PODCAST so Sorizzom a Schopinskim o výlete na Azorské ostrovy, o cestovateľských zážitkoch a užitočných tipoch

V ďalšom diele nášho podcastu vítame rovno dvoch hostí: Daniela Sorizza Kisa a Martina Schopinského. Vitajte!

Zdravíme všetkých, ahojte.

Pred pár dňami ste sa vrátili z poriadneho výletu. Ako vyzerá nový štandard cestovania?

Sorizzo: Absolvovali sme desať letov za dvanásť dní, bolo to náročnejšie, ale toto sme my. Veľmi som sa na Azory tešil, chcel som tam ísť približne desať rokov.

Schopi: Azorské ostrovy sú súčasťou Portugalska, ležia v Atlantickom oceáne, sú to sopečné ostrovy, majú aj najvyšší vrch Stredoatlantického chrbta, ktorým je sopka Pico na ostrove Pico. Spolu sme sa špacírovali po štyroch z týchto ostrovoch, po dvoch aj neplánovane.

Sorizzo: Pravdou je, že prelety medzi ostrovmi nie sú také, ako sú ľudia zvyknutí. Najprv sme boli asi dva dni v Lisabone, nešli sme štandardne na hlavný ostrov Sao Miguel, chceli sme ísť na najzápadnejší bod Európy. Prelety medzi ostrovmi vyzerali nasledovne: sadli sme si do kabíny, ozval sa kapitán, že let bude trvať 35 minút. Zaspal som, a keď som sa zobudil, hovorím priateľke, ktorá bola s nami, že mám pocit, akoby som spal dve hodiny. Nuž, pozreli sme sa na telefón a zistili sme, že sa nemýlim. Pre zlé počasie sme museli pristáť na inom ostrove. To sa nám stalo asi dvakrát či trikrát. Azory sú hory a oceán, takmer nič medzi. Schopi povedal, že každý ostrov je ako veľká záhrada. Každý centimeter je tam nádherný.

Už teraz vám závidím, no vráťme sa k letom. Ako vyzerajú? Opíšte nám procedúru na letisku a čo všetko ste museli splniť.

Schopi: Došli sme na letisko Schwechat, ktoré bolo ľudoprázdne. Nastúpili sme do lietadla, to bolo plné. Prišli sme do Lisabonu a nastal šok, letisko bolo úplne plné. Bol to pre nás zvrat v celkovom zmýšľaní o korone a súčasnom stave. Na Slovensku sme viac obozretní, dodržiavame opatrenia, no v Portugalsku už začal fungovať reálny život a migrácia obyvateľstva, keďže ide o kozmopolitnú krajinu.

Ja som však od známych počul, že pri odlete je potrebné vyplniť množstvo papierov. Ako to bolo vo vašom prípade?

Sorizzo: Máš na výber. Môžeš si ich vyplniť online, čo je zdanlivo tá náročnejšia možnosť, pretože si musíš vyhľadať informácie sám a ovládať nejaký svetový jazyk. Ak to zvládneš, vyplníš si majoritu dokumentov. Niektoré majú až „agentský” charakter. Obsahujú informácie, kto si a koľko sa zdržíš, a takisto o tom, kde budeš bývať. To sme nevedeli, čiže sme boli nútení aj improvizovať.

Dokumenty si môžeš vyplniť aj priamo na mieste. Často sa však dialo, že ľudia vystúpili z lietadla, kde sa následne vytvoril dlhý rad. Aj nás v Lisabone strážnik posielal do radu, na čo sme mu povedali, že máme vyplnené dokumenty online s prideleným QR kódom. Takmer zhíkol: „QR kód?“ Akoby ani nevedeli, že niečo také existuje. Všetkých sme vďaka tomu predbehli, vyzerali sme ako vládna delegácia.

Vypĺňanie dokumentov nie je zložité, no dohľadanie tých správnych je už druhá vec. Často sme volali na ambasády, kde neboli vždy prívetiví, ale napokon sme dostali všetky potrebné informácie.

Boli momenty, keď vám hrozilo, že vás zavrú do karantény alebo niečo podobné?

Sorizzo: Hneď na druhý deň.

Schopi: Tým, že sme všade museli mať 72-hodinový PCR test, keď sme sa chceli presúvať, no nevedeli sme relevantné informácie o nemocniciach, kde testy vykonávajú, museli sme si hneď na letisku v Lisabone zaplatiť nové PRC testy. Tie stáli na hlavu 90 eur. Ak sa snažíte cestovať ako my, hneď na začiatku je takáto vysoká položka pomerne nepríjemná.

Nestalo sa to preto, že sme podcenili situáciu. Keď sme sa pokúšali niekde volať či písať, nedovolali sme sa alebo nám neprišla odpoveď. Bolo veľmi náročné zorientovať sa v informáciách, ktoré v tom čase Portugalsko poskytovalo.

Sorizzo: Mohli sme tiež zabudnúť na možnosť voľby voľného termínu na PCR test v niektorom z laboratórií. To neexistuje. Pošleš e-mail, že chceš ísť na testy, a čakáš, čo sa stane. Prozreteľne som napísal asi do piatich laboratórií a vyplnil nenormálne množstvo tlačív, pretože sme po prílete mali možnosť ísť na bezplatný test. Napokon sme si ich aj tak museli zaplatiť. Každý z testov mimo letiska by mal po prílete na ostrov cez 72 hodín.

Nasledujúca otázka zaujíma veľa Slovákov. Kontrolovali vás?

Schopi: Áno, jediné miesto, kde nekontrolujú, bol Lisabon, ale iba v rámci návratu z Azorských ostrovov, čo je viac-menej vnútroštátny let. Bolo to zložitejšie aj pre fakt, že Azorské ostrovy sú autonómne územie a mali nastavené trochu iné pravidlá. Napriek tomu, že sme spĺňali podmienky pre Portugalsko, všade na Azorských ostrovoch od nás vyžadovali registráciu a detailné údaje. Dialo sa to aj v prípadoch, keď sme pristáli pre zlé počasie, čiže sme ani nemali v pláne daný ostrov navštíviť.

Sorizzo: Keď sme smerovali na Azorské ostrovy, chceli sme ísť na iný ostrov, nie Sao Miguel, z ktorého sa často cestuje na tie ostatné. Pre zlé počasie sme však pristáli práve tam. Následne, keď sme sa dostali z ostrova Sao Miguel, a teda letiska Ponta Delgada na ostrov, kde sme pôvodne smerovali, sa nás pýtali, odkiaľ ideme. Napriek tomu, že sme na Sao Miquel prišli nechtiac a mali sme všetky testy, museli sme ich ešte chvíľu presviedčať.

Predtým než sa dostaneme ku krajšej časti vašej cesty, musím sa opýtať, či neľutujete výpravu. Stálo to za to aj napriek všetkým problémom a papierovačkám?

Sorizzo: Hneď zajtra by som šiel späť. Zoberme si to takto: Keď ideš na dovolenku, cestovná kancelária ti povie, kde si všetko vybavíš, prípadne to vybaví za teba. Často mi ľudia píšu, že, vau, kde som, čo robím a koľko musím zarábať. Je to úplná hlúposť. Chodíme do luxusnejších destinácií, no dávame si pozor, aby sme sa tam dostali za pár eur. Vyzerá to síce honosne, no všetko si vybavujeme sami – trasu, bývanie aj tlačivá. Prvýkrát je proces náročnejší, ak by sme šli druhý či tretíkrát, vedeli by sme sa zorientovať ľahšie.

Obaja ste skúsení a ostrieľaní cestovatelia, preto by som dal poslucháčom do pozornosti zápisky z blogu Generali Balans, konkrétne projekt Ulietavame si, kde vás Dominika Morávková spolu s Marekom Kolenom posielali na výlety do rôznych destinácií naslepo. Čo sú najcennejšie skúsenosti, ktoré ste vďaka tomuto projektu nadobudli? Možno balenie?

Sorizzo: Trafil si klinec po hlavičke. Keď som začínal cestovať sám, začal som chápať, že nie je horší pocit, ako keď si po návrate otvoríš kufor a vidíš štyri či desať vecí, ktoré si si nikdy nedal na seba. Keď ideš do teplej krajiny, nepotrebuješ takmer nič. Stačí ti zopár tričiek a spodná bielizeň. Jedno z obmedzení počas projektu Ulietavame si, ktoré nám dala Dominika, bolo, že si môžeme so sebou zobrať len príručnú batožinu. Najprv mi to prišlo scestné a šialené. Na Severnom póle v Laponsku by som prijal viac batožiny, to bolo drsné. Inak sa však dokážeš veľmi dobre zbaliť aj do príručnej. Keď cestujem na dlhšie, mám taký trik, že si nebalím klasické veci, ako mydlo a sprchový gél, ktoré si viem kúpiť kdekoľvek.

Rozumiem. Si ten typ človeka, ktorý chodí do lietadla v štyroch svetroch, aby ušetril?

Sorizzo: Budem si protirečiť v low cost cestovaní. Som skôr človek, ktorý si sveter dokúpi, keď mu chýba. V niektorých krajinách nemusí byť vôbec potrebný, inde však stojí pomerne veľa peňazí, treba to zvážiť.

Schopi, ako kameraman so sebou nosíš množstvo techniky. Ako optimalizuješ tento segment?

Schopi: Doma špekulujem, ktorý objektív zobrať, ktorý nie. Väčšinou vyberám aj z toho hľadiska, aký mám zámer. Najčastejšie zvíťazí široké sklo a jeden teleobjektív. Neskôr sa s tým musím celú dovolenku, respektíve pracovnú cestu vynájsť. Teraz, keď sme boli na Azoroch a chceli sme najmä pracovať, mal som dve príručné batožiny. Asi raz či dvakrát musela ísť časť aj do podpalubia, pretože letecká spoločnosť nemala možnosť zobrať si ju so sebou do lietadla.

Sorizzo: Ja sa veľmi teším, že sa Schopi do mňa nepúšťa, ale v skutočnosti to bolo úplne inak. Sťažoval sa, že som mu zakázal zobrať si so sebou počítač, chudáčisko, s malou batožinou si to ako fotograf odskákal najviac. Občas som ho aj ľutoval. Mal desaťkilový batoh, ktorý našťastie nikto neodvážil. Okrem neho mal len malinký batôžtek, kde mal osobné veci.

Schopi: Nejako som si poradil. Možno by som len pridal, že sme síce šli na juh, no neminuli nás veľké výkyvy teplôt a vysoká vlhkosť. Keď zasvietilo slnko, nedalo sa takmer vydržať. V momente, keď sa zamračilo, musel som si obliecť bundu. Bez nejakej Goretex bundy by som sa nezaobišiel.

Sorizzo už spomínal, že si do lietadla neberie mydlo či sprchový gél. Čo, naopak, nesmie vo vašich kufroch chýbať, či už je to talizman alebo osobná vychytávka?

Sorizzo: Bude to znieť smiešne, ale moja osobná vychytávka je, že si tričká neskladám, ale rolujem. Vieš ich veľmi dobre stlačiť a nepokrčia sa. Druhá vychytávka je, že si vieme kdekoľvek oprať, takže si berieme menej vecí a väčšinou aj malý gélový prášok. Je to len otázka komfortu.

Naša stratégia súvisí s low cost cestovaním. Radšej to spravíme takto, ako si dokupovať batožinu. Ak sa dá zefektívniť akákoľvek časť procesu, treba to spraviť. V konečnom dôsledku to nie je len finančne výhodné, s väčšou batožinou musíš prísť skôr na letisko, po vystúpení z lietadla ju opäť nájsť a podobne. Občas prídeme na letisko len 45 minút pred letom, áno, občas ho aj nestihneme, no nikdy nemusíme čakať, vždy môžeme rovno pokračovať v pláne.

Zbadal som tú výmenu pohľadov medzi vami. Ako sa dá nestihnúť let?

Sorizzo: Všetky z desiatich absolvovaných letov meškali. Neviem už, z akého dôvodu, ale pri poslednom lete sme sa zdržali. Asi sme niečo dotáčali. Na letisko sme došli ako frajeri 45 minút pred odletom. Zabudli sme, že Lisabon ide na plné obrátky. V odletovej hale bolo asi tritisíc ľudí. Možno by sme let aj stihli, no pätnásť minút pred odletom, keď sme už boli pripravení nastúpiť do lietadla, bolo na odletovej dráhe. Museli ho vyslať skôr.

Schopi: S týmto letom sme mali problém ešte pred spomenutým incidentom. Pôvodne sme mali letieť až večer, pretože sme potrebovali stihnúť všetku prácu. To nám však preložili o štyri hodiny skôr. Keď sme došli na letisko, potrebovali sme len, aby šlo lietadlo včas a stihli by sme ho.

Vráťme sa naspäť na Azory. Aký bol váš najväčší zážitok? Čo vám ostalo pred očami či na jazyku?

Schopi: Určite to bolo množstvo vodopádov okolo nášho cieľového ostrova Flores. Taktiež sopečné jazerá zatopené vodou, ktoré boli každé inej farby od čiernej, azúrovej cez tyrkysovú a zelenú.

Sorizzo: Kombinácia prírodných javov na ostrovoch bola fascinujúca. Niečo som už precestoval, ale toto som ešte nikdy nevidel. Spojenie hôr a oceánu, masívnych vĺn, ktoré sa rozbíjajú o útesy a hory. Tie sú zase úplne iné, ako poznáme. V diaľke vidíš krásny zelený kopec, no keď naň prídeš, zistíš, že ho nepokrýva tráva, ale päť druhov lišajníkov. Vyzerá to ako koberec, keď naň stúpiš, ocitneš sa po kolená v machu. Máš pocit, akoby si bol v tropických Tatrách, v diaľke vidíš oceán a sú tam obrovské teplotné rozdiely.

Čo na vás hovorili domáci ľudia? Boli ste pre nich slovenskí exoti?

Schopi: Keď sme povedali, že sme zo Slovenska, vedeli o nás, aspoň sa tak tvárili. Hádam však, že pani, ktorá nás zapisovala v ubytovaní na Floresi, tam videla Slováka prvýkrát.

Sorizzo: Pýtaš sa, či sme pre nich boli exoti, no musím povedať, že skôr oni pre mňa. Neviem prečo, nechcem sa ich dotknúť, ale boli pre mňa v niečom veľmi čudní. Neviem to ani opísať. Videl som často ľudí s extrémnymi rozdielmi – jeden kríval, druhý bol obézny, ďalší zase veľmi chudý.

Ako sa práve tieto miestne veci prejavili vo vašej tvorbe?

Sorizzo: Napriek tomu, že hovorím, čo hovorím, atmosféra je tam výborná. Azory sú slobodné, zastavíš si autom, kde chceš, všade môžeš ísť, nikoho to netrápi. Všade sú kravy a nonstop. Celý ostrov pôsobí, akoby bol vyrobený na mieru.

Schopi: Naším cieľom nebolo zobraziť prácu lokálnych ľudí v rámci dokumentaristiky. Šli sme tam za prírodou, ktorá je úplne jedinečná a nikde inde sme sa s ňou nestretli. Flores má len 12 x 16 kilometrov. Mali sme naň štyri a pol dňa a môžem povedať, že za ten čas sme na ostrove, ktorý sme prešli autom za pol hodiny, mali čo objavovať. Každých sto metrov sa človeku ponúka nový a jedinečný pohľad. Mali by sme sa tam určite aspoň raz či dvakrát vrátiť, aby sme vedeli zdokumentovať lokálne prírodné krásy. Či to sú vysoké kopce porastené nie piatimi, ale päťsto druhmi machov, ktorými sa človek brodí. Kosodrevina je úplne iná, nie malá, prízemná, každá jedna je unikátna. Sú to malé bonsaje, ktoré vyrastajú z machu. Vodopády sa vrhajú z niekoľko stoviek metrov vysokých zrázov do oceánu a jazier.

Je neuveriteľné, že na Slovensku je kopec prírodných krás, ktoré nevieme sprofanovať, poslať do zahraničia. Azory sú úplný opak. Možno sú tam jednoduchší ľudia, potomkovia pirátov, rybárov, no človek tam nenájde jedinú neupravenú cestu.

Ráz ostrovov dotvárajú vtáky, ktoré priniesli semená rôznych rastlín z celého sveta. Hortenzie, pre ktoré sú tiež Azory známe, majú pochádzať až z Floridy. S jedným druhom vtákov sme mali aj problém, mal veľmi špecifický zvuk a budil nás počas nocí.

Vráťme sa na záver domov na naše malebné Slovensko. Máme aj rezervy, ale vyzdvihnime pozitíva. Ktoré sú vaše obľúbené miesta?

Sorizzo: Schopi ma nakazil jedným miestom, ktoré sa volá Skalné okno pri Ohništi. Málokto toto miesto pozná, ale je úplne nádherné. Schopi je človek, ktorý, prosím pekne, vymýšľa otázky do relácie Milujem Slovensko a pozná takmer každú dedinu. Druhou lokalitou sú Babky, pretože je tam takmer 360-stupňový výhľad. Treťou je Zádielska dolina.

Veľmi sa z tejto otázky teším, pretože ľudia mi často píšu, že cestujem mimo Slovenska, pritom je to jedna k jednej. Zdá sa mi prirodzené, že sa chválime tým, čo doma nemáme. Ako však Schopi poznamenal, je dobré aj v zahraničí pochváliť sa tým, čo máme u nás na Slovensku.

Schopi: Prvé dve spomínané lokality sú na Liptove, Skalné okno je v Nízkych Tatrách, Babky sú v Západných Tatrách, je to taký môj prvý obľúbený vyhliadkový kopec. Zádielska dolina je v Slovenskom krase.

Za mňa dodám ešte zopár destinácií, a to Muránska planina, ktorá je ťažšie dostupná, nechodí tam veľa ľudí. Nemyslím lúku plnú sysľov, ale doliny, ktoré majú cez dvadsať kilometrov. Nie je to destinácia pre jednodňovú turistiku, človek tam musí ísť na dlhší čas. Mám rád aj Slovenský kras, špeciálne jeho planiny. Strmé svahy pohoria sú viditeľné už z Rožňavy, keď na ne človek vystúpi, nájde tam malý mikrosvet teplomilných, až subtropických rastlín. Vôbec to tam nevyzerá slovensky.

Z vášho počúvania som si všetko krásne vizualizoval a asi si pôjdem pozrieť letenky na Azory. Moja úplne posledná a najobľúbenejšia otázka je, o čom snívate, čo je váš cestovateľský sen?

Schopi: Prezradíme tú tajnú vec? Neviem, či to chcem odtajniť a zobrať si to na svoje tričko. Poď ty

Sorizzo: Fatu Hiva. Hovorí ti to niečo?

Môže to byť Ázia, Japonsko?

Schopi: Nie. Je to v Oceánii, Francúzska Polynézia. Sú to ostrovy, ktoré sú úplným koncom sveta. Možno aj začiatkom. Thor Heyerdahl, ktorý na plťke prešiel všetky oceány, sa vyjadril, že je to najkrajšie miesto. Danými ostrovmi sa inšpiroval Robert Louis Stevenson v Ostrove pokladov.

Sorizzo: Chcel by som ešte doplniť, že možno to teraz vyznelo, akoby sme boli tajnostkári. Na rovinu – neradi hovoríme, kde sme. Uvedomujem si, že mi ľudia často píšu k fotografiám, že to vyzerá, akoby tam ľudská noha nevkročila. Chcem, aby to tak aj ostalo. Raj prestáva byť rajom, keď z neho spravíme všedné miesto. Preto lokality v množstve prípadov iba prezentujeme, no udržujeme naďalej v tajnosti.