PODCAST o cestovaní po Slovensku s autorom blogu Nie je túra bez Štúra Radom Hoppejom: „Baví ma objavovať malé dedinky na konci sveta.“

Tráviš tento rok dovolenku na Slovensku? Inšpiratívnych nápadov na výlety či túry nie je nikdy dosť. Vypočuj si autentické rozprávanie o krásach našej krajiny a spoznaj množstvo tipov na menej známe miesta, ktoré stojí za to objaviť.

O tom, že Slovensko nie sú len Vysoké Tatry, prečo nikdy nie je neskoro plniť si sny a ako to všetko súvisí s Ľudovítom Štúrom, nám do najnovšieho dielu Generali Balans prišiel porozprávať profesionálny cestovateľ Rado Hoppej.

Viac skvelých cestovateľských tipov nájdeš na Radovom blogu a Instagrame.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či Youtube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Števov rozhovor o cestovaní po Slovensku s Radoslavom Hoppejom, autorom projektu Nie je túra bez Štúra, si teraz môžete aj prečítať.

Rado, vitaj!

Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Rovno ti položím prvú otázku, ktorú ti určite ešte nikto nedal. Ako vznikol celý tento kreatívny nápad?

To som nečakal. (smiech)

Chystal som si to týždeň. (smiech)

Tak sa ti to podarilo. Názov a celková myšlienka začať cestovať po Slovensku vznikla ešte v čase, keď som žil v Rakúsku. Tam som si uvedomil, že už mám čo-to pochodené v zahraničí, ale Slovensko reálne nepoznám. Že som vlastne nebol na tých najznámejších miestach, ako je Spišský hrad alebo Levoča, a že to chcem zmeniť. Zároveň som stále sníval o nejakom vlastnom projekte. Tak som si povedal, že to idem skúsiť. Dal som v práci vo Viedni výpoveď, vrátil som sa späť a začal som aktívne cestovať a spoznávať Slovensko. A čo sa týka konkrétne názvu blogu, ten súvisí s tým, že Štúra mám vytetovaného na ruke. Keď som rozmýšľal nad názvom a ako to celé uchopiť, povedal som si, že by som to chcel prepojiť práve s ním, pretože je pre mňa aj pre iných ľudí veľkou národnou osobnosťou. Veľmi veľa toho počas života dokázal. A keďže je môj projekt, môj blog, vyslovene o Slovensku, myslel som si, že by to mohol byť fajn nápad. Tak vznikla táto slovná hračka.

V akom veku a životnom štádiu ti napadlo dať si vytetovať Ľudovíta Štúra?

Ľudovíta Štúra som si dal vytetovať práve v Rakúsku, keď som žil vo Viedni. Tam som si uvedomil, že som hrdý Slovák a vždy som chcel mať nejaké špeciálne tetovanie. Tak som si povedal, že to bude Ľudovít Štúr, ktorý pre mňa znamená niečo špeciálne. Písal som o ňom už svoju bakalárku, takže som do jeho života trochu videl – čo robil a tak ďalej. A neskôr vznikol blog.

Urobil si veľké životné rozhodnutie, ktoré nielenže neľutuješ, ale si vďaka nemu šťastný. Mnohí vo svojej komfortnej zóne často váhajú. Ty si vlastne začal z bodu nula, nie? Písať svoj blog, založiť si Instagram len tak… A dnes je to tvoj full time job?

Je to tak. Dal som v práci vo Viedni výpoveď, vrátil som sa na Slovensko a začal som to reálne budovať od nuly. Na začiatku ma nikto nepoznal. Zrazu sa tu len objavil nejaký chalan so Štúrom na ruke. Chvíľku to trvalo, kým som si vybudoval komunitu ľudí, ktorí ma sledovali a sledujú doteraz. Takže to naozaj bol výstup z komfortnej zóny. Na začiatku to možno nechápala ani moja rodina a kamaráti, lebo to nebol krok, ktorý ľudia bežne robia. Ale napriek tomu, že to na začiatku bolo náročné, som rád, že som to nevzdal a išiel ďalej.

O čom bol tvoj úplne prvý príspevok?

Úplne prvý príspevok bol, možno nečakane, o výlete v Modre. (smiech)

To by mi fakt nenapadlo. (smiech)

Keďže Štúr prežil v Modre svoje posledné roky, povedal som si, že si spravím symbolický výlet. Bol som si pozrieť jeho pamätnú izbu a miesta, kde niekedy bol, žil, fungoval. Videl som aj múzeum, ktoré tam je.

Skús nám povedať niečo o sebe. Spomínal si, že si študoval vo Viedni. Odkiaľ si? Čo sú tvoje srdcové záležitosti? A čo si objavil pri svojom bádaní po Slovensku?

Ja som pôvodom z jednej malej dedinky zo Spiša.

A na Spišskom hrade si nebol, kým…?

Kým som nezačal robiť toto, teda do svojich dvadsiatich piatich, možno dvadsiatich šiestich rokov. A presne preto to robím. Ako sa aj vraví, „pod lampou je najväčšia tma“. Je to veľká pravda a platí aj pre mňa. Študoval som kulturológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, potom som sa na tri roky ocitol v Rakúsku, a keď som sa vrátil, začal som robiť toto. V podstate teraz robím to, čo som študoval. Veľmi sa teším z toho, že to môžem aplikovať do praxe. Chceš tipy na nejaké neznáme miesta?

Nielen ja, ale čakajú na to aj naše poslucháčky a poslucháči.

Začnem skromne tým, že sa môžete pozrieť na môj Instagram. Verím, že tam už nájdete pomerne dosť tipov. Ale pár som ich pre vás aj vybral. Snažím sa navštevovať menej známe miesta, ktoré sú nejakým spôsobom unikátne či už v rámci Slovenska alebo aj v Európe či vo svete. Máme tu aj také miesta a pamiatky, ktoré nikde inde nenájdeme. Naozaj je tu toho veľa, čo sa dá vidieť. Začal by som svojou rodnou obcou (pozn. red.: obec Kluknava, okres Gelnica), kde nedávno otvorili jediné múzeum obuvi na Slovensku. Je veľkým unikátom nielen v regióne, ale na celom Slovensku. Ľudia si tam môžu pozrieť vývoj obuvi od praveku po súčasnosť. Jeho súčasťou je aj expozícia, kde je možné obzrieť si topánky známych osobností. Je tam napríklad obuv Milana Lasicu, Mareka Hamšíka či Petry Vlhovej. Objavíte tam teda samé zvučné mená. V rámci Bratislavy, ktorú si myslím, že by mal aspoň raz navštíviť každý, by som okrem Bratislavského hradu a Ufa spomenul viacero menej známych miest a pamiatok. Za všetky by som spomenul Villu Rusticu v mestskej časti Dúbravka. Sú to pozostatky bývalých rímskych kúpeľov, ktoré sú jediné na Slovensku a asi aj v celom regióne strednej Európy. Spomedzi ďalších unikátov európskeho formátu by som spomenul Nádvorie Európy v Komárne. Je zaujímavé tým, že sa tam nachádzajú budovy, ktoré reprezentujú jednotlivé členské štáty Európskej únie. Človek sa tu za pár minút prejde po celej Európe, čo má veľkú pridanú hodnotu. Len je škoda, že veľa ľudí o tom nevie. Myslím si, že toto miesto by malo byť plné turistov 24/7. Zatiaľ to tak nie je, ale verím, že sa to zmení. A čo sa týka svetových unikátov, spomenul by som napríklad skalné obydlia v Brhlovciach. To sú vlastne domy vytesané priamo do skál. V súčasnosti je tam múzeum a ľudia si môžu prísť pozrieť, ako to tu kedysi vyzeralo a ako sa tu žilo.

Podľa teba, aká je Slovensko krajina? Často sa hovorí, že sa nevieme predať a že máme mnoho „drahokamov“, o ktorých nevieme. Je, podľa teba, toto jeden zo zásadných problémov? To povedomie?

Neviem, či by som to nazval problémom, ale myslím si, že máme čo zlepšovať aj v tejto oblasti. Naozaj, kdekoľvek v zahraničí vedia predať aj hocijakú skalu, ktorá je len trochu zaujímavá. To je to, čo tu chýba. Nech to aj znie ako klišé, no my tu skutočne máme veľa zaujímavých miest. Okrem mora tu máme všetko a každý si tu nájde to svoje. Čiže áno, v tomto máme stále čo zlepšovať, aby sme sa vedeli lepšie predať. Z môjho pohľadu sú regióny, ktoré si už uvedomujú ten turistický potenciál a ťažia z toho. Niekde možno až prehnane. Ale potom sú miesta, ktoré stoja za to, ale ešte o nich veľa ľudí nevie, lebo tam troška chýba marketing.

Kde to je prehnané?

Kde to je prehnané? (smiech) Bol som napríklad v Čičmanoch a tie mi prišli až príliš prehypované. Osobne ma to miesto veľmi nezaujalo. Videl som oveľa zaujímavejšie a krajšie miesta. Rovnako som bol nedávno na Oravskom hrade, ktorý je naozaj krásny, ale len čo som tam prišiel, zaplatil som 7 eur za parkovanie, potom 13 eur pri vstupe. Ani som teda nevošiel dnu a už bolo 20 eur na osobu preč. Pre rodinu sa to potom celkom pekne nazbiera. Tu si teda obec uvedomuje, že pamiatka je unikát. No možno je menej niekedy viac.

Čo je tvoja najväčšia srdcovka v rámci prírody a hôr? Kam chodíš sám zresetovať?

Sám často chodím napríklad na vrch Sivec, čo je miesto na východnom Slovensku nad priehradou Ružín. Je to taká stredne náročná túra s naozaj krásnymi výhľadmi, ak človek vychytá pekné počasie. Nevidieť odtiaľ len samotnú priehradu, ale aj Vysoké Tatry. A potom Chopok a Ďumbier v Nízkych Tatrách. Vysoké Tatry mám celkom dosť pochodené. Rád by som preto ešte vypichol Kôprovský štít. Ide o túru, ktorá stojí za to, pretože už po ceste je čo obdivovať – všetky tie plesá a jazerá. Trasa potom aj rýchlejšie ubieha. A takisto, aspoň podľa mňa, nepatrí k náročnejším túram.

Foto: Kôprovský štít (archív Rada Hoppeja)

Keď už sme naťukli tie túry, povedz niečo o svoje príprave, výbave, príp. talizmanoch, ktoré ti nesmú nikdy chýbať. Aby sme opäť pripomenuli, že hory netreba podceňovať, lebo sa to môže škaredo vypomstiť.

Úplne súhlasím. U mňa nikdy nesmie chýbať základná výbava, to znamená, že vždy vyrážam dobre oblečený, kvalitne obutý a v batohu mi nesmie chýbať náhradné oblečenie. Lebo v horách sa počasie naozaj mení každých päť minút a človek má byť pripravený. Naozaj nikdy neviem, čo ma tam stretne. Potom, samozrejme, dostatok jedla, vody (ideálne vo vlastnej fľaši), nejaké ovocie a základná lekárnička. Myslím si, že teraz som nepovedal nič prevratné, ale je to dôležité, aby človek uprostred túry nezistil, že nemá čo jesť alebo piť.

Hlavne nepiť z horských bystrín.

Samozrejme.

To je zásadné pravidlo, na ktoré mnohí zabúdajú.

Myslel som si, že povieš, že nepiť niečo iné, ale (smiech) aj to platí, samozrejme. Nie je to dobrý nápad. A ešte u mňa nikdy nechýba telefón s externou nabíjačkou.

To som chcel povedať – poriadne nabitý telefón. Keď má túra trvať povedzme šesť hodín, tebe to môže trvať aj osem – deväť?

Áno, lebo keď si po ceste robím content a nejaké výstupy, ktoré chcem použiť, tak to, samozrejme, ide pomalšie. Ale mne to nevadí. Viac si to užívam, nemusím sa ponáhľať. Priznám sa, že nemám rád ľudí, ktorí si na začiatku túry zapnú hodinky a idú odušu hore, aby tam boli čím skôr. V tom nevidím zmysel. Nehovorím, že idem pomalšie len kvôli tomu, že fotím a zdieľam. Myslím si, že by si to ľudia mali aj užiť a vychutnať, nie sa iba ponáhľať, aby boli čím skôr hore.

Prezraď niečo zo zákulisia influencera. Aké to je? Spoznávajú ťa ľudia? Aká je tvoja príprava? Vieš vopred, ako by čo malo vyzerať?

Myslíš, keď som niekde na túre na vrchole kopca?

Áno.

Samozrejme, pripravujem si samotnú trasu, ale zvyknem si robiť aj akýsi náčrt alebo scenár výstupov, ktoré chcem robiť. Samozrejme, závisí aj od toho, či ide aj o nejakú spoluprácu. Čas mi teda zaberie nielen samotná túra, ale dôležitá je aj príprava, ktorá spravidla vyžaduje niekoľko dní. Myslím si, že som celkom zodpovedný. Hlavne, keď viem, že ma to živí. Preto chcem, aby to bolo dobré nielen pre Instagram, ale aj pre klientov a pod. A či ma spoznávajú? Spoznávajú. Zatiaľ je to v tej fáze, že sa väčšinou najprv zľaknem, lebo to nečakám…

… a oni potom, že „Ukáž ruku, ukáž ruku!“ (smiech)

No skôr to je tak, že si fotia iba ruku (smiech) a mňa si ani nefotia. Zatiaľ teda tak. Verím, že sa to časom trošku zmení. No možno aj nie, uvidíme. Je to, samozrejme, veľmi príjemné, keď ma spoznajú. Vždy trochu pokecáme a je to fajn.

Zažil si v rámci svojich ciest aj nejakú kritickú situáciu? Nemyslím hneď na medvedicu, ale či ťa už tie hory aj „preverili“.

Priznám sa, že takúto vypätú situáciu som našťastie nezažil.  Medvede som dodnes nestretol, aj keď ich vraj máme veľa. Do hôr nikdy nechodím sám a ani to ľuďom neodporúčam. Pri náročnejších túrach je to aj o bezpečnosti. Vždy som teda s kamošmi alebo s niekým. Nič náročnejšie sa nám teda nestalo. Istý čas som mal obdobie, že nech som prišiel kdekoľvek na Slovensku, pršalo tam. Takže to nebolo vždy len fajn. Potom si zo mňa moji sledovatelia robili srandu – keď chceli ísť tam a tam, písali mi, aby som tam nešiel, lebo chcú mať pekné počasie.

Počasie je jasná vec, ale spýtam sa inak. Kvôli čomu si počas cesty zvykneš zanadávať – okrem parkovania za 7 eur?

Určite si ponadávam aj na samotnej túre. No vždy ma zamrzí aj to, že napriek veľkej celosvetovej osvete je medzi nami stále veľa ľudí, ktorým nerobí problém odhadzovať odpadky. Asi nikdy nepochopím, že človek si na túru dokáže zobrať plnú dvojlitrovú fľašu vody, ale keď ju vypije, je pre neho problém odniesť tých pár gramov späť. Radšej ju vyhodí do prírody. Vtedy si riadne ponadávam. Zvyknem tie odpadky na túrach zbierať a občas to zdieľam pre inšpiráciu, aby ľudia nerobili to isté. Nech  spolu trošku prispejeme k čistejšiemu Slovensku. Tak toto ma vie nahnevať. A možno na niektorých miestach aj služby. Počas vysokej školy aj v zahraničí som dlhé roky pracoval v oblasti gastronómie. Viem si to teda odsledovať aj z praktickej stránky. Myslím si, že na mnohých miestach je čo zlepšovať aj v tejto oblasti.

Zostaňme teda na chvíľu pri tom gastre. Čo s tvojou paletou skúseností hodnotíš ako najznámejšie triky obchodníkov alebo majiteľov reštaurácií, na ktoré by si ľudia mali dať možno pozor?

Cestujem po Slovensku a povedal by som, že ľudia u nás už vedia odhadnúť ceny. Aj to, kde už sú  prestrelené. Ja som napríklad veľký kávičkár, no na slovenských cestách som prestal piť cappuccino, lebo na 99 % miest ho tu nevedia urobiť. Možno sú to detaily, ale zistil som, že keď si človek po celodennej túre chce dať dobrú kávu, na Slovensku si ju na veľa miestach jednoducho nedá. Takže odo mňa možno odkaz pre podniky, že netreba ísť vždy len po zisku. Niekedy sa stačí len viac snažiť.

Poďme ďalej bádať po Slovensku. Pokojne na nás ešte vysyp územia, pamiatky či miesta, ktoré rozhodne stojí za to navštíviť, možno aj počas tohto leta.

Ako som spomínal, ja sa snažím ukazovať menej známe miesta. Keď sa povie Slovensko, ľuďom napadnú Vysoké Tatry, možno Štrbské pleso. Veľa ľudí ide, minimálne z môjho pohľadu, takto na istotu. Ale ak sa budú trošku snažiť a hľadať (nemyslím len na mojich stránkach), nájdu aj ďalšie. Ja by som odporučil napríklad horný Zemplín, kde som bol nedávno. Považujem ho za región, ktorý ponúka veľa zaujímavého. Veľmi ma baví objavovať malé dedinky akoby na konci sveta, kde majú možno nejaké múzeum alebo sa tam dá ísť na príjemnú túru. Veľmi veľa pekných miest je aj v regióne Gron.

Koľko máš vlastne na aute nabehaných kilometrov?

Primárne zvyknem jazdiť vlakmi. Chcem tak ľuďom ukázať, že aj keď nemajú auto, neznamená to, že musia sedieť doma. A rovnako sa takýmto spôsobom snažím žiť trochu ekologickejšie a ukázať, že to nie je až taký problém. Čiže, skôr by som ti vedel povedať, koľko mám najazdené vlakom.

Som samé ucho. (smiech)

To, samozrejme, neviem presne (smiech), ale je to veľmi veľa. V lete som v podstate stále na cestách. Volám to „sezóna“.

A dostupnosť vlakov na Slovensku je na obstojnej úrovni?

„Obstojné“  je dobré slovo. Samozrejme, je čo zlepšovať, ale to je vo viacerých oblastiach. Už sme si ako-tak zvykli, že vlaky meškajú. Je to takmer nepísané pravidlo, ale verím, že sa to zmení. Samozrejme, náročnejšie je, keď idem do nejakej malej zabudnutej dedinky, tam sú tie spoje slabšie, často jeden autobus za deň. Vtedy je to náročnejšie, ale nevadí mi to, lebo ma baví také autentické cestovanie. Keď je človek v aute, tak si za pár hodín vie prejsť veľa miest. Ale mňa baví aj putovanie na to miesto, možno aj rozhovory s ľuďmi vo vlaku alebo s miestnymi v daných dedinkách. Vidím, že lokálni sa vždy potešia, keď tam prídem a keď chcem ukázať, čo tam majú.

Predstavme si teraz slepú mapu Slovenska a snažme sa vybodkovať miesta, na ktorých si bol. Bude to rovnomerné? Alebo inak – kde máš precestované najviac a kde pre seba vidíš ešte neprebádané možnosti?

Snažím sa ísť naprieč Slovenskom. Jednak aby ma to bavilo a aj aby som ľuďom ukázal, že v každej časti Slovenska niečo je. Samozrejme, že stále sú miesta, kde som nebol, aj keď si veľa ľudí myslí opak. Napríklad viem, že mám ešte čo robiť na Horehroní alebo Gemeri. Tam som až tak často nebol. A je to opäť región, ktorý nie je turisticky preplnený, ale ponúka veľa zaujímavých miest aj pamiatok. Napríklad tam sa chystám a verím, že sa tam čoskoro dostanem.

Ako vyzerá tvoj kalendár na najbližšie mesiace?

Môj kalendár na najbližšie mesiace vyzerá asi tak, že som vybookovaný do konca roka, z čoho sa veľmi teším, lebo ma to stále baví. Takže začal som v apríli a do konca roka mám všetko naplánované.

Nebojíš sa, že príde bod, keď si povieš „A sakra, už som všetko videl!“?

Nebojím, lebo napriek tomu, že Slovensko je rozlohou malá krajina, máme tu toho veľmi veľa. Napríklad nevidím zmysel v tom, aby som si počítal miesta, ktoré navštívim. Takisto platí, že ak som už na nejakom mieste bol, neznamená to, že tam nemôžem ísť opäť. Stačí zmena ročného obdobia a tá atmosféra a miesto sú úplne iné. Som rád, že som sa vyprofiloval na blogera, ktorý cestuje len po Slovensku. Ľudia sa ma zvyknú pýtať, či sa nechystám aj do zahraničia. No ja sa teším, že stále mám čo objavovať na Slovensku.

Ako sa ti darí vyriešiť spoluprácu, keď sa stretneš s tým, že ti niekto zavolá: „Pán Hoppej, príďte k nám, tu vám zaplatíme ubytovanie a kvalitnú stravu,“ a ty tam prídeš a zistíš, že to nie je až také fajn?

Takéto spolupráce s hotelmi alebo gastroprevádzkami napríklad vôbec nerobím. Videl som už na začiatku, že sa mi ťažko opisovala realita, keď som vopred vedel, že je to spolupráca. Zistil som, že toto nie je pre mňa a nechcem to robiť. Takéto spolupráce teda už nerobím.

Keď si spomenul to zahraničie, nechýba ti more? Nechystáš sa? (smiech)

Chystám sa po lete, keď budem mať viac času, iba tak sa ísť vyvaliť na pár dní k moru. Viem, že sa budem opakovať, ale mňa naozaj baví Slovensko. Beriem to ako prácu, tak to vnímam inak ako bežný turista. A keďže ma to stále baví, viem si oddýchnuť aj na Slovensku.

Zažil si situáciu, že aj keď si mal o danom mieste veľa načítané či vopred naštudované fotografie, realita bola úplne iná?

Úplne iná asi nie. Ako som už spomínal, bolo pár miest, ktoré ma nedostali tak ako iných, napríklad tie Čičmany. Potom môžem spomenúť vyhliadku v Bojniciach, ktorá bola pred časom tiež vyhypovaná, ale pre mňa to žiaden zmysel nemalo. Čiže úplne sklamaný som nebol. Sám to robím tak, že sa vždy snažím ukázať realitu, aby sa mojim sledovateľom nestalo presne toto. Aby z daného miesta neboli sklamaní, keď tam prídu aj na základe môjho odporúčania.  Všetko predstavujem tak, aby vedeli, čo ich tam čaká.

Skús dať na záver poslucháčom a poslucháčkam nejaké cestovateľské tipy. Daj ešte tri tipy pre tých, ktorí teraz niekde sedia alebo šoférujú a počúvajú nás.

Za seba odporúčam napríklad Rastlinný kostol neďaleko obce Debraď, ktorý je zaujímavý  tým, že nemá steny ani strechu.

Prosím, špecifikujme si, kde sa nachádzame. (smiech) Priznám sa, že teraz si ma nachytal

Sme na východe Slovenska v košickom regióne, asi hodinku autom od Košíc. Je to Rastlinný kostol, jeden z najväčších prírodných unikátov na Slovensku. Ako som spomínal, nemá steny ani strechu a v strede rastie strom. Je to príjemné čarovné miesto. Kostol je na opustenej lúke asi tri kilometre za dedinou. Dostať sa tam nie je nič náročné.  Môže to byť príjemný výlet aj pre rodinku s deťmi. Je tam dokonca ohnisko na opekanie. Ľudia tam teda vedia stráviť príjemný čas. Je to dobrý tip možno aj na jednodňový výlet. Pravdepodobne tam nebude veľa ľudí.

Teraz tip zo stredného Slovenska, aby sa nikto nenahneval.

(smiech) Múdro, múdro.

Už viem, ako to mám robiť (smiech). Na strednom Slovensku mám rád napríklad obec Špania dolina, ktorá je neďaleko Banskej Bystrice. Tá už je v poslednom čase známejšia a pomerne obľúbená. Bol som tam, keď ešte taká známa nebola, a naozaj ma fascinuje. Bol som tam viackrát aj počas zimy, keď bola taká poriadna. Vtedy je to naozaj čarovné miesto.

A na západe? Tu budem diplomat a poviem, že Malé Karpaty. (smiech)

Oooo, nie, nie, nie, to je nuda.  (smiech) Potrebujeme niečo konkrétnejšie.

Dobre, tak spomeniem Holíč. Bol som tam nedávno a mesto ma príjemne prekvapilo. Keď sa povie Holíč, každému asi napadne zámok, ktorý tam je. Ten je, samozrejme, veľmi pekný, ale mne sa na tomto mestečku páčilo aj to, že tam majú aj rozhľadňu či veterný mlyn, ktorý je jediný na Slovensku. V zámockom parku sa nachádza bylinková záhrada, ktorá je naozaj veľmi pekná. Opäť teda ide o mesto, ktoré hneď každému nenapadne ako miesto na výlet, ale reálne tam celý deň máte čo robiť. Určite ho odporúčam.

Foto: Holíčsky zámok (archív Rada Hoppeja)

A nedá mi nespýtať sa: súčasťou tvojho Instagramu sú nielen edukatívne, ale aj zábavné videjká. Ako vznikol tento nápad? Máš ešte dosť inšpirácie?

Zábavné videjká myslíš z mojej minisérie „Som single“.

Áno.

To išlo veľmi spontánne, keďže som slobodný. Išlo to samo. Začal som s tým, lebo ma baví robiť si aj trošku srandu. Hlavne som však chcel vniesť nejaké oživenie do svojho cestovania. Takže to vzniklo  vyslovene preto, lebo som chcel mať nejakú podkategóriu, ktorej by som sa venoval popri cestovaní. A priznám sa, že som nečakal, že to ľudí bude baviť. Ide o to, že mnohí sa v tom nájdu. Veď nie som jediný, kto je single. Stále ma to baví a mám pripravené ďalšie videjká. Rád by som povedal, že tie videá nerobím ako volanie po pozornosti ani to nie je spôsob, ako si niekoho nájsť. Lebo aj to mi ľudia píšu – myslia si, že je to mostík k tomu, aby ma mohli pozvať na rande na kávičku. Samozrejme, tak to nie je. Len to spomínam, aby bolo všetko na poriadku. Určite však ešte budú ďalšie videá z tejto minisérie.

Na záver moja posledná najobľúbenejšia a tradičná otázka: o čom sníva Rado Hoppej?

O čom sníva? Pri všetkej skromnosti musím priznať, že v rámci tohto projektu som si už veľa snov splnil. Samozrejme, ale mám aj cestovateľské sny o miestach v zahraničí, ktoré chcem vidieť.

Počúvame.

Napríklad by som veľmi chcel ísť do Tokia, Kalifornie a podobne. A môj veľký sen je vlastný byt. Možno nečakaná odpoveď, no je to veľmi dôležitá súčasť života každého z nás. Takže aj o tom snívam.

Radovi želáme, nech sa mu všetky sny splnia a nech už žiadna túra nie je bez Štúra. Vrelo odporúčame jeho Instagram a ďakujeme za úžasné tipy, myšlienky a hlavne skvelú energiu.