PODCAST o digitálnych technológiách a ochrane detí, ktoré sa môžu poľahky stať ich obeťou so psychologičkou Veronikou Pastrnákovou

Smartfóny, technológie, obrazovky. Internet sa stal neoddeliteľnou súčasťou našej práce, zábavy a v mnohých prípadoch aj esenciálnej komunikácie. Zároveň je pre deti neprebádaným prostredím plným nástrah, pred ktorými ich rodič chce, prirodzene, chrániť.

Ako zistiť, že si dieťa buduje závislosť od technológií a ako ho pripraviť na nástrahy, ktoré naň môžu v online priestore číhať? Kedy dieťaťu kúpiť prvý vlastný smartfón a kde je hranica medzi ochranou a narušením súkromia? To všetko a omnoho viac nám prezradila odborníčka z platformy ksebe v novom diele podcastu Generali Balans.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, či Spotify ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Náš podcast so psychologičkou Veronikou Pastrnákovou z platformy ksebe si môžete aj prečítať.

Neviem sa dočkať, zhodou okolností má môj malý Miško 2 roky a 4 mesiace, čiže mám množstvo insiderských informácií. Poďme na to z mosta do prosta. Sú obrazovky mobilov, tabletov a televízií pre deti škodlivé?

Táto otázka je veľmi široká, nedá sa na ňu odpovedať áno či nie. Ako všetko ostatné, aj digitálne technológie nám prinášajú výhody a nevýhody. Na pomerne krátky výskyt obrazoviek v našom živote ešte neexistujú longitudinálne výskumy, ktoré by vedeli otázku potvrdiť, prípadne vyvrátiť. V zásade však platí, že všetkého veľa škodí, treba si nastaviť limity.

Kým som sa stal otcom, jedna z prvých vecí, ktoré som si povedal, bola, že moje dieťa nebude pozerať do mobilu počas jedenia, obeda, večere. Videl som vrieskajúce deti v hoteloch, reštauráciách. Zistil som však, že to vôbec nie je jednoduché. V čom je skrytá mágia, že deti milujú obrazovky?

Veľmi pekná otázka, páči sa mi, ako si ju postavil. Nad mágiou by sme sa mohli zamyslieť rôznymi spôsobmi. Obrazovka nám ťahá pozornosť, keď sme malí. Svieti, hýbu sa na nej predmety, ihneď našu pozornosť uchopí. Vieme si situáciu predstaviť aj na nás dospelých. Neviem, ako vám, ale ak niekde sedím a je tam televízor, sledujem ho, nezáležiac, či ide hlúpy klip, alebo vedomostná súťaž. Malý mozog dieťaťa veľmi rýchlo reaguje na takýto podnet.

Obrazovka zároveň prináša benefit, že dieťa prestane počas obeda kričať, zrazu doň jedlo len tak padá, ale neskôr vnímam aj prestimuláciu. Ideme teraz hľadať balans, čiže kde, prosím ťa, je?

Odporúčania sú rôzne. Začnime problematikou vývoja zraku. Ak je kontakt príliš skorý, môže sa poškodiť. Tendencia v škôlkach, nielen školách, je začať čo najskôr s technológiami. Vtedy sa dieťaťu iba vyvíjajú binokulárne funkcie očí, čiže priestorové videnie, rozlišovanie figúr od pozadia a podobne. Čiže aj knihy pre malinké deti v prvých mesiacoch života sú postavené na kontrastoch, stačí, že sú čierno-biele, v strede je nejaká figúra. Dieťa tak vie diferencovať. Keď je malinké a ukazujeme mu obrázky, ktoré sú pestrofarebné, reaguje, lebo „svietia“, no nevie diferencovať. Keď už sa vyvíjame ďalej a vieme zameriavať, zaostrovať, vidíme viac ako 20 až 30 cm, vtedy aj na obrazovke vieme vidieť a zaostrovať. Vidíme všetko, obraz sa strašne rýchlo hýbe a malý mozog to nemusí vedieť spracovať. Často sa neskôr dostávame k problémom s pozornosťou, keďže dieťa je prestimulované, nevie určiť, čo je dôležité a čo nie je.

My dospelí sme jedna vec, ale ako s deťmi? Ako nastaviť hranice, že môžeš 15 minút denne? Ostaňme ešte pri malých deťoch.

Od 0 do 2 rokov sa odporúča žiaden čas pred obrazovkou. Toto pravidlo je veľmi ťažké dodržať, telefón máme stále v rukách a ak nám niekto volá na smartfón, svieti, čiže aj malé 6-mesačné dieťa, ak sa plazí po zemi a nám zavibruje telefón a zasvieti, ide po ňom, lebo ho zaujal. Ako to urobiť, aby po ňom nešlo? Aj naše návyky by mali byť zdravšie. Prečo sa to volá smartfón? Lebo ide o smart zariadenie, ktoré s nami komunikuje. Aj developeri appiek a softvér potrebujú našu reakciu. Ak ju zariadenie nedostane, príde nám notifikácia. Aha, už nám zavibroval vo vrecku, svieti, takže máme tendenciu ho okamžite skontrolovať. Ako rodičia, tety, krstní rodičia si musíme uvedomiť, že dieťa napodobňuje, čo vidí. Ak si dáme väčší pozor, bude to preň menej atraktívne. Keď nás vidí celý deň s telefónom v ruke, tiež to chce. Stále, keď telefón vidí, menia sa v ňom obrázky, inak svieti, hrá hudba, prebieha videohovor s babičkou, dedkom, sesternicou z New Yorku, čiže je zariadenie zaujímavé. Veď je zaujímavé aj pre nás.

Najhoršie je, že telefón je založený na nekonečnej slasti. Predsa len, dieťa potrebuje mať isté mantinely. Zopakujem otázku: ako? Z vlastnej skúsenosti viem, že je fascinované, pozerá sa do telefónu, ale potom je veľký problém, ak mu ho zoberieme.

Najlepšie je robiť prevenciu. Stanoviť si hranice, teda dieťa bude vedieť, čo môže, čo nemôže. Keď ale vie, že s nami môže vyjednávať, tak bude, pretože nás testuje. To je v poriadku, pretože našou úlohou je systém nastaviť. Ono sa na nás musí vedieť spoľahnúť, že nepovolíme, pretože ak povolíme, bude vedieť, že sa to dá. Niektorým mojim klientom a kamarátkam sa osvedčilo automatické blokovanie aplikácií a zariadení, keď sa dopredu nastaví limit, dohodneme sa, že dieťa bude mať 15 minút na danú hru, telefón sa potom vypne. Aj ono ľahšie zoberie, keď mu zasvieti game over na obrazovke, ako keď mu rodič vysvetľuje, že má zariadenie vypnúť. Vtedy Jurko, Rudko príde a povie: ale ja chcem. No rodič sa nedá a ani telefón ťa už nepustí. V niečom je takéto nastavenie dobré, prenášame zodpovednosť na telefón, ale sme za ním my. Dieťa musí vedieť, že my určujeme hranice a sú pevné.

Poďme sa pozrieť na druhú stranu mince. V Balanse sme mali v minulosti viacero rozhovorov aj s neurovedcami. Ľudské znalosti o mozgu, ako by som to povedal, nie sú úplne dokonalé. Tým pádom sa stále naskytá otázka, aký konkrétny vplyv majú technológie na detský mozog. Môj synček veľmi rád pozerá svoje videá a vidíme, že ich analyzuje a akoby sa učí. Nechcem to preháňať, ale videli sme, že keď vo videu zbadal svoju starú hračku, ktorú dlho nevidel, šiel ju hľadať. Čiže pravdepodobne, a to len špekulujem, môžu mať moderné technológie aj určité benefity v rámci edukácie, rastu a vzdelávania.

Áno, technológie sú výborné a som ich fanúšik. Existujú rôzne edukatívne hry, ktoré vyvíjajú rôzni ľudia, ako aj neuropsychológovia a psychológovia. Vedia pomôcť s koncentráciou a pamäťou, učením a tak ďalej. Môžu byť veľmi nápomocné. Ak si naťukáte do Google Store či iného obchodu, čo chcete stimulovať, napríklad pamäť, vyhodí vám hry a aplikácie, kde si viete zapamätávať sled čísel či tvary. Takisto sú dobré rôzne storytelling hry, kde sa deti vedia učiť, čiže napríklad máte nejakú rozprávku, ktorá je aj v hre, a tá umožňuje interakciu. Povedzme, že je v nej konflikt. Dieťa sa vie naučiť čo a prečo. Dôležitejšia ako samotná hra či video na internete je následná diskusia. Veľmi dobré je dávať deťom otázky, kedy ich skompetentňujeme, dávame im možnosť vyjadriť sa. Opýtajme sa, čo by spravilo ono v nejakej konfliktnej situácii. Následne to vie veľmi dobre facilitovať komunikáciu s dieťaťom a rodičom či kýmkoľvek, rovnako ich to vie zblížiť, otvoriť diskusiu a rôzne možnosti.

Ešte k pamäti. Ako si hovoril, že synček videl seba s hračkou a šiel ju hľadať. Deti majú skvelú pamäť a veľakrát si to ani neuvedomujeme, no opravia nás, keď čítame rozprávku a vynecháme slovo, keď pretočíme video, vynecháme niečo v hre. Vedia, že časť chýba, a čakajú ju. Je to skvelá možnosť aj pre nás, aby sme cvičili a učili sa spolu s technológiami a všetkým, čo deti prinášajú. Je podľa mňa veľmi pekné spolupracovať s dieťaťom, technológiou a hľadať, čo nás zaujíma, baví. Ak dieťa uvidí, že sme zaujatí, nadšenie sa prenesie aj naň.

Poďme k deťom, ktoré už trošku vyrástli. Som zvedavý, kam sa posunula hranica tolerancie. V dnešnej dobe je jedným z najdôležitejších a ťažkých rozhodnutí, kedy už dieťaťu kúpiť mobil.

Hm, tak to je ozaj aktuálna otázka. Myslím, že sme sa posunuli od otázky, či je mobil vôbec vhodný, rovno k tomu, kedy ho kúpiť, respektíve ako čo najviac ochrániť dieťa pred vplyvom technológií. Rôzne výskumy uvádzajú rôzne čísla. V Amerike existuje hnutie, ktoré založili aj rodičia zo Sillicon Valley. Nazvali to hnutie „Wait until 8ht“ v zmysle 8. stupňa, keď deti majú asi 14 rokov. Všetci tí rodičia aj developeri a zakladatelia aplikácií nesúhlasia, aby mali dovtedy deti prístup do digitálneho sveta. Aj Steve Jobs obmedzoval svojim deťom prístup k technológiám, Bill Gates… čakali by sme, že budú mať najlepší prístup, najviac zariadení, lenže všetci títo chlapci a ľudia zistili, že telefón je veľmi dobrý, až príliš dobrý spoločník. Tým pádom vie nahradiť všetko, dokonca aj rodiča. Ak dáme dieťaťu do rúk smartfón a tablet, má odomknutý celý svet. Ak vie na niečo ťuknúť, dostane sa všade. Je veľmi tenká hranica, čo je ešte pre dieťa dobré a čo už nie. Keďže často ani my nevieme, čo si prečítame na internete, či už ide o reklamu alebo video, bohužiaľ, aj zábery z vojny, bombardovania či porno, sami sme v šoku. Predstavte si, čo to môže spraviť s tínedžerským či detským mozgom, keď na to vôbec nie je pripravený. Technológie sú skvelý nástroj, ak ich vieme používať, no môžu byť problematické, pretože ani my nevieme kontrolovať, čo na internete vidíme, nieto ešte deti.

Presne preto prichádza otázka — kedy sa ešte môžem považovať za dobrého rodiča v rámci telefónu? Ostaňme vo veku strednej školy. Na jednej strane, čo si budeme klamať, je to naše rozhodnutie, na druhej, v škole sú spolužiaci a v ich rodinách môžu byť pravidlá iné. Podobné situácie sme zažili snáď všetci. Za mojej éry to neboli telefóny, ale značkové tenisky a porovnávanie, kto mal lepšie. Ako byť s dieťaťom férový spoluhráč, aby uznával autoritu, no nebyť despotický?

Je veľmi častá téma, že dieťa príde s požiadavkou, že všetci majú smartfón a chce ho aj on. Zhodou okolností som raz šla vo vlaku, kde skupina chlapcov mierila na turnaj. Všetci si trénovali šach na telefónoch, no jeden ho nemal. Chudák, snažil sa chodiť okolo a nazerať, trpel. Mohol mať 12 či 13 rokov, no trpel, že nemá telefón, kým ostatní majú, bol vyčlenený, nevedel sa zapojiť. Bol veľmi jednoduchým objektom na šikanovanie.

Spoločenská norma je veľmi rôzna a záleží od dieťaťa, nakoľko je zrelé, to znamená, že mu vieme vysvetliť a dohodnúť sa, čo s telefónom bude robiť. Vhodná doba je, keď si myslíme, že mu už môžeme dôverovať. U niekoho môže prísť v 12 či 13 rokoch. Niektoré deti môžu dostať do ruky telefón aj skôr, s tým, že na ňom majú presne stanovenú činnosť. Sú aplikácie, ktoré sledujú aktivitu dieťaťa, niektorí rodičia majú zapnuté GPS, vedia, kde sa pohybuje, kam ide s kamarátmi, čiže ho vedia kontrolovať. Na druhej strane, pre aplikácie, ktoré kontrolujú aktivitu, dieťa vie, že nemá na telefóne súkromie. Takáto vec však musí byť vopred komunikovaná, aby nedošlo k naštrbeniu vzťahu, že mu narúšame súkromie. Dieťa musí vedieť, že ešte nie je pripravené na internet, číhajú naň rôzne nástrahy, s ktorými si samo rady nedá. Spomeniem český film V sieti, kde boli rôzni sexuálni predátori, bolo to zobrazené priamo. Je preto dôležité s dieťaťom komunikovať a skompetentniť ho.

Keď sa dohodneme na časovom limite jedna hodina denne, no zrazu príde Rudko domov, potrebuje napísať referát, začne googliť, otvorí Wikipédiu, hľadá si na internete, táto aktivita by sa mu nemala rátať do limitu, lebo pracuje na veciach do školy. Chce mať aj hodinu skutočne voľnej aktivity. Pravidlá je potrebné vopred si odkomunikovať. Musíme svoje deti poznať, aby sme vedeli, nakoľko im môžeme dôverovať. Dnes nás delí len sekunda od vyhľadania nebezpečnej informácie či nevhodného obsahu, ktorý môže traumatizovať nielen dieťa, ale aj nás. Musia vedieť, čo ich na internete čaká. Najlepšie je mať s dieťaťom dobrý vzťah. To sa mi ľahko hovorí, viem, utópia.

Zobuďme sa do reality. V tomto by som len chcel vyzdvihnúť niektoré sociálne siete, ktoré už majú kontrolnú možnosť, čiže rodič vie kontrolovať obsah, ktorému je dieťa vystavené. Môj Miško, samozrejme, na žiadnej takej ešte nie je. Sociálne siete sú ale fenomén dnešnej doby a ich algoritmy sú natoľko sofistikované, že situácia napokon pripomína, pardon, drogovú závislosť. Keď sme pri nich, ako rozpoznať, že mám problém ja, prípadne aj dieťa?

Ide naozaj o závislosť, a síce nelátkovú. Aj na Prednej hore (Odborný liečebný ústav) máte poschodie, sekciu, ktorá sa venuje tomuto fenoménu. Patrí doň napríklad aj gambling, ale aj závislosť na digitálnych médiách. Neviem, či sa tie v spomenutých priestoroch už liečia. V každom prípade máme odmeňovací, tzv. dopamínový systém v mozgu. Všetky lajky nám poskytujú rovnakú odmenu a radosť, ako keď si človek dá drogu. Existujú rôzne výskumy, skeny mozgu, kde je vidieť aktívne centrá. Sú rovnaké ako tie, ktoré reagujú pri drogách. Je to instantná odmena, gratifikácia toho, čo chceme, hneď to máme, klikneme a sme šťastní. Keď sme ale takto motivovaní 300-krát denne, odmena stráca na intenzite a potrebujeme ju čoraz častejšie. Preto aj my, ale aj deti siahame po mobile, dokonca ani nemusí pípnuť, iba skontrolujeme, čo sa na internete deje.

Povedzme si znaky závislosti. V zásade je pozorovateľná, ak nám online priestor príliš vstupuje do života a vyrušuje nás od aktivít, ktoré by sme radi bežne robili. Varovné znaky patologického užívania internetu u detí aj dospelých sú napríklad strata pojmu o čase, zrazu sú 3 hodiny ráno a ani o tom nevieme. Ďalší znak je, že obetujeme hodiny spánku pre online svet. Následne môžeme byť nervózni, agitovaní, keď nás niekto preruší a chce od nás niečo iné. Napríklad zavoláme Peťka večerať, no je nahnevaný, že nejde, lebo hrá hru, oddane už tri hodiny skroluje. Človek je ďalej vykoľajený, keď mu niekto zoberie hyperfokus do média.

Čo s týmto problémom? Čo mám ako rodič robiť?

Treba skúsiť nadviazať komunikáciu. Je dôležité, aby nám dieťa verilo. Netreba hneď uložiť trest, i keď nás najviac láka, aby sme zobrali dieťaťu telefón. Niekedy je však taký prístup nutný, aby si uvedomilo, že nemôže byť stále imerznuté a hyperfokusované v online priestore. Dieťa však určite pochopí, keď sa s ním vieme stotožniť, povieme, že sme si uvedomili, že aj my strávime veľa času na telefóne, že to určite vidí. Ono povie, že, no, minule, keď som ti niečo hovoril, povedal si, že nemáš čas, no aj tak si potom len čumel do mobilu a nevenoval si sa mi. Čiže dieťa vidí, a ak sa stotožníme, že sme možno aj obaja nejakým spôsobom závislí od technológií, môžeme proti tomu spoločne bojovať.

Ďalšie znaky sú, že dieťa si stále kontroluje správy. Keď nemá prístup k internetu, je podráždené, nahnevané, prípadne trávi v online priestore celý čas, robí v ňom aj domáce úlohy namiesto ich písania do zošita, nechce robiť domáce práce, trávi čas na internete na úkor rodiny, kamošov, vlastne všetkého, čo by malo dieťa ako také robiť. Technológie nám menia detstvo, pretože by sme mali byť vonku a s kamarátmi, robiť reálne činnosti, aktivity, naháňačky a hry, odieranie si kolien a malé úrazy, ktoré majú byť, pretože sa nimi stávame opatrnejší a odolnejší. Namiesto toho máme len plytké pôsobenie v online svete. Potom máme úrazy aj v ňom. Balans je dôležitý a pre jeho nastolenie je potrebná dôvera medzi rodičom a dieťaťom.

Plynulo nadviažem. Prieskumy ukazujú, že až okolo 37 % detí vo veku 12 – 17 rokov sa stretlo v online priestore s nejakým druhom kyberšikany. Častejšími obeťami sú dievčatá. Práve sa dostávame k téme bodyshamingu, zhodou okolností pred nakrúcaním sme debatovali o nových filtroch na sociálnych sieťach, ktoré menia vzhľad ľudí, až sme stratení, čo je realita, čo fikcia. Ako ich ustriehnuť a ako s týmito fenoménmi bojovať?

V každej triede, v každom spoločenstve sa nachádza šikana, pretože vždy máme nejakého slabšieho člena a niekoho, kto je, poviem to nepekne, viac zakomplexovaný, má nejaký problém, ktorý si ventiluje na slabšom. Avšak presunutím problému na internet šikane vzniká priestor, aby sa diala stále, bez obmedzenia a všade. Najhoršie na kyberšikane je, že môže pôsobiť kontinuálne. Agresor, šikanátor, cyberbully nemá stopku. Keď nás v triede zbije spolužiak, ideme domov, prípadne to niekto uvidí, čo sú v určitom zmysle a bez zľahčovania lepšie okolnosti. Na internete je šikana kontinuálna. Situácia je hlavne v rukách detí a základ je, aby sa mali na koho obrátiť. Mali sme aj instagramový livestream cez platformu Ksebe, kde sme riešili dané problémy. Čo urobiť, keď už v situácii ako dieťa alebo tínedžer som? Ako prvé musím vyjadriť nesúhlas, povedať agresorovi, že si neželám dané správanie.

Medzi srandou, doberaním si, nejakým ohyzdným filtrom na fotke niekoho iného, ktorú rozpošlem spolužiakom, a šikanou je veľmi tenká hranica. Situácia dokáže zájsť až tak ďaleko, že si dieťa pranierovanie v nejakej spoločnej školskej skupine dokonca samo prečíta. Príde do triedy a hanbí sa, je mu nepríjemne, no nevie, čo má robiť. Deti si často ani neuvedomia, že tým môžu spôsobiť bolesť, že spolužiačke môže vzniknúť minitrauma či skutočná trauma. Z pohľadu dieťaťa je dôležité povedať, že si to neželá. Ak nevie, ako ďalej, treba ísť za dospelým či niekým, komu dôveruje. Povedať to spolužiačke, triednej, rodičom, babke, tete, hocikomu. Keď sa dieťa zdôverí, uľaví sa mu. Následne sa dá situácia riešiť rôznymi spôsobmi. Ideálne je mať dôkaz, robiť si printscreens, mať evidenciu, čo sa stalo, kto nám čo napísal, poslal, aby sme ju pri dokazovaní vedeli použiť, keď sa druhá strana, samozrejme, bude tváriť, že sa nič nestalo. Najlepšie, čo môže rodič spraviť, je vyjadriť dieťaťu pochopenie. Môže prísť tendencia karhať a poučovať, reagovať spôsobom výčitky v zmysle, že nemala posielať také fotky, čo to robia na internete a podobne. Takáto prvá reakcia nie je dobrá, dieťa sa už beztak hanbí. Keď uniknú nevhodné zábery, dieťa už nepotrebuje dostať pokarhanie, vtedy je dôležité zastať sa ho a postaviť na jeho stranu. V podstate porušila dohodu druhá strana, posielali sme si niečo súkromné a ty si to zverejnil, ty sa máš hanbiť.

Pardon, faktická otázka, možno vyznie diletantsky, ale ako mám podporiť svoje dieťa, ktoré si 12- či 13-ročné posielalo s niekým nahé fotky?

Ťažká otázka. Musí prísť aj výchovný moment, treba ošetriť, že je to v podstate trestný čin, pretože ak si takí mladí ľudia posielajú nahé fotky, ide o šírenie detskej pornografie, na čo sú vyhlášky a zákony. Čiže ak sa bavíme o takejto téme, už len prijímateľ tým, že zábery má, čelí rozporu s Trestným zákonníkom.

Téma kyberšikany je omnoho vážnejšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Nespomíname samovraždy mladistvých, špeciálne dievčat, vplyvom sociálnych sietí a, v úvodzovkách, filtrov. Skúsim to odľahčiť. Keď som bol malý, starí rodičia a rodičia mi nahlas zdôrazňovali, aby som si nikdy nebral cukríky od cudzích ľudí. Srandovná historka, ale stalo sa. Pamätám si, že v autobuse mi milý ujo núkal cukrík, ale nezobral som si ho, lebo som mal v hlave zafixované upozornenie. Mal by byť rodič aj v rámci technológií proaktívny? Povedať svojmu dieťaťu, ktoré má 8 či 9 rokov, pozor, na toto a tamto môžeš na internete naraziť, predpripraviť ho?

Skvelý postreh, podľa mňa áno. Čo je zakázané, nás láka. Ak povieme “neklikaj na nejaké pornostránky, nehľadaj takýto obsah”, vzbudíme zvedavosť, čo je normálne. Sama by som si na všetko klikla, ak by mi to zakázali.

No dobre, ale ja ako rodič nebudem dieťaťu preklikávať tieto stránky ako prevenciu…

Samozrejme, to nie. Ale treba načrtnúť debatu a učiť deti kritickému mysleniu, filtrovať obsah, ktorý je vhodný a ktorý nie. Nastaviť pravidlá. Ideálny prípad je, že ak dieťa vidí niečo šokujúce, príde sa posťažovať, povedať, opýtať sa, čo má robiť. Príprava je určite lepšia ako hasenie. Vo väčšine prípadov však nevieme, čo dieťa vidí, ono nevie, za kým má ísť, je nešťastné, uzatvára sa. Základom je však byť prítomný pre potreby dieťaťa, diskutovať s ním a podporiť ho. Keď ho podporíme, môže prísť aj výchovný moment, keď už je situácia ex post. Dieťa však vie, že má dôveru, neostáva s problémom samo a spoľahne sa na dospelého.

Dal by som len malú poznámku pod čiaru. Rozprávame sa o deťoch a mladistvých, ale čo si budeme klamať, ani mnohí dospelí nevedia rozpoznať hranice medzi pravdou a hoaxom. Veľmi ma zaujíma, ako je to vlastne so súkromím dieťaťa? Poznám prípady rodičov, ktorí nezverejňujú na sociálnych sieťach tváre detí. Je za tým teória, že nemajú súhlas od dieťaťa a v dospelosti môže mať iný postoj. Aký je v tomto nejaký kvalifikovaný názor?

Veľmi závisí od danej rodiny a detí. Ak sú vedené, že môžu o všetkom rozhodovať a rodičia skôr volia rešpektujúcu výchovu a pýtajú si od dieťaťa súhlas, vtedy tváre nezverejňujú. Na druhej strane, zoberme si to ako rodinné fotoalbumy. Je na rodičovi, aby filtroval vhodnosť obsahu. Keď niekto uverejní nahé fotky svojich detí z nočníka a podobne, do situácie vchádza moment, ako by si sa cítil, keby si mal 15 rokov a nájdeš fotky, kde máš tri či päť a sedíš na nočníku. Prípadne sa k nim vie preklikať celá trieda.

To si neviem predstaviť, preto ma otázka zaujíma. Neviem sa opäť vcítiť do 15-ročného mozgu.

Poďme sa spoločne zamyslieť. Každý také fotky máme, len ich nevidí celý svet. Asi by bolo dobré zamknúť náš účet a mať také fotky zverejnené len pre blízky okruh ľudí. Na Instagrame má zobrazenie pre blízkych zelené označenie. Na Facebooku sa dá podobná ochrana spraviť tiež. Zamkla by som tie fotky a nastavila súkromie špecificky. Každému vyhovuje niečo iné, no rodič by si mal uvedomiť, ako trápne sa tínedžer cíti, keď zábery nájde. Všetko je o diskusii. Ak dieťa neskôr nesúhlasí, aby fotky na internete boli, dajú sa zamknúť aj dodatočne. Ďalší extrém sú rodiča, ktoré zverejňujú všetko. Čiže niekde idú, dajú tristo storiek, spravia fotoalbum. Otázka je, koho to zaujíma? Kto si pozerá rodinné fotky?

Nie je to terapia už samotných rodičov, ktorí fotky zverejňujú?

Čo dávaš na internet ty?

Na 99 % prácu. V tomto nie som berná minca a mám pochopenie pre ľudí, ktorí uverejňujú rozumne, ale kto som ja, aby som súdil? Len doplním tvoju odpoveď. Existuje niekoľko konkrétnych prípadov, a ak sa nemýlim, týkali sa Gmailu v Amerike, keď otec posielal lekárovi fotku svojho dieťaťa, ktoré bolo nahé. Robil to, pretože dieťa malo ekzém, no Gmail mu zrušil účet a potom ho naháňala polícia. Bola z toho naťahovačka. Poďme späť domov a do reality a dajme nejaké odporúčania na vybalansovaný život nielen pre nás, ale aj naše deti. Na jednej strane nemôžeme hejtovať moderné technológie, treba sa snažiť využiť ich potenciál. Z vlastnej skúsenosti viem, že nájsť zábavný a edukatívny obsah nie je problém. Na druhej strane, hranice sú potrebné. Ako inšpirovať deti, aby netrávili toľko času s modernými technológiami, hoci sme nimi obkolesení?

Použil si super slovo: inšpirovať. Ak budú vidieť, aké sú ich možnosti a čo iné vedia robiť, pridajú sa. Dôležité je mať s nimi kvalitne prežitý čas, čiže nie sedenie. Vtedy je jasné, že každý vytiahne telefón, lebo sa nudí. Najlepší návod je ísť dobrým príkladom. Snažiť sa a vyzývať aj seba, zlepšovať sa. Ak budeme čas tráviť kvalitne my, určite sa pridajú aj naše deti. Je nutné ich inšpirovať, ponúkať možnosti, čo sa dá robiť. Berme ich von, do prírody. Keď príde obdobie puberty, rodičia budú, samozrejme, trápni, deti s nimi nebudú chcieť veľmi chodiť a podobne. Veď ale to sme robili aj my s bratom, je to normálne. Treba brať s rezervou, kedy pubertiak robí veci, lebo je pubertiak. Treba si dať ale pozor, kedy ich už robí, lebo veľmi zapadol do online sveta a nevie sa z neho vymaniť. Keď už je zapadnutý, pomôcť mu von, zobrať ho skutočne von, ukázať mu svet, galériu, čokoľvek, čo ho baví. Môžeme si s ním zahrať počítačovú hru, to nie je zlé. Je dôležité hľadať hranicu. To je úloha rodičov aj detí. Osvedčilo sa tiež skompetentniť, pýtať sa. Keď vidíme, že je tri hodiny dieťa zavreté v izbe, niečo vymyslieť. Ísť naň láskavým spôsobom. Keď mu dáme moc rozhodnúť o sebe, bude s nami lepšie spolupracovať.

Krásna myšlienka na záver, držíme palce všetkým rodičom aj deťom. Ďakujeme pani psychologičke Veronike Pastrnákovej.

Ďakujem veľmi pekne, že som mohla prísť a pokecať si. Bolo to veľmi zaujímavé a inšpiratívne aj pre mňa. Na záver mám malý odkaz. Diskutujte a diskutujme. Deti majú vlastný rozum a veľa vecí vedia, len my si myslíme, že nevedia. Sú dosť schopné, ale musíme byť pre ne naporúdzi. V časoch krízy a problémov, v nejakej závislosti im treba pomôcť, ťahať ich zo situácie. Spolu. Nebojovať, pretože keď bojujeme, veľmi to nefunguje.

Trafila si klinec po hlavičke. Ten môj dvojročný je chytrý, až ma to desí. Ďakujem ešte raz, Veronika.