PODCAST s koučkou Silviou Langermann o tom, ako byť dobrým lídrom a využiť svoj potenciál naplno

Aký by mal byť dobrý líder a ako sa ním môžeme stať? Podnikatelia a manažéri čelia pri svojej práci mnohým výzvam. V ďalšej časti nášho podcastu sme sa preto rozprávali s koučkou, psychologičkou a lektorkou Silviou Langermann, ktorá sa koučingu venuje už viac ako desať rokov a je riaditeľkou spoločnosti Power Coaching. Dozviete sa, ako identifikovať to, čo vás brzdí v kariérnom raste, ako prekonať strach a čo je kľúčom k správnej motivácii seba aj svojich zamestnancov.

Aby sme využili svoj potenciál naplno, musíme na sebe neustále pracovať. Veľké zmeny sa totiž skladajú z množstva malých rozhodnutí. Poradíme vám, ako sa nakopnúť k vyššej produktivite, čo robiť v náročných situáciách, ktoré neviete ovplyvniť a ako riešiť konflikty na pracovisku. Nevynechali sme ani najaktuálnejšie témy, akými sú práca z domu či zladenie rodinného a pracovného života, aby sme si udržali duševnú aj fyzickú pohodu a nevyvíjali na seba priveľký tlak.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či YouTube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Prečítajte si podnetný rozhovor so skúsenou psychologičkou, lektorkou a koučkou Silviou Langermann.

Príjemný deň želám.

Dobrý deň, ďakujem za pozvanie.

„Koučing je môj životný štýl. Neviem inak.“ To je Váš výrok. Znie to ako veľká vášeň. Počul som, že bežne vstávate o 4.30. Bolo to tak aj dnes? Máte to v práci také nabité?

Áno, aj dnes som vstávala 4.30.

(úžas) Waw. Skúsme hneď na úvod povedať, čo to je koučing. Mnohí, a aj ja ako človek zo sveta športu, kouča vnímam ako trénera, ktorý spoza čiary kričí na svojich zverencov a trénuje ich. Zvyknete aj Vy kričať na svojich klientov?

Nie, nie je to náplň mojej práce. Ale už sa to stalo. Keď je treba vytvoriť stresovú atmosféru alebo simulovať nejakú situáciu, tak sa tomu úplne nebránim. Ale o tom koučing nie je. Naša úloha je pýtať sa správne otázky, aby klient, ten človek na druhej strane, objavil svoj vnútorný potenciál a našiel riešenie na otázku, ktorú akurát vo svojej hlave rieši.

Predpokladám, že väčšina ľudí túži po skratkách, ktoré okamžite vyriešia ich problémy. Ktorí naši poslucháči by teraz mali zbystriť pozornosť a povedať si „V mojom momentálnom životnom rozpoložení by sa mi kouč určite zišiel“?

Znie to možno zvláštne, ale ja som presvedčená o tom, že kouč by sa dnes zišiel skoro každému. Nemusíte mať vždy problém, aby ste vyhľadali kouča. Môžete mať len nejakú otázku alebo potrebu nad niečím získať nadhľad. Alebo iba potrebujete nasmerovanie, keď sa chcete posunúť či pohnúť z miesta. U nás koučov aj učíme a „vyrábame“ ich asi 150 za rok. Často v komunite počúvam či to nie je príliš. Ale čo je príliš? Stále je tu veľmi veľa psychických problémov a nespokojných ľudí. Kým tu toto máme, tých koučov potrebujeme.

Koučing vyhľadávajú osoby, ktoré, napríklad, reálne potrebujú nakopnúť – či už v podnikaní alebo v súkromnej sfére. Sú to ľudia, ktorí sa hrabú v minulosti a nejako zabúdajú, že by sa mohli viac sústrediť na budúcnosť. V tomto potrebujú trošku nastavenie a zistiť, ako to zmeniť. Často riešime aj  partnerské problémy alebo témy rozvoja. Problémom býva aj to, že sa ľudia nevedia rozhodnúť. Napríklad, pred týmto podcastom som mala troch klientov. Všetci traja prišli s tým, že sa rozhodujú medzi buď – alebo. Väčšinou je to o tom či zvoliť jednu prácu alebo druhú prácu, rodinu alebo zamestnanie. Ide o takéto rozhodovacie otázky.

Koučingu sa venujem 12 rokov a stretávam mnoho ľudí, ktorí podnikajú alebo začínajú podnikať. Pozorujem, že ľudia ktorí dokážu zvážiť investíciu do kouča hneď na začiatku podnikania, práve vtedy keď musia premýšľať nad tým, na čo minú každé euro, zažijú oveľa väčší rast. Kouča si totiž treba  predstaviť ako niekoho, kto ma neustále stimuluje, motivuje a drží ma v tej činnosti, pri tom výkone. Keď sa teraz pozrieme späť na to, čo dokázali tí podnikatelia, ktorí s nami začínali, tak sa to nedá porovnať. To sú neuveriteľné a obrovské rasty. Takže koučing je pre kohokoľvek, kto si myslí, že má na viac v porovnaní s tým, čo má teraz.

Poďme si to možno trochu rozmeniť na drobné. Pre mnohých je brzdou pri rozvíjaní kariéry, napríklad, nízke sebavedomie, čiže chýbajúca odvaha. Viete nám dať nejaké tipy? Ako to prekonať?

Iste, je mnoho tipov, ktoré vám pomôžu zvýšiť sebavedomie. Napriek tomu som presvedčená, že nefungujú na každého. Pretože každý jeden z nás uvažuje trošku inak. Ak si, napríklad, prečítam motivačnú knihu, v ktorej sa píše, že sa mám každé ráno pozrieť do zrkadla a povedať si, že som super alebo, že si mám napísať svoje ciele a keď ich dosiahnem môžem sa odmeniť, prípadne, že si mám napísať svojich 10 dobrých vlastností alebo sa zveľaďovať v tom, čo mi ide – to je všetko v poriadku. Ale, ak budem doma žiť s nejakým manipulátorom, ktorý mi každý deň povie, že som neschopná, škaredá, tučná, hlúpa tieto činnosti sú úplne nanič. Takže skôr by som odporúčala pozrieť sa na to globálne, ako na celok, a zistiť či reálne mám nízke sebavedomie. To je prvá otázka. Tiež je dobré si položiť otázku, čo by pre mňa znamenalo mať vysoké sebavedomie. Pretože na nízke sebavedomie sa ľudia veľmi často len vyhovárajú – že som lenivá, že sa mi nechce naučiť, že nechcem vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Je to taká spoločensky prijateľná výhovorka, ktorá nám hovorí, že je to vlastne okej. Akoby to išlo mimo nás.

To, že mám naozaj nízke sebavedomie zistím, napríklad, tak, že mám trému, nedôverujem si v určitých veciach, ale v ostatných som veľmi aktívna. Napríklad si nerozumiem s mužmi, ale v práci so ženami som veľmi aktívna a podobne. Ak teda viem identifikovať, že mám nízke sebavedomie, mala by som skúsiť identifikovať aj to, čo mi vlastne robí. Stačí sa tomu venovať možno 2 – 3 minútky a prišli by sme na to, čo nám zvyšuje sebavedomie. Ktoré sú činnosti, pri ktorých sa cítime okej? Pri tomto by sme zostali. Nie je na to zaručený návod, napríklad, že vám Silvia Langermann povie, aby ste si pri pohľade do zrkadla povedali päť dobrých vlastností. Treba zistiť, čo vám zvyšuje sebavedomie, kde sa cítite sebavedomo a spýtať sa, ako sa to dá zveľaďovať. Môže to byť, napríklad, hranie tenisu alebo keď ste sami doma a tancujete si. Takto by sme pracovali na sebavedomí. Je to na koučingoch častá téma.

Skúsim trochu premostiť. Ako vnímate vplyv sociálnych sietí? Prezentovanie sa v lepšom svetle v porovnaní s realitou je fenoménom dneška. Stretávate sa možno aj so závislosťami, ktoré deformujú kariéru, resp. život jedinca?

Áno, sociálne siete sú jedna veľká katastrofa z pohľadu psychológie ako takej. Úplne deformujú naše životy. Dá sa povedať, že ide pravdepodobne o jednu z najhorších závislostí, s ktorými teraz robíme. „Pravdepodobne“ preto, lebo sú aj horšie závislosti, s ktorými my nerobíme. Na sociálnych sieťach jednak meníme svoje emočné stavy, svoje prežívanie – cítime sa horšie. Dokážeme si teda kaziť emóciu už tým, že ich sledujeme. Zároveň meníme svoju pozornosť. Niektorým ľuďom trvá len niekoľko minút, kým opäť chytia do ruky telefón. A tento čas sa stále znižuje. Kým zdravý človek to urobí možno raz za tri hodiny, tí z nás, ktorí sú na sociálnych sieťach ho chytia do ruky každých 5 minút. A nie iba preto, že zvoní, resp. vydáva zvuk, ale len pre kontrolu. Pre niekoho je to dokonca len minúta alebo 30 sekúnd. Predstavme si to tak, že ho len chytíme a pozrieme sa na obrazovku. V podstate je to, akoby sme neustále prerušovali nejakú činnosť. Akoby sme bežali maratón a každých päť minút sa zastavíme. To znamená, že sa potom znova musíme rozbehnúť. Akoby nám uchádzala pozornosť.

Takže vplyvom sociálnych sietí jednak meníme svoje prežívanie (t. j. akoby sme sa mali stále horšie preto, že niekto je štíhlejší, krajší, zaľúbenejší – čo mimochodom, pravdepodobne, vôbec nie je pravda) a zároveň prerušujeme svoje činnosti, čím zabraňujeme vlastnému úspechu a výkonnosti. Okrem toho závislosť na sociálnych sieťach v princípe dokáže meniť aj našu osobnosť, resp. črty osobnosti. Nekonáme potom podľa toho, čo je dobré podľa nás, ale podľa toho, čo sa považuje za dobré na sociálnej sieti. A úplne sa nám menia preferencie.

Poďme k pojmom ako dobrý líder, kvalitný manažér. Skúsme na úvod zadefinovať najdôležitejšie zručnosti alebo schopnosti, ktoré očakávame od osôb v týchto funkciách.

Aký by mal byť dobrý líder? Na to sú rôzne definície. Vymenovala by som niekoľko vlastností v bodoch. I keď si myslím, že každý líder je dobrý vtedy, keď je trochu iný ako ostatní. Keď je inšpiratívny. Dobrý líder musí vedieť počúvať ľudí. Či už tých podriadených alebo tých zvonka, ktorí ho inšpirujú v tom, kam má smerovať firma alebo podnik. Zároveň by bolo veľmi dobré, aby vedel motivovať alebo inšpirovať svojich ľudí. Nie prikazovať, aby sa ho podriadení báli, ale, aby ho rešpektovali preto, že chcú. Bolo by fajn, keby toto lídri vedeli. Je to podobné, ako keď kouč počúva a motivuje svojich ľudí. Zároveň by mal vedieť dávať konštruktívnu spätnú väzbu. Je jedno či pozitívnu alebo negatívnu, ale najmä priamo komunikovať so svojimi podriadenými. Povedať im, čo si myslí, ako veci vníma. Líder má byť tiež niekto, koho sa nebojíme, ale je pre nás prirodzenou autoritou. To sú také základné charakteristiky lídra.

Často sa spomína emocionálna inteligencia. Nie každý ňou bol obdarený. Ako sa dá natrénovať, prípadne zlepšiť?

Na emočnej inteligencii vieme pracovať. Konkrétne na prejave človeka, aby bol lepší. V princípe, ak líder dokáže pracovať na tom, že bude počúvať svojich ľudí a bude ich vnímať, zároveň vlastne zlepšuje aj svoj emočný prejav. Nebude im prikazovať, akoby tvorili nejaké vojsko, napríklad „Ticho! Všetci robte to, čo hovorím!“, ale skôr sa spýta, čo by pre nich bolo inšpiratívne a zaujímavé.

A čo otázka motivácie? Tú považujem za jednu z najväčších umení. Môže byť ťažké balansovať v rámci tímu a súčasne ho aj správne motivovať.

My sme pred tromi rokmi začali spolupracovať s firmami. Zistili sme totiž, že veľmi veľa firiem na Slovensku a v okolí dáva veľa peňazí do motivácie svojich zamestnancov, ale výsledok je nulový alebo skoro nulový. To znamená, že svojim ľuďom zaplatia vstupenky do fitka alebo maséra, no oni to vôbec nevyužívajú. Vôbec neberú angličtinu ako niečo prospešné, firemný večierok je často skôr za trest. A napriek tomu, firmy do toho stále investujú veľmi veľa peňazí.

Spolupracovali sme s firmami, ktoré robili rôzne teambuildingy, kde mali v programe rozličné aktivity, napríklad, rozvíjajúce osobnosť. Boli sme volaní vlastne v rámci benefitov. Ale prestali sme to robiť, lebo sme videli, že peniaze akoby sa takto vyhadzovali von oknom. Nemalo to žiaden význam. Motiváciu sme preto začali robiť formou motivačných systémov, kde najprv potrebujeme zistiť, čo toho človeka motivuje. Uvedomujem si, že to znie veľmi jednoducho, ale keď ten líder bude počúvať svojich ľudí, tak sa veľmi jednoducho dozvie, čo ich motivuje. Tak, ako keď rodič počúva svoje dieťa. Nie je pravda, že každé dieťa motivuje, keď mu kúpite LEGO. Nemusí to byť pravda. Možno nejakého chlapca áno, dievčatá možno áno, možno nie. Sú teórie, že peniaze motivujú. To vôbec nie je pravda. Peniaze sú štandard. Demotivuje nás, keď ich nemáme. Ale keď niekomu zvýšim plat, tak mu automaticky nezvýšim aj motiváciu. Je to len chvíľková motivácia, ktorá časom opadne a stane sa normou. Takže my skôr pracujeme tak, že dotazníkovou formou zisťujeme, čo toho človeka alebo skupinu ľudí reálne motivuje. Čo líder vie robiť veľmi jednoducho – buď má svojich tímlídrov, ktorí sa pýtajú za neho alebo sa pýta sám svojich podriadených, čo by chceli, čo sa im páči, čo majú chuť využiť. Samozrejme pri tom musí byť vytvorená bezpečná atmosféra, aby sa to aj odvážili povedať. Väčšinou sa nám počas týchto troch rokov potvrdilo, že firma neuveriteľne ušetrila na motivačných nákladoch – asi na tretinu. A zároveň tá motivácia a výkonnosť zamestnancov vyskočila minimálne o 20 %.

V práci sa mnohokrát stane, že sa stretnú ľudia s rozdielnymi názormi. Či už pri práci s klientom alebo medzi kolegami. Ako by sme mali správne riešiť takýto konflikt názorov? Platí, že manažér alebo zákazník má vždy pravdu? Je to veľmi citlivá téma.

Je to veľmi citlivá téma. Možno to tak trošku obídem – keď má manažér rozhodnúť medzi dvomi zamestnancami, už to nie je úplne ideálny manažér, pretože preberá zodpovednosť za svojich podriadených. Keď sa podriadení hádajú, vzniká to klasickým spôsobom. Hore máme nejakého riaditeľa, pod ktorým sú dvaja obľúbenci. Títo sa hrajú a konfrontujú. Ako keď sa deti hádajú, ktoré z nich je obľúbenejšie. Často potom prídu za riaditeľom a pýtajú sa, kto má pravdu. Ale to je niečo, čo za nich riaditeľ nemôže riešiť. Je to presne ako pri tých deťoch, ktoré sa pohádajú. Nie je tam pravda. To by sme sa mohli vrátiť až k Adamovi a Eve. Riaditeľ nebude riešiť, „kto komu zobral traktory“.

Tu by sme mali pracovať na tom, aby ten líder, riaditeľ či manažér bol schopný pracovať so zodpovednosťou ako takou. Teda, aby nepreberal zodpovednosť za ľudí, ale vracal im ju. Predstavme si, že zamestnanci by si pri tej hádke akoby hádzali loptu a navzájom sa dokola obviňujú „Ty si na vine.“ A zrazu tú loptu hodia na riaditeľa. U nich teraz žiadna lopta nie je, ale riaditeľ má zrazu v ruke päť alebo desať lôpt, t. j. obvinení, ktorú mu nepatria. Nemal by ich preto vôbec chytiť. Ak to aj urobí, rýchlo by ich mal hodiť naspäť a povedať „Ok, do zajtrajšieho rána príďte obaja s riešením.“ alebo „Do zajtra povedzte, čo odo mňa očakávate a dohodnite sa na sankciách, ktoré obaja ponesiete.“ Ten problém riaditeľ v žiadnom prípade nemá prebrať.

Často sme privolávaní aj do takýchto situácií. Skôr tu však vystupujeme ako mediátor medzi dvomi stranami. Väčšinou konflikt vieme zastaviť v zárodku. Keď už to vypukne do hádky, vieme, že za problém zamestnancov už predtým preberal zodpovednosť riaditeľ alebo manažér. Ak by to neurobil, neprišlo by to až sem. Ak sa, napríklad, hádajú troj-, štvor-, päťročné deti a naučíme ich, aby si hádky vybavili samy vo svojej izbičke (obrazne podľa hesla: kým netečie krv, tak sa nezbláznime), tak sa ako 15-ročné nebudú vracať. Keď v 15-tich prídu s konfliktom, znamená to, že sme to 15 rokov robili za ne. Musela by to byť veľmi akútna situácia, aby ju manažér prišiel riešiť k riaditeľovi. Vtedy to, ale nebude osobné, skôr niečo faktické. Ale to už je iná téma. Tam už je to o odbornosti a rozhodovaní sa o tom, ktorý z predložených projektov je lepší.

Manažér teda nemá riešiť problémy za svojich zamestnancov a koučing s touto zodpovednosťou pracuje veľmi silno. Venuje sa tomu, čia je táto a táto zodpovednosť, učí s ňou ľudí pracovať a zároveň nepreberať zodpovednosť za iných.

Vráťme sa trošku na začiatok. Existuje v rámci individuálneho rozvoja nejaký univerzálny spôsob ako si budovať kariéru? Je dôležité mať plán, trvať na ňom, držať sa ho alebo je lepšie robiť rozhodnutia spontánne? Toto je podľa mňa otázka, ktorú na bežnej báze riešia mnohí ľudia a sú z toho zneistení. Pýtajú sa sami seba „Robím to správne – nerobím to správne?“ alebo „Koho mám počúvať? Kto mi pomôže?“ 

Jednoznačný návod na úspech alebo úspešnú kariéru neexistuje.  Ale sú princípy, ktorých by sme sa mali držať a ktoré nám môžu byť nápomocné. Hlavne by sme mali poznať svoj cieľ – kam chceme prísť. Či je môj cieľ zarobiť milión, dobre sa vydať alebo byť úspešnou speváčkou, podnikateľkou, psychologičkou či koučkou nie je podstatné. Jednoducho je to môj cieľ. A cesta k nemu môže byť rôzna. Mali by sme však aspoň v bodoch vedieť, ako ho dosiahnuť. Musím myslieť, napríklad, na to, že keď chcem byť úspešná psychologička, je nevyhnutné, aby som dokončila psychologickú školu. Ak chcem byť skvelou herečkou, môžem čakať, že ma náhodou niekto objaví alebo môžem ísť na kastingy. Teoreticky by som teda mala vedieť, čo všetko môžem urobiť pre to, aby som to zvládla a konať podľa plánu. Ale v žiadnom prípade sa toho nedržím úplne striktne. Keď totiž žijem spontánne, veľmi často robím emočné rozhodnutia, ktoré môžu dopadnúť katastrofálne, ale i geniálne. A to v danom momente nevieme. Ale, keď mám pred sebou cieľ a aspoň približnú cestu, môžem sa na ňu vrátiť aj keď urobím nejaký prešľap. Napríklad, keď sa pri tom spontánnom rozhodnutí zamestnám, odcestujem alebo spravím niečo iné. Všetko môže byť rozhodujúce, no cieľ a cestu k nemu by sme vždy mali aspoň približne poznať.

A možno aj počúvať svoju intuíciu, lebo tá zvykne byť mocným čarodejníkom. Ako pri svojich klientoch vnímate faktor strachu? Cítim to tak, že pre silný strach sa mnohí boja už začať. Niekedy je toto na životnom pláne to najťažšie.

Práve teraz som odovzdávala jeden rukopis, pred ktorým som robila celkom veľký prieskum. Väčšinou sa skutočne píše, že začať je najnáročnejšie. Nemôžem to úplne vyvrátiť. Z mojich skúseností je oveľa náročnejšie udržať úspech. Poviem to na úplne jednoduchom príklade. Keď sa mi páči nejaké dievča, zdá sa mi neuveriteľne ťažké ho osloviť. Vytvoriť si potom nejaký vzťah a prísť do manželstva je tiež niečo, čo si odmakáme, ale stále to vyzerá tak, že to prvé oslovenie bolo najnáročnejšie. Podľa mojich skúseností z práce s ľuďmi vyplýva, že udržať si úspech, napríklad, aby ma táto žena milovala aj o 20 rokov, je oveľa náročnejšie než to prvé oslovenie. Takže to prvé vykročenie sa nám zdá náročné len teraz a preto nezačneme. Ale je to v poriadku. Nemá to byť odradením, skôr motiváciou, aby sme si uvedomili, že prvý krok stále nič nie je. Na to, aby sme potom ten úspech udržali dlhodobo – napríklad, aby niekto tú speváčku/herečku nielen objavil, ale aby sa udržala na scéne 10, 20, 30 rokov, je potrebných niekoľko takých vykročení znova a znova.

Príčinou toho, že nevykročím, môže byť lenivosť, keď si stále hovorím „potom“. Napríklad, že od pondelka chudnem, od nového roka začnem, potom to spravím. Často je to, ale aj o tom, že okolo nás žije neuveriteľne veľa manipulátorov, ktorí nechcú, aby sa nám darilo. Neviem či len ja mám na to vo svojej praxi v posledných rokoch šťastie alebo či sa to stupňuje. Niekedy sú okolo nás kamaráti, pseudokamaráti, partneri či rodinní príslušníci, ktorí nám jednoducho neprajú. Ten človek by na začiatku aj mal odvahu, aj by vedel čo a ako, ale je neustále zneisťovaný, napríklad, slovami „Na čo to budeš robiť?“ alebo „Nie je ti tu dobre?“ Takýmito vetami človeka neprajníci úplne udupú a on s ničím nezačne. Keď si aj neskôr uvedomí, že to nebolo z jeho hlavy, už môže byť neskoro.

Potom je časté, že ľudia nevedia, ako začať. Tu si myslím, že na Slovensku máme mentoringové programy stále v plienkach. A teraz nemyslím programy ako odborné poradenstvo. Skôr to, že keď niekto chce byť moderátor, herec, kouč, lekár, tak v princípe ani nevie, koho sa má spýtať. Sama som to na škole vnímala veľmi silne. Ako študujúci psychológ som necítila, že by ma učili ľudia, ktorí by psychológiu reálne robili. Teoreticky som dostala obrovské množstvo vedomostí, ale keď som prišla do bodu, že som skončila školu a zisťovala som, čo teraz, nebol tam nikto, koho by som sa mohla spýtať „Prosím vás, ako sa to teraz robí?“ Toto vidím v športe, v škole a v profesiách ako sú hudobník, kreatívec, umelec. Tieto programy vôbec nefungujú. Vnímam to i na našom odbore, preto sa svojim absolventom snažíme pomôcť. Máme facebookové skupiny, stretávame sa s nimi a ako povedala jedna moja študentka – pravidelne im aj vynadám, aby boli lepší. Toto jednoducho ľudia často nevedia. A aj preto nevykročia cestou k úspechu.

Skúsme ľuďom trošku naliať toho zdravého sebavedomia a zdôrazniť, že život nie je len o tých navonok ťažkých rozhodnutiach, ktoré nás kvária. Dôležité sú aj tie milióny mikrorozhodnutí, ktorým čelíme každú minútu svojho života.

Teraz ste to povedali veľmi presne. Vôbec to nie je o veľkých rozhodnutiach. Nepoznám nikoho, kto by jedným veľkým rozhodnutím urobil zmenu vo svojom živote. Sú to tisíce a milióny malých rozhodnutí. A jednoducho si to vieme na svojich životoch uvedomiť. Napríklad, keď chcem schudnúť alebo zdravo žiť, nie je to len jedno rozhodnutie. To je o tom, do ktorého obchodu pôjdem, do ktorej uličky v obchode, čo si dám do košíka, čo z toho urobím, koľko toho urobím. Spolu sú to milióny rozhodnutí. Tvárime sa, že sme sa rozhodli urobiť zmenu vo svojom živote, tým že úspešne začneme chudnúť. To však zatiaľ nie je zmena. Len plán, nejaká vízia.

Je to presne o tom, čo urobíme, keď sa ostatní bavia. Môžeme to sledovať na sociálnej sieti alebo urobiť projekt. Čo si vyberieme? Aj tu je milión rozhodnutí. Keď máme trošku času, zapneme si seriál alebo ideme niečo študovať? To sú maličkosti, ktoré sa nám zdajú nepodstatné. Poviem k tomu jeden krásny príklad, ktorý ma veľmi fascinoval. Keď sme donútili ľudí, aby si odinštalovali sociálne siete zo svojich mobilných telefónov a sledovali ich iba na svojich počítačoch, tak v princípe ich pocit šťastia za jeden mesiac (31 dní) vystúpil až o 30 %. Popritom sme tento výskum robili na jednej strednej škole, kde dobrovoľne robím školskú psychologičku. Iba tým, že si študenti odinštalovali sociálne siete z telefónov, sa im zlepšili známky o 1 až 2 stupne za rok. Vidíme teda, ako to súvisí. Sociálnym sieťam sa venujeme, napríklad, aj v autobuse po ceste domov. Je neuveriteľné, že takto si deti dokážu zmeniť známky o 1 – 2  stupne v priebehu roka. Stačí sa zamyslieť nad tým, že ak moje dieťa pravidelne hráva hry, pravdepodobne sa mu budú zhoršovať známky. Ide o sústredenosť a o čas. Samozrejme, platí aj to, že keď tie hry alebo to, čo vidím na sieťach bliká, každá kniha bude nudná a pomalá. Takže jedno súvisí s druhým. A to sú tie miniatúrne rozhodnutia.

Nepotrebujeme spasiť svet. Keď u nás, napríklad, robíme partnerské koučingy, prvá vec ktorú sa pýtam je, ako doma zdravíte svoju polovičku. Keď sú ľudia zaľúbení, poobjímajú sa, pobozkajú, strávia pri tom privítaní možno minútu – dve. Po čase je to len „Čau, som doma“ a úplne to zmizne. Urobme len toto, toto zmeňme. Príďme domov, pozdravme sa inak a zmení sa všetko. Taká maličkosť.

Úplná drobnosť. A tu sa dostávame do takej, možno to poviem otvorene, tvrdej reality dneška, posledných mesiacov a dá sa povedať aj posledného roka. Mnohí ľudia teraz trávia čas uzavretí doma, izolovaní. Máme lockdown, karanténu, homeoffice s deťmi je mnohonásobne ťažšou situáciou. Nevraviac o tom, že v tomto prostredí sa aj tie štyri steny doma zužujú. Čo poradiť ľuďom? Ako sa nezblázniť?

Toto je témou naozaj už skoro rok. Tiež sme k tomu už viackrát vydávali stanoviská. Čo sa opakuje je rada, že by sme nemali bojovať s tým, čo nevieme zmeniť. Ušetrí nám to veľmi veľa energie. Keď budem nadávať na vládu, testovanie, očkovanie a čokoľvek, nepomôže mi to zlepšiť kvalitu svojho života. Nechcime zmeniť to, čo zmeniť nevieme, ale zmeňme to, čo zmeniť vieme. To je veľmi dôležitá vec. Aj v tomto prípade považujem sociálne siete za najhoršiu vec, lebo dokážu emócie vyburcovať úplne zbytočným smerom. Výsledkom je strach o vlastný život a životy svojich blízkych. Strach je veľmi zlý pán, ak podľa neho konáme. Ideálne by bolo keby sociálne siete neboli a riešili by sme ich len na kontakty, ktoré sú pre nás prospešné. Nie na čítanie rôznych negatívnych správ. Je úplne jedno či som pre alebo proti vakcínam, pre alebo proti COVID-u. To je nepodstatné. V každom prípade mi to dokáže znepríjemniť život.

Okrem toho je dobré spomenúť si na cvičenie a na pohyb. Myslime na to, že naše telo je konštruované tak, že neurologicky potrebujeme pohyb na to, aby sme mohli byť uvoľnení. Takže, ak dlho sedím pri jedálenskom alebo pracovnom stole, potom ležím a zase len sedím, sedím, sedím, nie je to okej. Potrebujeme nejaký pohyb. Môže to byť 5 – 10 minút doma, možno prechádzka pri počítači, nejaký trenažér alebo čokoľvek. Hlavne nezabúdať na pohyb, pretože ten dokáže, pozitívnym aj negatívnym smerom, naozaj veľmi rýchlo urobiť zázraky.

Takže, keď neriešime sociálne siete ani novinky ohľadom COVID-u, našu myseľ neovládne strach. Treba sa tomu vyhýbať a športovať. Skúsme uvažovať takto – či chceme alebo nechceme, máme teraz úplne iný časový režim. Minimálne nechodíme do práce alebo robíme z domu. Čo vieme teraz urobiť, čo sme predtým nevedeli? Ako vieme ten čas využiť? Vieme ho využiť len tak, že budeme nadávať a plakať alebo aj inak? Nie je podstatné ako. Od toho, že môžeme začať háčkovať, cez to, že konečne máme čas na vaňu alebo môžeme spať osem hodín. Skúsme si nájsť to, čo vieme urobiť. Plne si uvedomujem, že veľa ľudí prišlo o prácu a aj to, že táto doba nie je úplne najpriaznivejšia za posledných 50 rokov. Napriek tomu si myslím, že nám nepomôže, ak na to budeme pozerať negatívne. Čo teda môžem momentálne urobiť? Čo je v mojich silách, aby mi to pomohlo? Čo viem zmeniť?

A ešte sú tu dve podstatné záležitosti. To, že som doma s niekým, môže mať rôzne formy. Prvá je, že sa môžeme neznášať a navzájom si život znepríjemňovať. Zároveň to, ale môžeme zobrať aj tak, že sa k sebe skúsime priblížiť a tráviť čas spolu. Rodiny a partnerstvá sa v priebehu posledných desaťročí rozpadávali, lebo sme sa naháňali za kariérou, peniazmi, autami. To, že sme teraz doma, pre nás môže byť možno aj akousi stopkou. Teraz si spolu dajme aspoň ten obed. Uvedomujem si, že aj každé online vyučovanie končí inokedy. To je v poriadku. Nemusíme spolu jesť striktne všetci traja, štyria či piati. Ale aspoň s niekým si sadnime na ten obed alebo večeru, rozprávajme sa, trávme spolu čas, zahrajme si karty, spoločenskú hru, čokoľvek. Môžeme to poňať tak alebo tak. Môžem svojho muža znenávidieť alebo si k nemu hľadať novú cestu.

Každá kríza je svojim spôsobom aj príležitosťou. Mnohí naši poslucháči sú rodičia, ktorí sa venujú alebo by sa chceli venovať podnikaniu. Býva to však náročné – skĺbiť rodinný život s podnikaním. Máte pre nich nejaké rady, ako to zvládnuť?

Každé podnikanie vyžaduje niečo iné. Čo považujem za veľmi dôležité, a to je rada, ktorú odo mňa ľudia často počujú, je, aby sme ako ženy nerobili zo svojich mužov neschopných otcov a partnerov. Využime v manželstve aj túto možnosť. Pri svoje práci totiž často vidím to, že nie muž odmieta pomôcť, ale skôr žena si odmieta pomoc vypýtať. A to je veľký rozdiel. Poviem jeden úplne jednoduchý príklad – „Však, ale on ho nevie nakŕmiť, to ja musím. On ho nevie prebaliť, on ho neuspí, musím ísť domov.“ Robíme tak z mužov, pardon za výraz, neschopných debilkov, ktorí sa nevedia postarať o vlastné dieťa. „Musím mu navariť. Čo by inak jedol?“ Hádam neumrie od hladu. Bolo by dobré, keby sme si toto uvedomovali.

Tiež je dôležité, aby sme spolu ako partneri dokázali komunikovať a vedeli sa dohodnúť, kde je môj čas na prácu a kde je tvoj. Myslím tým mužov aj ženy. Teraz, keď sme doma, skúsme rešpektovať, že keď môj partner pracuje, tak pracuje. Nebudem ho žiadať, aby išiel vyniesť smeti. Môže to urobiť aj o dve, tri, štyri hodiny. Zároveň, keď pracujem ja, mal by to tiež úplne rešpektovať. Možno, že deti nebudú mať päťchodovú večeru. Je to úplne okej. Budú mať špagety. Ženám podnikateľkám tým chcem povedať, že deti budú šťastnejšie s tými špagetami. Konajme tak, aby sme si toto uvedomovali. Toto musíme mať v rovnováhe, aby sme sa vôbec mohli venovať podnikaniu alebo vlastnej práci. Akonáhle žena bude chcieť byť dokonalá kuchárka, upratovačka, manželka, matka a podnikateľka, resp. zamestnankyňa, tak sa zblázni. To nejde. Môj muž alebo partner bude popri tom musieť byť iba dobrý zamestnanec alebo podnikateľ. Ak chceme byť partneri, skúsme si to rozdeliť tak, aby sme obaja boli v poriadku. Či je niečo mužské alebo ženské, nech si každý zváži sám. Ja si viem predstaviť, že doma varím, lebo mám rada tú činnosť, ale mám veľa klientov – mužov, ktorí varia a všetci sú spokojní. Je to okej. Takže skôr premýšľajme, na čo nám to partnerstvo vlastne je. Nechcime byť sami na všetko. To je asi jediné, čo mi napadá k tejto téme.

Čo sa týka samotného podnikania, môžu sa naši poslucháči a čitatelia spoľahnúť aj na nové poistenie od Generali, ProFi Extra, ktoré sa dá vyskladať na mieru. Či už potrebujete poistenie miesta zariadenia alebo profesijnej zodpovednosti. K dispozícii je tu takisto aj prerušenie prevádzky a poistenie prepravovaného tovaru. To sú veci, ktoré vedia v začiatkoch alebo v priebehu podnikania psychicky pomôcť. Pani Langermann, dovoľte mi ešte na záver, aspoň v krátkosti, otvoriť jednu tému. Ide o ďalší fenomén tejto rozlietanej doby a vysokého životného tempa. Už ste to spomínali – syndróm vyhorenia. Prejavuje sa psychickou i fyzickou vyčerpanosťou. Existuje nejaký recept, ako sa mu vyhnúť? Aké sú hlavné príznaky? Kedy treba zbystriť pozornosť pred blížiacim sa vážnym problémom?

Vyhnúť sa tomu vieme tak, že sa uvedomelo správame už dávno predtým, ako to začne. Myslím tým, zvážiť si, čo je v našom živote dôležité. Konať tak, aby sme v ňom mali rovnováhu. Možno to znie odvážne, no ak mám, napríklad, psychicky náročnú prácu a venujem sa jej 12 – 16 hodín denne, tak vyhorenie v nejakej forme určite príde. Ohrozené sú najmä skupiny, ktoré pracujú s ľuďmi. Napríklad aj povolanie kouča vyzerá tak, že si s vami dá kávu, zaplatíte veľa peňazí a je to veľká pohoda. Alebo učiteľ – príde do triedy, niečo povie, o druhej ide domov a má dva mesiace prázdniny. Manažér – príde, dá rozkazy, sadne do luxusného auta a odíde. Toto je, ale len jeden pohľad.

Keď mám obrovskú zodpovednosť a pracujem s ľuďmi, potrebujem mať v živote balans, tú rovnováhu. Musím vedieť, kde vypnem a kde dokážem nabrať ďalšiu energiu. Zároveň je podstatné, aby sme neboli prepracovaní. Vy ste spomínali aj poistenie. Uvedomujem si, že to ľudia vnímajú rôzne, ale aj poistenie môže byť psychicky dôležitým faktorom. Už pre ten pocit, že ma niečo istí zozadu. Aj pri vyhorení je neuveriteľne dôležité mať niekoho alebo niečo, čo nás istí. Je to hneď úplne iný pocit. Dôležitá je teda prevencia pred vyhorením. Aby sme neboli prepracovaní. Aby sme boli schopní položiť to pero, ten notebook a vypnúť. Čo je, inak, najmä pre samotných podnikateľoch často najväčším problémom. Keď ide o vlastnú firmu, robia často 24 hodín denne.

Zároveň netreba zabúdať na nejaký aktívny relax, teda pohyb. To je u každého iné. Niekto pôjde behať, niekto si zahrá tenis, iný sa prejde alebo má psa. Hlavne, aby sme sa nejako hýbali a hľadali tú radosť inde. Aby pocit naplnenia nebol postavený iba na jednej činnosti, ktorou je práca. Aby to nebolo iba o tom, že posúvam svojich klientov. Nie je podstatné, čo nás teší, ale to, aby sme si aktivity rozdelili. Zároveň je dôležité, aby sme brali vážne aj dovolenky a chvíle, keď môžeme vypnúť. Predchádzajme vyhoreniu tým, že nájdeme niečo, čo nám pomôže všetko odfiltrovať.

Každý zdravý človek, ktorý sa dokáže rozhodovať o sebe, by si mal zvážiť či má zmysel robiť 16 hodín denne. Áno, 28-ročný aj 48-ročný človek to fyzicky dokáže, ale nemá to žiaden význam. Nebudeme tým efektívnejší, ani viac nezarobíme. Je lepšie držať pracovný čas na uzde. Zároveň treba mať aktívny oddych a relax, dostatok pohybu a brať vážne aj dovolenky, aby sme vedeli aj reálne vypnúť a tešiť sa z toho.

Pani Langermann ďakujeme za čas a najmä za zaujímavé myšlienky. Fanúšikom našich podcastov zase za pozornosť a priazeň. Prajeme vám krásne dni a veľa pohody.