PODCAST s riaditeľom Horskej záchrannej služby Jozefom Janigom, ktorý by si mal vypočuť každý, kto sa chystá do hôr

150 profesionálnych a 320 dobrovoľných horských záchranárov sa stará dňom aj nocou, aby sa každý návštevník našich slovenských hôr z nich vrátil v bezpečí. Hosťom nášho podcastu je Jozef Janiga, ktorý je nielen milovníkom našich slovenských hôr, ale najmä ambasádorom a bojovníkom za bezpečnosť v nich. Tento rodák zo Spišskej Soboty je riaditeľom Horskej záchrannej služby, školiteľom a garantom horskej záchrany, zdravotníckym záchranárom, slovenským aj medzinárodným horským vodcom, a teda je jedným z najpovolanejších, aby nám porozprával o úskaliach našich hôr, o nie práve ľahkom povolaní záchranárstva a poradil nám, čoho sa vyvarovať a, naopak, na čo myslieť predtým, než sa vydáme na túru.

Toto leto asi väčšina z nás strávi v horách. Či ste ostrieľaný turista, zdatný horolezec, rekreačný prechádzkar alebo úplný nováčik na kopcoch, v tomto podcaste sa dozviete, ako to je s bezpečnosťou v horách a najmä, ako neohrozovať seba a iných. Kopce vedia byť naozaj nevyspytateľné a najmenej, čo môžete urobiť pre seba, svoju rodinu a aj ľudí, ktorí budú riskovať vlastné životy pre záchranu toho vášho, je mať pred túrou nabitý telefón a stiahnutú novú aplikáciu Horská záchranná služba. Prečo vznikla a prečo je naozaj dobré ju mať, nám porozprával riaditeľ Horskej záchrannej služby s vyše 20-ročnými skúsenosťami so záchranárstvom v horách.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Vyrovnane a s úsmevom, príjemné počúvanie!

Nemôžete počúvať? Prečítajte si prepis inšpiratívneho rozhovoru s riaditeľom Horskej záchrannej služby Jozefom Janigom. 

Dobrý deň, pán Janiga. Ako sa máte v Tatrách? 

Myslím, že celkom dobre. Začala nám sezóna, i keď počasie by mohlo byť o kúsok lepšie. Mám pocit, že sme skôr v jesennom období, nie uprostred leta. Ale verím, že šťastie nám bude priať a počasie sa umúdri a polepší. 

Keď už ste to naťukli – aká je súvislosť medzi počasím a vašimi výjazdami? 

Keď je už od rána veľmi zlé počasie, zásahov je v podstate veľmi málo, lebo vtedy ľudia ani nevychádzajú do dolín. Nejdú na túry alebo vychádzky. Keď je veľmi dobré počasie, samozrejme, nejaké množstvo zásahov je, ale nie je to vôbec tragické. Najhoršia situácia, ktorá môže nastať, je rýchla zmena počasia v priebehu dňa. Stáva sa napríklad, že ráno, keď ľudia vychádzajú do hôr, máme krásne slnečné počasie. No potom okolo obeda, keď sú vo vrcholových partiách vysokohorského terénu, príde rýchla zmena počasia, búrky, prepad teplôt, silný vietor. Práve vtedy začína dochádzať k nešťastiam, ktoré sú sprevádzané rôznymi zlomeninami dolných končatín. Hrozia rôzne pády, úrazy, zablúdenie alebo uviaznutie v ťažkom teréne. 

Čo všetko by som musel splniť, keby som sa chcel stať horským záchranárom? Aké sú podmienky? 

Podmienok je veľmi veľa. Asi by stačili aj na samostatný rozhovor. (smiech) Skúsim ich aspoň vymenovať. V prvom rade musíte byť veľmi dobrý horolezec a to sa netýka len lezenia v letnom období, ale aj v zimnom. Bežne sa lezie po skalách, po ľade, ale i v zmiešanom teréne, kde sa môžu vyskytovať napríklad trávy. 

Potom je tu lyžovanie. Nie však na upravených zjazdových tratiach. Bavíme sa o lyžovaní v neupravenom ťažkom teréne, kde si za sebou musíte predstaviť i sane, ktoré treba ťahať. Záchranár musí taktiež spĺňať určitú kondičnú pripravenosť. Ľudí takto testujeme, aby sme zistili či budú v teréne vládať. Ak prejdete cez tieto vstupné testy, čaká vás séria rôznych školení, po ktorých získate odbornú spôsobilosť na určitý druh záchrany. Čo sa týka špecializácie týchto školení je asi päť druhov. 

Medzitým ešte musíte vyštudovať odbor zdravotnícky záchranár a, aby toho nebolo málo, je nutné prejsť určitými zdravotnými testami – psychologickými a testami na jazdy pod majákmi, t. j. pod výstražnými znameniami. Na záver dodám, že všetky skúšky spôsobilosti musíme opakovať v pravidelných intervaloch každých 24 mesiacov. Žiaľ, kto ich nespraví, ide z kola von. 

Keď sme pri fyzických testoch – vieme, že športovci robia tzv. „12-minútovky“ a podobne. Ako meriate výkonnosť vy? Aké reálne hodnoty alebo čo musí človek dosiahnuť? 

U nás sa riadime pokynmi, podľa ktorých meriame vertikálnu a horizontálnu vzdialenosť. Pri testoch väčšinou ide o 1 km výškový a čo sa týka horizontálnej vzdialenosti, minimum je 15 km. Máme na to presné vzorce, ktoré určujú konkrétny čas, ktorý musí záchranár dosiahnuť. Nie je to teda testovanie, ktoré poznáme zo sveta športu. Bavíme sa o testovaniach, ktoré trvajú rádovo hodiny. 

Viete povedať koľko presne máme aktuálne na Slovensku záchranárov? 

Čo sa týka horských záchranárov, aktuálne čísla sú 150 profesionálnych a približne 320 dobrovoľných horských záchranárov. 

Aký je záujem verejnosti? Je to atraktívne povolanie? 

Myslím, že podmienky sú momentálne nastavené tak, že je to naozaj lukratívne zamestnanie. Možno ani nie platovo, i keď aj platy už sú dnes relatívne dobré. Benefitom je najmä to, že naša práca prebieha v externom prostredí, v prírode. Záujem ľudí je relatívne veľký, ale treba povedať, že pri finálnom výbere väčšina z toho pomyseľného sita vypadne. Odhadujem, že z desiatich záujemcov splnia limity na prácu záchranára možno dvaja. Dá sa povedať, že hranica, pod ktorú sa nejde, je postavená celkom vysoko. 

Pamätám si Vás z rôznych reportáží z čias, keď som bol ešte malý chlapec. Ako dlho sa už venujete horskému záchranárstvu? 

Dostal som sa k tomu vďaka svojmu otcovi, ktorý dlhé roky robil na Horskej službe v Starom Smokovci v oblasti Vysoké Tatry. Môžem teda povedať, že k záchranárčine som „pričuchol už doma v kuchyni“, keď sa s mamou hádali o tom, že opäť musí ísť na záchrannú akciu. (smiech) V podstate prvý reálny kontakt som s touto prácou mal vo veku 15 – 16 rokov, keď som začal na Horskej službe brigádovať. Samozrejme, ako chlapci sme najskôr robili len preventívnu činnosť a až neskôr sme sa zapájali ako hrubá pracovná sila, napríklad pri znášaní zranených. Keď som v roku 1996 nastupoval, bola to Tatranská horská služba štátnych lesov TANAP. Je to relatívne dávno. Môžete si ma teda pamätať aj z tohto mladšieho obdobia. 

Akých najzákladnejších a zároveň najzásadnejších chýb sa ľudia dopúšťajú pri túrach a výletoch? 

Z môjho pohľadu je to v prvom rade nesprávne plánovanie túry. Túra sa neplánuje ráno, keď človek otvorí oči, ale deň vopred. Najprv by sme si mali zvážiť, kam chceme ísť, či na to fyzicky máme, či je na túru vhodné počasie, či máme tú správnu výstroj/výzbroj a podľa toho sa rozhodnúť. Ráno, keď vstaneme a máme zbalené všetky veci, samozrejmosťou by mala byť kontrola počasia (či sa v priebehu noci nič nezmenilo a nenastala nejaká zmena). Až vtedy by sme mali na túru vyraziť. Druhý problém, s ktorým sa často stretávame najmä v posledných 10 – 15 rokoch, je neskoré vyrážanie na túru. Keď som bol mladý, na túru sa chodilo pri východe slnka, resp. pri rozvidnievaní už človek šlapal v doline. Nielen preto, že rána sú najkrajšie, čo je určite veľký benefit, ale i preto, že ráno sa ide lepšie do kopca. Keď je chladnejšie jednoducho nie sme vystavení horúčave. Už aj v horách totiž niekedy bývajú letné teploty relatívne vysoké. O 14. – 15. hodine, kedy spravidla začína búrková činnosť, by mal byť človek už niekde v civilizácii, dole na chate alebo niekde inde. Rád dávam za príklad Čechov, i keď ich mnohí nemajú radi a sú častým terčom žartov. Najlepší turista je český turista okolo 40 – 50 rokov, ktorý na túru vyjde skoro ráno a okolo druhej hodiny už sedí dole na pivku v bezpečí a pohodlí. Keď potom príde búrka, vieme, že sa mu nemôže nič stať. 

Ďalším veľkým problémom je nesprávna výstroj a výzbroj, hlavne problém s topánkami. V otázke obutia sa v lete mnohokrát stretávame s rôznymi šľapkami, žabkami a inou nesprávnou obuvou. Nikto striktne netrvá na tom, že obuv, hlavne v letnom období, musí byť vysoká a ťažká. Pokojne to môže byť aj členková obuv. Ide skôr o to, aby bola pevná a mala vybramovú podrážku, aby sa človek nepošmykol. Práve obyčajné pošmyknutie na rovnom chodníku je najčastejšou príčinou jednoduchých úrazov, ktoré sú podľa mňa úplne zbytočné. Samozrejme, netreba zabudnúť ani na náhradné veci a pitný režim. Na jeden deň klasickej túry sa odporúča minimálne 1,5 litra vody a nejaké jedlo, ktoré zabezpečí prísun energie. 

Zažili ste už množstvo záchranných akcií. Je výjazd, na ktorý nikdy nezabudnete? 

Výjazdov, na ktoré nezabudnem bolo viac. Sú však dva, ktoré mám pred očami vždy, keď sa ma na to spýtajú na besedách a pri podobných príležitostiach. Prvý sa odohral na Ostrom štíte, kde išlo o výpadok horolezca. Dostali sme informáciu že horolezec je chodec v teréne. Počas tohto zásahu sme mali ešte jednu záchrannú akciu v masíve Zadného Gerlachu, teda sme k dispozícii mali relatívne málo ľudí. Pozvolávali sme všetky dostupné rezervy, dobrovoľníkov a vyrazili sme do terénu. Ten zranený horolezec však nebol na chodníku, ale uviazol na skalnej stene. Dostávali sme sa k nemu veľmi improvizovane a ťažko. Navyše záchrana prebiehala vo veľmi silnej búrke, čo je vec, pred ktorou má každý rešpekt. V búrkovom mraku, v ktorom sme sa nachádzali sa neblýskalo zhora dole, ale blesky smerovali horizontálne. Zažívali sme naozaj veľký strach a napätie. Toho človeka sme nakoniec dostali dole. Žiaľ, zomrel nám počas transportu. Podarilo sa, ale zachrániť aspoň ďalších dvoch ľudí, ktorí tam boli. Bol to veľmi smutný prípad. 

Druhý, na ktorý si spomínam, bol výpad otca so synom na Jastrabej veži. Turisti spadli z hrebeňa a zostali visieť na lane. Dávali sme ich dole len dvaja – ja a Martin Kulanga. Najhorší moment zásahu bol, keď sme po príchode na miesto zistili, že chlapec je mŕtvy. Otec, našťastie, žil a bol v dobrom stave. Oni na seba totiž nevideli. Viseli na jednom lane zhruba v rovnakej výške, ale nemohli komunikovať, lebo každý bol na inej strane hrebeňa. Psychicky veľmi náročné bolo vysvetliť otcovi, prečo najskôr dávame dole jeho a nie syna. Toto sú dva prípady, na ktoré si vždy spomeniem. 

Viete zo svojich dlhoročných skúseností identifikovať najkritickejšie miesta v Tatrách? Pred ktorými úsekmi najčastejšie vystríhate? 

Nemyslím si, že je to o konkrétnych miestach. Aj z jednoduchého miesta sa totiž pri určitých podmienkach môže stať veľmi rizikové. Len pre predstavu – myslím si, že poznám hory veľmi dobre, no raz sme s kamarátom zažili nasledovnú situáciu. Počas akcie Čisté hory sme mali vyčistiť od odpadkov prielom v úseku Východná Vysoká. Musím sa však, hanba-nehanba, priznať, že keď sme boli na hrebeni, prišla taká hmla, že sme zablúdili. Môže to znieť zvláštne – zablúdiť na hrebeni, keďže ide o úzke miesto, ale stalo sa. Zostúpili sme teda do severnej steny Východnej Vysokej a keď sme ju zlanili a prišli dole na chodník, musel som sa turistov spýtať, v ktorej doline sa nachádzam. (smiech) Naozaj teda platí, že aj z jednoduchého miesta sa môže stať veľmi zákerné a potom je to o tom, ako bol človek na túru pripravený, aké má vedomosti, či má GPS alebo buzolu a tak ďalej. Na každú túru treba byť skutočne pripravený a plánovať ju tak, aby sme sa vedeli vrátiť aj pri zmene podmienok. 

Moderné technológie zjednodušujú život nielen turistom, ale aj vašu záchranársku prácu. Práve toto bol jeden z dôvodov, prečo vznika mobilná aplikácia Horskej záchrannej služby. Ako dokáže v praxi pomôcť turistovi začiatočníkovi a ako skúsenému horolezcovi? 

V prvom rade treba povedať, že všetky informácie, ktorými disponujeme sa nám v podobe aplikácie podarilo sústrediť na jedno miesto. Málokto vie, že Horská záchranná služba má vo vysokohorskom prostredí veľmi hustú sieť meteorologických staníc, ktoré nám neposkytujú len údaje o počasí. Ich samozrejmou súčasťou sú aj webkamery. Na základe získaných informácií potom človek dokáže dobre plánovať a pripraviť sa na túru. Vie, aké boli zrážky, aký je vietor. Keď k tomu pridáme predpoveď počasia, vieme si zvoliť vhodnú túru. Na monitore počítača alebo obrazovke telefónu reálne vidíme, aké sú na danom mieste podmienky – napríklad či tam je alebo nie je sneh. S týmito informáciami vieme narábať a lepšie plánovať. 

Druhá, a pre nás asi najpodstatnejšia vec v aplikácii, je možnosť privolania pomoci. Najväčším problémom v horách je správna definícia miesta. Keď napríklad zdravotnícki záchranári alebo hasiči spovedajú volajúceho, ako prvá zaznie otázka „Čo sa stalo?“. U nás je podstatné to, kde sa to stalo. Vo Vysokých Tatrách máme totiž niekoľko dlhých plies, ktoré môžu byť od seba vzdialené niekoľko kilometrov. Pri zlej identifikácii miesta idú potom naši záchranári do úplne inej lokality, čo čas záchrany predlžuje. Preto informácia, kde sa človek nachádza, je pre nás úplne kľúčová. Podstatou našej aplikácie je, že pri privolaní pomoci s hovorovou službou súčasne funguje aj lokalizácia daného telefónu. Strateného človeka tak vieme lokalizovať s presnosťou na 20 – 30 metrov a tým ušetríme neuveriteľne veľa času. Ďalšou výhodou, aj v prípade, že nie je dobrý signál, je priechodnosť SMS. Tá je vždy väčšia ako priechodnosť hovorovej služby. Teda, i keď hovor neprejde, SMS dorazí určite. Pomocou tohto vieme, že sa niečo deje a dokážeme k tomu nejakým spôsobom pristúpiť. V mnohých prípadoch sa stretávame aj s ľuďmi, ktorí majú jazykový hendikep (napríklad s nepočujúcimi) alebo s bežnými jazykovými bariérami. Vďaka aplikácií vieme chatovať aj pomocou piktogramov. Teda dokážeme komunikovať bez toho, aby sme „otvárali ústa„ a hovorili. 

Veľmi dobrá je tiež Kniha vychádzok a túr, ktorú by som určite odporúčal. Zákonná povinnosť každého turistu je nahlásiť, kam sa chystá. Ide o to, že, keď človek odíde na túru, či už sám alebo v sprievode iných ľudí, môže sa dostať na miesto, kde nie je signál. Alebo sa mu vybije telefón a v tiesni nebude môcť povedať, že potrebuje pomoc. Tieto Knihy vychádzok a túr sú dnes súčasťou ubytovacích zariadení. A vďaka nim nám chatár po určitej dobe môže oznámiť, že sa niekto nevrátil. Takúto knihu sme teraz dali do virtuálneho sveta a každý ju má vo svojom telefóne. Vieme si v nej nadefinovať svoj cieľ, čas kedy sa máme vrátiť a osobu, ktorej sa máme nahlásiť. Ak je po nejakom čase kontakt negatívny, nám príde núdzová SMS, že sa dotyčný nevrátil a niečo sa deje. Pátracia akcia sa spúšťa zhruba po 6 hodinách a človeka sa snažíme nájsť. 

Nedávno sme mali prípad, keď starší pán odišiel na túru. Ešte večer komunikoval s tým, že všetko je dobré. Začalo sa však stmievať a musel zostúpiť niekam do doliny. Vrátiť sa mal okolo 22. – 23. hodiny, no nestalo sa tak. V noci sa mu vybil telefón. Po 6 hodinách naši ráno spustili pátraciu akciu a človek sa v ranných hodinách našiel. Síce vo vyčerpanom stave, ale v každom prípade sa podarilo zachrániť ďalšieho človeka. O tom je Kniha vychádzok a túr. V takýchto núdzových situáciách nám neuveriteľne pomáha. Nie sú to časté situácie, ale predsa nastávajú. 

Aplikácia je veľmi prehľadná. Nájdeme v nej štyri konkrétne oblasti – Privolať pomoc, Kniha vychádzok a túr, Miesta záujmu a Varovania a výstrahy. Turisti ňou dostávajú naozaj tie najaktuálnejšie dáta. Spomenul by som jeden príklad zo života. Pred 20 rokmi sme boli s rodinou na túre. Keď nás pod Baníkovom v západných Tatrách zastihla búrka, zistili sme, že ani jeden z nás nemá signál. Ako je to so signálom v horách? Čo má človek urobiť, keď nastane podobná situácia? Ako prvý pravdepodobne nastúpi obrovský stres. 

Baníkov, je jeden z vrcholov, ktorý je známy búrkovou činnosťou. Máme tu zaznamenaných množstvo zásahov bleskov. Z tohto pohľadu je to naozaj extrémny kopec. Čo sa týka signálu, treba povedať, že v dnešnej dobe je pokrytie určite lepšie ako bolo v minulosti. Pomohlo nám, že máme zahraničný roaming, teda vieme komunikovať aj cez zahraničné siete. Práve ľudia v pohraničí v mnohých prípadoch komunikujú aj cez našu aplikáciu. Dá sa povedať, že pokrytie je dnes na úrovni 97%, ale sú miesta, kde signál stále nie je. Stávajú sa aj tieto prípady. Mnohokrát, ale len stačí poslať SMS-ku, napríklad aj z tejto aplikácie. Keď sa človek pohybuje alebo mierne zmení polohu, cez rôzne odrazy signálu SMS príde. Mali sme prípad, kedy trojica horolezcov na Prostrednom hrote uviazla vo vrcholovej časti, kde nebol signál. Pomocou SMS sa nám podarilo chatovať s nimi, zistiť, kde sú a zachrániť ich. Aby ste si to vedeli technicky predstaviť – bežná odozva pri SMS-kovaní je na úrovni rádovo jednej – dvoch sekúnd. V tomto prípade sme mali odozvy v dĺžke asi 15 minút. Vtedy ide naozaj len o odrazy signálu, vďaka ktorým správy náhodou prejdú. Ale aj vďaka nim sme dokázali týchto ľudí zachrániť. 

Treba teda dodať, že do absolútneho základu poctivej výbavy, okrem pitného režimu a obuvi, patrí aj telefón nabitý na 100%. 

Určite áno, prezentovali sme to hlavne v zimnej sezóne. Už roky sa snažíme do povedomia verejnosti dostať informáciu, aby so sebou na túry nosila tri základné veci. V minulosti to bola lopatka, sonda a lavínový vyhľadávací prístroj. Pred dvomi rokmi sme začali tvrdiť, že do výbavy patrí aj mobilný telefón. A hlavne nabitý mobilný telefón. Možno by ste neverili, no už sa nám párkrát stalo, najmä pri starších typoch telefónov, z ktorých sa batéria vyberá veľmi jednoducho, že človek batériu počas búrky vybral, čím si ho vypol a potom si ju zabudol vložiť späť. Snažil sa potom z telefónu volať, no myslel si že je vybitý. Batériu mal pritom vytiahnutú a odloženú v ruksaku, aby ho nezachytila búrka. Aj takého prípady sa stávajú. No, ako ste povedali, treba si uvedomiť, že človek je v strese, je tam chaos, samozrejme máme strach. Keď sme v pohodlí, môže byť takéto konanie pre nás niekedy nepredstaviteľné. 

Poďme do reality. Z objektívnych dôvodov sa očakáva, že ľudia nebudú tráviť toto leto dovolenky pri mori a v zahraničí. Podľa všetkého budú hotely v Tatrách praskať vo švíkoch. Pociťujete to? Je to pre vás akousi výstrahou? 

Priznám sa, že sme pripravení na letnú sezónu. Rátame s tým, že bude plná. Čo sa týka doterajšej úrazovosti – ak to porovnám s minulým rokom, sme niekde na úrovni 70%, čiže úrazovosť zatiaľ nenasvedčuje tomu, že by Tatry boli plné. Myslím si, ale, že v horskom prostredí je ľudí dosť. No treba povedať, že minulý rok bol výrazne lepší čo sa týka počasia. Ľudia chodili do vysokohorského terénu vo väčšom množstve ako dnes. Teraz občas mávame 3 – 4 dni po sebe, keď sa dá ísť maximálne okolo chaty a počasie ľudí vyššie nepustí. 

Je samotná letná sezóna menej náročná ako zimná ? Alebo sú to len moje špekulácie? 

Z pohľadu úrazovosti je to asi 1:1. V zime totiž býva veľa úrazov na lyžiarskych svahoch, ktorých je síce oveľa viac, ale zásahy záchranárov sú vtedy veľmi jednoduché. Stačí, aby sa dvaja záchranári vyviezli lanovkou, zišli k zásahu, ošetrili zraneného a zviezli ho dolu – čo je veľmi jednoduché. V lete je tých úrazov menej, ale záchranári sa oveľa viac natrápia, lebo človeka je treba niesť na chrbte. Čiže počet záchranárov musí byť väčší. Ak nemožno použiť leteckú techniku, väčšie sú i vzdialenosti. V lete sú to niekoľkohodinové záchranné akcie, v porovnaní s tými na lyžiarskych svahoch, kde likvidácia jedného úrazu trvá od 10 do 20 minút. V letnom období zásahy rátame naozaj na hodiny. 

Každopádne je to obdivuhodná práca a veľká vďaka za ňu. Mimochodom, práve ste to spomenuli – je záchrana v našich horách stále odkázaná na hrubú ľudskú silu? 

Áno, je to tak. Porovnávali sme štatistiky napríklad s alpskými krajinami, kde je nejakých 80 % všetkých zásahov vykonávaných letecky. U nás podiel leteckej techniky a hrubej sily je zhruba 60 – 70% v prospech hrubej sily. Pracujeme teda najmä klasicky pozemne a len 40 % zásahov je leteckých. Má to, ale svoje opodstatnenie a vysvetlenie. V prvom rade Alpy sú také veľké, že ak by napríklad nejaká záchranná skupina vyrazila večer, na miesto zásahu by prišla až ráno. Je teda oveľa jednoduchšie počkať a odviesť sa tam letecky. U nás úrazy likvidujeme aj v noci, keď je zlé počasie, aj keď nie je žiadna viditeľnosť. Čo sa týka pilotáže v horách – mali sme tu pilotov z Álp, ktorí nám povedali, že naše Tatry, a všeobecne slovenské hory, sú na pilotáž a záchranu veľmi ťažké. Sú tu veľké silné padavé prúdy, malá manévrovateľnosť. Doliny tu nie sú také široké, ako vidieť v Alpách. Naozaj je to veľmi ťažké. Preto je väčšia časť našich zásahov stále realizovaná hrubou silou tak, ako si to pamätám od mala. A pravdepodobne to tak ešte dlho bude. 

Skončime pozitívne, možno i úsmevne. Vytiahnite, prosím, z klobúka nejakú kurióznu záchrannú akciu. 

Spomínam si na jeden prípad staršieho dáta. Robil som ešte v Starom Smokovci, pre oblasť Vysoké Tatry. Na stanicu prišla pani, ktorá oznamovala, že sa jej stratil manžel. Zistili sme, že manželia spolu išli na Téryho chatu. Keď pán pod Veľkým Hangom (čo je veľké stúpanie pod Téryho chatou) nevládal, rozhodol sa, že sa vráti na hotel. Manželka pokračovala hore, potom zišla dole do hotela, no manžela tam nenašla. Večer prišla nahlásiť nezvestnosť a my sme spustili pátraciu akciu. Keďže im práve skončil pobyt v hoteli, pani spala dve noci na Horskej službe. Kým my sme stále neúspešne pátrali, na tretí deň sa ozval manžel z Brna a spýtal sa či sme nevideli jeho manželku. Vraj jej už tri dni niet. (smiech) 

Moja úplne posledná otázka znie, aké miesto v našich horách by ste odporučili na túru? 

Ja si vyberám miesta, kde je menej ľudí. Čiže preferujem a mám veľmi rád severné doliny. Je jedno či to je Javorová alebo Bielovodská dolina. Reliéf je tu úplne iný ako v dolinách z južnej strany. Sú málo navštevované a v dolných partiách ponúkajú prechádzku lesom, kde je už krásny vysokohorský terén. Určite to má svoje čaro, prejsť si takto nejaké sedlo. Bielovodská dolina je teda moja topka. 

Pánovi Janigovi ďakujeme za tento tip a množstvo cenných informácií. V mene celého tímu Generali Balans želáme Horskej záchrannej službe čo najmenej výjazdov a všetkým turistom len šťastné návraty.