PODCAST o výzvach na cestách s automobilovým pretekárom Richardom Gondom

Ako profesionálny jazdec vie zvládať vyhrotené situácie vo vysokých rýchlostiach. Niet sa čo čudovať – pretekársky volant drží v rukách od svojich šiestich rokov. Najrýchlejšie jazdil 330 km/h vo formulovom monoposte na pretekárskom okruhu. Ročne najazdí tisícky kilometrov na bežných cestách pri presunoch na preteky a za koučovaním klientov. Veľmi dobre tak pozná slabiny áut, ciest, vodičov a jazdeckých štýlov a poradí nám, ako spraviť svoje šoférovanie bezpečnejším.

Sú naozaj vaše pneumatiky fit na cesty a podľa čoho to zistíte? Čo znamená technika „follow your eyes“, v preklade „nasleduj svoje oči“? Uvedomili ste si niekedy, ako ďaleko pred seba pri šoférovaní pozeráte? Je to 50, 70 alebo 100 metrov pred autom? Prečo sa neoplatí šoférovať s rukou frajersky hore na volante? Akí sú slovenskí vodiči a vodiči v iných krajinách? A čo ženy za volantom? Toto a mnoho iných tipov a informácií sa dozviete v rozhovore s Richardom Gondom.

Podcast si môžete vypočuť aj na Apple Podcasts, Spotify či Youtube, ale aj cez RSS alebo stiahnuť ako MP3.

Nemôžete počúvať? Števov rozhovor o šoférovaní a výzvach na cestách s Richardom Gondom si teraz môžete aj prečítať.

Rišo, vitaj.

Ahoj, ďakujem, pozdravujem všetkých poslucháčov. Nezarieknime to.

Rozbehli sme sa vo výbornej nálade, hoci zažívame jesenné počasie, ktoré je spájané aj s depresívnymi chvíľami. Môže za to najskôr aj skracovanie dní. Ako podľa teba vplýva aktuálne obdobie na šoférovanie? Zhodou okolností jazdíš počas všetkých štyroch ročných období nielen súťažne, ale krížom-krážom po celej Európe, tak hovor a preháňaj.

Nie som úplne štatista, ale myslím si, že sami na sebe vidíme, že máme ponurejšiu náladu, okolo vládne väčšie šero, upršané dni a horšia viditeľnosť, čo ústi do nižšej koncentrácie. To všetko má vplyv na cesty, a ak by sme sa pozreli do štatistík, v týchto obdobiach bude nehodovosť určite vyššia.

Upozorním na ďalší detail, že aj samotné slnko svieti pod iným uhlom. Poďme k tomu najpodstatnejšiemu, čo mnohí vodiči podceňujú, a to pneumatiky – jediné štyri „vynálezy“, ktoré tvoria styčnú plochu vozidla s vozovkou. Ako veľmi dôležité je vymeniť pneumatiky a mať ich v dobrom stave?

Som veľmi rád, že si sa opýtal hneď na pneumatiky. Aj v motošporte a počas F1 ich riešime ako jednu z najčastejších tém. Ide o jediný materiál, ktorý prenáša všetku energiu, naše požiadavky, ako ovládame auto (či už volantom alebo pedálmi) na asfalt. Pneumatiky sú základná a zásadná vec pre bezpečnosť na cestách. Nejde len o výšku dezénu, ako si možno šoféri často myslia. Máme autá, ktoré stoja v garáži väčšinu času. Pozriete sa na dezén a poviete si, že má priveľa milimetrov, aby sme pneumatiku menili. Pre správnu funkčnosť a bezpečnosť je ale dôležitý aj jej vek. Vždy máme na boku pri mene výrobcu a rôznych čísel pre veľkosť, šírku a profil pneumatiky takzvané DOT štvorčíslie, kde sa uvádza týždeň a rok výroby pneumatiky. Z vlastnej skúsenosti neodporúčam jazdiť na starších ako 4 roky, napriek tomu, že môžu mať ešte dobrú vzorku. Ďalšia a dôležitá vec je dobrý tlak, považujem to tiež za podhodnocovanú vec. Moderné autá už majú senzor tlaku, ktorý upozorní na výkyvy, ale nejde o pravidlo, preto je dobré kontrolovať si pneumatiky a mať ich nastavené podľa štítku od výrobcu. Ten je väčšinou na viečku nádrže na benzín či naftu, prípadne na dverách. Aj 2/10 rozdielu vedia zmeniť vlastnosti auta, predĺžiť brzdnú dráhu pri krízovom zastavení, napríklad na priechode pre chodcov.

Veľmi ma baví prepojenie sveta vrcholového motošportu a bežnej premávky. Nie náhodou sa hovorí, že F1 je svojím spôsobom laboratórium a niektoré inovácie sa následne dostávajú k nám, bežným vodičom. Ešte by som ostal v sfére absolútnych základov, ktoré si neuvedomujeme, no sú znásobené v jesennom či zimnom období. Pred snehom prichádzajú hmly, dažde, pomerne nepríjemné sychravé počasie. Ako je to s viditeľnosťou, s vnímaním vozovky a vlastným zrakom? Čo vieme robiť lepšie, vytrénovať?

Pekne postupne rozoberáme základné veci. Budeme si ich „odfajkávať“. Ako si povedal, viditeľnosť samotnej cesty je nižšia, pretože máme šero, svetlo dopadá v plytšom uhle, cesta je častejšie mokrá, lesklá, ale zrak je to, čo sa snažíme trénovať aj počas programu, keď koučujem pilotov na pretekárskej trati. Je zaujímavé, že aj vodiči, ktorí sú dobrí, skúsení, majú najazdené veľké množstvo kilometrov, majú radi svižnejšiu jazdu a chodia si niekedy zašoférovať aj na okruh. Práve takéto základy veľakrát vedia vylepšiť a posúvať vpred. Technika „follow your eyes“, po slovensky „nasleduj svoje oči“, je kľúčová. Platí, že kam sa pozerám, tam sa dostanem. Preto je dôležité sústrediť sa na správne miesta. Neplatí to iba v krízových situáciách, ale napríklad keď dostaneme pretáčavý alebo nedotáčavý šmyk na tzv. okreske, väčšina ľudí sa zľakne, že mieria na nejaký strom, zvodidlo, predmet, ktorý je vedľa cesty, upnú sa naň očami, pretože sa boja, že doň nabúrajú, následne akoby rezignujú na vyslobodenie sa zo situácie. Je dôležité pozerať sa vedľa objektu, teda tam, kde sa chcem dostať, prípadne očami stále sledovať vozovku, trať. Veľmi veľa našich podvedomých schopností následne zariadi zminimalizovanie škôd.

Druhý bod pri sledovaní vozovky, ktorý je dôležitý, je to, ako ďaleko sa vieme pozerať. Čím ďalej vidím, tým viac informácií dostane môj mozog predčasne, viem sa teda vyvarovať situáciám, ktoré nás vedia prekvapiť. Keď v meste vidím, že o 100 metrov je priechod pre chodcov, automaticky sa pozerám zľava-sprava, či niekto náhodou nevybehne z tieňa alebo zvláštneho odrazu. Snažím sa podobným situáciám predchádzať a to sa dá, iba keď vidím dostatočne ďaleko pred seba a viem sa pripraviť.

Mňa fascinoval výskum, kde porovnávali bežného smrteľníka a pilota F1, snímali, kam sa pozerá. Profesionálni piloti hľadia snáď až „dve zákruty vpred“, do veľkej vzdialenosti, všetko vnímajú pod inými uhlami. Vrátim sa ale k bežným smrteľníkom. Ako môžem vytrénovať svoj zrak a stupeň predvídania? Bežne jazdím vo vozidle nejakým štýlom, teraz sa mám sústrediť na iné body? Aký je zjednodušený tip na taký tréning, aby som zároveň neohrozil ostatných a ani seba?

Neviem o konkrétnom cvičení, ktoré by sme si, povedzme, mohli spraviť ráno, keď sa zobudíme. Treba si malými krôčikmi osvojovať techniku, vnímať, čo sa okolo deje, pozerať sa dostatočne ďaleko. Pokiaľ si na to spomeniete zajtra, pozajtra, keď pôjdete do obchodu, vyzdvihnúť deti a podobne a budete sa snažiť to aplikovať, uvidíte, že časom bude vaša jazda plynulejšia a bezpečnejšia. Nejde len o pozeranie sa vpred, skenovanie toho, čo prichádza, ale všeobecný prehľad, čo sa deje okolo mňa, čiže treba vedieť používať aj spätné zrkadlá. Napríklad v monotónnej a ustálenej jazde na diaľnici, niekedy aj v noci, keď nie je na ceste veľa áut, bývame nepozorní. Do toho sa niečo môže stať, zozadu prichádza rýchlo sanitka…

Diviak z pravého pruhu…

Napríklad nejaká zver. Nikdy netreba na ostražitosť zanevrieť. Čím lepší prehľad mám o tom, čo sa deje okolo, tým lepšie viem predísť nehodám.

Schválne, priznaj sa, ako to máš nastavené ty? Preferuješ na dlhšie vzdialenosti a nočné jazdenie, ktoré je značne kritickejšie, tempomat, alebo si radšej, keď si reguluješ rýchlosť? Udržiava ťa to pozorného?

Dobrá otázka. Minule som si uvedomil, ako veľmi ho v poslednej dobe používam. V aute mám adaptívny typ, ktorý sníma ostatné vozidlá. Niekedy to vie byť komfortné. Jazdím naozaj veľmi veľa. Druhá vec je, že aj keď niekde docestujem, tak je to na trať, kde si sadnem do pretekárskeho auta.

Tam nemáš tempomat.

Tam tempomat nemám, ale máme obmedzovač rýchlosti. Od jazdy v bežnej premávke očakávam čo najväčší komfort, preto ho využívam. Odporúčanie pre ostatným, využívajte ho, ale nie, ak je preplnená doprava. Netreba sa tiež spoliehať len na to, že auto spomalí, keď sa niekto predo mňa zaradí. Takto vedia vzniknúť krkolomné situácie, niekoľko som ich zažil a povedal som si, že najskôr mal vodič tempomat a niekde na diaľnici preto skoro havarovali štyri autá. Keď je prázdno, využívam tempomat často, keď je doprava plnšia, radšej mám auto pod kontrolou celé ja.

Keď už sme pri komforte šoféra, poďme na detail, ktorý mnohým z nás možno ani nenapadne, a to je správne nastavenie sedadla a zrkadiel. Aké sú v tomto pravidlá?

Opäť ide o jednu zo základných vecí. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale hlavne pri vodičoch z povolania, taxikároch, som prekvapený, keď si k nim sadnem, ako sedia. Má to veľký vplyv na bezpečnosť. Rozumiem, že každý sa snaží nájsť si komfort a cítiť sa dobre, ale ležať v aute, byť vykrútený, mať jednu ruku na volante jednak škodí našej chrbtici, ale je to strašne nebezpečné v prípade kolízie, tiež vtedy, ak príde situácia, na ktorú treba rýchlo reagovať, pretože vodič nemá dostatočný kontakt s volantom a možnosť manévrovateľnosti. Ďalšia vec je samotný výhľad z auta. Posed je dôležitý, treba byť dostatočne vysoko. Ja ale neodporúčam byť vyššie, ako keď si dáte nad hlavu päsť, tá by sa vám mala zmestiť medzi strechu a hlavu.

Neplatí pre kabriolety.

Sedadlo si nastavujte v prípade, keď máte strechu. Čo sa ešte týka posedu, netreba ležať, ale ani byť v pravom uhle ako na stoličke, lebo vás to nacapí príliš na volant. Poďme na hodinky. Majte ruky na 2:45 – to som si nevedel nikdy zapamätať–, čiže na bočných stranách volantu, pretože tak máte najväčšiu možnosť manévrovateľnosti a dosah na akúkoľvek jeho časť. Keď máte zavesené palce na volante, majte ich na úrovni ramien, lakte zohnuté v pravom uhle. To isté platí aj o vzdialenosti nôh. Keď máte nevytlačenú spojku a plyn, treba mať pravý uhol. Vtedy dokážete dostatočne rýchlo a silno zašliapnuť priamo aj na brzdový pedál. Ono sa to nezdá, ale ľudia nevedia, ako veľmi sa dá tlačiť na brzdy a koľko až sa z nich dá využiť. Často k tomu nedôjde ani v krízových situáciách.

👉Mohlo by vás zaujímať: Sedíte správne za volantom? Overte si to s automobilovým pretekárom a koučom Richardom Gondom

K tomu sa ešte dostaneme. Poviem niečo z mojej vlastnej skúsenosti. Posledné roky šoférujem veľmi veľa a cítim na vlastnom tele, aké je dôležité robiť prestávky, spraviť si zopár cvičení, trošku sa ponaťahovať. Paradoxne, nezdá sa to, no keď sedíte, svaly ochabujú. Najmä v niektorých partiách sedacích svalov to môže byť z dlhodobého hľadiska veľmi nepríjemné. Dotknime sa ešte v skratke nastavenia zrkadiel.

Je dôležité mať prehľad o dianí na vozovke. Pre nových vodičov poviem, že je dobré nastaviť si bočné zrkadlá tak, aby vám vyhovovali pri parkovaní a manévrovaní v meste, aby ste nemuseli pri cúvaní všetko posúvať a chvíľu blokovať premávku. Na diaľnici treba vidieť dostatočne ďaleko za seba. Z vlastnej skúsenosti dodám ešte jeden bod. Rád vidím v spätnom zrkadle zadné kľučky, hlavne počas jazdy v meste. V zahraničí sa mi stalo, že sa mi takto na semaforoch chcel dostať človek do auta.

V zahraničí je fajn asi aj zamknúť auto.

Presne tak, väčšina áut má automatické zamknutie po pár kilometroch od rozbehu, ale pokiaľ nie, tak odporúčam.

Spomenul som si na trik, ktorý si zažil v Barcelone, kde vám pri parkovaní vyfučali pneumatiku. Ako to bolo?

Presne pravá zadná, aby to bolo krížom od šoférových dverí. Ideš si opraviť defekt, vymeniť koleso, no zatiaľ ti vylúpia auto z ľavých predných dverí.

Poďme ešte na udržiavanie pozornosti. Veľmi ma zaujíma, aké sú tvoje tipy pre sústredenie pri jazde na dlhé vzdialenosti. Máš cukríky, chrumky, žuvačky, počúvaš Rammstein alebo Horkýže Slíže, podcasty? Čo ťa udržiava v strehu?

Väčšinou cestujem sám, preto si môžem dovoliť počúvať nahlas hudbu. Celkovo mám hudbu veľmi rád a v aute som už aj rozmýšľal, či mi to nejako dlhodobo nezhorší sluch, ale to ma drží sústredeného. Nemusím mať divokú hudbu, kľudne niečo pomalé, relaxačné, ale nahlas.

Aj si rád nahlas spievaš?

Málo, to musím mať skutočne rozbesnenú náladu. Je hlavne dôležité byť dostatočne hydratovaný. Teraz pri pretekoch F1 Veľká cena Kataru sme mohli vidieť, ako piloti pri vystupovaní odpadávali, lebo boli dehydrovaní. Dostatočne hydratovať, to vás potom na dlhej ceste núti chodiť aj na pauzy, čo je, ako si spomenul, dôležité. Treba sa na chvíľku nadýchať čerstvého vzduchu a postaviť sa zo sedačky. Tiež sa netreba najesť „do popuku“, žalúdok berie veľa energie, veď poznáme taký ten nedeľný šlofík.

Ešte ma v priamej nadväznosti zaujíma, ako si nastaviť klimatizáciu. Logicky nás po lete ťahá k vyhriatiu autíčka, obzvlášť v zime, ale také prostredie je ako stvorené na zívanie.

Presne tak, treba mať vhodnú teplotu, nie príliš horúco. Z pohľadu zdravia a tela – očí, netreba mať ventiláciu nastavenú na seba. Ak máme v lete nejaké horúce dni, je to, samozrejme, príjemné, ale ak to robíte často, budete mať prechladené trapézy, lakte, oči. Sám to poznám.

Už nie si najmladší, predsa len máš 30-ku na krku. Stavím sa, že sa mnohí pri ďalšej otázke usmejú popod fúz, pretože vec, ktorá podľa mňa vytáča väčšinu šoférov, je zahmlievanie okien, špeciálne v aktuálnom období. Ako proti nemu bojovať? Pamätám si ešte na špeciálne hubky, ktorými sa okná stierali. Moderné autá už majú o niečo lepšie riešenie, ale predsa.

Zahmlievania sa dá zbaviť vhodnou teplotou a ofukom, ale čo je veľmi dôležité, zase sa dostávame k základu, treba mať čisté okná a nielen z vonkajšej strany, ale aj z vnútornej, aby pre mastnotu nenastali rôzne odrazy a zlomy svetla. Všeobecne treba mať auto čisté, nenosiť v ňom zbytočný bordel. Tým pádom máte lepšie ovzdušie a prirodzene sa vám bude aj menej zahmlievať okno. Niekedy však nemôžeme robiť takmer nič. Ak si zadýchaný z tréningu sadnete do auta a idete v zime domov, zarosíte všetky sklá. Dobrá správa je, že existujú rôzne spreje a vodičky, ktoré vedia pomôcť. V dnešnej dobe, keď sa presuniem do motošportu, priezory, štíty na prilbách sú z materiálov, ktoré bojujú proti zahmlievaniu samy osebe, helmy sú tiež lepšie vetrané. V minulosti to zvykol byť problém a využívali sme práve spomenuté prípravky.

Poďme na pomerne obsiahlu tému, a to plynulú jazdu, ktorá nie je na cestách samozrejmosťou, a s ňou súvisiace brzdenie. To často zachraňuje životy aj majetky. V čom spočíva kumšt plynulej jazdy?

Čím mám lepší prehľad o situácii okolo mňa, ako sme sa rozprávali na začiatku, tým lepšie môžem reagovať. Ak niekto predo mnou brzdí, môžem sto metrov pred ním pustiť plyn, nie prudko brzdiť a rozčuľovať sa, prečo zastal. Stačí mať prehľad a vyvarovať sa možno reťazovej reakcii v zmysle, že ja stihnem zabrzdiť, ten za mnou trošku bližšie na mojom zadku, no tretí a štvrtý to už nezvládnu. Plynulá jazda je tiež pokojná jazda, čiže čím sme pokojnejší, tým lepšie sa vieme koncentrovať, vnímať okolie a aj iných šoférov.

Preberme si zopár faktov a údajov ohľadom brzdnej dráhy a reakčného času. Porovnajme suchý a mokrý asfalt a podmienky so zasneženým asfaltom.

Prepáč, ja ťa ešte doplním, tieto testy sú väčšinou robené v úvodzovkách v optimálnych podmienkach, čiže musí byť dodržané, čo sme si už prešli, a teda dobrý tlak vo všetkých štyroch pneumatikách plus ich vykonávajú profesionálni šoféri, ktorí vedia aj dobre brzdiť, čiže čísla, ktoré si povieme, sú jedna vec, no realita je zvyčajne oveľa horšia.

Pri brzdení v 50-ke na suchom asfalte je brzdná dráha 28 metrov. Na mokrom asfalte sa predĺži na 33 metrov. Teraz si možno mnohí povedia, čo tam po 5 metroch. Schválne si ich odkrokujte a predstavte si priechod pre chodcov.

To je väčšinou jeho šírka.

Presne tak. Na snehu ide až o 80 metrov, čo sú už pomerne extrémne podmienky. Ak by sme zvýšili rýchlosť na 110 km/h, na suchom asfalte potrebujeme 99 metrov, na mokrom 123 metrov, čo už môže byť naozaj riadna rana. V prípade zasneženej vozovky ide o 237 metrov, skoro dvojnásobok oproti mokrým podmienkam. Tieto dáta, samozrejme, neprecítite, kým sa v poslednej chvíli nemusíte spoľahnúť na brzdy. Richard Gonda vie, čo znamená dupnúť na brzdový pedál v 300-kilometrovej rýchlosti, skús nám však opísať, ako ho modulovať v bežnej premávke.

V pretekárskych autách nemáme posilňovač bŕzd. Dôvod je, aby sme mali lepšiu kontrolu a cit pri pohyboch kolies. Na druhej strane, sme vďaka tomu vytrénovaní poriadne na brzdu dupať, lebo zo zaujímavosti je to v prepočte často až vyše 130 kg, ktoré musíme jednou nohou na veľkom brzdení vytlačiť. Keď si niekto prvýkrát sadne do pretekárskeho auta, je prekvapený, ako veľmi treba na pedál zatlačiť. Brzdenie má ešte niekoľko ďalších úrovní, povedzme si ale úplne najzákladnejšiu. Niekto vybehne na priechod pre chodcov, prípadne mi skočí do cesty srnka, niekto predo mnou prudko zabrzdí. Ja musím núdzovo brzdiť, zatlačím pedál, samozrejme, snažím sa čím skôr a brzdím čo najsilnejšie. Dnešné moderné autá, myslím si, že to už bude aj 99 % vozidiel, majú ABS, teda dúfam. Spomínaná technika si poradí s tým, aby auto zabrzdilo za čo najkratšiu dráhu, ale musíme vyžadovať čo najviac, čiže tlačíme, ako to len ide. Výhoda ABS je ešte tá, že pokiaľ si aj počas brzdenia cez volant vypýtam vytočiť trochu vľavo či vpravo, technológia síce natiahne o pár metrov dráhu, ale pomôže nám auto vytočiť. Keby sme ABS nemali, zablokujeme všetky 4 kolesá a ideme ako na saniach, rovno, je úplne jedno, kde budeme mať vytočený volant. Viem si predstaviť a niekoľkokrát som to aj sám videl, že ak sa neskúsený vodič dostane do podobnej situácie, často zamrzne, nebrzdí dostatočne silno a očami sa pozerá na jedno miesto. Opäť sa vrátim k tomu, čo som už povedal: kde sa pozerám, tam sa dostanem, čiže treba pozerať nie na miesto, kam ideme nabúrať, ale tam, kadiaľ sa kolízii snažíme vyhnúť.

Ďalej dodám, že nie každé auto je automat a pokiaľ pri kritickom brzdení zabudneme vytlačiť spojku, nevadí. Hlavné je dobre zatlačiť brzdový pedál, zastaviť čím skôr. To, že auto zdochne, je druhoradé. Ďalšia úroveň je také efektívne optimalizovanie brzdenia – týka sa ale už skúsených vodičov – , keď je možné odhadnúť úroveň tlaku na brzdy, aby bola aktivita ABS čo najmenšia, lebo vtedy je brzdný účinok najefektívnejší. Zopakujem ale, že pri neskúsených ľuďoch je dôležité brzdiť čím skôr a čo najsilnejšie.

Väčšina ľudí nezažila ultra kritickú situáciu a veríme, že ju ani nezažijete. Odporúčaš však nejakú formu tréningu? Mnohí si nikdy neskúsili najtvrdšie brzdy. Napadá mi, že možno ísť na nejaké veľké opustené parkovisko a v 50 km/h dupnúť. Nezničí sa vozidlo? Pretože to je najskôr vec, ktorej sa mnohí boja.

Súhlasím, najlepšie je brzdenie si vyskúšať. Keď sadnete do auta, skúste zošľapnúť brzdu a sledujte, čo sa aj v rámci systému ABS stane, i keď vozidlo reaguje inak vo vyššej rýchlosti. Taktiež si vyskúšajte brzdenie na parkovisku, ale keď sa niečo stane, dbajte, prosím, na to, aby ste potom nemali výhovorku, že Rišo Gonda so Števom vám radili, a dostanete pokutu.

Toto nie sú investičné odporúčania.

Tí, ktorí máte ďaleko školu šmyku alebo Slovakia Ring, kde sa brzdenie dá tiež vyskúšať, spravte to v bezpečnom prostredí.

Mnohí, ktorí nás počúvajú, si predstavia, že pri prudkom brzdení sa im pneumatiky zablokujú a budú mať plochy bŕzd prebrzdené ako v F1. Toto vďaka ABS pravdepodobne nehrozí.

Presne tak, pokiaľ vám nenapadne vybrať si nejaké poistky ABS z auta a snažiť sa spraviť zo svojho auta monopost F1.

Obzvlášť v jesenných dňoch je mimoriadne dôležitá viditeľnosť. Už sme si hovorili, ako skontrolovať svoje auto. Samozrejme, dbajte, aby ste mali funkčné svetlá. Existuje však jedna zaujímavá štatistika. Vieš, akú farbu mali autá, ktoré boli najčastejšie účastníkmi dopravných nehôd?

Budú to pravdepodobne menej výrazné farby, ktoré nie sú dobre viditeľné.

Čiže červená…

Fakt?

Účastníkmi nehody bolo až 60 % červených vozidiel, 59 % hnedej farby, taktiež čiernej. Najlepšie skóre majú biele vozidlá. Sú najviditeľnejšie, hlavne so zapnutými svetlami. Nezabúdajme, že my ako šoféri nie sme jediní účastníci. Samostatnou kapitolou sú motorky, kolobežky, ktorých už v tomto období bude menej, ale aj chodci. Pri nich sú štatistiky ohľadom viditeľnosti šokujúce. Ak máte modré alebo tmavomodré až čierne oblečenie, vodič vás uvidí na 18 metrov. Pri červenom oblečení je to 24, žltom 37. V bielom oblečení vás je vidieť až na 55 metrov. Ak na sebe máte nejaký reflexný materiál, ste viditeľní na 200 metrov. To už je vzdialenosť, ktorá reálne môže zachrániť život.

Áno, baby, hor sa nakupovať reflexné kabelky.

Jednej záležitosti sme sa ešte vyhli. Čo s mŕtvym uhlom? Podľa mňa je pre mnohých veľký strašiak.

Opäť to súvisí s prehľadom okolo mňa. Najčastejšie s mŕtvym uhlom pracujeme pri vyparkovaní a pri zaraďovaní sa z pruhu do pruhu, ale aj na príjazdoch na diaľnicu, kde vie byť zákerný. Treba mať správne nastavené spätné zrkadlá do šírky, pomôže nám to vidieť ďalej, dlhšie evidovať, že niečo prichádza. Stále by sme ale mali vidieť kúsok vlastného auta.

Treba tiež v týchto situáciách vedieť otáčať hlavou, a to rýchlo. Bežná chyba je, že sa pripájam do pruhu na diaľnici, vytočím hlavu cez okienko, aby som zistil, či niečo neprichádza, no niekto vpredu sa zľakol, pribrzdil a už je nehoda. Takéto pohyby treba robiť veľmi rýchlo, nepozerať sa 3-4 sekundy, čo sa kde deje. Zoskenovať situáciu, keď prichádzam pred diaľnicu, koľko áut zľava ide, či tam nie je nejaký kamión, dva za sebou a podobne. Tomu prispôsobím rýchlosť, čiže sa snažím buď ísť čo najrýchlejšie, lebo viem, čo prichádza a kam sa môžem zaradiť, teda ma mŕtvy uhol už neprekvapí. Alebo, naopak, spomalím, aby som nešiel do poslednej chvíle 80 km/h, následne prudko brzdil a nadával, že sa mi niekto neuhol. Dostávam sa opäť k úplnému základu, a to prehľad o situácii na ceste.

Šoférovanie je vážna vec, i keď sa to občas nezdá. Obzvlášť to platí, keď ideme vo vysokých rýchlostiach na diaľnici. Auto môže byť svojím spôsobom zbraňou, treba s ním narábať opatrne.

Len ťa doplním, prakticky sme celý život súčasťou dopravy, pretože ešte ako nenarodení sa vezieme autom, taxíkom, autobusom do nemocnice, keď odtiaľ odchádzame, už sme súčasťou posádky v aute a dopravy. Ako malí jazdíme na bicykli či kolobežke popri ceste, chodíme pešo cez priechod. Každý jeden deň sme, či chceme, alebo nie, súčasťou premávky. Treba to brať zodpovedne.

Jednoznačne, netreba podceňovať ani všetky technologické vychytávky, ktoré nám automobilky ponúkajú. Pre pocit bezpečia je tiež dôležité mať kvalitné poistenie, s čím vám v Generali vedia pomôcť. Na záver som si na odľahčenie nechal dve malé témičky. Akurát som si ešte spomenul: Ľudia, dávajte si bacha, aby váš spolujazdec nemal vyložené nohy na palubovke. To sú najstrašnejšie úrazy a zlomeniny. Človeka rôzne situácie zvádzajú, veď čo sa už len môže stať.

Áno, cestujeme desať hodín na dovolenku do Chorvátska, vyložím si nohy, skrútim sa rôzne v sedačke. Je to veľmi nešťastné.

Poďme na spomenuté odľahčenie. Máš scestovanú celú Európu a vieš porovnávať. Akí sú slovenskí vodiči oproti zahraničným? Pokojne môžeš aj menovať, najskôr nás tí ostatní nebudú počuť.

Tak Jano napríklad… Či nie tak si chcel? Mám taký pocit, že na Slovensku sme dosť nervózni a nie veľmi ohľaduplní na cestách. Nevidieť to len v porovnaní Slovensko a iné krajiny, rozdiely sú citeľné už medzi našimi regiónmi, západným, stredným a východným Slovenskom. Som z Banskej Bystrice a úprimne, nie sme tam zvyknutí na električky a veľa pruhov, toľko komplikovaných kruhových objazdov a hustú premávku ako obyvatelia z Bratislavy a Košíc. Tí to majú zvládnuté „s prstom v nose“.

No…

Určite majú takú situáciu zažitú aspoň viackrát, čiže sú v nej trénovanejší. Som prekvapený, že vo väčších mestách zvyknú byť ľudia tolerantnejší, lebo vedia, že si musia vyhovieť. Keď prídete do menšieho mesta a náhodou niekomu vojdete do cesty, hneď sa bliká, trúbi a ukazuje všetko možné. Keď si spomeniem na iné krajiny, neviem, či to nazvať neorganizovaný chaos, ale takto nejak Neapol a južná časť Talianska funguje. Je jedno, čo svieti na semafore a aké pruhy sú na ceste, ide ten, kto je viac rozbehnutý a ten, čo trúbi. Miestni sú ale zvyknutí. Vždy je tiež zážitkom prísť do Anglicka a šoférovať na druhej strane. Po prvých kilometroch má človek dobúchanú pravú ruku o dvere, lebo sa snaží klasicky radiť. Kruhové objazdy si musím vždy trikrát obísť a prerátať.

Na záver mám ešte jednu delikatesu, keďže poznám niektoré tvoje zážitky. Je pravidelný diskurz, či sú ženy lepšie alebo horšie šoférky. Máš skúsenosti priamo z koučingu, najskôr máš klientov často mužov, možno im dávajú práve ženy ako darček nejakú školu pretekárskej jazdy. Tvoje poznatky sú rozhodne pútavé, ako to vidíš?

S tímom Šenkýř Motorsport, v ktorom momentálne pôsobím, sa zameriavame hlavne na súťažnú pretekársku časť, čiže pretekárske koučovanie a hľadanie posledných desatiniek z auta či techniky jazdy. Samozrejme, organizujeme aj rôzne akcie a jedna z nich je snow driving, čiže jazdenie na zasneženej trati, driftovanie. V tomto nejde o nejaké časy, ale o chytenie auta do rúk na snehu.

A o kontrolovanú zábavu.

Presne tak, podotýkam, že sa to deje na uzavretej trati, ale je to dobrý tréning aj do bežnej premávky. Tam sa zvykne prihlásiť aj to krajšie pohlavie. Je zaujímavé, ako funguje testosterón u chlapov. Tí idú na plný plyn, nech to hučí, lieta sneh, nech sa driftuje čo najväčší uhol. Srdce bije a vyzerá to super na fotkách, ale keď meriame čas, taká jazda je pomalá, čiže baby, ktoré sú trošku opatrnejšie, dokonca aj na oveľa slabších autách, čo vie byť, paradoxne, na snehu výhoda, zajazdia lepšie časy a chlapi ostanú s otvorenými ústami a pýtajú sa, ako je možné. Keď zľahka premostím na motošport, už teraz postupne vznikajú aj dievčenské série ako F1 Academy, mal som aj tímovú kolegyňu holandskú pretekárku. Poviem zo skúsenosti, že ženám dlhšie trvá na základe nejakej odvahy či chuti riskovať, kým si trať najazdia a dostanú sa do tempa, väčšinou potrebujú o pár kôl viac, ale keď už sú tam, vedia jazdiť na rovnakej úrovni. Mám vnútorný pocit, že v niektorých prípadoch vedia mať dokonca lepší cit pre to, čo sa pod nimi deje.

A možno nielen na trati, ale aj v živote. Preto nás život tak baví. Samozrejme, platí zlaté pravidlo, že pomaly ďalej zájdeš, aj keď neskôr prídeš. V prvom rade ďakujem za fantastické tipy a inšpiratívne slová Richardovi Gondovi, skvelému pretekárovi, múdremu pedagógovi a koučovi. Rišo, veľká vďaka.

Takisto ďakujem pekne za pozvanie. Prajem všetkým pekný deň, hlavne opatrne na cestách, buďte tolerantní a dávajte pozor.