajú radi, keď sa musia zmestiť do nejakého programu, rešpektovať pravidlá. Je náročné si stáť za svojím a trvať na svojom.

Ako vnímate program Učenie pre život teraz po piatich rokoch? Čo vám dal a čo vám vzal? 

Vzájomne sa obohacujeme s líderkami z iných materských centier. Vnímam veľkú ochotu a podporu od Únie materských centier, konkrétne od Danči (riaditeľka Únie materských centier, pozn. red.) a Jany, (konzultantky programu Učenie pre život). Môžem sa na nich obrátiť vždy, keď potrebujem. Niekedy je to náročné, ale pocit, že sme pripravili deti do života, že môžu ísť do materskej školy či do školy, je pre nás najväčšou motiváciou.

Niekedy je to náročné, ale pocit, že sme pripravili deti do života, že môžu ísť do materskej školy či do školy, je pre nás najväčšou motiváciou.

Čo všetko sa u vás deti vďaka programu naučia?

Naše deti si vedia sami oprať, pripraviť ľahké jedlá, rozvíjajú jemnú aj hrubú motoriku a celkovo ich vývin ide rýchlejšie vpred, ako keby boli len v domácom prostredí. Najväčšie pozitívum je, že sa naučia po slovensky a že sú pripravené ísť do materskej školy.

Program Učenie pre život sa v priebehu 5 rokov vyvíjal a prispôsoboval potrebám rodín zo znevýhodnených komunít. Okrem vyše 1 400 kurzov v priestoroch materských centier sa podarilo zrealizovať aj letné tábory plné aktivít pre takmer 800 detí. Deťom, ktoré majú nastúpiť do prvého ročníka školy sa venujú líderky v rámci špeciálnych doučovaní, aby tieto deti nastúpili do školy s rovnakými znalosťami, ako majú ich rovesníci.

Aké príbehy vo vás rezonujú?

Je ich veľa. Teším sa z každého malého úspechu dieťaťa a z toho, čo všetko dokáže. A teším sa aj z toho, keď je mu v centre tak dobre, že nechce ísť domov…

Nájde sa aj nejaká vtipná, úsmevná historka? Na čo najradšej spomínate?

Nedávno prišiel jeden chlapček, ktorý už teraz chodí do materskej školy. Zabúchal na dvere a povedal mi: „Umy mi nohy“. Bola som prekvapená, ale doniesla som lavór s vodou a umyla som mu nohy. Ostrihala som mu aj nechty, potom sa obul a odišiel. Tam som si uvedomila  jednu vec, ktorú mi povedal salezián, ktorý sa venoval Rómom: „Naučte ich niečo, čo im bude chýbať.“ Tento chlapec mal túžbu byť čistý.

Na čo ste najviac hrdá?

Neviem, či mám byť na čo. Občas, ale, máme také svetlé momenty. Ako napríklad jeden mladý muž, ktorý prestal s drogami. Je to otec piatich detí, všetky chodili k nám do materského centra. Bol vo väzení a tam začal veriť v Boha. Zmenilo ho to. Odvtedy sa táto rodina veľmi snaží. Veľké pozitívum je napríklad aj školský autobus, ktorý sa podarilo zabezpečiť vďaka Maltézskym rytierom.

Čo najviac podľa vás funguje?

Rešpekt. My ich prijímame takých, akí sú. Robíme pre nich to najlepšie, čo sa dá, aby sme im uľahčili život. Napríklad sa im snažím vybaviť rôzne benefity, odmeny za to, keď niečo zvládnu a snažia sa. Takto sa nám podarilo vybaviť napríklad čipové karty na MHD. Majú radosť, keď si môžu niečo zaslúžiť. Učíme ich pravidlám a režimu. Tešíme sa z ich sebareflexie a pokrokov – napríklad si to uvedomujú aj cez prázdniny, keď tam nie sme, chýbame im. Deti chcú aktivity v škôlke, zvykli si na nás, maminy si tu môžu oprať, upratať veci, pripraviť jedlo, piecť. Získajú prehľad, ako to funguje bežne. Ako najväčší benefit vnímame to, že deti sa naučia po slovensky a vďaka nadobudnutým zručnostiam sú pripravené ísť do materskej školy.

Čo by ste zmenili, keby to bolo vo vašej moci, aby ste týmto rodinám mohli viac pomôcť?

Zmenila by som hocičo, čo by im pomohlo k lepšiemu životu. Z takých materiálnych vecí, napríklad by som bola veľmi rada, keby sa urobila cesta, ktorá vedie na Orechov dvor. Je to hrozná cesta, samá jama, katastrofa. Keď idú deti ráno v daždi do školy, musia prejsť viac ako kilometer k zástavke. Do školy prídu celý zablatený a špinavý. Tiež by som im chcela pomôcť vyriešiť bytovú otázku. Nemáme, kam mladých posunúť, nie je pre nich priestor na bývanie. Zakladajú si rodiny, chceli by byť sami, pracovať a žiť, ako iné rodiny, ale musia žiť 3 generácie na kope.

Viac informácií o programe Učenie pre život nájdete na www.ucenieprezivot.sk.